Text bol pripravený na základe nasledovných zdrojov: KONYA, P. & CSEPREGI, Z. (eds.). TRI LUTHERSKÉ VYZNANIA VIERY Z UHORSKA / HÁROM LUTHERI HITVALLÁS MAGYARORSZÁGON / DREI LUTHERISCHE GLAUBENSBEKENNTNISSE AUS UNGARN. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 2013, 52-); ŠKOVIERA, D.: Prelúdium Bardejovského katechizmu (1581): Stöckelov reformačný humanizmus. In: Miloš Kovačka (ed.), Bardejovský katechizmus z roku 1581 – najstaršia slovenská kniha. SNK 2013, p. 21-34. Preklad vychádza z latinskej pôvodiny Synopsis trium confessionum evangelicarum in Hungaria septemtrionali, Pentapolitanae, Heptapolitanae et Scepusianae. Edidit Zoltán CSEPREGI. Budapestini 2003; voľnejšiu verziu pripravil HAJDUK, Andrej: Leonard Stöckel. Život a dielo. Bratislava 1999, s. 74–81.

I O Bohu

Učíme, že je jediná, nedeliteľná, večná, dobrá, spravodlivá, múdra, nesmierna atď. božská bytosť, a to podľa 6. kapitoly Deuteronomia: „Pán Boh, náš Pán, je jeden.“ Jednako však vyznávame tri odlišné osoby: Otca, Syna a Ducha svätého, rovnaké, čo do moci, slávy, večnosti atď., a to Pánovho rozlíšenia v poslednej kapitole u Matúša: „Krstiac ich v mene Otca i Syna i Ducha svätého.“

II O stvorení

Učíme a veríme, že ten istý Boh, ktorý je v bytí jediný a v osobách trojaký, všetko stvoril a dosiaľ tvorí a to, čoho je pôvodcom, udržiava, i to, že pôvodne pri stvorení bolo všetko dobré, ako je aj napísané v prvej kapitole Genesis: „Videl Boh všetko, čo učinil, a bolo to veľmi dobré.“ Ale satan so svojimi spoločníkmi od Boha odpadol a so sebou stiahol do tej istej neposlušnosti aj človeka. Odtiaľ pochádza všetko zlé, čo jestvuje. Boh totiž pre hriech preklial zem a ako pre hriech prišla na svet smrť – List Rimanom, kapitola 5 – takisto všetky nešťastia sú trestom za hriechy.

III O prvotnom hriechu

Učíme a veríme, že prví rodičia boli pôvodne spravodliví, ale pre svoj pád spravodlivosť stratili, a tak sa všetci ľudia rodia v prvotnej neprávosti a hriechu, čo si zasluhuje večnú smrť, a že sa z toho nemôžu vyslobodiť vlastnými silami; tak je to podľa výroku žalmu 51 „Hľa, v neprávostiach som bol počatý“ atď. i podľa 6. a 8. kapitoly knihy Genesis: „Všetko zmýšľanie ľudského srdca je náchylné na zlo.“

IV O Kristovom vtelení

Učíme a veríme, že prostredná osoba v božstve, ktorá sa v Písme volá raz Slovo, inokedy Boží Syn, zo života neporušenej Panny vzala na seba pravé ľudské telo a že Boh i človek v jednej osobe sa skutočne narodil z Panny podľa predpovede v 7. kapitole Izaiáša „Hľa, panna počne a porodí syna a ten sa bude volať Emanuel“ i podľa opisu udalostí v 1. a 2. kapitole Lukáša, že práve on sa stal obetou, ktorá je zadosťučinením za hriechy celého sveta. Podľa Izaiáša , kapitola 53, „Pán na neho vložil neprávosti nás všetkých“. Podľa 1. kapitoly Jána: „Hľa, Boží baránok, ktorý sníma hriechy sveta.“ Podľa 2. listu Korinťanom, kapitola 5: „On zomrel za všetkých.“ A ďalej: „Že na tretí deň vstal zo smrti a priniesol spravodlivosť, ktorá sa nám zaratúva u Boha.“ A v 4. kapitole listu Rimanom: „Bol vydaný za naše hriechy a vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie.“ A okrem toho: „Že vystúpil na nebesia a príde na to, aby súdil rovnako živých, ako aj mŕtvych“ – to podľa Apoštolského súhrnu viery a svedectva anjelov. Tak to stojí v Skutkoch apoštolov, kapitola 1: „Príde takisto, ako ste ho videli do neba odchádzať.“

V O ospravedlnení

Pretože bolo potrebné, aby bol Boží Syn vydaný a doráňaný za hriechy celého sveta, učíme a veríme, že ľudia naskrze nemôžu Boha uzmieriť vlastnými silami a skutkami, ani nemôžu dosiahnuť spravodlivosť, ktorá obstojí na Božom súde, ale sú ospravedlnení zdarma bez vlastnej zásluhy, ak si sprotivia hriech a veria v Krista, že vďaka tej jedinej obete, čo sa uskutočnila na kríži, bol Otec uzmierený voči všetkým, ktorí sa v dôvere v tohto Prostredníka utiekajú k jeho milosrdenstvu. Tí teda, čo majú túto vieru, majú zároveň odpustenie hriechov a počítajú sa k spravodlivým. Podľa 3. kapitoly listu Rimanom: „Všetci zhrešili a sú ospravedlnení zdarma skrze Krista zmierovateľa.“

VI O viere

Viera, ktorou nadobúdame také veľké dobrodenia, nie je akýmsi ľudským dielom alebo poznatkom, čo sa môže vyskytnúť aj u bezbožníkov a démonov, ale je darom Ducha svätého. Aby sme to dosiahli, bola zriadená ustanovizeň, v ktorej zaznieva čistá náuka evanjelia a vysluhujú sa sviatosti, lebo cez túto ustanovizeň je Duch svätý účinný v tých poslucháčoch, ktorí sa nestavajú na odpor voči službe tejto ustanovizne, ale sú poslušní, podľa Pavlovho výroku v liste Rimanom, kapitola 10: „Viera je z počutia, počutie však skrze Božie slovo.“

VII O dobrých skutkoch

Jednako o viere učíme nie tak, ako keby sa nemali konať dobré skutky. Je predsa nevyhnutne potrebné, aby tí, čo veria, mali dobré svedomie. Pre dobré svedomie však nie je miesto v tých, ktorí si dovoľujú úmyselne konať proti Božiemu prikázaniu a nebojujú proti svojim chúťkam. Veď sme dlžníkmi nie tela, aby sme žili podľa tela, ako je napísané v 8. kapitole Listu Rimanom, ale boli sme vyslobodení z ríše diabla a prenesení do Božieho kráľovstva, aby sme odteraz slúžili tomuto Pánovi, to znamená, že sme povinní poslúchať jeho vôľu. Učíme však, že sa nemáme spoliehať na túto novú poslušnosť, ako keby sme si vďaka nej zasluhovali odpustenie hriechov, spravodlivosť a večný život u Boha. Jednoznačná je totiž Pánova veta: „Keď urobíte všetko, povedzte, sme neužitoční sluhovia.“ A v 2. kapitole Listu Efezanom: „Milosťou ste sa stali spasenými skrze vieru, a to nie je z vás, veď je to dar Boží, nie zo skutkov, aby sa nikto nevystatoval.“

VIII O cirkvi

Okrem toho učíme a veríme, že od prvopočiatku sveta bola jedna jediná katolícka čiže všeobecná cirkev, tá vždy trvala a bude trvať na veky, hoci na ňu niekedy vrhajú tieň mnohé bludy. Vyznávame tiež, že je spätá nie s miestom, nie s osobami, nie s obradmi zavedenými z ľudského popudu, ale výlučne s Božím slovom a sviatosťami, podľa Jána, kapitola 10: „Moje ovce počúvajú môj hlas.“ Lebo tak to prikázal Otec – žalm 2: „Bozkávajte Syna.“ A v 17. kapitole u Matúša: „Jeho počúvajte.“ V 14. kapitole u Jána: „Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo, aj môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok.“ Ale hoci je cirkev poddaná občianskej moci vo svojom pôsobení navonok, jednako v náboženskej oblasti uznáva za svoju hlavu výlučne Krista. Tak je to v 1. kapitole Listu Efezanom a v 1. kapitole Listu Kolosanom. Boh totiž ustanovil uprostred cirkvi nie majstrov a pánov, ale služobníkov, ktorí mu slúžia slovom a sviatosťami. Stačí teda, že cirkev má všade čistú náuku a správne užíva sviatosti, hoci sa vyskytne v ľudských obradoch určitá odlišnosť. V konečnom dôsledku sú pravou cirkvou samozrejme tí, ktorí sú naozaj svätí a spravodliví a dávajú sa skrze slovo viesť Duchom svätým, ale napriek tomu v tomto zhromaždení aj zlí, ktorí súhlasia s náukou a s užívaním sviatostí, sú vonkajšími členmi cirkvi. Podľa 2. kapitoly Druhého listu Timotejovi: „Vo veľkom dome sú aj nádoby drevené a hlinené.“ Duch svätý teda účinkuje aj skrze službu nespoľahlivých služobníkov, ak nefalšujú slovo a sviatosti; takto i Judášova služba bola mnohým na osoh.

IX O krste

Takisto učíme a sme presvedčení, že ľudia sa krstom – či už sa krstia ako malé deti alebo ako dospelí – včleňujú do tela cirkvi a dosahujú odpustenie hriechov, že sa skutočne stávajú čistými, no nie v tom zmysle, že by u pokrstených neostal nijaký hriech, ale v tom, že sa im nezapočítava, pokiaľ je u nich prítomný odpor k hriechu a viera v Krista, a to podľa zasľúbenia: „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený.“

X O Večeri Pánovej

Pokiaľ ide o Večeru Pánovu, učíme a veríme, že cirkev v nej prijíma pravé telo a krv Pána, ktoré sa narodilo z Panny a trpelo na kríži. Pán totiž hovorí: „Toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva,“ atď. Jednu pre všetkých spoločnú večeru čiže omšu, ako to nazývajú, slávime každý sviatočný deň a podávame jednotlivcom alebo viacerým, ktorí pred kňazom vydajú počet zo svojej viery, sľúbia polepšiť svoj život a prosia o útechu, o rozhrešenie a o užitie velebnej sviatosti na upevnenie svojej viery. Pán neba i zeme totiž prikazuje užívať sviatosť v celosti a toto poverenie dáva všetkým. Aj Pavol ukladá celej korintskej cirkvi užívať sviatosť v celosti.

XI O spovedi

Súkromnú spoveď plne zachovávame z troch dôvodov. Po prvé, aby bolo možné vyskúšať a poučiť nevzdelaných. Po druhé, aby tí, ktorí cítia osobitné znepokojenie vo svojom svedomí, žiadali aj osobitnú útechu z Božieho slova. Po tretie, aby sa každému osve udelila sviatosť rozhrešenia.

XII O pokání

Naďalej sústavne zdôrazňujeme učenie o pokání, bez ktorého nikto nemôže do cirkvi vstúpiť, ani v nej po vstupe zotrvať. Čo sa týka pokánia, pozostáva v prvom rade zo skrúšenosti sŕdc, keď sa ich dotýka Boží hnev a ony cítia večnú smrť, pretože Boží zákon im odhaľuje hriechy; po druhé, z viery, keď vzhľadom na to, že evanjelium ponúka Kristovu zásluhu a jeho zadosťučinenie, srdcia sa zo strachu a úzkosti dvíhajú s dôverou v Otcovo milosrdenstvo, ktoré Kristus získal všetkým, ktorí konajú pokánie a veria v jeho meno.

XIII O užívaní sviatostí

Sme presvedčení, že Kristus ustanovil sviatosti nielen preto, aby tvorili rozdiel medzi kresťanom a nekresťanom, ale skôr preto, aby boli pečaťou Božej vôle voči nám, a že okrem toho ich predložil preto, aby sa skrze tieto božské zmluvy stupňovala a upevňovala viera v každom jednotlivcovi. Ak by teda chýbala viera pri prijímaní zmluvy a Božieho zasľúbenia, daromné je užívanie sviatostí, ba podľa Pavlovho svedectva takí kráčajú pred súd.

XIV O služobníkoch

Sme presvedčení, že v cirkvi smie zastávať verejný úrad spojený s vyučovaním a s vysluhovaním sviatostí jedine ten, koho cirkev zákonným spôsobom povolala, koho vopred vyskúšali verní, vzdelaní a definitívne potvrdení služobníci Božieho slova a prijali ho do stavu ordinovaných podľa obradu starej cirkvi v súlade s 1. kapitolou Skutkov apoštolov a 4. listom z prvej knihy Cypriánových Listov.

XV O ceremóniách

Ceremónie cirkvi nielenže zachovávame, ale sme presvedčení, že treba zachovať osobitne tie, ktoré ozdobujú kňazskú službu a dajú sa zachovať s dobrým svedomím. Sú to napríklad určité sviatky, piesne, posvätné čítania a modlitby, ktoré sú pridané k sláveniu Večere Pánovej; ďalej sa to týka osobitných rúch kňazov a mnohých iných vecí, ktoré by sa síce mohli bez hriechu vynechať v riadne a dostatočne usporiadaných cirkvách, no my ich napriek tomu horlivo zachovávame, pretože zdobia kňazskú službu.

XVI O občianskych záležitostiach

Úrady, súdy, vlastníctvo majetku, zákonné dohody a ostatné záležitosti, ktoré sú v súlade so správnym zmýšľaním, schvaľujeme ako dobré Božie ustanovizne, ktoré evanjelium nielenže nezavrhuje, ale potvrdzuje a prikazuje, aby sme ich mali vo veľkej úcte podľa Boha.

XVII O manželstve

Sme tak presvedčení, že aj manželstvo je Božou ustanovizňou, a preto odsudzujúc nezriadené chlipné chúťky, učíme, že ho majú uzavrieť tí ľudia, ktorí sú na to súci, ak nemajú dar panenskej čistoty. Lebo smilníci nemajú účasť na Božom kráľovstve.

XVIII O vzkriesení mŕtvych

Pevne vyhlasujeme, že sa v deň súdu celkom určite uskutoční vzkriesenie mŕtvych, tak spravodlivých, ako nespravodlivých, a v ňom zbožní dosiahnu večnú odmenu, ale bezbožných stihnú večné tresty.

XIX O slobodnej vôli

Tvrdíme, že u prvých rodičov pred ich pádom bola slobodná vôľa taká, akú dosiaľ majú anjeli, ktorí nepadli, ale že po páde stratili slobodu, ako aj iné dary nenarušenej prirodzenosti. Je to teda tak, že nanajvýš iba vo vonkajších veciach máme nejakú slobodu voľby, takže sa môžeme obliekať do tej alebo onej farby, môžeme jesť to alebo ono jedlo, žiť čestne, vyhnúť sa pohoršeniam a svoj život na verejnosti usmerňovať podľa meradiel Desatora, hoci práve táto vôľa často naráža na rozličné prekážky. Avšak preukazovať skutočnú bázeň, vieru a Božiu lásku a tak ďalej, okrem toho veriť evanjeliu, to nie je v našich silách, a to v zhode s výrokom: „Nik nepozná Syna, iba Otec, a nik nepozná Otca, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ A ďalej: „Nikto neprichádza ku mne, pokiaľ ho nepritiahne Otec.“

XX O vzývaní svätých