Text je prevzatý z: VALČO, M. – ŠKOVIERA, D.: Catechesis D. Leonarti Stöckelii pro iuventute barthphensis composita [Anno 1556] = Katechizmus Leonarda Stöckela a jeho teologicko-filozofický odkaz. Martin: Slovenská národná knižnica, 2014.

Čo je katechizmus? Je to prvá náuka zbožnosti, v ktorej sa veľmi krátko odovzdáva základ kresťanskej náuky. Koľko má častí? Dve. Zákon a evanjelium. Čo je zákon? Je to náuka, ktorá predpisuje, akí máme byť voči Bohu a ľuďom, a odsudzuje tých, čo nie sú takí, podľa výroku: Zlorečený každý, kto nezotrvá vo všetkom, čo bolo napísané v knihe Zákona. Čo je evanjelium? Je to z Božej moci zjavený prísľub odpustenia hriechov, uplatnenia spravodlivosti a darovaní Ducha svätého a života večného zdarma pre Krista tým, ktorí veria v jeho meno.

O zákone. Koľkoraký je zákon? Dvojaký. Jeden je z prvej tabule, druhý z druhej.

Prečo bol rozdelený do dvoch tabúľ? Aby boli odlíšené skutky, cez ktoré nažívame s Bohom sprostredkovane, od tých, ktoré sa na blížneho vzťahujú bezprostredne.

Koľko je prikázaní prvej tabule? Tri:

Koľko je prikázaní druhej tabule? Sedem. Maj v úcte svojho otca a matku, aby si dlho žil na zemi [Ex 20,12]. Nezabiješ [Ex 20,13]. Nescudzoložíš [Ex 20,14]. Nepokradneš [Ex 20,15]. Nepovieš proti svojmu blížnemu falošné svedectvo [Ex 20,16]. Nezažiada sa ti dom svojho blížneho [Ex 20,17a]. A nezatúžiš ani po jeho žene, ani po jeho sluhovi, ani po jeho slúžke, ani po volovi, ani po oslovi, skrátka po ničom, čo je jeho [Ex 20,17b].

O prvom prikázaní. Čo prikazuje prvé prikázanie? Že okrem tohto Boha, ktorý dal tieto prikázania, nemáme skladať dôveru do ničoho stvoreného, ale Boha sa máme báť a milovať nado všetko. Teda toto prikázanie požaduje skutočnú bázeň, skutočnú vieru a úctu k Bohu. Ony sú prvoradým prejavom úcty a Bohu sú zo všetkého najmilšie. Ako požaduje bázeň? Hrozí, že tých, ktorí neposlúchnu, bude trestať do tretieho a štvrtého pokolenia. Hovorí totiž takto: Ja som Pán Boh tvoj, mocný žiarlivec, ktorý neprávosť otcov postihuje na synoch až do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, ktorí ma nenávidia [Ex 20,5]. Preto nás má napomenúť veľkosť tohto trestu, aby sme mali voči Bohu bázeň nado všetko.

Ako vyžaduje vieru a lásku? Boh sľubuje, že tým, ktorí poslúchajú, a ich celému potomstvu, bude preukazovať dobro, keď vraví: Ja som Boh, ktorý koná činy milosrdenstva viac ako tisícnásobne tým, čo ma milujú a zachovávajú moje príkazy [Ex 20,6]. Veľkosť odmien nás má teda takisto povzbudzovať, aby sme Boha poslúchali a ctili ho skutočnou vierou a láskou.

O druhom prikázaní. Čo prikazuje druhé prikázanie? Prikazuje to, čo sa hovorí o vonkajšej úcte voči Boha, ktorá plodí bázeň pred Bohom a vieru, bez ktorých sa Bohu nepáčia nijaké skutky.

Ktorá je teda oná vonkajšia úcta voči Bohu? Je to tá, ktorá sa deje vzývaním, vyznávaním a vierohodnosťou prísahy.

Čo je vzývanie? Je to úkon, keď sa úprimne spoľahneme na Božie zasľúbenia a jeho láskavosť voči nám, a tak ho úpenlivo prosíme o pomoc.

Čo je poďakovanie? Je to úkon, keď úprimne uznávame, že všetky dobrodenia sa nám dostávajú z Božej vôle a za ne vzdávame vďaku Bohu.

Čo je vyznávanie? Je to úkon, keď každý jeden v rámci svojho povolania hlása meno Božie: učenci verejným vyučovaním, pedagógovia v školách, hlavy rodín vo svojich rodinách a napokon všetci tým, že sa navzájom napomínajú a povzbudzujú. Všetky rozhovory duše človeka majú byť určené predovšetkým na to, aby bol poznávaný Boh a jeho sláva bola zveľadená, a nemajú sa dať od neho odviesť nijakými nebezpečenstvami

Čo je vierohodnosť prísahy? Je keď úkon, keď istotne plníme, čo sme potvrdili prísahou. Lebo kto podvádza pri skladaní prísahy, ten robí z Boha falošného svedka, no to je vrchol rúhania. V každej prísahe totiž robíme Boha naším svedkom.

Čo keď niekto prísahou potvrdí niečo hanebné alebo bezbožné? Samotná táto prísaha je už hriech proti druhému prikázaniu, ktorý nikto zbožný neurobí. Ak teda bola zložená prísaha, ktorá je hanebná alebo bezbožná, nemá byť dodržaná, aby sme nevŕšili hriech na hriech, ako to robia tí, čo sa zastávajú bezbožných sľubov. Zle teda urobil Herodes, ktorý kvôli prísahe dal zavraždiť Jána Krstiteľa [Mk 6,25-28].

Aký trest hrozí tomu, ktorý poruší toto prikázanie? Občianske zákony obsahujú tresty podľa občianskeho práva. Avšak Boh tým, ktorí nedodržujú jeho prikázania, hrozí nielen fyzickými trestami, ale aj večnými. V tomto prikázaní však osobitne sluší to, čo povedal o prísahe Mojžiš: Boh nebude pokladať za nevinného toho, ktorý by nadarmo používal jeho meno [Ex 20,7]. Na druhej strane očakávajú od Boha veľké odmeny takí, ktorí používali jeho meno zbožne.

O treťom prikázaní. Čo nariaďuje? Úctu sobote.

Čo je sobota? Pre nás je to akýkoľvek sviatočný deň..

Aké je teda skutočné uctievanie soboty? Aby bola posvätená tak, ako znejú slová prikázania: Pamätaj, aby si svätil sobotný deň [Ex 20,8].

Ako sa svätí? Keď necháme bokom každodenné práce a sviatočný deň budeme venovať svätým a zbožným činnostiam.

Ktoré sú to? Keď počúvame, čítame a zachovávame božie slovo, od čoho nič nie je svätejšie. Veď týmto jediným sú ľudia posväcovaní, ako vraví Kristus v Jánovi: Čistí ste pre slovo, ktoré ste počuli [Jn 15,3]. Ku sväteniu soboty patrí takisto užívanie sviatostí.

O štvrtom prikázaní. Čo nariaďuje? Poslušnosť voči rodičom, úradom a všetkým, ktorí plnia povinnosti rodičov.

Prečo hovorí Boh: cti? Pretože úcta je najvyšší stupeň poslušnosti.

Čo je úcta? Je to úctivý názor, vďaka ktorému z duše milujeme rodičov a podriaďujeme sa im.

Koľkými spôsobmi sa preukazuje úcta rodičom?
Tromi. Po prvé, keď konštatujeme, že Boh pomáha rodičom a chce, aby sme boli podriadení im tak ako jemu samému. Druhý stupeň úcty je samotná poslušnosť, ktorou úprimne preukazujeme našim predkom chválu, že sú múdri a spravodlivosti, a nedávame prednosť svojim rozhodnutiam pred ich rozhodnutiami. Po tretie, voči rodičom sme povinní takou svedomitosťou, že radi a s vyrovnanou mysľou budeme znášať ich záporné stránky. Keďže sú ľudia, majú i svoje omyly a zápory, ktoré u úradov diabol ešte znásobuje, aby narušil Boží poriadok.

Prečo sa dodáva: aby si dlho žil na zemi? Aby sme vedeli, že Bohu sa veľmi páči naša poslušnosť, sľubuje každému za toto dlhý život [Ex 20,12], to jest všetky výhody, ktoré patria k nášmu pozemskému životu: dobré zdravie, pokrm a všetko, čo je vhodné pre ľudské blaho a zároveň aj pre pokoj, aby sme my na druhej strane získali z poslušnosti našich potomkov náramné potešenie atď. Bez tohto dobra sa naskrze musia zaobísť synovia, ktorí nevychádzajú v ústrety svojim rodičom. Vidíme ich jednak vtedy, keď predčasne zomierajú rozličnými spôsobmi, jednak keď trávia nanajvýš úbohý život.

O piatom prikázaní. Čo prikazuje? Prikazuje, aby sme neubližovali blížnemu na tele ani my, ani prostredníctvom druhých tým, že im budeme pôsobiť príkorie alebo nebudeme príkoriu brániť, hoci je to v našich silách. Nezakazuje však výlučne bezprávie zasahujúce vonkajšok, ale chce, aby sme sa chránili každého hnevu, nenávisti a akejkoľvek duševnej bezcitnosti. Toto prikázanie totiž takto vykladá Kristus: Ktokoľvek sa hnevá na svojho brata, bude podliehať súdu [Mt 5,22]. Aj inde nám prikazuje, aby sme milovali dokonca aj nepriateľov a dobre robili tým, ktorí nám ubližujú [Mt 5,44].

Aké sú teda hriechy proti tomuto prikázaniu? Hnev, nenávisť, zlomyselnosť, žiadostivosť, pomstivosť. Z týchto nerestí potom vznikajú aj otvorené vraždy.

Aké sú dobré skutky? Láskavosť, úsilie brániť život a blaho blížneho, prístupnosť a šľachetnosť v odpúšťaní urážok.

Aký je za previnenia trest? Kristus hrozí večným trestom tým, ktorí popúšťajú uzdu hnevu a živia nenávisť voči blížnemu, avšak keď prerastú prejavy nenávisti do trestov, ktoré sú vzhľadom na previnenie telesné, spáchajú aj vonkajšie skutky. Platí totiž výrok: Kto vezme meč, mečom zahynie [Mt 26,52].

Ktoré sú výhody dobrých činností? Dostatične veľkou výhodou je vyhnúť sa trestu, ktoré hrozia za vraždu človeka, avšak existujú aj iné obrovské prisľúbenia, napríklad: Blažení tichí, oni dostanú zem do vlastníctva [Mt 5,5]. Blažení milosrdní, pretože oni dosiahnu milosrdenstvo [Mt 5,7].

O šiestom prikázaní: Čo prikazuje? Aby sme z náruživosti nepáchali násilie na manželke a deťoch blížneho, ale o manželstve zmýšľali s úctou a bránili ho, pokiaľ to bude na nás. Nedovoľuje takisto vnútorné prejavy chlipnosti a nečistoty. Tak totiž vykladá Kristus: Kto sa pozrie na ženu tak, aby po nej zatúžil, už s ňou scudzoložil svojom srdci [Mt 5,28].

Vyrátaj tresty proti tomuto prikázaniu! Proti tomuto prikázaniu hrešia i všetci tí, ktorí niečo oplzlo konajú, hovoría alebo myslia, no ďaleko viac hrešia, keď svojím príkladom škodia nevinnosti takej, akú majú deti, a okrem toho tí, ktorí živia chlipnosť, nezdržanlivost, opilstvo a obžerstvo.

Aké sú dobré skutky? Užívať manželstvo podľa Božieho usporiadania, zmýšľať o ňom úctivo a zbožne, napomáhať svornosť manželov, žiť poctivo, mravne a zdržanlivo žiť a všemožne krotiť telo.

Aké sú tresty za hriechy? O ňom svedčí trest potopy [Gn 6,11-13] a Sodomčanov [Gn 16nn], ďalej príklady Benjamína, pretože (kmeň) takmer úplne zahynul zato, že zneuctil jedinú ženu, manželku Levítu, príklad Dávida, ktorého cudzoložstvo spôsobilo veľké zlo jemu i celému národu [2Sam 12,10-12]. Napokon všetky písomné pramen sú plné takýchto príkladov. Jednoznačné sú Pavlove vety: Smilníci a cudzoložníci nebudú vlastniť kráľovstvo Božie [1Kor 6,9].

Aké sú odmeny za dobré skutky? Nielenže uniknú zhora spomenutým trestom tí, ktorí čisto a striedmo žijú, ale navyše ich Boh ozdobuje veľkou odmenou. On totiž štedro počestné a šťastné manželstvá a iné plody čistoty, aby boli schopní na všetky svoje úkony, predovšetkým na oddanosť zbožnosti a iným náukám.

O siedmom prikázaní. Čo prikazuje? Aby sme svoje veci získavali a zveľaďovali spravodlivo a čestne a aby sme ich zároveň správne užívali, to jest, na svoju nevyhnutnú potrebu, nie na prepych, a z toho, čo je navyše, ochotne dávali takisto iným, ktorí to potrebujú [Ef 4,28].

Kto teda hreší proti tomuto prikázaniu? Všetci, ktorí druhých klamú pri predávaní a kupovaní vecí alebo ktorí buď dokázateľným okradnutím alebo lesťou či povodom umenšujú prostriedky druhých a svoje sa usilujú rozmnožiť, ktorí užívajú svoje veci zle, napríklad ich udeľujú vo vlastný prospech a prospech iných, ktorí pracujúcim nedávajú povinnú odmenu, ktorí pracujú nedbanlivo, ktorí sa uchyľujú k žobraniu bez tlaku nevyhnutnosti.

Kto poslúcha toto prikázanie? Tí, ktorí pri obchodných dohodách neklamú, ani nebohatnú tým, že sa dopustili krivdy na druhých, ktorí okrem toho dobre užívajú svoje dobre nadobudnuté veci, to jest, štedro sa nimi podelia so svojimi deťmi a chudobnými príbuznými, no predovšetkým tí, ktorí svoje prostriedky využívajú ako prostriedok na dobrú výchovu detí.

Aký je trest? Ten vystihuje mnoho prísloví, napríklad: Zle nadobudol, zle premrhal. Zo zle pozháňaných vecí sa nebude tešiť tretí, dedič. Svedkom je aj všeobecná skúsenosť všetkých ľudí: Aj tie najväčšie peniaze sa rozplynie ako takké plevy. Najzávažnejší je však trest, o ktorom hovorí Kristus: Ľahšie je ťave vojsť cez ucho ihly ako boháčovi do nebeského kráľovstva [Mt 19,24].

Aké sú odmeny? Sotva má niektoré iné prikázanie viacej prisľúbení ako toto siedme. Šalamún v prísloviach hovorí. Štedrému oku sa bude požehnávať [Prisl 22,9]. A Kristus: Dajte a bude vám dané; a veru miera dobrá, natrasená, napchatá, prekypujúca do vášho náručia [Lk 6,38]. Aj vec sama hovorí, že aj nepatrné veci, ak boli dobre získané, sú oveľa trvácejšie než tie najväčšie prostriedky lakomých ľudí.

O ôsmom prikázaní. Čo prikazuje ôsme? Pravdivosť vo všetkých slovách a činoch. Zakazuje lži. Ako v iných prikázaniach Boh žiada oveľa väčšie veci než chápe ľudský rozum, tak aj tu sa pravda a lož otvára oveľa väčšmi, než ako si to predstavuje prostý ľud.

Čo to teda nazývaš pravdou? Pretože nikto nemôže srdcia ľudí skúmať, môže sa stať, že aj vtedy, keď sa najviac nazdávame, že o druhých hovoríme v Kristovi, klameme. Ľudia takto súdia o niekom, že je veľmi zlý, ale Boh súdi, že je veľmi dobrý. Alebo naopak. Nesmieme teda súdiť o druhých zaslepeno.

Aké dobré skutky v sebe zahrňuje pravda? Aby sme nielen na súdoch a pri svedectvách, ale takisto v dohodách a sľuboch preukazovali vernosť. A okrem toho, aby sme aj mimo povinnosti udržiavali v skrytosti skutočné omyly alebo chyby druhých.

Prečo hovoríš: mimo povinnosti? Pretože úradník, hlava rodiny, pedagóg, pán, priateľ – tí všetci sú z Božieho príkazu povinní naprávať a karhať chyby svojich ľudí. Spomedzi všetkých to však najviac má robiť kazateľ, ktorý slovom Božím usvedčuje. On má povinnosť dôrazne vyčítať chyby aj úradom, ak radšej nechce, aby bol volaný na zodpovednosť za ne.

Aké sú hriechy proti tomuto prikázaniu? Všetky, ktoré sú príbuzné klamstvu a priečia sa s pravde, napríklad nesprávne rozsudky a svedectvá, lichotenia, osočovania, ohovárania, porušenie spoľahlivosti v sľuboch, napokon čokoľvek, čo môže poškodiť poškodiť povesť, česť a vážnosť druhých.

Aké sú tresty? Napísané je: Boh odplatí každému za jeho činy rovnako[Rim 2,6]. A: Akou mierou budete merať iným, takou istou bude nameriavané vám [Lk 6,38]. To je vo všetkých prikázaniach pravda. Teda: kto sa teší z očerňovania, toho naoplátku stihne očerňovanie. Že je to pravda, hovorí aj vec sama. Kto sklame vieru, aj on naoplátku zožne klamstvo. Tak to platí aj o iných. Tak teda vravel Kristus: Nesúďte a nebudete súdení [Lk 6,37]. Neodsudzujte a nebudete odsúdení.

Ktoré sú odmeny za dobré činy? Ten, kto chráni povesť iných, sám pocíti ochranu svojej povesti. V zmysle výroku: Tomu, kto žehná, sa požehnáva. Pravda, Boh dáva ešte oveľa väčšie odmeny tým, ktorí sa stránia lží a nadávok.

O deviatom a desiatom prikázaní. Čo prikazuje? Aby sme sa stránili páchania neprávostí nielen rukou, jazykom a inými časťami tela, ale aby sme držali na uzde takisto samotné city, ktoré nás podnecujú k vonkajším zlým činom. Tieto posledné dve prikázania sú totiž takpovediac osvetlením tých predchádzajúcich a pochopíme ich iba z vonkajších prikázaní.

Kto teda môže urobiť to, aby slobodný bol zbavený od všetkých zlých citov? Nikto. Načo bolo teda dané Desatoro? Po prvé, aby boli na uzde držaní tí, čo sú otvorene nemravní, a aby sa nevzdelaným dostalo poučenia. Po druhé, aby sme sa učili chápať svoju slabosť a skazenosť, ktorá nás s takým mocným náporom ženie proti Božiemu zákonu, ako mocne by sme mali byť poučení na to, aby sme Boha poslúchali. Po tretie, aby si aj svätí boli istí, ktoré skutky sa Bohu páčia a ktoré sa nepáčia.

Teda akým spôsobom sa stávajú ľudia svätými O tom učia zostávajúce časti katechizmu, ktoré nasledujú.

Druhá časť katechizmu, o evanjeliu. Koľko častí obsahuje. Štyri. Články viery, Pánovu modlitbu, sviatosti a učenie o dobrých skutkoch, ktoré nasledujú. To isté.

Koľko je článkov viery? Tri. Ktoré? Prvý o Bohu Otcovi. Druhý o Bohu Synovi. Tretí o Bohu Duchu Svätom, ktorí sú tri osoby a jediný totiž Boh.

Akým spôsobom môžu byť traja v jednom? Ľudským rozumom je nemožné všetko toto pochopiť, avšak tu treba odložiť náš úsudok a jednoducho prisvedčiť Božiemu slovu. Ono je omnoho istejšie ako naše slov i ako to, čo vidíme očami a čoho sa dotýkame rukami. Ba aký by to bol nerozum, keby sme chceli rozumom pochopiť Boha, ktorého nemôže obsiahnuť ani nebo a zem. Veď my ani sami sebe nerozumieme. Kto porozumie, ako sa z chleba a iných jedál krátko nato stane krv, telo a kosti? Veci každodenné a také, ktoré sa dejú v nás samých, nechápeme, napriek tomu sa neostýchame skúmať veci božské? Tieto tajomstvá sú najsvätejšie, teda je potrebné veriť im sväto a úctivo.

Povedz prvý článok! Verím v Boha otca všemohúceho, stvoriteľa neba a zeme.

Čo nám chcú tieto slová povedať? Mnoho, ale v skratke toto. Verím, že ma stvoril Boh, od ktorého sú všetky ostatné tvory na nebi aj na zemi. Mám teda pevnú dôveru, že mi nikdy nič nebude chýbať k nevyhnutnosti tohto života. Veď ten, kto dal život, dá i pokrm, kto dal telo, dá i odev [Lk 12,22-24]. Mám tiež pevnú dôveru, že sa mi nemôže prihodiť nič zlého bez jeho vôle. On predsa vie všetko a pomáha svojim stvoreniam, a ľahko môže uchrániť tých, ktorých má vo svojej ruke [Rim 8,38-39].

Čo ak by nechcel? Vari ty, prosím, pochybuješ o jeho vôli, hoci on je otec? Veď kto z nás strpí, aby syn bol opustený? Kto svojmu synovi, keď pýta chlieb, podá kameň? Alebo keď prosí rybu, dá hada, alebo namiesto vajíčka škorpiona? [Lk 11,11-12] Ak teda my, hoci sme zlí, zabezpečujeme svojich synov, o čo viac podľa tvojej mienky platí o Bohu ako otcovi, že sa postará, keďže je prameň a pôvodca všetkých dobier? On má zrátané všetky vlasy na našej hlave, bez jeho vôle ani vrabec nepadne na zem [Mt 10,29-30]. O ňom je napísané, že uložil svojim anjelom, ktorí nás budú strážiť na všetkých našich cestách, aby sme si neporanili nohy o kameň [Ž 91,11-12].

Prečo teda pripúšťa, aby sme boli rozlične sužovaní? Preto, aby sme sa nestali horšími pre svojvôľu. Nezáleží totiž na tom, že čosi ako jeho palica trestá našu tvrdošijnosť raz s menšou prísnosťou, raz s väčšou, no nie aby zahubila, ale aby napomínala a zdokonaľovala. Je to ako s povinnosťou najlepšieho otca, ktorý syna, ktorého miluje, karhá [Heb 12,6], no toho, ktorému najviac dovoľuje, zároveň najviac nenávidí.

Povedz druhý článok! Verím v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána, ktorý bol počatý z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny, trpel za správcovania Pontia Piláta, bol ukrižovaný, zomrel a bol pochovaný, zostúpil do podsvetia, tretieho dňa vstal z mŕtvych, vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha, Otca všemohúceho, odtiaľ raz príde súdiť živých i mŕtvych.

Aká je tu myšlienka? Mám pevnú dôveru, že som bol dobrodením Božieho syna Ježiša Krista oslobodený od hriechu, z otroctva Diabla a večnej smrti, a to tým, že za mňa sa stal obetou a svojou smrťou a krvou utíšil hnev Boha Otca. Ten istý Kristus po úplnom premožení smrti sedí po Otcovej pravici a ustavične za mňa prosí, až kým nepríde k súdu, na ktorom Diabla a všetkých bezbožných odsúdi na večné tresty a mňa s inými, ktorí v neho samého uverili, aj fakticky oslobodí od tých tyranov, ktorí nás trápia, pokiaľ žijeme na tomto svete.

Prečo sme potrebovali vykúpenie? Pretože sme sa pre hriech stali synmi Božieho hnevu, otrokmi a zajatcami diabla, obžalovanými na večnú smrť [Ef 2,1-3]. Tu nemohlo žiadne stvorenie priniesť liek, ktorým by sa dalo pomôcť proti biedam ľudstva. Boh sa teda z vlastnej vôle zľutoval a poslal svojho syna do tela, aby nás vykúpil svojou nesmierne cennou smrťou, ako to hovorí Kristus v tretej kapitole u Jána: Boh tak miloval svet, že dal mu svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nikto, kto verí v neho, ale aby mal večný život [Jn 3,16].

Povedz tretí článok. Verím v Ducha Svätého, svätú cirkev všeobecnú, spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela a život večný. Amen.

Čo je to veriť v Ducha Svätého? Je to s istotou konštatovať, že Duch Svätý je skutočne Boh rovnocenný s Otcom i Synom, vychádzajúci od obidvoch, posväcujúci ľudí a nás uvádzajúci do každej pravdy [Jn 16,13], to znamená, on spôsobuje, že skutočne spoznávame Boha, že veríme v Krista a v to, čo v druhom článku vyznávame o Ježišovi Kristovi, našom jedinom Pánovi a Záchrancovi, čo sa nemôže stať nijakým spôsobom, jedine z podnetu Ducha Svätého, hoci by protestoval ľudský rozum a celý svet [1Kor 1,18].

Prečo pridávaš: svätú cirkev všeobecnú? Pretože Duch Svätý, ktorý ohlasuje slovo evanjelia o Ježišovi Kristovi cez svojich pomocníkov, čo sú na to povolaní, vytvára cirkev. Ona je spoločenstvom tých, ktorí skutočne a z celej duše súhlasia s evanjeliom, a aj tí, hoci stále majú hriechy, pokiaľ tkvejú v tele, predsa len sú naozaj svätí, ibaže nie sami zo seba, avšak pretože majú Božie slovo, ktoré je najsvätejšie, pretože majú Ducha svätého, pretože majú krst a iné sviatosti, v ktorých je výlučne všetko sväté.

Prečo ju voláš všeobecná? Pretože Duch Svätý si zhromažďuje cirkev nie z nejakého určitého národa, ale z celého ľudstva, ktorí vôbec existujú. Kristove dobrodenia totiž nepatria jedine Židom, ani jedine Grékom, ani jedine Rimanom, avšak všade na svete, na každom mieste a v každom čase, kde počuť evanjelium, tam sú niektorí, čo patria do tohto spoločenstva svätej cirkvi [Gal 3,28]. Nie je z nej vylúčený žiaden vek, či je niekto dieťa, či dospievajúci, či mladý muž alebo starec. Nezáleží ani na pohlaví, či patrí k mužom a ženám, ani na postavení, či ide ľudí z najvyšších vrstiev, alebo najnižších. Preto sa teda cirkev volá všeobecná, to jest, univerzálna.

Čo je to veriť v spoločenstvo svätých? Tieto slová vysvetľujú, čo je svätá všeobecná cirkev. Ona totiž nie je nič iné ako také spoločenstvo, ktoré pozostáva zo svätých ľudí, to jest z takých, ktorí sú posväcovaní cez slovo evanjelia o Kristovi a Ducha svätého. Takí sú všetci skutočne veriaci, pretože boli pokropení krvou Ježiša Krista a vykúpení z večnej smrti, pretože také spoločenstvo nie je vonkajšie a telesné, takže by sa dalo zbadať očami, keďže bolo potlačené najmä útrapami každého druhu a rôznymi pohoršeniami a členovia tohto spoločenstva sú vo svete pokladaní za nehodných, ktoré užíva spoločenstvo s druhými ľuďmí. Preto treba na základe viery konštatovať, že nejakí svätí sú všade tam, kde znie evanjelium, to jest naozaj veriaci sú pred svetom dôkladne skrytí, ale pred zrakom Boha sa skvejú viac ako nejaké slnko. Matúš 12 [Mt 12,48-50].

Odpustenie hriechov? Kristova cirkev sa nepýši zlatom, ani striebrom, ani perlami, ani purpurovými látkami a napokon ani ničím, čo obdivuje svet. Ona necháva svetu, aby si užívať si svoje hlúposti, v ktorých niet ani trocha pevnej radosti, a teší sa z tohto nesmierneho pokladu, ktorý obsahuje odpustenie hriechov. Nie iba takým spôsobom, že počúva verejný hlas evanjelia, podľa ktorého sa veriacim v Krista odpúšťajú hriechy atď., ale takisto, že medzi sebou majú moc, aby jeden druhého mohol tešiť sťaby božským hlasom a odpustiť mu hriechy. Lebo takou mocou obdaroval Kristus túto svoju nevestu, že vraví: Čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané i v nebi, čokoľvek zviažete na zemi, bude zviazané i v nebi [Mt 18,18]. Je to vari niečo iné ako urobiť z človeka Boha?

Vzkriesenie tela. Veriť vo vzkriesenie tela je veriť, že nezomrieme, ale budeme odpočívať sťaby premožení najsladším spánkom až do posledného dňa, v ktorom všetci zároveň ožijeme. Tak nás to on nabáda veriť. Lebo u Jána v 11. kapitole hovorí: Ja som vzkriesenie [Jn 11,25a]. A zároveň: Každý, kto verí vo mňa, hoci i zomrie, bude žiť [Jn 11,25b]. Okrem toho je to vôľa toho, ktorý ho zoslal, aby každý, kto verí v Syna, „mal život večný a ja ho vzkriesim v posledný deň“ [Jn 6,40]. Toto je súhrn všetkých útech, ktoré v sebe majú zbožní proti nekonečnej záľahe ziel, a predovšetkým zoči-voči nekonečným úvahám o smrti, ktoré sa dajú zdolať jedine touto vierou, ktorá verí, že budeme vzkriesení, keby sme aj zahynuli akýmkoľvek spôsobom smrti, hoci z nášho tela nezostane už ani prach.

A život večný. Veriť v život večný je konštatovať, že budeme vzkriesení k životu toho druhu, ktorý nie je podobný tomu životu. Veď komu by sa žiadalo vrátiť sa k tým biedam, ktorých sa zbožní ľudia smrťou radi zbavili? Avšak vstať k životu, v ktorom bude trvalá blaženosť, trvalé vnímanie naozaj neuveriteľnej radosti, v ktorom budeme vidieť Boha z tváre do tváre a budeme ho poznávať správne a oslavovať neustálymi chválospevmi. Čo k tomu dodať? Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do srdca človeka nevstúpilo, v akej veľkej a nikdy neprestávajúcej blaženosti budeme žiť [1Kor 2,9]. Nebude to nič podobné tomuto životu, ako hovorí Kristus o vzkriesení: Ľudia sa nebudú ženiť ani ženy vydávať, nebudú jesť, ani piť, ale budú takí ako Boží anjeli v nebi [Mt 22,30]. A myslí si niekto, že môže dosiahnuť blaženosť anjelov?

O modlitbe. Treba sa modliť? Vari sa ty na to ešte pýtaš? Lebo ak pochybuješ, vonkoncom nechápeš povinnosť kresťana.

Čo je to modliť sa? Modliť sa znamená prosiť niečo od Boha vo viere.

Čo teda? Všetko, čo je nám potrebné – telesné a zároveň aj duchovné.

Prečo pridávaš: vo viere? Pretože bez viery sa nikto nemôže modliť. Tak totiž hovorí Pavol: Ako budú vzývať, ak neveria [Rim 10,14]? Lebo tí, čo neveria, že Boh je im milostivý pre Krista, ale myslia si, že sa na nich hnevá, ako sa oni odvážia obrátiť k Bohu? Alebo ak to urobia, ako zistia, že sa ich modlitby páčia Bohu a sú vypočuté? Veď často sa stávajú celkom opačné veci než tie, ktoré si želáme.

Prečo je potrebná modlitba? Pre dva veľmi závažné dôvody. Po prvé, pretože Kristus to prikazuje. Kto je taký bezbožný, aby si myslel, že nemusí poslúchnuť tento nevyhnutný Kristov príkaz? Vo vonkajšom živote sa za vzburu pokladá, ak niekto nerešpektuje zákon úradu. Ako sa teda bude chcieť vydávať za kresťana ten, kto nedbá na Kristov príkaz? Po druhé, pretože si to čo v najväčšej miere vyžaduje naša potreba. Sme totiž zovšadiaľ obklopení preukrutnými nepriateľmi, ktorí nemajú dosť, ak trápia naše telo, ale kladú nástrahy aj našej duši, aby sa neupokojila na žiadnom mieste a v žiadnom čase. Na jednej strane nás týra hriech, na druhej strane on svojimi tisícmi spôsobmi prefíkanosti. Satan nám spôsobuje ťažkosti: raz nám naháňa strach smrť, raz pohľad na Boží hnev, raz zloba sveta. Čo k tomu dodať? Svojho nepriateľa si nosíme všade so sebou, telo – vravím – plné zlých žiadostivostí, ktoré strpí, aby sme si predstavili, že nebeské v ňom samom nie je nič. Keby však aj nebolo týchto ťažkosti, aj vtedy by nás to muselo podnecovať k modlitbe, pretože vidíme, že Božia sláva je na zemi vystavená ohrozeniu, že pravé náboženstvo veľmi trpí a je vystavené útokom zo strany zlej náuky, bezbožných názorov a napokon aj neľútostného prenasledovania. Kto už len vyráta všetky telesné biedy, vojny, vraždy, hlad, úpadok zákonov a náuky? Ak niekto zváži toto všetko, padol, pokiaľ sa nedá priviesť k modlitbám.

Vari nie je Boh priveľký na to, aby pozeral na nás, keď sa modlíme? Vari ty, prosím, chceš usvedčovať Boha zo lži? On spoľahlivo prisľubuje, že vypočuje tých, ktorí ho vzývajú.

Vari Boh vypočuje hriešnikov? On ich však skutočne vypočuje, pretože na spásu hriešnikov poslal na svet svojho Syna. Ty sa len vrhni k jeho nohám a daj sa ožiariť jeho milosrdenstvom, ktoré ti ukázal v Synovi.

Daj mi podobu modlitby? Túto pre nás zostavil sám Kristus, priniesol ju z neba s Otcovho lona. Táto modlitba sa teda nemôže nepáčiť Bohu, pokiaľ si nemyslíš, že on sa môže nepáčiť sám sebe alebo seba samého popierať.

Aká je to modlitba?
Otče náš, ktorý si na nebesiach, nech sa posväcuje (tvoje) meno [Mt 6,9] a celé takto ďalej.

Prečo dodávaš na začiatku tieto slová: otec, ktorý si na nebesiach? Aby sa prebudila viera k potrebnej modlitbe, ako bolo povedané. Lebo keď Boha oslovujem ako otca, idem v ústrety svojej bezmocnosti, ktorou by som sa ľahko dal odstrašiť od modlitby vzhľadom na svoju nehodnosť. No hoci som nehodný, predsa keď Boh je otcom, neodmietne prosby svojho syna.

Akým spôsobom je otcom? Pretože pokladá za synov všetkých, ktorí veria v Krista a v jeho mene ho vzývajú.

Prečo hovoríš náš? Pretože máme prosiť nielen za seba, ale za celú cirkev a seba práve týmto slovkom povzbudzujeme do vzájomnej lásky, ako synovia tohto otca.

Prečo pridávaš: Ktorý si na nebesiach? Ako nás najľúbeznejšie meno otca ubezpečuje o Božej vôli voči nám, tak zasa tento zvrat „ktorý si na nebesiach“ nám pripomína Božiu trpezlivosť, aby sme vedeli, že on nielen chce, ale aj môže splniť všetko, o čo prosíme, pretože je pánom neba a zeme.

Čo prosíme ako prvé? Prvá prosba je: nech sa posväcuje tvoje meno [Mt 6,9]. Táto prosba, to viem, sa zdá dosť nejasná, ale celá vina je na našej strane. Nám pripadajú ako záhadné všetky duchovné veci, to jest všetky veci božské. Preto sa naša duša má nemálo pozdvihnúť nad to, čo vnímajú naše zmysly, a radiť sa s Božím slovom, ktoré nás učí rozumieť veciam, ktoré patria Bohu.

Čo je teda podstatou prvej prosby? Treba si dobre pozrieť samotné slová. Božie meno označuje Boha samotného a čokoľvek sa Bohu priznáva v jeho slove, predovšetkým teda to, že je svätý, že nám chce robiť dobre, oslobodiť nás od hriechu a spasiť. Posväcovať je to isté čo hlásať, oslavovať. Teda žiadame ako prvé zo všetkého, aby sa Božie milosrdenstvo a dobrota pre Krista stala známou nám i všetkým ľuďom, aby sa slovo evanjelia hlásalo po celom svete, lebo cez toto slovo ľudia pochopia svoju úbohosť a nehodnosť a jedine Bohu budú vzdávať slávu. Preto vlastne priamo prosíme, aby Boh odstránil všetky bezbožné učenia, všetky pohoršenia, prejavy modloslužobníctva, bezbožnosti atď.

Aká je druhá prosba?
Nech príde tvoje kráľovstvo [Mt 6,10].

Vysvetli, čo to znamená? Keď sa hlása blahozvesť o Kristovi, o čo žiadajú svätí v prvej prosbe, veľká časť ľudí ňou pohŕda. Takisto mnohí, ktorí počúvajú, sa nestávajú o nič lepšími. Preto svätí prosia, aby Duch svätý bol v nich účinný skrze slovo evanjelia, aby v nich viac nevládol hriech, telesná bezstarostnosť, hrôza zo smrti a Božieho súdu, ale aby v ich srdciach kraľoval Duch svätý a vytvoril v nich pokoj a radosť, ktorou sa budú môcť potešovať vo všetkých bolestiach duše. V tomto zmysle totiž hovorí Pavol v Liste Rimanom 14: Kráľovstvo Božie nie je jedlo, ani nápoj, ani nejaká telesná vec, ale spravodlivosť a pokoj a radosť v Duchu svätom [Rim 14,17]. Keď teda prosíme, aby prišlo kráľovstvo Božie, dožadujeme sa toho, aby sme dosiahli plody slova, namiesto hriechu spravodlivosť, to jest, odpustenie hriechov, namiesto strachu mier a útechu, namiesto dobiedzajúceho diabla kraľovanie Ducha svätého. Aj keďže toto nemôžeme dokonale dosiahnuť v tomto živote, zároveň modlíme, aby sa ono kráľovstvo uskutočnilo v nás, to jest, aby prišiel Kristus a rovno nás preniesol do svojho kráľovstva.

Aká je tretia prosba? Buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi [Mt 6,10].

Vysvetli, čo to znamená. Keď ľudia úprimne súhlasia s Božím slovom a zasväcujú sa Duchu svätému, dennodenne sa im stavajú do cesty nekonečné ťažkosti a obrovské nebezpečenstvá, ktoré ich veľkou silou odvolávajú od určeného smeru. Svet totiž prenasleduje zbožných neuveriteľnou nenávisťou a túži, aby oni všetci boli odrazu zničení. Ba čo je najdôležitejšie, odníma im každý poctivý výzor, zabíja ich presne tak, ako keby boli rúhači a buriči. Toto besnenie sveta znásobuje diabol, keď popudzuje tyranov a podnecuje druhých k prenasledovaniu učenia, či už slovom, alebo činom. Toto dielo je tu námahou pre telo v takých veľkých útrapách, ktoré bez akéhokoľvek prerušenia unavujú zbožných, aby sa zastavili. Vôbec nie zbytočne bola teda pridaná táto prosba: Buď vôľa tvoja, to znamená, nebeský otče, daj, aby sme nikdy neodpadli od tvojho slova, hoci nás zovšadiaľ utláča svet, diabol, hoci je naše telo slabé. Pretože kto vydrží až do konca, ten bude zachránený.

Prečo pridávaš: Ako v nebi atď. V nebi anjeli dokonale poslúchajú Božiu vôľu. Takisto zbožní častými vzdychmi tohto druhu hneď túžia po tom, aby aj oni mohli Boha poslúchať a neverili v žiadne pohromy, no aby sa nestali voči Bohu neposlušnými, radi kvôli Bohu strácajú príležitosti, manželku, deti a napokon aj život.

Aká je štvrtá prosba? Chlieb náš každodenný daj nám dnes [Mt 6,11].

O čo tu prosíme? To, čo je na Božiu slávu, ktorú treba hľadať viac ako všetky veci, a čo savzťahuje na náš večný a duchovný život, sme zahrnuli do predchádzajúcich troch prosieb. Teraz začíname prosiť o to, čo nevyhnutne potrebujeme v tomto živote. Na prvom mieste je to každodenný chlieb.

Čo je každodenný chlieb? Pod označením každodenný chlieb sa rozumejú všetky prospešné veci nášho telesného života. Napríklad sú to rodičia, bez ktorých by sme nemohli byť vychovávaní; sú to úrady, ktoré budú ochraňovať rodičov, ktorí nám poskytujú obživu; je to úspešný výnos vecí, aby námahy rodičov neboli nešťastné; je to mier, aby vojna nezničila získané veci a nebránila pripraviť obživu. Je to prospešný čas, sú to spoľahliví robotníci, dobrí susedia, láskavá manželka, poslušné deti, domy, polia prípadne niečo ďalšie, ak to slúži na zadováženie poživne a oblečenia. A na druhej strane žiadame, aby sme boli oslobodení od ziel, od hladu, od moru, od tyranovlády, od nepriaznivého počasia, od vojny, od vzbury, od zlých susedov a robotníkov, od požiaru, od záplavy a od tých vecí, ktoré okrem toho z nejakej časti škodia prospešným stránkam života.

Prečo pridávaš: náš? Aby sme boli spokojní s tou časťou, ktorá sa nám z Božej vôle dostáva, a nerútili sme sa nedovolenými spôsobmi do cudzieho, ako to prostí ľudia všeobecne robievajú.

Aká je piata prosba? A odpusť nám naše dlhy, ako aj my odpúšťame našim dlžníkom [Mt 6,12].

Objasni, čo to má znamenať? Tí, ktorí skutočne veria v Krista a môžu mať túto modlitbu, ktorou sa zaoberáme, majú odpustenie hriechov a sú spravodliví tvárou v tvár Bohu i dedičia života večného, pretože – ako vraví Pavol: Nejestvuje nijaké odsúdenie pre tých, ktorí sú v Kristovi Ježišovi [Rim 8,1], ale predsa ešte stále pociťujú hriech, kým žijú v tele [Rim 8,5]. Tento pocit nie je bezvýznamný, ale má takú veľkú silu, že ich každodenne odvlečie k rôznym poblúdeniam. Táto vec je dôvodom, prečo zbožní ustavične volajú: Odpusť nám, otče, naše viny. Pre Boha nie je žiadna iná pieseň krajšia. Chce totiž, aby sme uznali svoju slabosť a spoliehali sa výlučne na jeho milosrdenstvo. To je jeho najväčšia sláva.

Prečo pridávaš: ako i my odpúšťame svojim dlžníkom? Naše odpúšťanie nie je príčinou, prečo nám Boh odpúšťa. Naše odpúšťanie iba nastupuje po Božom odpustení, nepredchádza ho. Tieto slová však pridávame z dvoch príčin: Z nich prvá je tá, aby sme po prijatí dobrodenia, ktorým je Božie odpustenie, neboli nevďační voči Bohu, ktorý naopak od nás žiada, aby sme odpúšťali blížnym, čo zaiste myseľ, ktorej tak veľmi záleží na odpustení, nemôže odoprieť. Druhá príčina je tá, že odpustenie v sebe obsahuje nemalú útechu. Zbožnosť myslí sa totiž značne upevňuje, keď odpúšťajú blížnym, ako keby to bolo skutočné znamenie, že sami naozaj uznávajú, že im boli hriechy odpustené a vďaka oným sľubom, ktoré boli pridané k nášmu odpusteniu: Odpustite a bude vám odpustené [Mt 18,35; Ef 4,32].

Aká je šiesta prosba? A neuveď nás do pokušenia [Mt 6,13a].

Vari nás Boh pokúša? Keď prosíme, aby nás nebeský otec neuvádzal do pokušenia, prosíme o to, nech nedovolí, aby sme boli premožení pokušením.

Akým spôsobom sme teda pokúšaní? Rôznymi spôsobmi. Aby sa dala lepšie pochopiť táto prosba, treba dôkladne porovnať to, čo bolo pred ňou. Lebo odtiaľ sa berie príležitosť tohto článku, ktorý tu pridávame. Zbožní totiž cítia, že nie vždy sú ochotní odpúšťať iným, pretože viera v Božie odpustenie nesvieti v ich srdciach v každom čase. Teda on ich opäť núti naozaj prosiť o pomoc, aby v pokušení nepodľahli. Pokušenia sú trojaké: tela, sveta a diabla. Telo je samotná prirodzenosť človeka, ktorá pokiaľ môže, odporuje duchu, ktorý je pripravený odpúšťať. K tomu pristupujú snahy sveta, ktorý ako vidíme, je plný takých príkladov, že po utŕžených urážkach ľudia nielenže neodpúšťajú, ale jednu malichernú urážku túžia odplatiť dvojnásobne. Napokon onen najprefíkanejší duch, otec každej nesvornosti a všetkých zlých umení, všetkými spôsobmi znásobuje zlobu tela a podnecuje bezbožných ľudí, aby zbožným robili ťažkosti. Je teda ľahko zistiteľné, aké vážne sú dôvody, ktoré podnecujú veriacich, aby pridali v modlitbe: Neuveď nás do pokušenia, to jest: Urob, nebeský otče, aby sme vytrvali v tejto viere, v ktorej sme prijali tvoje odpustenie, a na druhej strane zase, aby sme ako poslušní tvojej vôli znášali krivdy blížneho, a nedovoľ, aby nás znova zničilo telo, svet a diabol.

Aká je siedma a posledná prosba? Ale zbav nás zlého [Mt 6,13b].

Čo zahŕňa táto prosba? Mnohé a priam až nekonečné. Lebo i tie duchovné a telesné straty, ktoré nás postihli zhora, tu sú zahrnuté v jednom slove ako keby v jednom zväzku a ako keby v nás nebola schopnosť zaoberať sa všetkým, žiadame súhrne, aby nás nebeský otec chránil pred všetkými nebezpečenstvami. On sám ich vidí lepšie ako my a vie, ako ich je veľa. Po prvé, proti diablovi, pôvodcovi všetkého zla. Potom proti hriechom a urážkam, ktoré bránia tomu, aby sa medzi nami posväcovalo Božie meno a zároveň učenie a mravy, bránia tomu, aby prišlo Božie kráľovstvo, aby sa diala Božia vôľa. Ďalej sú to tie, ktoré poškodzujú zdravie tela a pokoj života, mieria proti záhaľke tela a jeho žiadostivosti. A pretože v živote každého nemajú zlá konca, uzatvárajú sa zároveň do týchto slov, aby sme boli zbavení chvály tohto života plného urážok a bied a preniesli sa do nového života, kde budeme žiť úplne oslobodení od všetkého zla v dokonalej spravodlivosti, kde budeme oslavovať Božie meno a jeho vôľu poslúchať.

Prečo je u Matúša dodané: lebo tvoje je kráľovstvo a moc i sláva na veky vekov? Nie je to zbytočný prídavok. Lebo všetko, čo zbožní robia na Božiu slávu, treba opakovať, aby sa stalo známym jeho kráľovstvo a moc. Na to sú mnohé príklady v žalmoch.

Amen. Toto je výraz istoty. Takže ak ho voľakto povie, iste viem, že táto moja modlitba sa Bohu páči a bola vypočutá nie preto, že ja som hodný, ale pretože to prisľúbil Boh.

O sviatostiach. Čo je sviatosť? Je posvätný obrad Kristom ustanovený, ku ktorému je pridaný evanjeliový sľub, napríklad o odpúšťaní hriechov.

Koľko je sviatostí? Tri: Krst, rozhrešenie a Večera Pánova.

O krste. Čo je krst? Je to ponorenie do vody, ktoré sa deje s týmito slovami: Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha svätého.

Kde je zachovaná táto Kristova ustanovizeň? V poslednej kapitole u Matúša, keď vraví apoštolom: Choďte do celého sveta, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha svätého [Mt 28,19].

Čo udeľuje krst? Odpustenie hriechov, Ducha svätého a život večný.

Dokáž to svedectvom Písma! Pretože Kristus hovorí v poslednej kapitole u Marka: Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale ten, kto neuverí, bude odsúdený [Mk 16,16]. Ak teda budú pokrstení a veriaci spasení, znamená to, že krst udeľuje odpustenie hriechov, Ducha svätého a život večný. Lebo v nich je obsiahnuté naše spasenie.

Akým spôsobom môže mať voda takú silu? Nechápeš to správne. Ja som nepovedal, že krst je voda, ale že krst je ponorenie do vody v mene Otca i Syna i Ducha svätého, ktorý dosvedčuje práve samotným týmto úkonom, že chce byť voči nám milostivý a darovať nám odpustenie hriechov. Ty musíš vnímať vôľu a autoritu, ak budeš chcieť vidieť silu a úžitok krstu, nie telesnými očami hľadieť iba na vodu, keď je vzdialená vznešenosť Boha, ktorý krstí a sľubuje spásu.

Je okrem toho aj iný úžitok krstu? Je, ale ten stojí vyššie a hlavne toho sa treba držať, ktorý sa týka vzpruženia nemocného svedomia. K onomu známemu úžitku sa potom smie hľadať aj alegorické znamenie krstu. Ide totiž o to, že ponorenie do vody označuje starého človeka a to, že telo treba umŕtvovať a odstrániť [Rim 6,3-4]. Sem smerujú aj všetky trápenia, ktorými sú zbožní sužovaní v tomto živote, avšak hoci boli do vody ponorení, sú z nej vytiahnutí, aby vedeli, že budú žiť večne v novom a duchovnom živote, keď ich telesná prirodzenosť bude odstránená a úplne zničený hriech [Rim 6,6-11]. Takto sa úžitok krstu široko-ďaleko otvára a v celom živote nám musí byť na dohľad, aby nás ubezpečil o Božej vôli, čo je ešte dôležitejšie. Po druhé povzbudzuje nás, aby sme znášali pohromy, a má upevniť našu nádej na budúce oslobodenie. Na toto sa vzťahuje Pavlova veta, ktorá obsahuje skvelé svedectvo o krste. Boh nás uzdravil z milosrdenstva cez kúpeľ svojho kraľovania a obnovenia v Duchu svätom, ktorého vylieva na nás štedro skrze Ježiša Krista nášho Spasiteľa, takže ako ospravedlnení jeho milosťou sme dedičmi v nádeji na život večný [Tit 3,5-7].

Majú byť ku krstu pripustené aj deti? Určite áno. Pretože ako vraví Kristus: Ak sa niekto znova nenarodí z vody a ducha, nevstúpi do Božieho kráľovstva [Jn 3,5]. Je známe, že deti patria do Božieho kráľovstva. Tak to hovorí Kristus: Takých je kráľovstvo nebies [Mt 19,14]. Čiže majú sa znova narodiť z vody a z ducha, to znamená, majú byť pokrstené, ale netreba ich krstiť znova, keď sa stanú dospelými. Tak učia tí, čo sú posadnutí diablom.

O rozhrešení. Čo je rozhrešenie? Kristus ustanovil v cirkvi službu evanjelia. Cez ňu sa hlása pokánie a odpustenie hriechov v jeho mene. Cez učenie o pokání sú usvedčovaní všetci ľudia, že sú pod hriechom a podliehajú Božiemu hnevu a Božiemu súdu. Cez učenie o odpustení hriechov sa znova vzpružujú, aby nestrácali nádej. Tu sa spoločne všetkým konajúcim pokánie a veriacim v Krista zvestuje odpustenie hriechov všeobecným rozhrešením. Avšak okrem tohto rozhrešenia zanechal Kristus svojej cirkvi po sebe aj iné rozhrešenie, plné útechy, v ktorom sa odpustenie hriechov hlása každému jednotlivcovi osobitne. To je také platné a silné, pretože sa s ním spojil Kristov príkaz a evanjeliový prísľub.

Čo je tento príkaz a sľub? V 20. kapitole Jánovho evanjelia hovorí Ježiš učeníkom: Ako mňa poslal otec, tak aj ja posielam vás. Prijmite teda Ducha svätého a každému, komu odpustíte hriechy, budú odpustené, a komu zadržíte, sú zadržané [Jn 20,22-23]. Aj Matúš v 18. kapitole: Amen, hovorím vám. Čokoľvek zviažete na zemi, bude zviazané v nebi. Čokoľvek však rozviažete na zemi, bude rozviazané aj v nebi [Mt 18,18]. Preto treba veriť hlasu kňaza alebo vysluhovateľa tak ako hlasu nebeskému. Odpustenie, ktoré Kristus chce, aby sa uskutočnilo pre človeka na našu útechu, je totiž nie od ľudí, ale z neba. To znamená, že sa nemá odmietať. Naopak, má sa často prosiť o odpustenie ako o dokonalé Kristovo dobrodenie, lebo chcel, aby nám ním bolo všade otvorené odpustenie hriechov. Kto ním pohŕda, ako si, prosím, trúfne nazývať sa kresťanom?

Akým spôsobom treba žiadať rozhrešenie? Kvôli príkladu ti predpíšem nejakú formulu. Ty si potom doplň zvyšok, keď sa obrátiš na kňaza. Keď sa skromne obrátiš na kňaza, požiadaš ho, aby ti dal príležitosť vypočuť ťa. Potom mu vylož vec približne týmito slovami: Vyznávam Bohu všetky svoje hriechy – mne známe a rovnako i neznáme. On sám totiž chápe vo svojej nekonečnej múdrosti, čím a ako ťažko som proti nemu zhrešil. Tebe sa však osobitne sťažujem, že sa v skutočnosti ani Boha nebojím, ani ho nemilujem, ani vo všetkých svojich záležitostiach nedôverujem jemu ako jedinému, ani jeho meno nevzývam, ani nepoznávam jeho dobrodenia. Neprejavil som ani náležitú poslušnosť voči rodičom a svojim učiteľom, ani som sa s tou horlivosťou, akou som bol povinný, doteraz nezaoberal zbožnosťou a vzdelávaním. Som náchylný k hnevu, k nenávisti, lenivosti a iným nerestiam. Tie sa mi už hnusia a mrzia ma. Preto prosím, aby si mi zvestoval odpustenie hriechov v mene Krista. Jemu seba samého odovzdávam a zverujem, nech ma riadi svojím slovom slovom, aby vo mne viac nemohol kraľovať hriech.

O Večeri Pánovej. Čo je Večera Pánova? Je to posvätný obrad samým Kristom ustanovený, v ktorom sa prijíma Kristovo telo a krv v chlebe a víne. Kde to bolo ustanovené? V 26. kapitole u Matúša [Mt 26,26-29], v 22. kapitole u Lukáša [Lk 22,19-20], v 14. kapitole u Marka [Mk 14,22-25], v 11. kapitole Prvého listu Korinťanom [1Kor 11,23-26]. Slová ustanovenia sú tieto: Náš Pán Ježiš Kristus v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, a keď vzdal vďaky, lámal a dával svojim učeníkom hovoriac: Vezmite a jedzte, toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva. Toto robte na moju pamiatku. Tým istým spôsobom vzal i kalich, keď bolo po večeri, a keď vzdal vďaky, podal im ho hovoriac: Pite z neho všetci, tento je kalich nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa za vás vylieva na odpustenie hriechov. Toto robte, kedykoľvek z neho budete piť, na moju pamiatku.

Aký je plod tejto sviatosti? Veriacim poskytuje odpustenie hriechov, ako to sľubujú slová: Toto je moje telo, toto je moja krv, ktorá sa vylieva za vás na odpustenie hriechov [Mt 26,28].

Ako sa deje to, že vďaka pokrmu a nápoju sa odpúšťajú hriechy? Nie preto, že voľakto je alebo pije, dostane odpustenie hriechov, ale pretože verí v Kristove slová sľubujúce odpustenie, ako bolo povedané.

Kto je hodný tejto sviatosti? Ten, kto skutočne uznáva svoje hriechy a verí, že sa mu odpúšťajú pre Krista, ktorý za nás vydal svoje telo a vylial svoju krv.

O dobrých skutkoch. Toto je posledná časť tých článkov, ktoré boli vymenované vyššie v rozdelení evanjelia.

Je učenie o dobrých skutkoch nevyhnutné? Je veru nanajvýš nevyhnutné, pretože pokánie je vždy potrebné a viera bez pokánia nemôže existovať žiadnym spôsobom. Mýlia sa teda tí ľudia, ktorí si vypočujú učenie evanjelia o tom, že hriechy sa odpúšťajú zadarmo, a nazdávajú sa, že tým sa im poskytuje dokonalá voľnosť v spôsobe života. V tejto nádeji bežný ľud spravidla pristupuje k evanjeliu. Na odstránenie tejto zhubnej mienky ľudí veľmi vážne kážu sväté písma, a to nielen o viere a odpustení hriechov, ktorého sa veriacim v Krista dostáva zdarma, ale aj o dobrých skutkoch a o novej poslušnosti, ktorá síce nie je príčinou spásy – tú sme totiž dosiahli už predtým – no jednako nevyhnutne musí vieru nasledovať. Lebo viera, všade kde je, nemôže byť nečinná [Jk 2,17n]. Viera je totiž dôvera, s ktorou konštatujeme, že Boh je nám milostivý a že nám pre Krista odpúšťa hriechy. Kto si toto skutočne uvedomuje, ako môže dobrovoľne hrešiť? No ak sa to stane, stratí sa tiež viera a s vierou sa stráca Duch svätý. Keď je on prítomný, spôsobuje, že skutočne začíname poslúchať Boha a sme mu vďační za jeho večné dobrodenia.

Vari sú teda veriaci úplne bez hriechu? Aj spravodliví a skutočne veriaci majú veľké poblúdenia, avšak spravodliví im dobrovoľne neholdujú a tí, ktorí padli, silno to ľutujú a utiekajú sa k milosrdenstvu Boha. Takto sú blažení, ako hovorí žalm: Blažení, ktorých neprávosti boli odpustené a ktorých hriechy boli zakryté. Blažení, ktorým hriechy Boh nepočíta. Hoci vo veriacich takto tkvejú omyly, ktoré nie sú malicherné, predsa sú odpustiteľné preto, lebo sú v Kristovi, avšak sú z nich vytiahnutí, lebo voči hriešnikom niet nijakého prepáčenia.

Čo je dobrý skutok? Je to čin, ktorý bol daný Bohom a vykonaný z viery. Lebo tieto dve podmienky sa vyžadujú pri diele ľudí. Činy, ktoré nemajú svedectvo Božieho slova a ktoré konajú bezbožní, nepáčia sa Bohu. To znamená, že nie sú dobré, ako svedčia výroky: Nadarmo ma uctievajú príkazmi ľudí [Mk 7,7; Mt 15,9]. Ďalej: Čokoľvek nie je z viery, je hriech [Rim 14,23].

Ako sa koná skutok z viery? Keď je prítomná viera, ktorá stanovuje, že hriechy sa odpúšťajú pre Krista, že je Duch svätý a život večný darúvaný, a keďže sú tieto dobrodenia prijímané zdarma, potom aj bez ohľadu na akékoľvek zásluhy, robí dobré činy, aj bez ohľadu na nejaký prospech začína poslúchať Boha, nie náruživosti tela.

Vari bez tohto tvojho prikázania môže niekto vykonať dobrý skutok? Jestvujú nespočetné cnosti aj u bezbožných a tie určite netreba zavrhovať, ale chváliť. Oproti nim sa žiada postaviť tie, ktoré sa vyskytujú u tých, čo sa chcú nazývať kresťanmi, ale dosiaľ sa nemôžu porovnávať s dobrými mužmi nekresťanmi. V skutočnosti si tieto prednosti zaslúžia pochvalu na svojom mieste, to jest v živote občianskom, nie duchovnom, čiže zoči-voči Bohu, ktorý neodobrí nijaké skutky, pokiaľ sa mu nepáči aj osoba, no bez viery sa páčiť nemôže.

Ktoré sú teda skutky Bohom nariadené? Sú to tie, čo boli prikázané v desatore. O nich môžeme s istotou stanoviť, že sa páčia Bohu, pretože ním boli nariadené.

Ako sa páči Bohu naša poslušnosť, keď je nedokonalá? Také veľké je Božie milosrdenstvo, že našu poslušnosť, nech je hocako skromná, schvaľuje a ozdobuje tak v tomto živote, ako po tomto živote, obrovskými odmenami telesnými a duchovnými, pretože sme ozdobovaní v Kristovi a jeho spravodlivosťou [1Kor 1,30], keď v neho veríme. Tak to objasňujú aj samotné odmeny, ktoré sú spojené s hmotnými prostriedkami. Napríklad: Dávajte a bude vám dané, miera plná a natlačená bude daná do vášho náručia [Lk 6,38]. Odpustite a bude vám odpustené [Lk 6,37]. Blažení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo [Mt 5,7]. Blažení tichí, lebo oni budú vlastniť zem [Mt 5,5]. Blažení tvorcovia pokoja, lebo oni sa budú nazývať Božími synmi [Mt 5,9]. A tak ďalej. Sem patrí aj ono významné odporúčanie dobrých skutkov, ktoré Kristus predpovedal, že sa uskutoční na poslednom súde, keď povedal: Vtedy povie kráľ tým, ktorí budú po pravici: Poďte požehnaní môjho otca a vlastnite kráľovstvo vám pripravené od počiatku. Bol som totiž hladný, a dali ste mi jesť, bol som smädný, a dali ste mi piť [Mt 25,31-46], atď.

Vari je štúdium vied dobrým a Bohu milým skutkom? Ak iné umenia, ktoré boli vynájdené pre ľudskú potrebu, sú dobrými skutkami, o koľko viac to platí o štúdiu vied. Ono totiž slúži nielen na osoh ľudí, ale aj na slávu Boha. Nech jestvuje v tamtých akékoľvek pozvanie, slúži výlučne telu. Umenie architektúry je veľmi vznešené, ale slúži telu, stavia príbytky, ktoré nás ochraňujú pred nepriaznivým počasím a útokmi lupičov. Umenie odievania je určené na zahalenie tela. Umenie obuvnícke na oblečenie nôh. A tak ďalej. Vedy však vedú poznávaniu všetkých najkrajších vecí a človeka naplňujú výbornými mravmi. Ony takisto múdro ozdobujú jazyk a zabezpečujú schopnosť rozprávať ozdobne, ukazujú zámery pri spravovaní verejných vecí a – čo je zo všetkého ďaleko najdôležitejšie – sú našimi vodkyňami i slúžkami vo vzťahu k skutočnej moci, to jest, ku skutočnému spoznaniu Boha a k odovzdávaniu vzdelanosti iným. Táto výnimočná užitočnosť a obrovská dôstojnosť vied by mala napomínať i samotných rodičov, aby svoje deti usmerňovali k vedám aj v útlom veku a aby prejavovali svoju zbožnosť voči Bohu v ich učení a pestovaní. Hoci totiž ľudia slúžia Bohu aj inými povinnosťami, keď ich konajú kvôli Bohu, predsa v porovnaní týmto spôsobom života nemôže byť iný ani významnejší, ani potrebnejší, ani Bohu milší, a tým, ktorí sa ho pridŕžajú, by nemala chýbať obživa, pokiaľ dôverujú Bohu.

Koniec.