VZNEŠENÉMU A VEĽKOMOŽNÉMU PÁNOVI, PÁNOVI FRANTIŠKOVI DE RÉVA, VERNÉMU RADCOVI SVÄTÉHO CISÁRSKEHO A KRÁĽOVSKÉHO VELIČENSTVA A HLAVNÉMU KRÁĽOVSKÉMU KOMORNÍKOVI, ŽUPANOVI TURČIANSKEJ STOLICE atď., AKO AJ URODZENÉMU A VEĽKOMOŽNÉMU PÁNOVI GABRIELOVI DE RÉVA, JEHO SYNOVI, SVOJIM NAJCTIHODNEJŠÍM PÁNOM A PATRÓNOM. Srdečný pozdrav. Múdrosť a zbožnosť starých, najctihodnejší patróni a mecéni, je hodná večnej pamiatky a ustavičného oslavovania, pretože perikopy Epištol a Evanjelií, tak nedeľných ako aj sviatočných dní celého roka, usporiadali v takom vynikajúcom poriadku, že sa nedá vymyslieť ani nájsť nič užitočnejšie a krajšie, či už niekto uvažuje o okolnostiach času, miesta, osôb alebo vecí a tém, ktoré sa majú odovzdávať. Lebo čo sa týka času, väčšina Epištol a Evanjelií jednotlivých nedieľ a sviatkov sa navzájom i k samotným dňom či obdobiam, ku ktorým sú prispôsobené, hodí čo najprimeranejšie a najvhodnejšie, čo zbožnému a usilovnému čitateľovi ukáže samo porovnanie. Nech sa ako príklad vezmú každoročné slávnostné sviatky Počatia a Narodenia Krista, Veľkej noci, Nanebovstúpenia a Turíc: Evanjeliá a Epištoly týchto sviatkov sa nielenže zhodujú s udalosťami, ktoré sa stali takmer v tých istých týždňoch a dňoch, ale aj medzi sebou v poradí dôvodov a vecí tak súhlasia, že sa zdá, akoby si jeden druhému podával ruku a prisahal na tie isté veci a slová - táto zhoda podivuhodným spôsobom posilňuje duše pokúšaných a pochybujúcich o istote kresťanského náboženstva. Kristus Pán a náš jediný Spasiteľ bol počatý v lone Panny Márie podľa zvestovania anjela Gabriela práve v jarnej rovnodennosti roku sveta 3962, dňa 25. marca (v deň, keď podľa mienky mnohých zbožných učencov boli stvorení aj prví ľudia Adam a Eva), ktorý vtedy pripadol na štvrtý deň týždňa čiže stredu, ako to s istotou dokazuje presný astronomický výpočet času Pánovho príchodu v tele. Preto zbožný staroveký zvyk náležite a užitočne ustanovil, aby si Cirkev v tom istom čase a dni pripomínala pamiatku Pánovho vtelenia čiže zvestovania Márii, kedy sa stala táto zo všetkých vecí najpodivuhodnejšia udalosť. Hoci totiž rovnodennosti predchádzajú dňom predošlých mesiacov, čoho dôvod udávajú učenci v astronomickom výpočte, odvodeného z rozdielu medzi tropickým slnečným a občianskym čiže juliánskym rokom, predsa názov mesiaca a počet dní sa zhoduje s kalendárom rokov Adventu čiže Pánovho vtelenia. Aj čítania sa medzi sebou zhodujú, a to tak, že naznačujú obdivuhodnú harmóniu a súlad proroctiev Starého zákona s udalosťami Nového zákona, naplnenými v synčekovi Panny Márie. Epištola vzatá zo 7. kapitoly Izaiáša totiž dosvedčuje, že stará Cirkev verila a vyznávala, že matka Mesiáša bude určite pannou, ktorá porodí mimo prirodzeného poriadku vecí Immanuela čiže Boha s nami. To sa bez akejkoľvek pochybnosti presne naplnilo v Matke nášho Spasiteľa, Panne Márii, čoho hodnoverným svedkom je anjel Gabriel, poslaný z tváre božskej velebnosti k panne zasnúbenej mužovi z domu Dávidovho menom Jozef, ako čítame v prvej kapitole Lukáša. Ten istý Pán a jediný vykupiteľ ľudského pokolenia sa narodil uprostred zimy čiže v samom zimnom slnovrate, o polnoci medzi 24. a 25. decembrom, pričom počítanie dní kalendára toho roku od počiatku sveta 3963 dosvedčuje, že to bol náš šiesty deň týždňa čiže piatok. Preto zbožná a pravoverná starobylosť v každoročnom rozdelení čítaní ustanovila, aby sa Pánovo narodenie pripomínalo každoročne v ten istý deň 25. decembra: hoci tento deň pre vyššie spomenutú príčinu nasleduje po zimnom slnovrate čiže skutočnom a prirodzenom dni Kristovho vtelenia, podľa starého kalendára približne o 13 dní, podľa nového však takmer o tri dni. Aj čítania týchto sviatkov (ktoré sú rozličné) sú usporiadané tak, že niektoré nám pripomínajú proroctvá prorokov vydané o dieťati narodenom z Panny Márie, iné predpovedanú vec predkladajú očiam prekrásnym obrazným vyjadrením, niektoré opisujú božstvo, iné človečenstvo, niektoré obe prirodzenosti a iné zase úrady a dobrodenia vteleného Krista. Ten istý Kristus, Pán neba i zeme, trpel a stal sa obeťou za hriechy sveta na oltári kríža roku sveta 3996, dňa 3. apríla (hoci niektorí cirkevní spisovatelia sa domnievajú, že bol ukrižovaný a zomrel v ten istý deň jarnej rovnodennosti, v ktorý bol pred 34 rokmi počatý), ktorý podľa počítania dní bol naším šiestym dňom týždňa; a nasledujúceho 5. apríla svojou božskou mocou vstal z mŕtvych. Z toho vzišlo, že prvotná Cirkev ustanovila, aby sa okolo tohto istého času, ktorý zodpovedá koncu marca a začiatku apríla, a v tých istých dňoch týždňa slávila v kresťanskom svete pamiatka Pánovho utrpenia a zmŕtvychvstania, hoci výpočet našej Veľkej noci sa pre isté a naliehavé príčiny trocha odlišuje od židovskej Paschy. Aj čítania týchto sviatkov sú rozdelené tak, aby Cirkvi užitočne pripomínali tak dejiny trpiaceho a zmŕtvychvstalého Krista, ako aj jeho osobu, prirodzenosti, úrady a dobrodenia. Štyridsiatym dňom po zmŕtvychvstaní, ktorý pripadol na 14. mája, vo štvrtok, Kristus po rozlúčke s učeníkmi vystúpil z Olivovej hory do neba. Na každoročnú pripomienku tohto triumfu vystupujúceho Pána ustanovila stará Cirkev, aby sa približne v tom istom čase pokročilej jari slávil sviatok Kristovho nanebovstúpenia, pričom čítania sú usporiadané tak, aby užitočne poučovali ľud a mládež o osobe a dobrodeniach tohto podivuhodného božského diela. Dňa 24. mája, ktorý bol nedeľou, v päťdesiaty deň po Veľkej noci, bol vyliaty Duch Svätý vo vnímateľnej a viditeľnej podobe prudkého vetra a ohnivých jazykov na apoštolov. Pre večnú pripomienku a pamiatku tohto dobrodenia ustanovila starobylá cirkev, aby sa okolo toho istého času, počas slávnostných sviatkov Turíc Nového zákona, predkladali a vštepovali Cirkvi dejiny verejne zvestovaného evanjelia a vyliateho Ducha Svätého na apoštolov, so zázračným darom jazykov a inými zázrakmi. Hoci my, ktorí žijeme v Novom zákone, sme Kristom oslobodení nielen od ľudských ustanovení, ale aj od božských, ktoré boli zverené starozákonnej Cirkvi, nie sme viazaní na určité dni a stanovené časy nevyhnutnosťou božského príkazu alebo mienkou o bohoslužbe, zásluhe a zadosťučinení za hriechy, podľa Pavlovho výroku: "Nech vás teda nikto nesúdi pre pokrm a nápoj, ani pre sviatočný deň". Podobne: "Zachovávate dni a mesiace, obdobia a roky". Avšak apoštol Pavol nám odporúča - ba dokonca poučením ukladá - istý poriadok sviatočných dní, čítaní, kázní a posvätných obradov bez povery alebo mienky o modloslužobnej bohoslužbe, podľa kresťanskej slobody a autority múdrych a zbožných predstavených Cirkvi Božej, keď hovorí: "Nech sa všetko deje slušne a v poriadku" a "O ostatných veciach dám pokyny, keď prídem." Navyše všeobecný morálny Boží zákon prikazuje slovami: "Pamätaj, že máš svätiť sviatočný deň" - to znamená ktorýkoľvek deň, ktorý je napokon určený vážnym úsudkom a autoritou Cirkvi pre posvätné bohoslužby. To isté potvrdzuje aj apoštolská tradícia o dni Pánovom, zvolenom namiesto soboty samotnými apoštolmi, ako sa to dá jasne vyvodiť z istých miest Písma: Skutky 20, Prvý Korinťanom 16, Zjavenie 1. Po druhé, čo sa týka miest a osôb, Evanjeliá a čítania sú rozdelené počas celého roka tak, že najvhodnejšie zodpovedajú všetkým miestam a všetkým stavom a hodnostiam ľudí, a všetkých ich veľmi užitočne vzdelávajú a poučujú. Keďže totiž existujú v celku tri najvyššie poriadky, akoby hierarchie ľudského života, a to domáci (hospodársky), cirkevný (ku ktorému patrí aj školský čiže filozofický spôsob života) a politický, zbožná starobylosť uplatnila pri výbere perikop pre nedele a sviatočné dni takú starostlivosť, že niektoré predovšetkým vzdelávajú otcov a matky rodín spolu s ich deťmi, slúžkami a služobníkmi ich domácností; niektoré poučujú vrchnosť; niektoré pripomínajú biskupom, pastierom a iným učiteľom Slova ich povinnosti; a niektoré, ba väčšina všetkých, sú prispôsobené na vzdelávanie a vyučovanie ľudí všetkých stavov a veku. Po tretie, ak by sa mala viesť reč o samotných témach a veciach, ktoré sú obsiahnuté v čítaniach Evanjelií a Epištol, dalo by sa dokázať, že niet článku viery, niet teologickej alebo mravnej otázky občianskeho a domáceho života kresťanov, ktorých základy, svedectvá a výroky by sa nenachádzali v týchto každoročných Evanjeliách a Epištolách, a to dokonca niekoľkokrát jasne a zreteľnými slovami zopakované a vysvetlené. Niet okrem toho prípadu, niet pokušenia, kríža alebo pohromy, ktorá by mohla ľudí v tomto živote postihnúť, proti ktorej by v týchto každoročných perikopách neboli prípravy, lieky a útechy, ktoré sa tam dajú buď v jasných výrokoch a príkladoch ukázať, alebo ich môžu učení a múdri vykladači v dobrom dôsledku vyvodiť. Hodná je úvahy aj tá prezieravosť starých, že keďže dve hlavné časti celého kresťanského života sú VIERA a DOBRÉ SKUTKY, tieto perikopy sú usporiadané tak, že Evanjelium sa väčšinou zaoberá vierou alebo istými článkami viery, zatiaľ čo Epištola pojednáva o skutkoch alebo o nejakej kresťanskej cnosti, a tak poučuje a napomína Cirkev. Samotné Evanjeliá sú pritom usporiadané tak, že v prvej časti roka, to jest od začiatku roka až po sviatok Svätej Trojice, sa predkladajú hlavné články viery, kým v zostávajúcej polovici roka, od Prvej nedele po Svätej Trojici až po Kristov príchod, sa poslucháčom predkladajú a vštepujú plody viery, čiže dobré skutky. Na samom konci roka sa predkladajú kázne alebo predpovede o konci sveta, aby sa poslucháči napomenuli, aby tak, ako vidia, že ročný čas speje ku koncu, pevne verili, že trvanie sveta nebude, ako sa Aristoteles a niektorí iní filozofi domnievali, večné, ale že napokon dosiahne svoj koniec pri príchode Krista na súd. Keďže toto všetko sa v skutočnosti takto má, určite si zasluhujú vynikajúcu pochvalu tí, ktorí sa neštítia venovať isté úsilie a námahu výkladu každoročných Evanjelií a Epištol. A keďže medzi takými bol aj náš najdôstojnejší a najdrahší Otec (blahej pamäti) Leonard Stöckel, ktorý 35 rokov pred svojou smrťou medzi inými svojimi spismi (ktoré, ako vidíme, nie sú učeným mužom nemilé) zanechal nám, svojim dedičom a potomstvu, tento výklad každoročných Evanjelií a Epištol ako dedičstvo, vedie nás to k nádeji, že toto dielo nášho otca nebude zbožným učencom nevďačné ani Cirkvi Božej neužitočné. Lebo hoci niet nedostatku Postíl od iných najvynikajúcejších teológov našej doby - Luthera, Melanchtona, Brenza, Chemnitza, Egidia Hunnia a iných - ktoré bohato vystrojujú kandidátov teológie a služobníkov Slova na vyučovanie a potešovanie im zverených Cirkví, predsa sa domnievame, že aj tieto komentáre nášho milovaného otca, ktorý už dávno odpočíva v Pánovi, budú mať svoje vlastné využitie a úžitok. Predovšetkým jasne ukážu a dosvedčia celému potomstvu (ak nejaké zostane vzhľadom na oddialenie posledného dňa) o trvalej viere a vyznaní nášho otca vo všetkých článkoch kresťanskej náuky. Je zjavné Bohu, anjelom a celej Cirkvi, že svoj život skončil v pravom vzývaní Krista. Taktiež ho očistia od ohováračiek a hanobenia, ktorými sa niektorí nerozvážni ľudia nerozpakovali pošpiniť nášho otca, akoby spolu so svojím verným spolupracovníkom a pastorom, dôstojným pánom Michalom Radašínom (blahej pamäti), nebol dostatočne nepriateľský a protivný voči sekte zwingliánov alebo sakramentárov, ale sa skôr prikláňal k ich názorom a veľmi neodsudzoval tých, ktorí nasledujúc Zwingliho, Oekolamapadia a Kalvína, zastávajú a obhajujú svoje dohady o telesnej neprítomnosti Krista v Cirkvi a jeho obmedzení na určité hmotné miesta v nebi. Taktiež vyvrátia tú lož, ktorou tí istí ohovárači očiernili a zhanobili súčasných služobníkov našej Cirkvi, akoby v náuke o Kristovej osobe, o jeho prítomnosti v Cirkvi alebo tu na zemi podľa oboch prirodzeností, a o výsadách či vlastnostiach skutočne a reálne prenesených z jeho božstva na jeho ľudskosť, zaviedli a učili v tejto Cirkvi niečo odlišné. Avšak tieto komentáre spolu s inými spismi nášho drahého otca dosvedčia, že súčasní služobníci našej Cirkvi, tak tí, ktorí už zosnuli v Kristu, ako aj tí žijúci, sa neodchýlili ani o piaď od náuky nášho otca blahej pamäti, či už v iných článkoch alebo v náuke o Večeri Pánovej a o vznešenosti Krista, pravého Boha a pravého človeka, sediaceho po pravici Boha Otca všemohúceho a všadeprítomného. Veru práve tú istú náuku, ktorú náš otec prijal od prvých reformátorov - Luthera, Melanchtona a iných - a odovzdal tejto Cirkvi, títo služobníci takisto verne zachovávajú a šíria, ako to ukazuje porovnanie ich verejnej náuky s vyznaniami nášho otca, vyjadrenými tak inde, ako aj v týchto Postilách. Na potvrdenie tohto tvrdenia nech sa porovnajú v tomto zväzku vyznania nášho otca proti bezbožným náukám sakramentárov: ako sú tie o Kristovom nanebovstúpení, o preniknutí rozmerov, o jeho existencii v nebi i na zemi čiže o všadeprítomnosti (pozri listy: 23, str. a, b, 151 b, 352 a, b, 374 b, 432 a, b, 483 a, b), o telesnej prítomnosti Krista vo Večeri Pánovej (listy: 416 b, 424 b, 458 b, 469 a, 503 a), o predurčení (listy: 371 a, 409 a). A aby nikto nenamietol, že náš otec prejavoval priazeň osobám alebo pôvodcom týchto nových náuk, citujme tu jeho odsúdenie prvých vodcov sakramentárskej sekty z jeho spisu o Antikristovi. V tom diele totiž medzi mnohými rozsiahlymi sťažnosťami ich opisuje týmito slovami: "Vraciam sa," hovorí, "k hlavnému služobníkovi satana tejto našej doby, ktorý tak, ako Kain opustil dom svojho otca, podobne opustil lono wittenberskej Cirkvi. V Lutherovej neprítomnosti, keď mu nikto neodporoval, kým zastával postavenie predstaveného, žalostne spustošil cirkev, a potom našiel medzi Švajčiarmi miesto najvhodnejšie na presadzovanie plánu, ktorý začal." "Ako sa vždy rovný s rovným spolčuje," satanov prefíkaný protivník Luthera, Karlstadt, nemohol nájsť pre svoje dielo proti svetlu obnoveného evanjelia lepších spojencov než švajčiarskych teológov, Zwingliho a Oekolamapadia, ktorí už boli plne preniknutí tým istým duchom, vytvárajúc nové náuky, ktoré podľa ich úsudku Luther - muž, ktorého považovali za menej učeného - nemal dôvtip vymyslieť. Karlstadt, ktorý mnoho rokov žil s Lutherom, tak potvrdil tento názor, že verili, že tento muž im bol božsky poslaný, a nepochybovali, že vec povedú oveľa lepšie než Luther, ktorého považovali za menej vybaveného pre takýto nebezpečný a ťažký zápas s najvyššou mocou sveta, pred ktorej nohami sa museli skloniť aj najmocnejší králi. Čo sa týka tvrdenia, že Luther vôbec nebol vhodný niesť také ťažké bremeno, ani ja, ani žiadny rozumný človek by o tom správne nepolemizoval so Zwinglim a Oekolampadiom. Veď mal nielen iných protivníkov, ale aj samého Luthera, ktorý nikdy nebol tohto názoru, ani nikdy nechcel, aby niekto iný takto zmýšľal, považujúc sa za najvhodnejšieho spomedzi všetkých na zvládnutie takej ťažkej a namáhavej úlohy. A nebol by závidel nikomu inému prevzatie tejto veci, keby sa to bolo zdalo dobré Bohu, v ktorého jedinej moci bolo vyvoliť, koho chcel, pre správu takého veľkého úradu. Ale že si Zwingli a Oekolampadius privlastňovali väčšiu schopnosť viesť vec - to je veru veľmi vzdialené od povinnosti zbožných mužov. Nenapadá vám, dobrí páni, že záležitosti Cirkvi sú také veľké, že by ani sily anjelov neboli stačili na ich vedenie? Ani apoštoli, ktorí boli vystrojení najdokonalejšou znalosťou všetkých jazykov a ozdobení najväčšími zázrakmi, si nikdy nič nenamýšľali nad iných učiteľov. A čo Pavol, ktorý bol v nebi vyučený Synom Božím, pokorne hovorí v Druhom Korinťanom 3,5: "Nie že by sme boli schopní niečo si namýšľať sami od seba, akoby z nás; naša schopnosť je z Boha", narážajúc na slová svojho Pána: "Bezo mňa nemôžete nič činiť" (Ján 15,5). Ale Zwingli a Oekolampadius videli veci inak. Verili totiž, že Boh dostatočne nezvážil veľkosť veci, keď si vybral Luthera za hovorcu. Oni sa však považovali za hrdinov, ktorí by mohli buď podopierať samotné nebesá, aby nespadli, alebo keby sa náhodou zrútili, mohli by vytvoriť nové a oveľa lepšie, stabilnejšie nebo. Veď by pod ne postavili stĺpy zhotovené z bronzu, či skôr z diamantu, aby udržali takú obrovskú váhu. O niečo neskôr o ich náukách píše takto: "Aká je teda tá nová a podivuhodná múdrosť, ktorú Zwingli a Oekolampadius objavili? Poviem krátko: že služobníci Cirkvi by už nemali nosiť v chrámoch obvyklé rúcha, že by sa nemali zapaľovať sviece, že by sa mali zbúrať oltáre, že by sa mali zrušiť sviatočné dni spolu s obvyklým čítaním Evanjelií a Epištol, ako sa nazývajú; že by sa nemalo udeľovať rozhrešenie jednotlivo, že by sa v zhromaždení Cirkvi nemalo nič spievať po latinsky ani viachlasne, že by nemalo byť miesto pre hudobné nástroje. A iné také veci, ktoré pre stručnosť vynechávam, keďže sú toho istého druhu. Ale hlavou všetkej Zwingliho múdrosti je, že vo Sviatosti Večere Pánovej sa nedáva a neprijíma telo a krv nášho Pána Ježiša Krista. Ale tých, ktorí sa so Zwinglim nezhodujú, ten istý teológ so svojou veľmi 'duchovnou' múdrosťou považoval za mäsožravcov, kafarnaumčanov, ctiteľov boha upečeného v chlebe a upraženého v peci - za telesných ľudí, ktorí nemajú žiadny duchovný zmysel." A znova, krátko nato píše: "Medzi nebeskou múdrosťou Zwingliho bola aj myšlienka, že pápeženci by mali byť odstránení mečom. Ale ten dobrý muž si svoj meč dostatočne nenaostril a zistil, že pápežencov meč bol oveľa ostrejší. A hoci bol veľmi múdry, ešte sa nenaučil tú pravdu: 'Všetci, ktorí sa chytajú meča, mečom zahynú' (Matúš 26,52). Jej silu pochopil až vo svojom vlastnom nebezpečenstve." Tieto slová sú prevzaté z knižočky nášho otca o Antikristovi. Viac o pôvodcoch sakramentárskej sekty a ich mnohých nezmyselných náukách, ako aj o Kalvínovi, Stenckfeldovi, Flaciovi a iných služobníkoch Antikrista, pozri v tej istej knihe. Všetky tieto spisy poskytnú jasné svedectvo, že náš otec bol verejným a rozhodným nepriateľom sakramentárov a že nikdy nemal s nimi ani s flaciánmi nič spoločné (aspoň v tých veciach, ktoré patria im, nie Bohu a Cirkvi). Navyše, keďže náš otec nielen počúval pred niekoľkými rokmi prvých reformátorov kresťanského náboženstva - Luthera, Melanchtona, Pomeránia a iných - ale aj najusilovnejšie študoval ich diela, a keďže bol s nimi spojený jedinečnou dôvernosťou, takmer akoby bol členom Lutherovej domácnosti (ako to potvrdzujú vlastnoručné listy Luthera a Melanchtona, ktoré sa uchovávajú v našej bardejovskej radnici, poslané sem na jar rokov 1538 a 1539, keď sa náš otec, povolaný z Wittenbergu, aby sa vrátil do svojej vlasti spravovať školu, vrátil a potom nepretržite dvadsaťjeden celých rokov stál na čele tejto školy), tieto komentáre budú svedčiť o pravej a autentickej náuke a vyznaní Luthera a Melanchtona vo všetkých článkoch a teologických témach. Tak ako prijal ich živý hlas na verejných prednáškach a kázňach, ich učenie starostlivo zapisoval, neskôr ho pozorne zaznamenal tak vo svojich iných spisoch, ako aj v týchto komentároch ako verný správca predpisov tých veľkých hrdinov. Verne opakoval, vysvetľoval a odovzdával ich učenie potomstvu. Už len pre tento jediný dôvod dúfame, že toto dielo, ktoré obsahuje náuky a napomenutia o všetkých článkoch a hlavných bodoch cirkevnej náuky, nebude nemilé zbožným a učeným mužom, a to nielen nášho otca, ale aj podľa Prorokov a Apoštolov, prvých reformátorov kresťanského náboženstva, Luthera a Melanchtona. O tom bez akejkoľvek pochybnosti vydajú svedectvo a potvrdia to všetci učení muži, ktorí porovnajú tieto komentáre nášho otca so spismi a vyznaniami Luthera, Melanchtona, Pomeránia, Brenza, Juraja z Anhaltu a iných verných pomocníkov prvého reformátora evanjelia Luthera. Navyše, keďže je známe, že spoločné vyznanie týchto piatich slobodných miest - Košíc, Levoče, Bardejova, Prešova a Sabinova - bolo predložené roku 1549 kráľovi Ferdinandovi (chvályhodnej pamäti) a neskôr v rokoch 1560 a 1573 Verantiovi (Verančičovi), jágerskému biskupovi a ostrihomskému arcibiskupovi, a bolo napísané naším dôstojným otcom na príkaz týchto cirkví, tieto komentáre k Evanjeliám a Epištolám vydajú týmto cirkvám jasné svedectvo o tom, v akom zmysle chápali toto vyznanie tak v čase, keď bolo predložené, ako aj potom, a v akom zmysle si želali, aby ho chápali iní. Totiž nie v zwingliánskom a kalvinistickom zmysle, ktorý je zmyslom švajčiarskych cirkví, Amelinga, Pezelia a iných odpadlíkov od wittenberskej Akadémie, ale skôr v zmysle Luthera a wittenberskej Cirkvi. Tento zmysel bol verne opakovaný, objasnený a odporúčaný týmto cirkvám naším otcom, Lutherovým žiakom, tak v týchto komentároch, ako aj inde. A pretože ten istý náš otec (blahej pamäti) bol jedným z prvých evanjelických učiteľov v týchto horných končinách Uhorska, prostredníctvom ktorého bolo evanjelium týmto mestám a okolitým oblastiam božsky navrátené a odovzdané, tieto isté komentáre budú jasným svedectvom, že tieto cirkvi boli reformované podľa pravidla náuky a obradov nie Švajčiarov, ale Sasov, konkrétne Doktorov wittenberskej Akadémie a Cirkvi. Od nich náš otec prijal náuku a pravé uctievanie Boha spolu s inými Lutherovými žiakmi a priniesol ich do tohto uhorského kráľovstva. Z toho je opäť zjavná márnosť a opovážlivosť istých nedávnych kalvínskych tárajov. Tí sa totiž v posledných rokoch so všetkou smelosťou, bezočivosťou a bez ohľadu na boží súd nerozpakovali vtierať sa do týchto cirkví pod zámienkou, že oni sú praví vykladači a svedkovia vyznania týchto cirkví, a nie tí, ktorí sa odvolávajúc na Lutherove spisy - tak "božské" (ako ich Filip Melanchthon s veľkým súhlasom a chválou nazýva), ako aj "ľudské" - týmto novým učiteľčekom alebo, ako ich Pavol nazýva, neofytom, odporujú a vzdorujú. Keďže všetky tieto veci týkajúce sa nášho drahého otca a jeho posmrtných diel - tak iných, ako aj tohto prítomného - sú najpravdivejšie a najistejšie, nie podľa nášho úsudku (ktorý nič neznamená), ale podľa posúdenia a schválenia iných správne zmýšľajúcich a pravoverných mužov, je pre všetkých zbožných a učených jednotlivcov ľahké usúdiť, čo si treba myslieť o najsvätejšej vôli, horlivosti a výdavkoch vašich najctihodnejších a veľkolepých Milostí, ktoré ste venovali na vydanie týchto posmrtných komentárov nášho otca. Bez akejkoľvek pochybnosti vyhlásia, že to nebolo náhodou ani len ľudskou oddanosťou, ale božským podnietením Ducha Svätého, že vaše najctihodnejšie a veľkolepé Milosti boli pohnuté urobiť tieto komentáre - predtým skryté a patriace len niekoľkým - verejnými prostredníctvom tlače, na slávu Božiu a spoločnú spásu tohto najsužovanejšieho uhorského kráľovstva. Lebo tak sláva Božia, ako aj spoločná spása všetkých miest a ľudí spočíva v šírení pravej a pravovernej náuky evanjelia a božského uctievania. To je zjavné tak zo žalostného zániku prekvitajúcich spoločenstiev kresťanského sveta (ktoré zostávajú bezpečné, pokiaľ otvárajú svoje brány Kristovi a poskytujú útočisko evanjeliu a jeho Cirkvi, ale len čo zavrhnú Krista spolu s jeho Slovom a tvrdošijne zotrvávajú v tomto pohŕdaní, aj keď sú napomínaní, sú hrozne zvrhnutí), ako aj z jasných výrokov a podobenstiev Písma, ktoré sa nachádzajú všade v prorockých a apoštolských spisoch. Okrem vašich najctihodnejších a veľkolepých Milostí si zasluhujú veľkú chválu aj iní nábožní patróni, ktorí veľkodušne prispeli k vydaniu tohto diela, každý podľa miery svojich možností. Medzi nich patria ctihodný a veľkolepý pán Štefan Homanai, župan stolíc Zemplínskej a Užskej, kapitán verných oddielov Jeho cisárskej a kráľovskej Milosti. Ďalej sú tu viacerí urodzení a ctihodní muži, menovite Mikuláš (blahej pamäti) a Andrej Ostrožičovci, Štefan Petröci, Šimon Jesenský, Krištof Kubíni, ako aj dôstojní pastieri stolíc Turca a Liptova a tiež bojnického dištriktu. Vďaka patrí aj dôstojným a učeným mužom, Martinovi Wagnerovi (blahej pamäti) a Severínovi Škultétimu, pastierom tohto zboru a seniorom susedných zborov, a Tomášovi Fabrovi (už odpočívajúcemu v Kristu) a magistrovi Mikulášovi Erhardovi Dalheimovi, riaditeľom palatínskych škôl, ktorí svojou vernou prácou a námahou objasnili a vysvetlili tieto komentáre pridaním rozdelenia odsekov, poznámok na okrajoch a iných poznámok, užitočne upozorňujúc čitateľa na rôzne spoločné miesta, či už teologické a morálne, historické, astronomické alebo kozmografické. Keďže väčšina poznámok na okrajoch perikop sa týka zemepisu Palestíny čiže Judey, kvôli lepšiemu pochopeniu a jasnosti treba vedieť, že samotná Judea leží v strede sveta, ktorý kozmografi podľa Ptolemaia obvykle delia na tri hlavné časti, a to na Európu, Áziu a Afriku. Európa (v ktorej aj my bývame) leží vzhľadom na Judeu či Jeruzalem na západe s odklonom na sever. Ázia (najmä Veľká) je od nej na východe, ba aj sama Judea sa nachádza vo Veľkej Ázii. Malá Ázia je však od nej na severozápade a západe. Afrika zasa leží od Judey na juh, hoci jej časť sa rozširuje na západ. Celý svet je rozdelený na tieto tri časti Stredozemným alebo Veľkým morom, ktoré vzniká zo Západného oceánu pri Španielsku a tiahne sa priamo na východ približne 700 míľ, siahajúc až k Sýrii a Palestíne čiže Judei. Všetky krajiny na ľavej strane tohto Veľkého mora až po Severný oceán a potom na východ až po rieku Don, Meotské jazero, Kimérsky Bospor, Čierne more, Trácky Bospor, Marmarské more, Hellespont a Egejské more sú zahrnuté pod menom Európa. K týmto krajinám patria: Španielsko, Galia, Itália, Germánia, Čechy, Rakúsko, Uhorsko, Chorvátsko, Poľsko, Sarmatia, európska Skýtia, Rusko, Sedmohradsko, Trácia, Macedónia, Grécko a iné s nimi súvisiace. Po druhé, všetky oblasti na pravej strane Stredozemného mora až po Južný čiže Etiópsky oceán a od Červeného mora na východe až po Západný oceán sa považujú za Afriku. K nim patria: Egypt, Líbya, Kyrénaika, Mauretánia, Numídia, Etiópia a iné. Po tretie, všetky krajiny na východe od Stredozemného mora až po Indický čiže Východný oceán sa nazývajú Ázia, a táto časť samotná je taká veľká ako obe predchádzajúce, Európa a Afrika, dokopy. Hlavnými oblasťami Ázie sú: Arábia trojitá - Kamenistá, Šťastná a Púštna, Palestína čiže Judea, Sýria, Mezopotámia, Asýria, Veľká Arménia, Chaldea, Perzia, Partia, Média, najvzdialenejšia India smerom na východ a najväčšia zo všetkých oblastí, a iné. Malá Ázia, ktorú niektorí dnes nazývajú Turciou, leží medzi Veľkým morom a Čiernym morom, nie na východe vzhľadom na Jeruzalem, ale skôr smerom na sever a západ, a je rozdelená na mnohé oblasti, ako sú Cilícia, Malá Arménia, Kapadócia, Lykaónia, Pizídia, Pamfýlia, Galácia, Paflagónia, Iónia, Bitýnia, Mýzia, Frýgia, Lýcia a Kária. O všetkých týchto oblastiach treba nahliadnuť do kozmografických máp. Čo sa týka toho, prečo sme sa rozhodli venovať tieto posmrtné diela nášho dôstojného otca vašim najctihodnejším a veľkolepým Milostiam, boli sme vedení okrem iných aj týmito dôvodmi: Po prvé, pretože vaše Milosti pred niekoľkými rokmi počuli živý hlas nášho otca, keď ste vo svojej mladosti boli študentom tejto školy a zboru. Tak môžete byť nielen patrónom tohto diela, ale aj spoľahlivým a pravdivým svedkom, že náuka vyjadrená v týchto komentároch je tá istá náuka, ktorú náš otec podával živým hlasom, a v ktorej vyznaní skončil svoj život, odporúčajúc svoju dušu Kristovi, Synovi Božiemu, 7. júna 1560, 49 dní po smrti svojho učiteľa Filipa Melanchtona. Keď správa o Melanchtonovej smrti dorazila do Bardejova, náš otec vraj hovoril smutne a so slzami, vyhlasujúc, že čoskoro bude nasledovať svojho najdrahšieho učiteľa. A tak sa stalo, ako sme povedali: Ako Filip Melanchton zomrel v piatok po Veľkej noci, tak náš otec zomrel v piatok po Turícach. Navyše, keďže z daru a milosti Ducha Svätého vaše najctihodnejšie a veľkolepé Milosti sú hlboko oddané tomu istému vyznaniu ako náš otec - Augsburskému vyznaniu - a Lutherovej náuke, majúc odpor k bezbožným náukám ariánov, sakramentárov a iných bludárov, ktorých náš otec vyvrátil vo svojom vyučovaní pravej náuky, je vhodné a náležité, aby takéto pravoverné spisy mali za patrónov tých, ktorí sú najhorlivejší a najláskavejší voči pravej náuke o Bohu a evanjeliu. Ďalej si pripomíname, že takmer pred 17 rokmi bola vašim najctihodnejším a veľkolepým Milostiam, ako aj vášmu bratovi v Kristu, ctihodnému a blaženému pánovi Michalovi de Réva, svätej pamäti, predložená príručka na prednášanie posvätných kázní od nášho otca, napísaná v jeho mene. Preto sme považovali za správne a náležité, aby tento dar zostal vo vašej slávnej rodine a aby aj úplné komentáre k Epištolám a Evanjeliám boli venované tým, ktorým boli kedysi odporúčané a poslané ich zhrnutia. Navyše je významné, že toto dielo vychádza na svetlo predovšetkým vďaka zbožnej starostlivosti, výdavkom a podpore vašich najctihodnejších a veľkolepých Milostí. Preto sme (podľa nášho skromného názoru) nemohli vybrať lepších ani dôveryhodnejších patrónov pre túto knihu než vaše najctihodnejšie a veľkolepé Milosti, ktoré ste veľkodušne poskytli prostriedky na vydanie tohto diela, spolu s inými. K tomuto nás ďalej viedlo aj zváženie význačného postavenia zborov, ktoré boli božou prozreteľnosťou zverené do patronátu a starostlivosti vašich najctihodnejších a veľkolepých Milostí. Keďže je isté, že všetci pastieri a služobníci Slova v týchto zboroch sú pravoverní, a ako nás informovali verejné správy z mnohých dôveryhodných zdrojov, sú aj veľkými obdivovateľmi spisov nášho otca, usúdili sme, že toto dielo by malo byť odporúčané a odovzdané osobitne patrónom takých zbožných a pravoverných mužov ako dar, ktorý im bude milý a prijateľný nad všetky iné. Napokon toto dielo vychádza pod záštitou mien vašich najctihodnejších a veľkolepých Milostí, aby tu bolo verejné svedectvo našej lásky a úcty k vašim najctihodnejším a veľkolepým Milostiam, za veľkú zbožnosť, ktorou si ctíte nášho otca aj po smrti, a osobitne náuku, ktorú zanechal. Prosíme Boha, Otca nášho Pána Ježiša Krista, aby zo svojej nesmiernej dobroty a milosti rozmnožoval a zachoval svetlo náuky evanjelia, ktoré bolo už dávno zažaté v panstvách vašich najctihodnejších a veľkolepých Milostí, až do slávneho príchodu jeho jednorodeného Syna, Sudcu živých i mŕtvych. Jemu zbožne odporúčame aj vaše najctihodnejšie a veľkolepé Milosti. Čo sa nás týka, odporúčame sa Bohu a vašej priazni a ochrane. Majte sa naveky dobre. Dané v Bardejove 30. mája roku Kristovho 1596. Vašich najctihodnejších a veľkolepých Milostí najúctivejší a najoddanejší služobníci, Leonard Stöckel mladší a ostatní dedičia autora tohto diela.

K EPIŠTOLE NA PRVÚ NEDEĽU ADVENTNÚ: ČÍTANIE Z LISTU APOŠTOLA PAVLA RIMANOM, 13. KAPITOLA „A toto robte, veď viete, aký je čas, že už nastala hodina, aby ste sa prebudili zo spánku. Teraz je totiž naša spása bližšie, ako keď sme uverili. Noc pokročila a deň sa priblížil. Vyzlečme teda skutky tmy a oblečme si výzbroj svetla. Kráčajme slušne ako vo dne, nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a bezuzdnosti, nie v svároch a závisti. Ale oblečte sa v Pána Ježiša Krista a nevyhovujte telu, aby ste neprepadli žiadostiam.“ (Rimanom 13:11-14). Aký je stav vecí? Pavol až doteraz mnohými vážnymi argumentmi povzbudzoval rímsku cirkev – nie takú, akou je dnes, totiž kolégium pápežov, mníchov a kňazov, ktoré sa stalo stokou všetkej neprávosti, pre ktorú prišiel koniec sveta, ale tú cirkev, ktorá uverila slovu Pavla a ostatných apoštolov. Táto cirkev verila, že ľudia sú ospravedlnení pred Bohom pre jedného spravodlivého, Ježiša Krista, aj bez božského zákona, tým viac bez filozofického a občianskeho zákona, a najmä bez pápežského zákona, ktorý je v rozpore s oboma, božským aj ľudským zákonom. Takúto, hovorím, Cirkev, ktorá počúva hlas Krista a všetky cudzie hlasy odmieta, Pavol až doteraz napomínal inými argumentmi, aby po prijatí viery a Ducha Svätého poslúchala Boha v oboch tabuliach zákona. V tomto si Pavol neodporuje, ako to chápu telesní poslucháči evanjelia, ale objasňuje svoj predchádzajúci výrok o ospravedlnení, aby sme pochopili, do akej miery povedal, že sme ospravedlnení bez zákona a slobodní od zákona. Tým chcel zabezpečiť, aby úplná a dokonalá sláva zostala prostredníkovi Kristovi, a aby sme nezasahovali do jeho úlohy, čím by zmierenie mohlo byť neisté. Takisto sme oslobodení iba od prekliatia zákona, a to vďaka naplneniu Krista, ktoré nám bolo darované. Zostáva však príkaz, ktorý nás zaväzuje k potrebnej poslušnosti morálnemu zákonu. K tejto poslušnosti sme volaní evanjeliom a zmluvami sviatostí. Sme napomínaní konať pokánie, a preto sme v krste znovuzrodení, aby sme sa stali novými ľuďmi, zomierajúc starému a hriechom podrobenému stavu – nie preto, aby sme sa týmto spôsobom stali spravodliví pred Bohom, ale aby sme ako ospravedlnení z milosti žili spravodlivo. Po iných argumentoch Pavol teraz pridáva dôvod vychádzajúci z okolností, ktorý má veľkú presviedčaciu silu. Vieme totiž, že okolnosť býva často krátka, a ak je zanedbaná, stratí sa aj samotná príležitosť. Tento argument teda patrí do oblasti možností a ukazuje, že vec, o ktorej je reč, sa dá uskutočniť ľahko a bez veľkých problémov, ak je prítomná vôľa. Žiadna výhovorka preto nezostáva, akoby bola vec ťažká alebo nemožná, ale celá vina spočíva na ľudskej lenivosti, ak neurobia to, čo môžu. Aký je teda Pavlov argument? Pavol hovorí: "Uvažujte o tom, čo už sami dobre viete, aj keby som to nepovedal – teraz je najvhodnejší čas prebudiť sa zo spánku." Preto to nemáme zanedbať. Že je to tá pravá príležitosť, dokazuje tým, že naša spása je teraz bližšie, ako bola vtedy, keď sme uverili (Rim 13,11). Ak teda v iných veciach tak pozorne sledujete príležitosti, aby ste ich nestratili vinou spánku alebo inej lenivosti a neprišli o svoje výhody, o čo viac by ste mali v tejto záležitosti, ktorá sa týka vašej večnej spásy, preukázať ostražitosť? Stačí sa pozrieť na tých, ktorí sa usilujú o zisk – s akou dôslednosťou využívajú každú príležitosť, bez toho, aby ich zastavil spánok, jedlo, pitie alebo akékoľvek iné povinnosti. Ak sú teda ľudia tak usilovní v týchto veciach, ktoré, ak ich správne posúdime, sú v skutočnosti ničím a prchavejšie než akýkoľvek tieň, prečo nepreukazujeme rovnakú usilovnosť pri dosahovaní našej spásy? S akým zápalom ľudia stavajú domy a mestá, nie iba z nutnosti, ale aj pre potešenie, nešetria náklady ani námahu. V tejto veci však tak podliehajú spánku a ľahostajnosti, že ich neustále musí prebúdzať Boží hlas: „Prebuďte sa, prebuďte sa, teraz je čas!“ Ak to zanedbáte, už nikdy to nedokážete získať späť, nech by ste bdeli a usilovali sa akokoľvek. Pavol v tomto príkaze zdôrazňuje dve veci: Po prvé, aká veľká je nedbalosť dokonca aj medzi svätými. Ak sa starostlivosť o spásu porovná s inými starosťami, ako sú starosti o jedlo, pohodlie a potešenia tohto života, skutočne to vyzerá ako spánok v porovnaní s bdelosťou, to znamená, že vo hľadaní Božieho kráľovstva a v poslušnosti voči Bohu spíme, zatiaľ čo v iných veciach sme bdelí. Preto aj Kristus karhá deti svetla, osvietené slovom evanjelia, že sú menej bystré než deti tmy vo svojom vlastnom konaní (Lk 16,8). A v podobenstve všetky panny, múdre aj pochabé, zaspali (Mt 25,5). Okrem toho nás varuje, aby sme bdeli a nenechali svoje srdcia zaťažiť obžerstvom a opilstvom (Lk 21,34). Prečo by bolo potrebné tieto veci napomínať, keby sme nespali? Tieto napomenutia sa zvlášť vzťahujú na tieto posledné časy, v ktorých sa zdá, že spíme najhlbším spánkom. Počúvajme teda aspoň na chvíľu Krista i Pavla, ktorí stoja pri nás, zatiaľ čo spíme, a mnohými zaklopaniami a opakovanými výkrikmi nás prebúdzať usilujú, aby sme, ak prestanú klopať a volať, márne neskôr neľutovali svoju ospalosť. Spánok je teda život bez starosti a záujmu o duchovné veci, ku ktorým nás evanjelium pozýva, aby nám nič nebolo drahšie než Božie slovo, z ktorého pochádza pravé poznanie Boha a jeho obdivuhodné dobrodenia, neznáme všetkým ostatným. Bdelí sú však tí, ktorí porozumeli hlasu evanjelia, úplne sa mu zasvätili, konajú všetko podľa jeho predpisu – činia pokánie, veria v Krista Prostredníka a vo všetkom poslúchajú Božiu vôľu. Ako máme väčšiu príležitosť konať dobro než tí, ktorí boli pred nami? Pretože naša spása je bližšie, a teda môže byť ľahšie dosiahnutá. Význam týchto slov je jednoduchý, ak ich porovnáme s inými slávnymi miestami. V podobenstve o hostine a svadbe sa spomína mnoho sluhov, ktorí pozývali hostí, pričom niektorí z nich hovoria, že všetko je už pripravené (Mt 22,4). Tak ako na hostinách je väčšia príležitosť, keď je všetko pripravené, než keď sa ešte len očakáva, že bude pripravené, rovnako aj teraz v Novom zákone sú všetky veci vhodnejšie, než boli kedysi v Starom. Vtedy boli len prisľúbené a ukázané z diaľky; teraz sú predložené a skutočne splnené všetky tie veci, o ktorých sa kedysi verilo, že prídu. Rovnako ako si tí, ktorí rozumejú, že hostina sa ešte len chystá, môžu dovoliť odklad, tí, ktorí počujú, že všetko je už pripravené, nemajú viac žiadne ospravedlnenie pre meškanie, ak nechcú hostinu zanedbať. Tak je to aj s tými, ktorí zanedbávajú povolanie Nového zákona a slovo evanjelia – tí už nebudú počuť ďalšie volanie, ale iba prísny výrok: „Kto sa hanbí za mňa, za toho sa aj ja budem hanbiť.“ (Lk 9,26) Odtiaľ pochádza Pavlova myšlienka: „Teraz je naša spása bližšie.“ Lebo to, čo je splnené, je bližšie než to, čo bolo prisľúbené. Predchádzajúci čas Pavol nazýva časom viery – nie preto, že by sa v súčasnosti už viera nevyžadovala, lebo to by bola lož. Skôr preto, že kedysi bolo ťažšie uveriť, keď sa sľubovala budúcnosť, ktorá presahovala všetku vieru, než teraz, keď sú všetky prisľúbenia naplnené a dokonané, ako vyhlásil Kristus na kríži. Pán používa toto prirovnanie, keď sa pozrel na svojich učeníkov a povedal: „Blahoslavené sú oči, ktoré vidia, čo vy vidíte. Lebo hovorím vám, že mnohí králi a proroci túžili vidieť, čo vidíte vy, ale nedosiahli to.“ (Lk 10,23–24) Nech zbožní poslucháči porovnajú obidva zákony a bez najmenšej pochybnosti uznajú pravdivosť Pavlových slov, keď hovorí: „Teraz je spása bližšie pre nás než bola kedysi pre našich otcov.“ A ak ešte niečo chýba, je to už predo dvermi – oslobodenie z tohto sveta a vlastníctvo večného života. Pavol to opakuje inými slovami prostredníctvom prirovnania. Aké je toto prirovnanie? „Noc pominula, deň sa priblížil.“ Akoby povedal: Predchádzajúci čas bol skutočne nocou v porovnaní s týmto časom. Všetko totiž bolo predtým zahalené v prisľúbeniach a nejasné, tak ako je to bežné pri predpovediach, ktoré sa stanú jasnými až vtedy, keď sa naplnia. Teraz však jasne zaznieva slovo o Kristovi a jeho uskutočnených dobrodeniach. Apoštoli a tí, ktorí boli s nimi, vlastnými očami videli a rukami sa dotýkali prisľúbeného Vykupiteľa, boli svedkami obdivuhodného diela vykúpenia, videli Vykupiteľa trpieť, zomierať a vstať z mŕtvych. Ako najistejší svedkovia nám o tom podávajú svedectvo. Tento istý výrok teda porovnáva Nový zákon so Starým a svetlo Nového zákona so starou temnotou. Ak sa niekomu zdá, že tieto slová treba chápať vo vzťahu k dvom obdobiam, nech rozumie, že prvé obdobie je obdobím nevedomosti a slepoty, ako je to pred poznaním evanjelia. Druhé obdobie je obdobím poznania a múdrosti, ktoré nastáva, keď zaznie učenie o Kristovi, ktoré osvecuje svet, podľa svedectva Jána 1. Vtedy začínajú ľudia chápať svoju temnotu, spoznávať sami seba so svojimi chybami a naozaj správne rozumieť Bohu a jeho vôli, zjavenej v Synovi. Pavlova myšlienka by sa teda dala zhrnúť takto: Predtým ste nepoznali Boha ani jeho vôľu voči vám, ani to, ako si želá byť od vás uctievaný. Teraz však, prostredníctvom evanjelia, naozaj poznávate Boha, viete, čo si o ňom máte myslieť, aký je jeho vzťah k nám, čo sa mu páči a čo sa mu nepáči. Keď ste zavrhli omyly temnôt, v ktorých ste sa nachádzali, verili ste, že Boh nie je zmierený smrťou svojho Syna, ale vašimi skutkami, buď vykonanými podľa zákona, alebo prijatými podľa vášho vlastného úsudku na to, aby ste slúžili Bohu. Keďže je to tak, je nutné, aby ste tejto znalosti poslúchali a kráčali v tomto svetle, a nie zotrvávali v predchádzajúcich temnotách. Musíte pochopiť, čo je Bohu milé, a skutkami napĺňať to, čo sa Bohu nepáči. Obe myšlienky Pavlových slov zodpovedajú tomuto miestu a jeho povzbudeniu a vzťahujú sa k argumentu založenému na okolnostiach času. Prvý výklad ladí s predchádzajúcimi, zatiaľ čo druhý so slovami, ktoré Pavol pridáva ako záver. Aký je tento záver? „Odložme teda skutky temnôt a oblečme si zbroj svetla, a žime čestne, ako vo dne.“ (Rim 13,12–13) Skutky temnôt sú tie, ktoré vykonávajú tí, čo sú v kráľovstve temnôt. Kráľovstvo temnôt je absenciou pravého poznania Boha, ktoré pramení jedine z prisľúbení evanjelia a z poznania Krista. V tomto kráľovstve vládnu buď nižšie ľudské sily, ako sú hnev, nenávisť, závisť, žiadostivosť, svojvôľa, pýcha, podvod, pohŕdanie Bohom a podobné očividné neresti, alebo vyššie, ako sú rozumové úsudky, ktoré o Bohu vyvodzujeme nesprávne a bezbožne, akokoľvek môžu vyzerať ušľachtilo. Napríklad, že Boh chce byť milosrdný len voči tým, ktorí sú hodní, alebo že Bohu je milé to, čo si ľudia zvolia za formu uctievania, pričom v tomto ohľade páchajú nekonečné chyby. V tomto slepom kráľovstve sú všetci, ktorí ešte nepočuli evanjelium alebo ho, hoci ho počuli, neprijímajú, a sú držaní v zajatí kniežaťom temnoty na večnú smrť. Ak sa im prihodí niečo nepriaznivé, hromadia chybu na chybu, hľadajúc zakázané a bezbožné riešenia. Čo viac? Žijú bez Boha, a preto nenachádzajú žiadnu pevnú a istú útechu. Všetci si pamätáme príklad temnoty, ktorí sme videli pápežstvo, v ktorom boli veci považované za najvyšší prejav úcty k Bohu v skutočnosti ohavným rúhaním sa Bohu, a tí, ktorí sa zdali byť najväčšími svätcami, boli najhoršími ľuďmi. Keďže sme sa pohybovali v temnotách, zaslepení očami i akýmkoľvek svetlom, mysleli sme si, že sme kresťania, no v skutočnosti sme boli tými, ktorí Krista pribíjali na kríž. Toto bola najzákernejšia forma temnoty. Ďalšou formou temnoty bolo to, že sme nerozumeli ani tomu, čo rozum uznáva za hriech, ako vážna tieto hriechy v skutočnosti sú. Učili nás a sami sme tomu verili, že tieto zločiny sa dajú odčiniť pôstmi, opakovaním určitých modlitieb, mníšskym životom alebo inými obradmi. Takto nikto nevidel skutočný rozsah ani tých očividných hriechov. Preto, keď Pavol prikazuje, aby sme odložili skutky temnoty, chce tým, aby sme sa vzdali všetkého, čo som spomenul. Nejde len o to, aby sme sa zdržali očividných zločinov, ktoré rozum dokáže odhaliť a potrestať, ale aj aby sme odmietli všetky predchádzajúce názory, ktoré sa zdali byť podľa rozumu najlepšie, ako bezbožné, ak boli považované za uctievanie Boha. Ak však ich cieľom bolo občianske a politické dobro, evanjelium neprikazuje, aby sme zavrhovali to, čo je v súlade so správnym rozumom. Okrem toho nestačí odložiť skutky temnoty, ale je potrebné aj obliecť si zbroj svetla, ako hovorí žalmista: „Odvráť sa od zlého a čiň dobro.“ (Ž 34,15) Čo znamená obliecť si zbroj svetla? Svetlo je Božie slovo o Kristovi, ktorý je jediným svetlom sveta, a preto sa aj apoštoli nazývajú svetlom, nie absolútne, ale preto, že ohlasujú Krista, ktorý osvetľuje každého človeka a zjavuje Otcovu vôľu. Zbroj svetla sú skutky, ktoré Syn učí, že sa páčia Otcovi. Niekto sa môže čudovať, prečo Pavol nepoužíva rovnaký výraz „skutky svetla“ ako „skutky temnoty“. Ale dôvod nie je nejasný. Chcel zdôrazniť veľkú hodnotu týchto skutkov, ktoré vykonávajú deti svetla vo svetle. Tieto skutky totiž posilňujú a chránia zbožných, aby vytrvali, kým nebudú spasení. Hlavným dielom svetla je viera, ktorá zapaľuje nové svetlo v duši, povzbudzuje nás proti temnote a strachom, ktoré vedú k zúfalstvu. Skrze túto vieru nedúfame v žiadne svoje skutky, ale jedine v Božiu milosť pre Krista Prostredníka. Či už diabol rozširuje naše hriechy, alebo zmenšuje naše cnosti a obracia ich na nič, v oboch zápasoch nás viera spája s Kristom, v ktorom nám bola daná odpustenie hriechov a spravodlivosť. Viera preto nie je jednoducho skutok, ale vyzbrojuje nás, aby sme mohli vzdorovať diablovi, ktorý sa nás pomocou zákona snaží chytiť do svojich pascí. Takisto bázeň voči Bohu je skutkom svetla, ale stáva sa našou zbrojou, keď si skutočne uvedomujeme svoju slabosť a Kristovu milosť, a zápasíme proti telesnej istote alebo prirodzenej pýche, ktorá pramení z posudzovania našich vlastných cností a schopností. Podobne je láska k Bohu skutkom svetla, ale stáva sa našou zbrojou, keď ju stavíme proti láske k nášmu telu alebo iným milovaným veciam, ako sú láska k rodičom, deťom, manželovi či manželke, majetku, príbuzným, životu a nášmu pohodliu, ktoré nás odvracajú od lásky k Bohu. Podobné príklady možno uviesť aj pri ostatných skutkoch novej poslušnosti a svetla. Tie nie sú len skutkami, ale takými, ktoré nám umožňujú s veľkým zápalom bojovať proti zlým skutkom protikladným k nim, ku ktorým nás vedie telo, svet a diabol. Veľký dôraz teda spočíva na Pavlovom slove, ktorý účinky svetla, zapáleného v našich dušiach slovom evanjelia, nenazýva „skutkami“, ako nazýva účinky temnoty, pretože tie sa vykonávajú bez zápasu a boja. Pavol ich nazýva „zbrojou“ a neprikazuje ich zavesiť na stenu alebo skryť do truhlice, ale ich obliecť, aby sme nimi boli vždy vyzbrojení a nikdy sa neukázali pred Bohom nahí, to znamená bez viery, bez bázne, bez lásky, bez vzývania, bez vzdávania vďaky atď. Napokon, aby sme boli pripravení odložiť všetko ostatné spolu s týmto smrteľným telom skôr, než by sme odložili túto zbroj svetla. Tieto zbrane však nie sú iba bojové, ale aj dôstojné, podobne ako telesné zbrane nie sú len na obranu, ale aj na ozdobu. Preto Pavol dodáva, že máme kráčať krásne a dôstojne, ako vo dne. Pavol zostáva pri tomto prirovnaní. Ako tí, ktorí chodia na svetle a vo dne, dbajú na dôstojnosť, aby nevyšli na verejnosť neupravení, neumytí alebo špinaví, a pohybujú sa opatrnejšie, aby neukĺzli alebo neurobili niečo, čo by bolo na smiech – opatrnosť, ktorú ľudia v noci, keď sú menej viditeľní, nevykazujú, pretože tma zakrýva chyby – tak aj my, ktorí už nie sme v temnotách, ale vo svetle, máme žiť nielen statočne, ale aj dôstojne a krásne v tomto našom svetle, aby sme konali veci, ktoré nás i evanjelium zdobia, a nie také, ktoré by oboje poškvrnili. Celá táto ozdoba spočíva v pravých účinkoch a skutkoch, ktoré nasledujú vieru v Krista, ako opisuje Žalm 45. Táto ozdoba však nie je posudzovaná telesným človekom, ale duchovným, lebo je zahalená do podoby kríža, ktorá je v očiach sveta tou najhanebnejšou a najškaredšou. Čo nasleduje v texte? Rozvinutie záveru prostredníctvom výpočtu príkladov. Pavol totiž uvádza niektoré konkrétne príklady oboch častí: čo sú skutky temnoty a čo je zbroj svetla. Príklady prvej kategórie zahŕňajú obžerstvo, opilstvo, záľubu v žiadostivosti a všetky formy neviazanosti a nemravnosti. To zahŕňa aj nenávisť voči všetkým cnostiam a taký spôsob života, ktorý zámerne odmieta všetky zásady čestného života ako nepohodlné. K týmto pridáva Pavol aj zvyk hádok a závisti. Z týchto chce, aby sme pochopili a vyvarovali sa aj ďalších vecí, ktoré sú nezlučiteľné s charakterom človeka, akého Pavol opisuje. Takýto človek musí byť striedmy, umiernený, zdržanlivý, čistý, skromný, milujúci cnosť a ľudskosť, túžiaci po poznaní, nepriateľský voči neresťami, podporovateľ lásky a svornosti, a napokon štedrý, láskavý a priaznivý dokonca aj voči nepriateľom. Ktokoľvek teda prejavuje niektoré alebo všetky tieto neresti, ktoré Pavol spomína, toho označuje za dieťa temnoty a vyhlasuje, že nie je v svetle a nie je dieťaťom kráľovstva svetla. Je čas, aby sa každý, kto si uvedomuje, že sa pridŕža týchto nerestí, prebudil zo spánku, odložil skutky noci a temnoty a žil, ako vo dne, čestne a s dôstojnosťou. Príklady druhej kategórie, teda skutkov svetla, Pavol zahŕňa do jedného výrazu: „Oblečte si Pána Ježiša Krista.“ (Rim 13,14) Týmto Pavol, podľa svojho zvyku, nás vyzýva, aby sme odvrátili pohľad od vlastných cností a sústredili sa výlučne na Pána Ježiša Krista, v ktorom máme náš základ a ktorý jediný je našou oporou. To je osobitné pre Pavla a Jána: aj keď hovoria o skutkoch, nikdy neodbočujú od cieľa ospravedlnenia a vyhýbajú sa každej príležitosti, aby nevznikol dojem o zásluhách, čo je najjednoduchšie, ak sa čo i len na okamih odchýlime od Prostredníka, Krista. Keď teda Pavol prikazuje, aby sme odložili skutky temnoty a obliekli si Pána Ježiša Krista, chce, aby sme sa najprv sústredili na Krista ako nášho Prostredníka a Veľkňaza, v ktorom máme zmierenie s Bohom, odpustenie hriechov, ospravedlnenie, život a posvätenie nesmrteľnou spravodlivosťou, životom a svätosťou. Potom, aby sme sa usilovali žiť podľa zásluh a dôstojnosti tohto Pána, ako nás učí svojím slovom i príkladom, čo je však príliš rozsiahle na to, aby sme to na tomto mieste podrobne rozoberali. Ešte je vhodné upozorniť na to, prečo Pavol na konci pridáva: „Nestaráte sa o telo tak, aby ste uspokojovali jeho žiadosti.“ Pavol mal totiž poslucháčov podobných našim, ktorí, keď počujú napomínanie proti obžerstvu, opilstvu a iným rozkošiam toho istého druhu, hovoria: „A čo teda? Kvôli evanjeliu už nemáme nič jesť ani piť? Nemáme si vôbec dopriať žiadnu rozkoš?“ Táto námietka je veľmi častá medzi bezbožnými ľuďmi, ktorí sa snažia ospravedlniť svoju nečistotu. Pavol stručne odpovedá, že nezakazuje starosť o telo v jeho potrebách, ale tú starosť, ktorá vedie k žiadostivosti, zvyšuje telesné sklony a podporuje jeho svojvôľu. Aj my by sme mali používať toto rozlíšenie proti našim bezočivým kritikom, ktorí nemajú zábrany ohovárať evanjelium a obhajovať svoj nečistý život. Starosť o telo nie je zakázaná ako taká, ale je zakázaná vtedy, ak zahŕňa žiadostivosť, pri ktorej sa v starosti o telo nehľadí na nevyhnutnosť, ale na rozkoš, čo je pre človeka, a obzvlášť kresťana, nedôstojné. Vyhýbajme sa teda tejto zhýralosti a s veľkou horlivosťou sa usilujme o striedmosť a čistotu, bez ktorých nikto neuvidí Pána (Hebr 12,14). Amen.

Evanjelium na Prvú adventnú nedeľu: Matúš 21 „Keď sa priblížili k Jeruzalemu a prišli do Betfagé k Olivovému vrchu, vtedy Ježiš poslal dvoch učeníkov a povedal im: „Choďte do dediny, čo je pred vami, a hneď nájdete priviazanú oslicu a s ňou osliatko. Odviažte ich a priveďte mi ich! A keby vám niekto niečo hovoril, povedzte: ‚Pán ich potrebuje.‘ A hneď ich pošle.“ To sa stalo, aby sa splnilo, čo bolo povedané ústami proroka: Povedzte dcére Siona: Hľa, tvoj kráľ prichádza k tebe, tichý, ktorý jazdí na oslici a na oslíkovi, mláďati ťažného zvieraťa. Učeníci šli a urobili, ako im Ježiš prikázal. Priviedli oslicu aj oslíka, pokládli na ne svoje plášte a on si na ne sadol. Veľký zástup prestieral na cestu svoje plášte, iní odsekávali ratolesti zo stromov a prestierali ich na cestu. A zástupy, čo šli pred ním i za ním, volali: Hosanna Synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosanna na výsostiach!“ (Mat 21:1-9) Aký je kontext tohto evanjelia? Touto slávnosťou chcel Kristus ukázať, že je tým Kráľom, ktorý bol prisľúbený ľudu a o ktorom Zákon i proroci svedčili počas mnohých storočí. Na toto svedčí aj čas, ktorý bol predpovedaný patriarchom Jákobom a prorokom Danielom, ako aj miesto, kde mal Mesiáš začať svoje kráľovstvo a následne ho šíriť po celom svete. Ani o jeho osobe nemohla vzniknúť žiadna pochybnosť, keďže všetko presne zodpovedalo opisu proroka Zachariáša. Ten, akoby ukazoval prstom na tohto Kráľa, vyzýva obyvateľov Jeruzalema, aby boli pozorní a sledovali ho, keď k nim prichádza v najväčšej chudobe, sediac na oslici. Navyše samotná slávnosť je veľkým svedectvom. Niektorí kráčajú pred ním, iní ho nasledujú. Jedni rozprestierajú svoje plášte, druhí konáre a nazývajú ho synom Dávidovým, pričom prajú spásu jeho kráľovstvu. Nakoniec spievajú verš zo Žalmu, ktorý sa nemôže vzťahovať na nikoho iného ako na Mesiáša. Z tohto možno ľahko usúdiť, že celý tento príbeh nemá iný účel, než potvrdiť, že Ježiš z Nazareta je Kristus, ktorý bol prisľúbený od počiatku Adamovi a jeho potomstvu, a neskôr osobitne Abrahámovi a jeho potomkom. Mohol byť ľahko rozpoznaný ľudom, keby tento neuprednostnil obranu svojho omylu o pozemskom kráľovstve Krista pred vierou v Písmo. Hlavným posolstvom a základom tohto evanjelia je, že Ježiš, syn Márie, je Kráľom, o ktorom všetci proroci, ktorí prišli pred ním, vydali svedectvo. Neexistuje žiadna iná osoba, na ktorú by sa nielen slová, ale aj každá slabika a písmeno všetkých prorokov mohli tak dokonale vzťahovať. Táto zhoda má takú silu na upevnenie viery v Krista, že nič viac už nie je potrebné. To jasne ukazujú samotní učeníci, ktorí, hoci pred i po Kristovom utrpení videli a počuli mnohé svedectvá o jeho zmŕtvychvstaní, nepokoj ich sŕdc neustal, kým neboli presvedčení zákonom a proroctvami, ktoré s Kristom dokonale súhlasili. Už bolo povedané o základe evanjelia vo všeobecnosti, že Ježiš Nazaretský je Kráľ židov, ako to Pilát napísal na nápis na kríži, a ako to sám Ježiš pred ním vyznal. Teraz sa však musíme opýtať, aký druh Kráľa je a aké je jeho kráľovstvo. Aký je rozdiel medzi týmto Kráľom a ostatnými kráľmi? Rozdiel je obrovský, či už vezmeme do úvahy rozsah jeho kráľovstva, jeho trvanie, veľkosť jeho skutkov alebo spôsob, akým vládne. Rozsah jeho kráľovstva zahŕňa nebo i zem a všetko, čo je, ako sám dosvedčuje, keď hovorí: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi.“ (Mt 28,18) Na toto sa vzťahuje množstvo výrokov, ako napríklad v Žalme 2: „Požiadaj ma a dám ti národy za dedičstvo a končiny zeme za vlastníctvo.“ (Ž 2,8) Alebo v Žalme 110: „Pán povedal môjmu Pánovi: Seď po mojej pravici.“ (Ž 110,1) Alebo v Liste Filipanom 2: „Bolo mu dané meno nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš sklonilo každé koleno a každý jazyk vyznal, že Ježiš Kristus je Pánom na slávu Boha Otca.“ (Flp 2,9–11) Je teda nevyhnutné, aby všetko bolo podriadené tomuto Kráľovi a aby ho všetci poslúchali. Tí, ktorí sa mu dobrovoľne podriadia, nemôžu byť šťastnejší. Tí však, ktorí sú voči nemu vzdorovití, nemôžu byť ničím nešťastnejší. Preto Žalm vyzýva všetkých kráľov a kniežatá, aby uznali tohto svojho Pána, inak zahynú a budú rozdrvení ako hlinené nádoby. Blahoslavení sú však všetci, ktorí v neho dúfajú (Ž 2,12). Na tohto Kráľa sa naozaj vzťahujú slová básnika: „Šetriť poddaných a poraziť pyšných.“ Po druhé, v ostatných kráľovstvách niet nič nestálejšieho. Ani samotné kráľovstvá netrvajú dlho, a ich králi sa často menia, čo prináša veľké škody. Kráľovstvo nášho Kráľa však nemá konca. Je večné a nesmrteľné, tak ako je on sám večný a nesmrteľný. Nezvratným svedkom je anjel Gabriel, ktorý povedal Márii: „Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, bude kraľovať nad domom Jakubovým naveky a jeho kráľovstvu nebude konca.“ (Lk 1,32–33) Tak ako Boh prisľúbil Dávidovi skrze proroka Nátana: „Ustanovím jeho kráľovstvo navždy.“ (1 Par 17,11–12) Takýchto svedectiev je však plné Písmo. Po tretie, ak by sa porovnávali skutky všetkých najväčších kráľov a cisárov, ani najmenšou časťou sa nedajú porovnať s Kristovými skutkami. Čo je to, že niektorí, hoci s prehnaním, sú považovaní za tých, ktorí dobyli svet, keď nedokázali odolať ani nejakej žene, ani niekoľkým bezbožným občanom? Mnohí z nich boli krátko nato nútení, ešte predtým, než mohli zo svojej námahy získať akýkoľvek úžitok, ponechať podrobené národy nie sebe, ale iným. Náš Kráľ však koná veľké skutky, ktoré sú hodné večného obdivu všetkých tvorov. Niet jazyka, ktorý by dokázal akokoľvek opísať ich veľkosť. Po prvé, prijíma na seba všetky naše hriechy, ako hovorí Ján: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta.“ (J 1,29) Po druhé, znáša Boží hnev, ktorý je pre nás neznesiteľný, a strašné i nekonečné tresty za hriech – predovšetkým smrť a vládu diabla. Všetky tieto zlá znáša namiesto nás a úplne ich odstraňuje. Po tretie, vyslobodzuje nás zo smrti a spod tyranie diabla a vracia nás do pôvodnej slobody, z nepriateľov Božích robí Božie deti. Po štvrté, odieva a zdobí nás nebeskou a novou spravodlivosťou, tou svojou, a dáva nám svojho i Otcovho Ducha, ktorý nás skrze svoje slovo posväcuje. Napokon nás spolu s ním urobí kráľmi a spoluvládcami vo večnej sláve a živote. Po piate, všetky tieto dobrodenia udeľuje zdarma každému, kto ho zo srdca uznáva za jediného pôvodcu ľudskej spásy. Ľudské zásluhy a dôstojnosť nikoho neprivádzajú bližšie k spáse, rovnako ako nedôstojnosť a hriech nikoho neodrádzajú od dosiahnutia týchto darov. Inak by bolo márne, že tieto veci udeľuje, keby ich neudeľoval zdarma, keďže ľudstvo je v takej slabosti a nečistote. Po šieste, v spoločných utrpeniach, s ktorými sme v tomto živote nútení zápasiť, je nám nablízku, pozdvihuje nás a posilňuje proti zúfalstvu, a svoje jarmo nám robí veľmi príjemným, ako sľúbil, že bude so svojimi až do skončenia sveta (Mt 28,20). A nakoniec tieto nesmierne veľké veci vykonáva i s nami zdieľa spôsobom obdivuhodným a nevšedným. Iní králi všetko konajú s veľkou pompou a okázalosťou, ale pri tomto Kráľovi niet nič pokornejšieho ani viac opovrhovaného. Je zbavený akéhokoľvek ľudského zabezpečenia, nemá miesto na svete, kde by si mohol skloniť hlavu (Lk 9,58), takže aj líšky a iné divé zvieratá sú na tom lepšie. Počas celého svojho života od prijatia ľudskej prirodzenosti nič nebolo opovrhnuteľnejšie. Napokon zomiera v tých najtrpkejších nenávistiach od kňazov, s najväčšou hanbou, zavesený na kríži. Takýmto spôsobom vykonáva tieto veci, o ktorých sme hovorili, zatiaľ čo skutky iných kráľov potrebujú život, ale smrť ich ničí. Keď chcel Kristus zdieľať a rozdeľovať svoje dobrodenia ľudskému pokoleniu, posiela ľudí, ktorí nemajú žiadnu autoritu, aby tieto dobrodenia šírili iba slovom, zbaveným akejkoľvek okázalosti a predstierania. A predsa je ich stav – a stav všetkých, ktorí veria ich slovám – nanajvýš biedny. Trpia nedostatkom, hanbou a každým druhom prenasledovania. Kto by predpokladal, že v takej slabosti môžu byť ukryté také veľké veci, aké sa skrze Krista ponúkajú svetu? Ale práve preto, aby sme sa neurazili slabosťou tohto Kráľa, nás chcel Boh tak často upozorniť prostredníctvom prorokov, ktorí boli v dnešnej slávnosti naznačení davom, ktorý ho sprevádzal. Medzi nimi je obzvlášť pozoruhodný výrok proroka Zachariáša. Čo tento výrok znamená? Predovšetkým robí Židov pozornými, pričom im ohlasuje veľkú radosť a potešenie. Následne uvádza dôvod tejto radosti: „Hľa, tvoj Kráľ prichádza k tebe, spravodlivý a spásu prinášajúci, pokorný a sediaci na oslici, na osliatku, mláďati ťažného zvieraťa.“ (Zach 9,9) Kto by sa, utláčaný tou najhroznejšou tyraniou, neradoval z príchodu Kráľa, ku ktorému sám nemohol prísť, nie aby zahubil toho, kto je už stratený, ale aby vykúpil od záhuby? Tento Kráľ je dobrý a spravodlivý, nehľadí na priazeň a postavenie mocných, ale zastáva vec utláčaných podľa svojej spravodlivosti, ktorú zdieľa s biednymi a trpiacimi. Prorok v niekoľkých slovách zhŕňa všetky Kristove dobrodenia, ktoré sme už spomenuli: vykúpenie z hriechu a všetkých jeho trestov, dar spravodlivosti a večného života atď. Následne dodáva, že tieto veci sú zahalené v chudobe a veľkej slabosti, pretože tento Kráľ prichádza ako pokorný, sediaci na osliatku. Týmito slovami boli Židia dostatočne jasne napomenutí, aby nepohŕdali chudobou tohto Kráľa, ale verili, že pod touto veľkou slabosťou je ukrytá najvyššia moc. Ako prorok dodáva: „Svojou mocou ukončí všetky vojny a bude ohlasovať pokoj medzi všetkými národmi. Bude vládnuť od jedného mora po druhé a od riek až po končiny zeme.“ (Zach 9,10) Preto všetko, čo sme skôr hovorili o rozsahu kráľovstva, ktoré Kristus drží, o jeho trvaní, o vznešenosti jeho skutkov a o jeho tajomnom a obdivuhodnom spôsobe vlády, v ktorom sa zdá, že niet nič slabšie, všetko toto Zachariáš predpovedal dávno pred Kristovým vtelením. A tak isto to dosvedčili aj iní proroci s veľkou zhodou, s ktorými úžasne súhlasí aj nasledovnícky zástup, čiže apoštoli a ostatní učitelia Nového zákona. Všetci jedným hlasom spievajú o jednom Kristovi, Dávidovom synovi, aj napriek tomu, že mnohí boli proti. Prečo sa Kristus radšej ukázal ako chudobný než ako slávny Kráľ? Aj keď by sme vo všetkých veciach mali prenechať úsudok jemu, keďže je nekonečne múdry, predsa je možné ukázať dostatočne významné dôvody, ktoré sú v súlade s Písmom. Prvým dôvodom je toto: Kristus vzal na seba údel ľudského pokolenia, ktoré kvôli hriechu nebolo podrobené len nespočetným nešťastiam v tomto živote, ale bolo odsúdené aj na večnú smrť a určené pod moc pekla. Toto bol nemenný Boží rozsudok, ktorý musel byť úplne naplnený vykonaním trestu; inak by ľudské pokolenie nemohlo byť vykúpené a zmierené s Bohom. Keď sa teda Boží Syn mal stať Vykupiteľom, bolo nevyhnutné, aby sa nielen stal človekom, ale aby vzal na seba vinu a trest všetkých ľudí, a tým sa ponížil pod úroveň kohokoľvek z nás, akokoľvek úbohá by bola naša situácia. To je dôvod, prečo Kristus povedal: „Neprišiel som, aby som vládol, ale aby som slúžil všetkým a umýval im nohy.“ (porov. J 13,14–15) To znamená, že prišiel, aby pre nás znášal všetko, nie aby vládol. Čas jeho vládnutia prišiel až vtedy, keď vyčerpal všetky útrapy, smrťou odišiel z tohto sveta k Otcovi a posadil sa po pravici Otca. Svoju slávu zjaví v budúcnosti, keď odsúdi bezbožných a zároveň oslávi svoju Cirkev v posledný deň. Toto súvisí s tým, čo sa často hovorí o dvojakom príchode Krista: jednom v podobe kríža a druhom v sláve a majestáte. To, čo bolo napísané o prvom príchode, Kristus naplnil, keď sa stal telom a svetu sa ukázal v smrteľnej a opovrhnutej podobe. Medzi tieto udalosti patrí aj jeho vstup do svätého mesta, keď sa viezol na požičanom osliatku z Olivového vrchu, pričom ho obklopovali ľudia kráčajúci pešo, bez akéhokoľvek lesku a okázalosti. Všetko ostatné, čo patrí k jeho slávnemu kráľovstvu, sa naplní v budúcom živote. Druhý dôvod spočíva v tom, že Kristus chcel ukázať, že nie je politickým kráľom, ktorý vládne po vzore ostatných kráľov, ktorým je zverená ochrana tiel a majetkov. Jeho kráľovstvo je duchovné, vládne v srdciach a mysliach ľudí, povzbudzuje ich proti hrozbám Božieho hnevu, proti strachu z hriechu, smrti a diabolskej zlosti. Obnovuje našu najskazenejšiu prirodzenosť do stavu integrity, v ktorom bola stvorená, aby sme mohli vzdávať Bohu náležitú slávu. Všetky tieto veci sa uskutočňujú mimo kráľovstiev tohto sveta, bez meča, bez súdov, bez rozlišovania miest, časov, osôb, vekov, stavov a iných telesných vecí, ktorými je riadený tento občiansky život. Aj keď naše telá a majetky patria pod správu svetových kráľovstiev, podobne ako Kristus sám sa podriadil svetskej moci, nechcel tým svojím duchovným kráľovstvom zasahovať do jej práv. Dokonca nás učil, aby sme znášali všetky nespravodlivosti, tak ako ich znášal aj on. Na to poukazujú slová: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“ (J 18,36) a „Kráľovstvo Božie je medzi vami.“ (Lk 17,21) Tretí dôvod Kristovho prijatia pokornej podoby je ten, že to zodpovedalo jeho poslaniu pomáhať tým najutláčanejším. Nechcel ich svojím majestátom vystrašiť alebo ich uvrhnúť do ešte väčšej zúfalosti. Keď Boh na vrchu Horeb dával Mojžišovi zákon a ukázal svoju majestátnosť v hromoch, bleskoch a ohni, len málo chýbalo, aby celý ľud zo strachu nezahynul (Ex 20,18–19). Preto Kristus prijal takú podobu, ktorá bola najvhodnejšia pre útechu tých najskľúčenejších duší, aby ich k sebe pritiahla, keď všetko ostatné sa im zdalo nepriateľské. Nič na ňom nie je, čo by mohlo vystrašiť aj toho najbiednejšieho človeka, tak ako chudobný žobrák v otrhaných šatách nevyľaká kráľa. Všetky jeho slová a skutky v evanjeliu to dokazujú – prejavuje sa ako spoločný všetkým, ba dokonca sám volá k sebe všetkých, ktorí sú ťažko skúšaní (Mt 11,28). Štvrtý dôvod spočíva v tom, že Kristus chcel zahanbiť svet i diabla, ako píše Pavol v 1. liste Korinťanom: „Boh si vyvolil bláznovstvo, aby zahanbil múdrych sveta, a slabosť, aby zahanbil mocných sveta a diabla.“ (1 Kor 1,27) Toto je veľkou útechou pre tých, ktorí sú kvôli svojej slabosti a bláznovstvu vystavení posmechu celého sveta. Ak je totiž Božia „bláznovosť“ múdrejšia než celý svet, o čo viac prevyšuje Božia múdrosť všetku múdrosť sveta? Ak je Božia „slabosť“ v Kristovi mocnejšia než svet a diabol, ktorých Kristus premohol dokonca aj v smrti, o čo väčšia je jeho moc? Ak teda celý svet pripravuje proti nám plány, ako hovorí Žalm 2 („Prečo sa búria národy?“), a ako to aj sami zažívame, nech nás posilní Božia múdrosť, v porovnaní s ktorou je všetka ľudská múdrosť najväčšou hlúposťou. Preto Žalm hovorí, že „Boh sa smeje z neba, keď svet radí najprefíkanejšie plány.“ (Ž 2,4) Ak nás desí moc sveta, neobracajme svoj pohľad na vlastné sily, ktoré sú tým najslabším, čo existuje, ale na Božiu moc. Aj v najväčšej slabosti, keď sa zdá byť úplne bezbranný a mŕtvy, má Boh takú silu, že žiadne stvorenie nemôže odolať jeho vôli. A toto sú hlavné dôvody, prečo chcel Boží Syn prijať takú slabú podobu – aby bol pre nás čo najpríťažlivejší. Ale zatiaľ väčšina ľudí, pohoršená touto pokornou podobou, zahynie? Táto otázka hlboko trápi mnohé mysle, ktorým sa zdá byť veľmi nespravodlivé, keď počujú, že väčšina ľudí je Bohom zavrhnutá, zatiaľ čo len malá časť je prijatá. Toto pohoršenie sa ešte zväčšuje, keď počujú, že nejde o spodinu ľudstva, ale o tých, ktorí sa zdajú byť kvetom ľudského rodu – o múdrych, mocných, spravodlivých a o tých, ktorí vynikajú zdanlivou nábožnosťou. Veď Kristus hovorí: „Vzdávam ti vďaku, Otče, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým.“ (Mt 11,25) A Pavol píše: „Nie mnohí múdri podľa tela, nie mnohí mocní, nie mnohí urodzení sú povolaní, aby sa nikto nemohol chváliť pred Bohom.“ (1 Kor 1,26–29) Ale čia je vlastne vina, že sa svet pohoršuje? Je to vina Krista, alebo ich vlastná? Krista obhajujú Izaiáš a Peter, keď hovoria, že „v jeho ústach nebolo nájdené klamstvo.“ (Iz 53,9; 1 Pt 2,22) Dokonca aj jeho nepriatelia, Pilát a tí, ktorí ho ukrižovali, vyhlasujú jeho nevinu. Ak je teda nevinný, a nikdy nespáchal žiadny hriech – ba naopak, sám odniesol hriech sveta – neprávom sa na neho zvaľuje akákoľvek vina. Okrem toho, od začiatku sveta až po koniec štyroch tisícročí pripravil Boh svet na pohoršenie z jeho pokory. Toto bolo predznamenané už v prvej reči k Adamovi: „Položím nepriateľstvo medzi tebou a ženiným potomstvom; ono ti rozdrví hlavu a ty mu zraníš pätu.“ (Gn 3,15) Rovnako to bolo naznačené v sľube danom Abrahámovi: „V tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme.“ (Gn 22,18) Preto muselo práve toto potomstvo požehnania niesť kliatbu národov. Tieto veci boli neskôr jasne predpovedané v prorokoch a žalmoch, bez akýchkoľvek zahalení slovami – o Kristovej pokore a smrti. Čo viac? Keď sa vtelený Kristus zjavil, nepreukázal dostatočne, kým je, svojou mocou v učení, skutkoch a predovšetkým svojím zmŕtvychvstaním? Keď teda nič nezanedbal, čo by mohlo zabrániť pohoršeniu nad jeho osobou, z toho vyplýva, že svet zahynie vlastnou vinou, nie vinou Krista. Ak niekto povie, že Kristova majestátnosť by mala väčší úspech pri obrátení sveta než jeho pokora, ten sa ľahko vyvráti tým, čo bolo už predtým povedané, a príkladom darovania Zákona. Kristova pokora, zakrývajúca jeho majestát a slávu, priviedla aspoň časť ľudí, ak nie všetkých, k spáse, zatiaľ čo majestát by všetkých odsúdil. Takto bránime nášho pokorného Spasiteľa, pre nás najpríjemnejšieho, proti výčitkám sveta, ktorý žiada slávneho Krista. Raz ho svet uvidí v sláve, ale to bude k jeho večnému nešťastiu. Teraz však je na nás, aby sme prijali tohto pokorného Kráľa, sediaceho na osliatku, úplne bezbranného a bez akejkoľvek krásy a nádhery, ako najnižšieho zo všetkých ľudí, ako hovorí Izaiáš, spolu s jeho dobrodeniami. A to nielenže nebudeme pohŕdať jeho slabosťou, ale dokonca ju budeme s radosťou oslavovať, pretože je pre nás nesmierne užitočná. Ako môžeme dosiahnuť, aby tento Kráľ s jeho dobrodeniami patril nám? Nie našimi darmi alebo dôstojnosťou, ktorými by sme získali priazeň iných kráľov, ale jedine pripravenosťou nášho srdca, ktorým sme ochotní prijať toho, kto nás sám hľadá a, ako hovorí Zachariáš, prichádza k nám z vlastnej vôle, aby nám daroval svoju spravodlivosť a spásu. Tak, ako jeho chudoba a pokora neprekáža, aby nám tieto dary udelil, tak ani naša slabosť a nehodnosť nie sú prekážkou, aby sme ich prijali. Ústami, ktorými bozkávame tohto Kráľa a nášho Spasiteľa – podľa príkazu druhého žalmu – a rukami, ktorými ho objímame, nie je nič iné ako viera. Žalm hovorí: „Blahoslavení sú všetci, čo v neho dúfajú.“ (Ž 2,12) Kristus neprišiel preto, že sme toho hodní, ale preto, že sa zľutoval nad našou nehodnosťou a najbiednejším stavom. Nežiada od nás nič iné a nechce byť poctený nijako inak, než aby sme uznali z hĺbky srdca jeho nekonečnú dobrotu, ktorou nás sám zahrnul, a aby sme sa z nej radovali, ako to prikazuje Zachariáš. Máme nasledovať príklad tých, ktorí ho čiastočne predchádzali, čiastočne nasledovali, a s radosťou a jasotom ho oslavovali, prejavujúc všetky známky radosti a nedbajúc na tých, ktorí ich nútili mlčať. Toto je význam celého kultu Nového zákona, v ktorom sa nerobí nič iné, len sa káže, že pokorný a ukrižovaný Kristus je Syn Boží a Bohom ustanovený Kráľ, bez ohľadu na to, ako tomu svet odporuje, až kým nepríde jeho koniec. Aby sme ho mohli vidieť s radosťou a šťastím, o to horlivo prosme. Amen.

KÁZEŇ NA DRUHÚ NEDEĽU ADVENTNÚ, List Rimanom 15: „Veď čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie, aby sme pre trpezlivosť a útechu z Písem mali nádej. Nech vám Boh trpezlivosti a útechy dá o sebe navzájom zmýšľať podľa Krista Ježiša, aby ste jednomyseľne, jednými ústami oslavovali Boha a Otca nášho Pána Ježiša Krista. Preto sa navzájom prijímajte, ako vás aj Kristus prijal na Božiu slávu. Hovorím totiž, že Kristus sa pre Božiu pravdu stal služobníkom obrezaných, aby potvrdil prisľúbenia dané otcom a aby pohania za milosrdenstvo oslavovali Boha, ako je napísané: Preto ťa budem chváliť medzi národmi, ospevovať budem tvoje meno. A opäť hovorí: Pohania, radujte sa s jeho ľudom! A opäť: Chváľte Pána, všetky národy a oslavujte ho, všetci ľudia! A inde zasa Izaiáš hovorí: Bude koreň Izaja a v toho, ktorý povstane vládnuť nad pohanmi, budú dúfať pohania. Nech vás Boh nádeje naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby sa vaša nádej rozhojnila mocou Ducha Svätého.” (Rimanom 15:4-13). Aký je kontext? Druh kázne je poučný. Je to totiž napomenutie Cirkvi. Téma ukazuje východisko. Povzbudzuje totiž, aby medzi silnými a slabými vo viere bola svornosť, aby sa jedni nepohoršovali nad slobodou druhých, ani druhí nad slabosťou prvých, ale aby jedni voči druhým mali vzájomnú úctu. A pretože silní môžu ľahšie znášať slabých, než sami slabí znášajú silných, preto majú tí, ktorí vo viere pokročili viac, veľa ustupovať slabším. Preto skôr, než pristúpime k samotnému textu, je potrebné ukázať rozdiel medzi silnými a slabými, bez ktorého nie je možné porozumieť tejto Pavlovej výzve. Ktorí sú teda silní a ktorí slabí? Predovšetkým treba vedieť, že oba druhy sa nachádzajú v Cirkvi, ktorá počúva Kristovo slovo a je mu poslušná, neprotiví sa mu. Preto tých, ktorí zjavne pohŕdajú učením a sú nepriateľmi Cirkvi, treba z tejto diskusie celkom vylúčiť. Keby sme ich mali láskavo objať a pestovať, bolo by po celom učení. Preto keď sa vystatujú, že sú slabí, a teda ich nemožno pohoršovať - čím chcú povedať, že ich neznesiteľné bludy sa nemajú odhaľovať - to sa nijako nemá brať do úvahy, ani sa nemá nič znášať na úkor učenia. Aby sme teda vedeli, komu treba najviac venovať pozornosť, musíme preskúmať stav slabých. Slabí sú totiž tí, ktorí už začali prijímať evanjelium a po pokání uveriť v Krista ako jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, a zriekli sa iných druhov učenia. Ale ešte nie sú dosť upevnení vo viere, takže ešte nepoznajú a nechápu všetky dôsledky tohto učenia. Viera sa totiž nevleje poslucháčom celá naraz, ako si to hlúpy dav predstavuje. Ale ako v iných veciach sú začiatky nepatrné, tak je to aj vo viere, ktorú treba neprestajne zavlažovať Božím slovom, modlitbou a inými cvičeniami, kým nenadobudne akúsi silu. Silní sú však tí, ktorí už dosiahli nemalý pokrok v učení a vo viere, a nielen pochopili hlavu a základ viery - že sme ospravedlnení jedine vierou v Krista - ale rozumejú aj ostatným veciam, ktoré z toho vyplývajú. A to, že žiadny vonkajší obrad, ani ten Bohom prikázaný, a tým menej ľudské tradície, neprispievajú k dosiahnutiu spravodlivosti pred Bohom. Poznajú teda a chápu slobodu, do ktorej boli skrze Krista postavení, a v ospravedlnení sa uspokojujú s ňou jedinou. Napríklad v prvej Cirkvi, zhromaždenej učením apoštolov, silní boli tí, ktorí už tak pevne držali učenie o Kristovi, že tvrdili, že celý Mojžišov zákon nemá vôbec žiadnu hodnotu pre dosiahnutie Božej milosti. Preto túto slobodu používali celkom voľne a nenútili pohanov obrátených na Krista prijať obriezku alebo iné Mojžišove zákony, ale boli presvedčení, že ani Židia so svojím Zákonom a obriezkou sa Bohu viac nepáčia, ani pohania menej, ale obaja sú prijatí celkom zdarma a rovnako pre Krista. Slabí však boli tí, ktorí síce súhlasili s učením, ale ešte sa celkom nedokázali vzdať starého presvedčenia o Mojžišových obradoch, a keďže tieto obrady boli prikázané od Boha, verili, že majú ešte akúsi hodnotu pre spravodlivosť. Ako ťažké bolo vtedy zbaviť sa takéhoto názoru, to možno ľahko pochopiť z príkladov našej doby, hoci v pápežstve nebolo nič podobné tým židovským obradom, ktoré ustanovil Mojžiš z Božieho poverenia. Potom, čo sme teda ukázali rozdiel medzi silnými a slabými, pozrime sa teraz zo samotného textu, akým spôsobom sa má medzi nimi pestovať svornosť, aby sa Cirkev nerozpadla. To sa totiž musí stať tam, kde jedni druhých nerozvážne odsudzujú a posudzujú. Ako sa teda zachová svornosť? Musí vychádzať od silnejších, ako Pavol nedávno prikázal, aby znášali slabosti druhých a nepohŕdali nimi, ani sa nad nich nevyvyšovali pre prednosť svojich darov. Že je to spravodlivejšie, než aby slabí ustupovali silným, učí už samotný rozum. Veď ani slabé nemluvňa nenosí silnú matku, ale silná matka nosí slabé nemluvňa. Tak zdraví nosia chorých, nie chorí zdravých. Ak to platí v telesnom živote, o čo viac má platiť v duchovnom živote!? V tele sa zdravé údy starajú o choré a postihnuté, nie naopak. Ak toto chápu ostatní ľudia, o čo viac sa patrí, aby takto zmýšľali zbožní, ktorých rozum a vôľa sa už začali napravovať Božím slovom! Veď ich prirodzené schopnosti by mali byť oveľa neporušenejšie než u bezbožných. Ale okrem tohto dôvodu, vychádzajúceho zo samej prirodzenosti a všeobecnej skúsenosti, Pavol uvádza iné, omnoho silnejšie dôvody z Božieho slova, ktorými sa snaží presvedčiť tých, čo položili pevnejšie základy viery, aby sa starali o slabých. Medzi týmito je najdôležitejší Kristov príklad, ktorý Pavol spomína v tomto Liste. Ak niekto nie je ani týmto príkladom pohnutý k láske voči bratom, toho nemožno donútiť žiadnymi zákonmi. Kristus, hovorí Pavol, znášal všetky naše slabosti, ako je o ňom napísané. Preto my, ktorí vyznávame Krista, máme nasledovať šľapaje svojho Pána a trpezlivo znášať slabosti druhých, nie ich ostro napádať, ale láskavo a mierne sa o nich starať. Hoci sa to vidí v príkladoch všetkých svätých, najjasnejšie sa to ukazuje v Kristovi. Musíme však rozlišovať medzi Kristovou trpezlivosťou a trpezlivosťou svätých, vrátane našej vlastnej. Lebo Kristus znášal naše slabosti dvojakým spôsobom: po prvé ako náš Veľkňaz a Prostredník, ktorý svojou obetou odstránil hriech, aby sa nepočítal nám, ktorí v neho veríme, a dáva Ducha Svätého, ktorý skutočne umŕtvuje staré ja v nás a postupne vzbudzuje nové ja, stvorené podľa Božieho obrazu. Po druhé, ako človek vo všetkom nám podobný, Kristus trpezlivo znášal chyby a omyly svojich bratov a nepohŕdal nimi, ani ich neodmietal preto, že boli slabí, ako to často ukázal na svojich učeníkoch, ktorí neraz vážne blúdili. V prvom Kristovom úrade nemáme s ním nič spoločné. On sám je jediný Veľkňaz a Prostredník, a on sám vstúpil do svätyne, ako dosvedčuje List Židom. Ale v spravodlivom a láskavom posudzovaní chýb nášho blížneho je našou povinnosťou nasledovať Kristov príklad. Majú sa teda chyby blížneho celkom prehliadať? Je veľký rozdiel medzi znášaním a prehliadaním. Kristus ani apoštoli neprikazujú prehliadať chyby bratov, lebo by im to spôsobilo veľkú škodu a my by sme sa stali podporovateľmi ich bludov, čím by sme uvrhli do veľkého nebezpečenstva seba i blížneho. Musíme sa teda veľmi vystríhať toho, aby sme sa pri snahe vyhnúť sa pohoršeniam nestali sami príčinou pohoršení. Preto keď nám Pavol predkladá Kristov príklad, pozrime sa, čo robil on, ak nechceme pochybiť. Kristus nikdy nechváli blúdiacich učeníkov, ani vždy neprehliadne ich hlúposť. Niekedy ich prísne napomína, keď napriek opakovaným výstrahám nerobia pokánie z tej istej chyby. Tak je správne, aby sme robili aj my - keď si to čas a miesto žiada a keď to sama situácia robí nemožným prehliadať bratovu chybu bez škody - aby sme ho otvorene napomenuli, aby sa naučil vyhýbať rozpoznanej chybe. V tejto veci nijako neprekračujeme naše povinnosti, ani sa nedopúšťame ničoho proti prikázaniu o láske, ktorá všetko znáša. Naopak, najviac prejavujeme lásku k blížnemu práve vtedy, keď sa ho snažíme odvrátiť od nebezpečného omylu. O to viac je to potrebné, ak má príklad vplyv na mnohých, napríklad u tých, ktorí zastávajú úrad kazateľstva. Ak sa ich chyby prehliadajú, škodí sa nielen im, ale celej Cirkvi. Preto Pavol, hoci nikto nebol tolerantnejší ako on, voči učiteľom nikdy nezanedbával varovanie pred nebezpečenstvami nesprávneho učenia. Na druhej strane mal Pavol takú ohľaduplnosť voči slabým, že v listoch Korinťanom i Rimanom nás mnohými slovami povzbudzuje, aby sme ich láskavo prijímali. Preto nechal obrezať Timoteja a v Jeruzaleme sa očistil podľa zákona. Ale Petra v Antiochii ostro pokarhal za to, že v prítomnosti tých, čo prišli od Jakuba, sa zdržiaval jedál, ktoré zákon zakazoval, hoci predtým tak nerobil. Takto však spôsobil, že celá náuka sa stala pohanom podozrivou. Podobne v Skutkoch odmieta znovu prijať Marka, ktorý sa predtým oddelil od služby Ministerstva, pretože jeho správanie spôsobilo pohoršenie. Z týchto príkladov je jasné, že slabosti sú v niektorých prípadoch viac, v iných menej tolerovateľné. Tak, ako je pri zaobchádzaní so slabými potrebná výnimočná múdrosť, rovnako by slabí nemali zabúdať na svoju povinnosť a mali by prijímať napomenutie s pokorou, ako Peter prijal napomenutie od Pavla, hoci bol Pavol voči nemu nižší. Ak však niekto odmieta byť napomenutý, už nie je slabý, ale bezočivý a vzdorovitý. Takého Pavol na inom mieste neprikazuje znášať, ale úplne sa mu vyhýbať. Tak ako je pri telesných chorobách nevyhnutné, aby chorí prijali liečbu od zdravých a od lekárov, hoci aj prísnu, ak nechcú byť opustení a zahynúť, tak aj pri duchovných chorobách je potrebné, aby slabí neboli hašteriví a vzdorovití, ale podriadili sa uzdraveniu silnejšími. Doteraz sme hovorili o základnom dôvode, prečo podľa Kristovho príkladu máme znášať slabých. Teraz prirodzene nasledujú slová dnešnej epištoly, z ktorých prvá veta objasňuje túto zásadu, ktorá je odvodená z Kristovho príkladu. O aký výrok sa jedná? „Lebo všetko, čo bolo napísané, bolo napísané pre naše poučenie, aby sme skrze trpezlivosť a útechu, ktorú poskytujú Písma, mali nádej.“ (Rim 15,4) Takto Pavol dokazuje, že všetko, čo bolo napísané o Kristovi, nebolo napísané len kvôli nemu, ale aj kvôli nám. Preto sa tieto veci týkajú aj nás. Všetky výroky o trpezlivosti a znášanlivosti Krista sa teda vzťahujú aj na nás, pokiaľ ide o príklad, nie však pokiaľ ide o zmiernu obetu, ktorá je výlučne Kristovou. Pavol však nechcel len dokázať, že Kristove príklady sú určené všetkým na nasledovanie, ale chcel tiež odovzdať dôležitú a všeobecnú náuku o využívaní Písma. Pred Písmom nás totiž diabol svojimi skrytými úkladmi a prostredníctvom ľudí, ktorých poháňa svojou zlobou, všemožne odvracia. Ak sa mu to podarí, nemá už nič ľahšie, ako nás úplne zničiť, ako to ukazuje hrozný pád našich prvých rodičov. Preto si dôkladne zapamätajme tento významný Pavlov príkaz, aby sme trávili dni i noci nad samotným Písmom. „Blahoslavený je muž, ktorý nekráča podľa rád bezbožných, ale má záľubu v zákone Pánovom a rozjíma nad ním dňom i nocou.“ (Ž 1,1–2) A blahoslavený je ten, kto počúva a zachováva Božie slovo a považuje ho za svoj najväčší poklad a najvyššie potešenie. Aj keď je znalosť Písma z historického hľadiska nevyhnutná – veď viera je z počutia – Pavol vyžaduje niečo viac. Chce, aby všetko bolo prispôsobené týmto účelom: aby sme boli trpezliví, a to ako vo vlastných, tak i v spoločných trápeniach, ako aj pri znášaní slabostí slabých, a aby sme vo všetkom hľadali istú útechu v Božom slove. To musí Božie slovo u nás dosiahnuť. Trpezlivosť je potrebná vo všetkých trápeniach, ktorým sú podrobení všetci ľudia, a zvlášť my, ktorí milujeme Božie slovo. Táto trpezlivosť by však nemohla vydržať pre množstvo a vytrvalosť utrpení, ktorých rozmer ľudský rozum nedokáže pochopiť, keby nám v Písme nebola ukázaná istá nádej oslobodenia, a to ako v prisľúbeniach, tak aj vo veľmi výrečných príkladoch. Kto chce z Písma zhromaždiť oba tieto druhy, musí to nevyhnutne urobiť. Preto treba pripisovať autorite Písma takú vážnosť, že si musíme myslieť, že jedine v ňom je obsiahnuté všetko, čo je potrebné na dosiahnutie i zachovanie našej spásy. Nemáme dôverovať ani úsudku nášho vlastného rozumu, ani názorom iných poblúdených ľudí, ktorí pohŕdajú Písmom, domnievajú sa, že sú dostatočne múdri, alebo očakávajú nové zjavenia, či rozhodnutia z ľudských zhromaždení. Boh totiž nevyhlási žiadne iné slovo než to, ktoré prostredníctvom prorokov a apoštolov, pod vedením Ducha Svätého, bolo zaznamenané v Písme. To je to, čo Boh chce – aby sme toto slovo počúvali a prijímali ho pre náš osobný úžitok. Máme sa podľa neho pripravovať na znášanie utrpenia, posilňovaní tými útechami, ktoré nám v ňom ponúkajú istú pomoc proti hriechu a smrti – pomoc, ktorá ešte nikdy nesklamala nikoho, kto v ňu veril. Mimo tohto slova nemožno poznať Božiu vôľu, a o to menej jej veriť. To dokazujú príklady všetkých ľudí, ktorí pohŕdajú prorockým a apoštolským Písmom. Zdá sa, že majú určitú trpezlivosť a nádej, ale v skutočných skúškach neobstoja, pretože nepredvídajú, čo príde, nerozumejú tomu, čo je prítomné, a nepoznajú riešenia svojich problémov. Kresťanská trpezlivosť sa preto zásadne líši od tej ľudskej. Táto myšlienka je mimoriadne dôležitá a mala by sa hlboko vryť do našich myslí. Je totiž základom našej spásy, ktorú bez tohto pravidla nemožno hľadať, ani si ju po nájdení udržať. Čo k tomu pridáva Pavol? Tento veľký muž, ktorý mal hlboké porozumenie pre duchovné veci, jasne chápal, aké ťažké je prekonať prirodzenú netrpezlivosť, aj keď sa usilovne zaoberáme Písmom. Preto pridáva prosbu, aby Boh trpezlivosti a útechy pôsobil vo svedomí silných i slabých skrze svoje slovo, a tak ich viedol k vzájomnej jednote. Ako keby povedal: „Písmo je nevyhnutné, lebo mimo neho sú len temnoty. Ale je tiež potrebné, aby bol prítomný Boh, ktorému toto slovo patrí, a aby pôsobil v mysliach tých, ktorí sa Písmom vážne zaoberajú.“ Boh je prítomný tam, kde ho vzývajú. Pavol preto vzýva Boha, aby pôsobil skrze svoje slovo, vkladal trpezlivosť a útechu do všetkých členov Cirkvi – či už silných, alebo slabých – a všetkých viedol k nádeji. Táto nádej zahŕňa nielen odstránenie zla, ale aj nápravu slabostí. A že Boh je účinný aj v slabých. Keď sú mysle takto naladené, sú v súlade s Ježišom Kristom, to znamená, že skutočne napodobňujú Ježiša Krista, ako bolo už skôr prikázané nasledovať jeho príklad. Pavol k tejto svojej prosbe a vzývaniu pridáva aj konečný cieľ: „Aby ste jednomyseľne a jednými ústami oslavovali Boha.“ A o akom Bohu hovorí? O Otcovi nášho Pána Ježiša Krista. Všetci zbožní ľudia musia mať tento najvyšší cieľ – aby všetko, čo robia a znášajú, konali na slávu Božiu. Aby sa vyhýbali svárom, roztržkám, nenávisti a iným hriechom, ktoré urážajú Boha a poškvrňujú jeho slávu. Boh totiž nemôže byť uctievaný, ak nie je medzi ľuďmi jednota. Preto aj Peter vyžaduje medzi manželmi odstránenie všetkých sporov, aby mohli jednomyseľne vzývať Boha (1 Pt 3,7). Kristus zase pred obetovaním vyžaduje, aby sme sa zmierili s urazeným bratom (Mt 5,23–24). A z rovnakého dôvodu tak často prikazuje učeníkom, aby sa navzájom milovali. Veď jednote je prisľúbené požehnanie. Skúsenosť ukazuje, že ani v ľudských záležitostiach nemožno dosiahnuť nič dobré bez jednoty. O čo viac teda nemôže Cirkev vykonávať svoje povinnosti, ktoré sa týkajú nebeského kráľovstva a Božej slávy, bez jednoty? Je však hodné pozornosti, ako Pavol opisuje Boha. Nenazýva ho všeobecne, ako to robia tí, ktorí hľadajú Boha mimo Božieho slova, ale nazýva ho „Otec nášho Pána Ježiša Krista,“ aby ukázal, že Boha nemožno hľadať nikde inde ako v Ježišovi Kristovi ukrižovanom. Preto sú všetci tí, ktorí neuznávajú Ježiša Krista za Božieho Syna, bez Boha. Čo Pavol pridáva ako tretie? Končí výzvou o prijímaní slabých a o vzájomnej jednote v Cirkvi, hoci všetci nemajú rovnaké dary. Tak ako v občianskom živote sú medzi ľuďmi rozdiely – niektorí sú zdraví, iní chorí, niektorí deti, ďalší mladí, dospelí alebo starci – podobne aj v Cirkvi sú rôzne dary. Tí, ktorí majú menej darov, nemajú závidieť tým, ktorí ich majú viac, a tí, ktorí majú viac, nemajú opovrhovať ostatnými, ale majú žiť vo vzájomnej harmónii. Veď všetci majú jedného Boha a Pána, to isté slovo a tie isté sviatosti – všetko majú spoločné. Pavol preto opakuje na záver, akoby v epilógu, svoju hlavnú výzvu: „Prijímajte jedni druhých.“ To znamená, aby sa vzájomne znášali, učili, napomínali a správali sa k sebe s láskavosťou. Následne uvádza dôvod, opierajúci sa o Kristov príklad, ktorý je účinnou príčinou jednoty Cirkvi, spolu s konečným cieľom. Dodáva: „Tak, ako Kristus prijal vás.“ A ďalej: „Aby ste prinášali slávu Bohu.“ Podobne, keď Kristus povzbudzuje učeníkov k vzájomnej láske, hovorí: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať, ako som ja miloval vás.“ (J 13,34–35) K tejto záverečnej výzve Pavol pridáva nové dôvody, osobitne adresované tým, ktorí sa z pohanov obrátili ku Kristovi. Napomína ich k ich povinnostiam voči Židom, ak by medzi nimi boli takí, čo ešte niečo pripisujú dodržiavaniu zákona alebo sa zdržiavajú určitých pokrmov či iných vecí. „Musíte to robiť na úctu ku Kristovi, ktorý bol služobníkom obrezaných,“ to znamená, že svoje verejné poslanie vykonával výlučne v Judsku, kde predovšetkým Židom hlásal evanjelium o Božom kráľovstve. Z toho dôvodu je spravodlivé, aby pohania znášali mnohé zo zvláštností Židov, ktorým Ježiš Kristus slúžil s najväčším úsilím. Komu slúži Boží Syn, tomu by mali spravodlivo slúžiť všetky stvorenia, ak im dovolí slúžiť mu. Ak sa teraz vyhýbame Židom, je to ich vlastná vina, nie naša. Oni totiž považujú nás za nehodných, aby využívali naše služby alebo sa od nás niečo naučili. Naopak, prenasledujú nášho Pána Krista a všetkých, ktorí mu patria, so slepou a neuhasiteľnou nenávisťou, už len kvôli jeho menu. Treba si však všimnúť dôvod Kristovho poslania medzi Židmi – bolo to kvôli Božej vernosti, aby splnil zasľúbenia dané otcom. Nešlo o dôstojnosť Židov, ale o Božiu pravdivosť, ktorá v Synovi splnila, čo im prisľúbila. Tie isté dobrodenia však boli udelené aj pohanom – z Božieho milosrdenstva. Obe skupiny preto majú chváliť Boha a vzdávať mu vďaku za dobrodenia prijaté v Synovi: Židia za to, že Boh zachoval svoju vernosť v zasľúbeniach, a pohania za Božie milosrdenstvo, pretože aj napriek tomu, že nemali zasľúbenia, ako mali Židia, predsa neboli odmietnutí. Pavol zhromažďuje mnohé výroky prorokov o povolaní pohanov, ale ich vysvetlenie by bolo príliš zdĺhavé. Preto teraz končím svoju reč a spoločne s Pavlom na konci tejto epištoly prosím, aby nás Boh nádeje naplnil všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby sme oplývali nádejou v moci Ducha Svätého. Amen.

NA DRUHÚ ADVENTNÚ NEDEĽU - EVANJELIUM PODĽA LUKÁŠA 21: „A budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach, a na zemi úzkosť národov, ktoré budú bezradné pre hukot mora a vlnobitia. Ľudia budú zmierať strachom a očakávaním toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú otriasať. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou. Keď sa toto začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavy, pretože sa blíži vaše vykúpenie. Potom im povedal podobenstvo: ‘Pozrite sa na figovník a na všetky stromy! Keď vidíte, že už pučia, sami viete, že je blízko leto. Tak aj vy, keď uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že je blízko Božie kráľovstvo. Amen, hovorím vám: Nepominie sa toto pokolenie, kým sa to všetko nestane. Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú. Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás ten deň neprekvapil náhle ako osídlo. Lebo príde na všetkých, čo bývajú na povrchu celej zeme. Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka.‘“ (Lukáš 21:25-36) Aké je posolstvo Evanjelia? Skladá sa z dvoch častí: z učenia a útechy. Učenie je najpravdivejšie Kristovo proroctvo, v ktorom nás poučuje o stave posledných časov pred tým, než sa k nám vráti vo svojej vznešenosti. Toto proroctvo je potvrdené s veľkou istotou, keďže On sám je pravda. Potvrdzuje, že nebo a zem, teda celý prirodzený poriadok, zahynie skôr, než by sa mohlo zmeniť čo i len jedno z Jeho slov. Útecha prichádza, keď nám prikazuje, aby sme boli dobrej mysle a nedovolili, aby nás strávil žiaľ a úzkosť, ako sa to stane zvyšku sveta. Ako Pavol predpisuje spôsob smútenia za mŕtvymi, nabáda nás, aby sme neboli ako tí, ktorí nemajú nádej. Ani samotné učenie nie je bez útechy. Je užitočné zmierniť nepokoje našich myslí, ak sme už vopred premýšľali o svojich ťažkostiach. Ako hovorí básnik: Predvídané neškodí. Kristus to objasňuje v Jánovi 16, keď hovorí: “Toto som vám povedal, aby ste sa nepohoršili” - to znamená, aby ste neboli premožení veľkosťou skúšok, ale čelili im s odvahou. Podobne dodáva: “Toto som vám povedal, aby ste si spomenuli, keď príde ich čas” - to znamená, aby ste si pripomenuli, že som vám tieto veci predpovedal a že sa nemôžu zmeniť. Tak ako som ja našiel silu v proroctvách prorokov o svojom vlastnom utrpení, tak by ste mali aj vy. V Jánovi 14 hovorí: “Povedal som vám to teraz, skôr ako sa to stane, aby ste uverili, keď sa to stane” - to znamená, že keď prídu vaše skúšky, môžete pozdvihnúť svojho ducha vo viere a odolávať zúfalstvu, keď všetko, čo vidíte, počujete a cítite, bude hroziť bezprostrednou skazou. Keby toto proroctvo o posledných dňoch malo priniesť nejaké zlo, Kristus by ho nepoužil, pretože všetko, čo povedal, malo za cieľ utešiť nás v našom biednom stave. Aj teraz zbožné mysle nachádzajú najväčšiu útechu vo svojich trápeniach z poznania, že Kristus tieto veci predpovedal a že nebudú trvať dlho. Útecha, ktorá sprevádza toto učenie alebo proroctvo, značne zmierňuje bolesť prítomného zla, jednak preto, že je sama osebe najsladšia, a jednak preto, že prichádza od samého Krista. Je pozoruhodným svedectvom Jeho láskavosti, že v takých veľkých súženiach, tak prítomných ako aj budúcich, nás nechce opustiť, ale chrániť, aby sme nepadli. O čo lepšie sme na tom teda v porovnaní s bezbožnými, ktorí ani nepredvídajú svoje vlastné trápenia, hoci sú varovaní, ani nemajú žiadnu nádej na pomoc či vyslobodenie. Toto vysvetľuje všeobecnú tému a užitočnosť Evanjelia. Teraz aplikujeme jeho slová na konkrétne učenia a útechy. Najprv sa venujeme slovám, ktoré sa týkajú učenia, a potom tým, ktoré sa týkajú útechy. Čo všetko zahŕňa toto učenie? Kristus najprv vymenúva znamenia, ktoré nás poučia o tom, kedy máme očakávať Jeho príchod a zavŕšenie sveta. Potom opisuje, aký bude Jeho príchod. Najprv predpovedá, aké znamenia sa objavia na nebi - že totiž slnko, mesiac a hviezdy budú vydávať nezvyčajné znamenia. Tieto nebeské znamenia nebudú len zatmenia nebeských svetiel, ale aj iné zázraky, ktoré sa dejú s nebeskými telesami mimo ich obvyklého poriadku. Tieto nebeské telesá majú určité vplyvy na nižšie telesá, ktoré sa bežne nazývajú pôsobenia. Lebo tieto krásne nebeské telesá neboli stvorené božským rozhodnutím len pre ozdobu; skôr boli stvorené, aby slúžili všetkým telesám pod nimi a tomuto nižšiemu prirodzenému svetu. Ako to sám Mojžiš objasnil v Prvej knihe Mojžišovej, kde píše, že Boh povedal: “Nech sú svetlá na nebeskej klenbe, aby oddeľovali deň od noci! Budú na znamenia, na určovanie období, dní a rokov a budú svetlami na nebeskej klenbe, aby svietili na zem.” Tieto nebeské telesá plnia všetky tieto úlohy tu na zemi. Lebo v nebi nie sú rozdiely medzi dňom a nocou, kde je večné svetlo, ani nie sú rozdiely v obdobiach, dňoch, mesiacoch a rokoch, ale len na zemi. Ani neznamenajú nič pre nebo, ale skôr pre zem. Preto by sa táto pasáž nemala chápať len ako odkaz na zatmenia nebeských svetiel, najmä keď Kristus výslovne spomína hviezdy, ktoré sa nezatmievajú ako slnko a mesiac, ale všeobecne ako odkaz na všetky nezvyčajné účinky hviezd. Preto by nemalo byť prekvapujúce, že aj predpovede najskúsenejších astronómov o účinkoch hviezd môžu v tomto čase zlyhať. Kristovo proroctvo sa musí naplniť: Budú znamenia na slnku, mesiaci a hviezdach - to znamená, že sa s nebeskými telesami stane mnoho vecí mimo bežného a pradávneho poriadku prírody. Napríklad ani leto, ani zima, jar ani jeseň sa nesprávajú tak, ako by mali, ani si nezachovávajú svoje obvyklé rozlíšenia, a mnoho podobných javov sa deje takmer denne, hoci sme takí ľahostajní ku všetkým veciam, že si ich sotva všímame, ba ani seba samých. Keby to tak nebolo, nebolo by potrebné pýtať sa, či sa tieto znamenia už stali. Lebo aj keby sme boli celkom necitliví, naše oči by nám ľahko pripomenuli, že znamenia, o ktorých Kristus hovoril, už nie sú vzdialená budúcnosť, ale väčšina z nich sa už stala, najmä keď sa všetky ostatné znamenia, ktoré boli kdekoľvek predpovedané, dejú spolu. Nevyskytovali sa takéto znamenia od počiatku vo všetkých dobách? Áno, to sa nedá poprieť. Učí to už spomínaná pasáž z knihy Genezis. A Jeremiáš, keď varuje, aby sme sa nebáli nebeských znamení, jasne naznačuje, že takéto znamenia existujú, pretože by sa ich nemohli báť, keby sa neobjavovali. Keď Jozue bojoval proti kráľom Amorejčanov pri Gibeone, slnko a mesiac zostali stáť na oblohe. Podobne ako svedectvo o Božom prísľube predĺženia života sa slnku vrátilo o desať stupňov vo svojom behu pre kráľa Ezechiáša. Aj dejiny rôznych národov zaznamenávajú zatmenia a iné znamenia. Avšak čo sa týka počtu aj veľkosti týchto znamení, súčasný vek prevyšuje všetky predchádzajúce. Práve preto tieto znamenia už sotva niekým pohnú, zatiaľ čo v skorších dobách sa žiadne zatmenie nepozorovalo bez veľkého strachu medzi všetkými národmi. A ak nebeské znamenia sprevádzali pád jednotlivých ríš a dokonca miest, o koľko viac znamení sa objaví pred koncom celého sveta? Ak zatmenie alebo podobný jav predchádzal smrti konkrétneho kráľa, o koľko väčšie a početnejšie budú znamenia pred premenou celého ľudstva? Preto sa mýlia bezbožní a znevažujúci, keď podkopávajú význam nebeských znamení len preto, že také znamenia boli videné aj v predchádzajúcich časoch. Diabol ich týmto spôsobom klame, aby mohli bezstarostne ignorovať všetky varovania a zapliesť sa do svetských záležitostí, zanechajúc svoje náboženské povinnosti. Ale my, ktorí túžime byť spasení, buďme ostražití voči týmto diablovým klamom. Nenechajme sa zviesť jeho trikmi ani príkladmi sveta, ale radšej bdejme a buďme vždy s najväčšou starostlivosťou a pozornosťou pripravení na ten deň, ktorého znamenia denne pozorujeme. Aké znamenia uvádza Kristus na druhom mieste? Pozemské znamenia. Lebo hovorí: “Na zemi bude úzkosť národov, zmätených pre hukot mora a príboj. Ľudia budú zmierať strachom a očakávaním toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú otriasať.” Tieto veci, ktoré sú nám bližšie ako nebeské, nielen ovplyvňujú ľudí zvonka, ale prenikajú hlboko do ich duší a vnútorných zmyslov. Napriek tomu sú ľudia takí slepí, že si ich nevšímajú a odmietajú premýšľať o veľkom a konečnom otrase všetkých vecí a univerzálnej premene prírody. Kto je tak vzdialený od súčasných pohrôm, že by, ak je múdry, neuprednostnil život pred smrťou? A ak niekedy existovala doba, ktorá zodpovedala Kristovmu prirovnaniu - keď sa súženia svätých prirovnávajú k bolestiam ženy pri pôrode - je to práve tento súčasný vek, v ktorom mnohé duše skutočne zápasia s takou úzkosťou, podobnou bolesti, akú žena prežíva pri pôrode. Je to ako tí námorníci, ktorí uprostred mora zistia, že ich veslá sú polámané, sťažeň prevrátený a spoje lode úplne rozbité. Ani nebo ani zem nie sú viditeľné; všetko sa zdá nepriateľské: “Smrť ich ohrozuje na každom kroku.” A keďže nič nie je strašnejšie ako samotná smrť, je tu aj jej hrozný pohľad, ktorý by mohol človeka zabiť už len svojím zjavením. Navyše, len čo ľudia sotva uniknú jednému zlu, zrazu ich prepadnú mnohé iné, ešte horšie než predtým, bez možnosti úniku a zaplavujú ich zúfalstvom zo všetkých strán. Tieto časy nás teda ľahko učia porozumieť Kristovmu proroctvu, čo myslí pod “úzkosťou národov” a “zúfalstvom”, tak ako sa všetky proroctvá najplnšie chápu, keď sa odhaľujú cez skutočné udalosti. O tom istom stave prorokoval Daniel, keď povedal: “Nastane čas súženia, aké nebolo, odkedy jestvujú národy, až po tento čas” (Daniel 12:1). A tieto zlá pociťujú najmä tí, ktorí sú držaní v zajatí pod vládou Antikrista - to znamená tí, ktorí sú poddaní tureckej ríši a pápežskej tyranii - pretože vidia seba a svojich blízkych, ako sa s nimi zaobchádza s najväčšou krutosťou, a nevidia koniec svojho utrpenia. A čo je oveľa horšie, nemajú ani jediného človeka, ktorý by im poskytol útechu, dokonca ani slovom. Stručne povedané, toto proroctvo zahŕňa otras a rozpad celého sveta a všetkých kráľovstiev, ktoré sa nemôžu udiať bez intenzívneho zápasu každého jednotlivca, pretože spása každého človeka je spojená s blahom celku. Preto nikto nebude oslobodený od týchto veľkých ziel. To je to, čo Daniel naznačil nohami a prstami čiastočne z hliny a čiastočne zo železa, ktoré prirodzene k sebe neprilipnú a budú rozdrvené pred koncom a posledným dňom.. Aké znamenia uvádza Kristus na treťom mieste? Veľké nepokoje mora. Niektorí ich vysvetľujú ako metafory pre otrasy v kráľovstvách, vychádzajúc z metafor, ktoré sa nachádzajú inde, napríklad v Žalmoch. Keďže však ostatné znamenia sa nemajú chápať metaforicky, ani toto o morských búrkach by sa nemalo brať obrazne, najmä keď dokonale zapadá medzi ostatné znamenia. Tak ako bude porušená prirodzenosť nebies a zeme mimo ich pradávneho poriadku, tak budú aj vody. Navyše, nepokoje v kráľovstvách sú už naznačené v pozemských znameniach, konkrétne v úzkosti a tiesni národov. Preto by sme mali zachovať doslovný význam slov, aby sa výraz “hukot mora a vlnobitia” jednoducho chápal ako odkaz na pohyby vôd. Písmo často používa slovo “more” na označenie všetkých vodných telies. Je známe, že tento živel je prirodzene veľmi nepokojný; o čo viac bude zúriť blízko konca? A môžeme ľahko odhadnúť veľkosť morských pohybov z častých a predtým neslýchaných záplav riek, ktoré v porovnaní s morom nie sú ničím. Pavol vysvetľuje príčinu týchto nepokojov v stvorení v Liste Rimanom 8:19-22 prostredníctvom pôsobivého zosobnenia. Hovorí: “Veď stvorenstvo túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia. Lebo stvorenstvo bolo podrobené márnosti... Veď vieme, že celé stvorenstvo spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz.” Pre toto všetka príroda, akoby slúžila v ťažkom otroctve, vzdoruje, zápasí a skúša všetko možné, dúfajúc, že zhodí toto jarmo a bude oslobodená z otroctva skazy. Cez túto netrpezlivosť už ani slnko, ani mesiac, ani hviezdy, ani zem, ani more nemôžu ďalej znášať hriechy sveta. Celé stvorenie sa ponáhľa ku koncu, túžiac byť oslobodené od svojho bremena, ako žena v pôrodných bolestiach, aby už nemuselo ďalej svedčiť o takých ohavných rúhaniach a hroznom pohŕdaní Bohom. Teraz sme v poslednom dejstve histórie, ktoré zodpovedá stavu sveta, keď Kristus visel na kríži, vystavený najtrpkejšiemu výsmechu, od ktorého sa aj slnko, mesiac a celé stvorenie s odporom odvrátilo. Tak sme hovorili o nebeských, pozemských a morských znameniach. Aký účinok budú mať tieto znamenia na ľudí, naznačuje Kristus, keď hovorí: “Ľudia budú zmierať strachom a očakávaním toho, čo príde na svet.” To znamená, že hoci ľudia budú žiť bezstarostne, oddávajúc sa svojim žiadostiam, predsa len, keď príroda nebude môcť nebyť pohnutá veľkosťou znamení a zmätkom všetkých vecí, bude nasledovať veľká úzkosť duše. Ľudia, vedomí si svojej viny a pozorujúc znamenia, budú predvídať biedny koniec pre seba, akoby predvídali strašný pád celého sveta, a budú chradnúť strachom. Kristus dodáva dôvod tohto účinku: “Lebo nebeské mocnosti sa budú otriasať,” čo znamená, že nebesia so všetkými svojimi svetlami budú signalizovať koniec a zmenu všetkých vecí a už nebudú slúžiť nižším sféram. Následkom toho budú vzduch, zem a vody spolu so svojimi prvkami narušené mimo svojho obvyklého poriadku. Tieto veci sú už pre nás viditeľne zjavné. Aký bude výsledok všetkých týchto znamení? Kristus hovorí: “Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou.” Toto je hlavný bod tohto Evanjelia a zodpovedá súčasnému času, keď sa ľud učí o Kristovom príchode. Tento príchod bude úplne iný ako ten predtým spomínaný. Nakoľko pokorný bol Jeho prvý príchod, natoľko slávny bude tento, ako ukazujú tieto slová. To isté predpovedali aj anjeli učeníkom pri Nanebovstúpení, keď povedali: “Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol vzatý od vás do neba, príde tak, ako ste ho videli odchádzať do neba” (Skutky 1:11). Videli ho, ako bol vzatý v oblaku. Anjeli, pamätajúc na tieto Kristove slová, oznamujú, že sa vráti presne rovnakým spôsobom. Utešujú však len tých, ktorí ho videli vystupovať, to znamená tých, ktorí veria, že je víťazom nad hriechom a nad celým panstvom diabla, a Pánom neba sediacim po pravici Otca, dávajúcim dary ľudstvu, prihovárajúcim sa za nás a zázračným spôsobom brániacim svojich uprostred ich nepriateľov. Ostatní, ktorí neuznávajú pokorného Krista ako Pána, ho nakoniec uvidia v sláve, ale s hrôzou a strašným, nekonečným zdesením. Neuvidia ho jazdiť na požičanom oslovi, obklopeného zástupom detí, zviazaného, bičovaného, korunovaného tŕním, ukrižovaného, mŕtveho a pochovaného. Namiesto toho ho uvidia v nekonečnom svetle a sláve, obklopeného službou všetkých nebeských zástupov, aby skutočne spoznali toho, ktorého prebodli, na svoju večnú záhubu. Ale my, ktorí sme v neho uverili a ktorí sme ho v jeho pokornej a opovrhnutej podobe na kríži uctievali ako nášho jediného Boha a Spasiteľa, uvidíme ho v jeho sláve. Tým sa uzatvára prvá časť Evanjelia, ktorá obsahuje učenie. Aká je druhá časť? Kristus prenáša učenie do praxe, to znamená do potešenia duší svojich nasledovníkov a ich posilnenia proti obrovským nebezpečenstvám posledného veku sveta. Lebo toto je vlastný Kristov úrad: nasmerovať všetko svoje učenie, slová a skutky k potešeniu tých, ktorí v neho veria. Pre ostatných je kameňom úrazu - nie pre svoje konanie, ale pre ich vlastnú vinu. Útecha spočíva v týchto slovách: “Keď sa toto začne diať, vzpriamte sa a zodvihnite hlavy, pretože sa blíži vaše vykúpenie.” To znamená, nebojte sa ani neskláňajte oči v žiali ako ostatní, ktorí nebudú mať nádej. Namiesto toho buďte radostní a dobrej mysle. Ale ako môže byť niekto radostný, keď veľká záplava pohrôm zaplaví ľudstvo ako obrovské more? Nie v utrpení ľudstva sa radujú Božie deti - to patrí diablovi a jeho potomstvu. Kristus objasňuje, že jeho ľud nebude bez veľkého žiaľu, keď prikazuje, aby zodvihli svoje hlavy, čo naznačuje, že by inak boli zaťažení žiaľom. Veriaci sú často tí, ktorí cítia všetky trápenia najintenzívnejšie. Nielen že znášajú prítomné utrpenia silnejšie než ostatní, ale aj predvídajú budúce pohromy dlho predtým, než prídu. Sú svedkami zúrivosti sveta proti Bohu, vidia na vlastné oči strašné rúhania a pohŕdanie Bohom a počujú ľudí, ktorí nielenže odmietajú činiť pokánie, ale aj preklínajú učenie, ktoré ich volá k spáse, zúriac proti nemu, akoby to bol mor a záhuba ľudstva. Je ľahké pochopiť, koľko žiaľu tieto veci spôsobujú zbožným, keď ich vidia. Preto Kristus neprikazuje, aby sme boli dobrej mysle preto, že svet je plný zla, ktoré diabol akoby naraz všetko vypustil. Namiesto toho nám hovorí, aby sme boli dobrej mysle, pretože sa blíži naše vykúpenie. Toto je to, čo má zmierniť našu bolesť a zabrániť nám, aby sme sa jej úplne poddali. Všetci svätí sa utešovali rovnakým spôsobom. Aj v ich časoch nemohli byť svedkami bezbožnosti a pohŕdania zo strany más bez veľkej bolesti, a toto utrpenie bolo ťažšie znášať než všetky ostatné súženia. Takto sa Kristus utešoval proti pohoršeniam. Takto sa utešovali aj apoštoli a všetci, ktorí ich nasledovali. Preto aj my hľaďme na túto útechu, keď nás premáha žiaľ a bolesť spôsobené pohľadom na prítomné zlá, veriac, že toto sú znamenia nášho vykúpenia a budúcej slávy, ktorú vo viere veríme a v nádeji očakávame, že sa čoskoro zjaví. Ako píše Ján: “Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa zjaví, budeme mu podobní, pretože ho budeme vidieť takého, aký je” (1 Jánov 3:2). Majme tieto a podobné myšlienky pred očami, či už nás desí nezvyčajný a búrlivý vzhľad oblohy, čo sa prirodzene stáva, tak ako jasná obloha prináša radosť, alebo či nás znepokojujú pohyby zeme či mora a záplavy všetkých druhov ziel prichádzajúce zo všetkých strán. Čím viac je zla, tým bližšie je najradostnejší príchod nášho Vykupiteľa, ktorý nás neopúšťa ani v námahách a ťažkostiach tohto života, akokoľvek veľké môžu byť, ale nás neustále utešuje svojím slovom. Nielen že dávno predpovedal mnohé zlá, ktoré uvidíme - s čím sa iní proroci uspokojili - ale chcel, aby sme poznali aj ich koniec a ako nás zamýšľa ozdobiť veľkou slávou. Lebo, ako hovorí Pavol: “Ak s ním trpíme, s ním budeme aj oslávení” (Rimanom 8:17). Kto teraz s ním umiera, ten s ním aj vstane a bude žiť. A Kolosanom hovorí: “Veď ste zomreli a váš život je skrytý s Kristom v Bohu. Keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve” (Kolosänom 3:3-4). A opäť Filipanom: “Očakávame Pána Ježiša Krista, ktorý mocou, ktorou si môže všetko podmaniť, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu” (Filipanom 3:20-21). Preto Kristus právom prikazuje, aby sme zabudli na zlá, ktoré nás denne desía, a hľadeli dopredu na nesmiernu slávu budúceho života po vzkriesení, aby sme mohli nájsť občerstvenie v každom druhu súženia. Hoci sa nič v celej prírode nemôže porovnať s budúcou radosťou, ktorá je teraz predo dvermi, ako dosvedčujú znamenia, Kristus, aby nám dal aspoň nejaký obraz, ako to často robí, ponúka prirovnanie vzaté z prírody: “Tak ako je veľká radosť ľudí, keď stromy pučia, lebo vtedy vedia, že sa blíži koniec najsmutnejšej zimy, keď sa všetko zdalo takmer mŕtve, a že je blízko radostné leto. Tak aj vy, keď uvidíte tieto znamenia, odložte všetok smútok a s istotou očakávajte čas, keď budete prenesení zo smrti do života, zo žiaľu do radosti, z kráľovstva diabla do nebeského a večného kráľovstva.” Nech sú smutní a trúchlia iní, ktorí nič z toho neočakávajú, ale ktorí padnú zo svojej krátkej a biednej radosti do večného zármutku a žiaľu. Zostáva nám vzdať vďaky za toto učenie a veľkú útechu Kristovi, nášmu Spasiteľovi, a vzývať Ho, aby ju v nás čoraz viac posilňoval a bránil nás až do dňa, keď nás vzkriesených z mŕtvych urobí spoluúčastníkmi svojho kráľovstva. AMEN.

Epištola na Tretiu adventnú nedeľu: 1 Kor 4,1–5 „ A tak nech nás každý pokladá za Kristových služobníkov a za správcov Božích tajomstiev. A od správcov sa napokon vyžaduje, aby bol každý uznaný ako verný. Mne však najmenej záleží na tom, či ma súdite vy alebo ľudský súd. Ba ani sám seba nesúdim. Lebo ničoho som si nie vedomý; to ma však ešte neospravedlňuje. Veď Pán je ten, kto ma súdi. Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On vynesie na svetlo, čo je skryté v tme, a odhalí zámery sŕdc. Potom každý dostane pochvalu od Boha.“ Aký je kontext? Zdá sa, že táto epištola bola vybraná na tento deň, pretože Pavol na jej konci spomína príchod Pána v posledný deň. Pavlov hlavný zámer je však iný, čo si musíme uvedomiť nielen z týchto niekoľkých veršov, ale aj z toho, čo predchádza a nasleduje. Je totiž nesprávne vytrhnúť časť reči z kontextu a nevidieť ju v spojitosti s celkovým posolstvom. Pavol tu najmä napomína Korinťanov za rozdelenia, ktoré medzi nimi vznikli, keď sa niektorí povyšovali nad ostatných podľa dôstojnosti tých, od ktorých prijali evanjelium. Nielenže sa hádali medzi sebou, ale opovážlivo súdili aj apoštolov, akoby všetci nehlásali to isté evanjelium. Ide teda o právne posúdenie a napomenutie Korinťanov za to, že nesprávne posudzovali evanjelium podľa osoby kazateľa a rozdeľovali evanjelium na toľko častí, koľko bolo jeho kazateľov. Tento omyl je v Cirkvi veľmi nebezpečný. Neskôr, v časoch Augustína, to viedlo k šialenstvu Donatistov, ktorí hodnotili dôstojnosť slova a sviatostí podľa dôstojnosti osoby, ktorá ich vysluhovala. Z toho však nemôže vzísť nič iné ako skaza slova a sviatostí. Veď kto je v tomto živote taký čistý, že by bol úplne bez chyby? A aj keby sme boli bezúhonnými, zlovôľa si aj tam, kde chyby nie sú, vždy nejaké nájde. Preto farizeji nazývali Jána Krstiteľa, najsvätejšieho zo všetkých ľudí pred ním, posadnutým diablom. To isté sa stalo aj samotnému Pánovi, o ktorom je napísané, že v jeho ústach nebolo nájdené klamstvo (Iz 53,9). Toto by bola teda najľahšia cesta, ako odstrániť slovo a sviatosti z Cirkvi – keby sa ich dôstojnosť posudzovala podľa dôstojnosti služobníkov, ktorí ich vykonávajú. Pavol, keď pochopil toto nebezpečenstvo, prísne napomína Korinťanov za ich hlúposť, že medzi sebou robili rozdiely a hodnotili učenie i sviatosti nie podľa Božej, ale podľa ľudskej dôstojnosti alebo autority učiteľov a služobníkov. Pavol nielenže vyčíta Korinťanom ich chybu, ale aj ich napomína, aký postoj majú zaujať voči služobníkom evanjelia. Diabol totiž tak kazí úsudok ľudí, že im buď pripisujú príliš veľa, alebo nič – oboje je však nebezpečné pre učenie. Ako dnes, keď sa služobníkom odníma autorita, ktorú si uzurpuje pápežská hierarchia, sú ihneď úplne opovrhovaní. Rozum totiž nepozná mieru, ale hreší na jednu či druhú stranu: buď služobníkov náboženstva zbožňuje a robí z nich bohov, alebo ich pokladá za nič. Tak, ako v meste Lystry v Lykaónii, kde chceli Pavla a Barnabáša obetovať ako bohov, a krátko nato Pavla kameňovali a vyvliekli z mesta ako mŕtveho (Sk 14,8–19). Preto je nevyhnutné, aby bola Cirkev správne poučená o dôstojnosti služobníkov: čo im máme pripisovať a čo nie, aby sme nezhrešili ani na jednu stranu. Nemáme hodnotu učenia odvodzovať z dôstojnosti osoby, ktorá učí, ani pohŕdať učením kvôli nízkemu postaveniu osoby. Máme im však preukazovať náležitú úctu pre Božie slovo, tak ako Kristus v dnešnom evanjeliu chváli Jána Krstiteľa pre jeho službu, ktorú plnil s takou oddanosťou, že radšej zomrel, než by prestúpil úrad, ktorý mu bol Božsky zverený. Aký postoj máme mať k služobníkom slova? Nemôže im byť preukázaná väčšia česť, než že ich považujeme za služobníkov Krista a správcov Božích tajomstiev. Táto česť je im spoločná s anjelmi, ktorých hlavnou úlohou je slúžiť Kristovi a Cirkvi. Preto si apoštoli neprivlastňujú iný titul, než že sú služobníci Ježiša Krista, ktorý im zveril službu svojho slova a urobil ich správcami evanjelia určeného na šírenie medzi všetky národy. Dôstojnosť Krista a jeho slova teda nemožno hodnotiť podľa dôstojnosti Pavla, Petra alebo iných služobníkov. Naopak, dôstojnosť Pavla, Petra a všetkých služobníkov má byť hodnotená podľa dôstojnosti Krista a úradu, ktorý im bol zverený. Rovnako ako v občianskych úradoch nehodnotíme dôstojnosť pána podľa schopností jeho sluhu, ale dôstojnosť sluhu posudzujeme podľa vznešenosti jeho pána. S touto dôstojnosťou by mali byť spokojní jednak samotní služobníci nebeského kráľovstva, pretože žiadna iná stvorená bytosť nemôže mať väčšiu dôstojnosť, a jednak ostatní ľudia, aby im ani nepripisovali väčšiu česť, než aká im prináleží, ani ich nezbavovali spravodlivej a náležitej úcty. Sú totiž služobníkmi Krista, všemohúceho Pána, kvôli ktorému ich máme ctiť a milovať ako veľký a vzácny dar v tomto živote a nesmieme byť voči Bohu nevďační. Veď ak si rodičia, ktorí nás priviedli na svet, zasluhujú najväčšiu vďačnosť, ako si ju aj zaslúžia, ak sú pre nás veľmi cenní manžel, manželka, deti, úradníci, mier, zdravie a ďalšie výhody patriace k tomuto životu, o čo viac by sme mali milovať tento dar, ktorý je pre nás najväčší: že máme služobníkov Krista, Božieho Syna, skrze ktorých nám Kristus sprostredkúva svoje nesmrteľné a večné dobrodenia. Neposiela k nám anjelov, ktorí by nás desili svojím majestátom, ale hovorí a jedná s nami prostredníctvom ľudí, ktorí sú nám vo všetkom podobní a nenesú so sebou nijaký náznak hrôzy – tak, ako to najlepšie vyhovuje našej slabosti. Ak by sme si mohli zvoliť, ako by s nami Boh mal jednať, vybrali by sme si práve tento spôsob, aby s nami jednal skrze ľudí. To jasne ukazuje história izraelského ľudu. Ten odmietol počúvať Boha hovoriaceho priamo a žiadal, aby Mojžiš, ktorý pochopí Božiu vôľu, bol ich prostredníkom. Boh tento žiadost ľudu schválil ako spravodlivú a prisľúbil, že bude s ľuďmi hovoriť prostredníctvom ľudského prostredníka. Najprv toto poverenie zveril svojmu Synovi, ktorý sa v posledných dňoch vtelený zjavil medzi ľuďmi, a potom cez neho ostatným služobníkom vybraným z prostého ľudu, aby nám sprostredkovali jeho tajomstvá – teda slovo a sviatosti, v ktorých je prítomný sám Boh, ktorého nemôže pojať ani nebo, ani zem, a ktorý sa v nich spolu so všetkými svojimi dobrodeniami skrýva. Skrze tieto prostriedky nám dáva svojho Syna, ktorý je pre neho tým najdrahším, a v Synovi nám dáva vykúpenie z hriechu, smrti a moci diabla, a taktiež Ducha Svätého, ktorý nás oživuje a posväcuje. Čo môže byť väčšie ako tieto veci? No ide o tajomstvá, ktoré sú svetu skryté: nedajú sa vidieť očami ani ohmatať rukami, ale musia byť prijaté vierou po ich vypočutí. Strážcami a správcami týchto tajomstiev sú tí, ktorí učia slovo o Kristovi a vysluhujú jeho sviatosti. Preto by sme sa mali obracať s očakávaním na nich, nie na kráľov, kniežatá alebo bohatých tohto sveta. Keď teda budeme premýšľať o služobníkoch evanjelia, že neprinášajú svoje vlastné slovo alebo príkazy, ale slovo toho, ktorý povedal: „Choďte a hlásajte evanjelium. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený...“ (Mk 16,15–16), mali by sme uznať, že sú hodní úcty. Mali by sme s radosťou prijímať ich slovo, veriť, že nám skrze neho Boh odpúšťa hriechy a ponúka spravodlivosť a spásu. Nemali by sme pohŕdať učením a osobami tých, ktorí nám toto všetko zvestujú v mene Krista, tak ako to robí svet. Čo sa vyžaduje od služobníka slova? Pavol v listoch Timotejovi a Títovi od neho vyžaduje mnoho vecí, ale na tomto mieste to všetko zhŕňa jedným slovom. Od správcu, hovorí, sa nevyžaduje nič iné, len aby bol verný. Preto aj Kristus najviac chváli túto cnosť u služobníkov v Matúšovi 25. Vernosť znamená po prvé, že služobník nekoná nič ani sa nepodujíma na nič bez príkazu svojho Pána. Po druhé, že pri vykonávaní príkazov nezanedbáva žiadnu usilovnosť, nehľadí na svoj prospech, ale na osoh Pána a domácnosti, pričom si panovačne nevyžaduje odmenu, ale všetko ponecháva na štedrosti a dobrej vôli Pána. Z toho sa dá ľahko pochopiť, čo sa vyžaduje od služobníka slova. Nemajú totiž panovať, ako si pápež so svojimi privlastňuje vládu nielen nad ľuďmi, ale dokonca aj nad anjelmi. Ó, nečistá a bezočivá beštia! Naopak, majú vedieť, že sú služobníkmi, ktorým nie je dovolené rozhodovať o ničom mimo vôle a príkazu svojho Pána, ale všetky príkazy majú prijímať od Pána a prijaté vykonávať. A keď to robia, vtedy sú vernými služobníkmi. Nech sa teda pozrú tí, ktorí sa odchyľujú od slova a príkazov svojho Pána alebo ich ľuďom predkladajú inak, než boli prikázané, ako verne spravujú zverené úlohy. Pavol je však naozaj verný služobník, ktorý hovorí: "Ja som prijal od Pána, čo som vám aj odovzdal." V občianskej domácnosti nikto nemôže zniesť takého služobníka, ktorý jednoducho neposlúcha príkazy Pána a hospodára, ale všetko zvedavo skúma alebo chce byť múdrejší než Pán - o čo menej sa v duchovnej správe a spravovaní Božích tajomstiev patrí, aby verný služobník zvedavo preveroval všetky Božie príkazy? Toto je hlavná vernosť voči Bohu. Druhá je voči ľuďom - aby sa nezanedbala žiadna starostlivosť, námaha ani usilovnosť pri odovzdávaní božsky prijatých darov a Božích tajomstiev Cirkvi. Boží služobníci totiž nedostávajú svoje dary len pre seba, ale pre druhých, aby neustále napĺňali svoje povolanie a privádzali čo najviac ľudí k poznaniu Božej vôle. Nemajú svojou lenivosťou alebo zvrátenosťou nič vynechať ani konať neúprimne v tom, čo patrí k ozdobovaniu Božej slávy a napomáhaniu spásy ľudí. Táto služba je vskutku plná veľkej námahy a najväčších nebezpečenstiev. Ale Kristus povoláva svojich služobníkov nie k nečinnosti a užívaniu pôžitkov, ale aby viac než ostatní stáli vždy v prvej línii, čeliac útokom ríše temnoty a diabla. A je povinnosťou verného služobníka nehľadieť na svoj pokoj či prospech, ale konať vôľu svojho Pána a slúžiť len úžitku druhých. Aká veľká má byť vernosť v tomto úrade, možno ľahko vidieť na príkladoch, z ktorých najvýznamnejšie sú príklady Mojžiša, Jána, Pavla a predovšetkým Krista. Aký je druhý bod? Vyplýva z Pavlovej vytrvalosti v konaní služby svojho povolania, hoci ho Korinťania jeden cez druhého ohovárajú a myslia si, že sú oveľa múdrejší, než aby potrebovali Pavlovo učenie. Preto sa im neskôr v tej istej kapitole vysmieva, že si myslia, že už všetko dosiahli. Najväčšia vina však bola na tých, ktorí si v učení pripisovali väčšiu učenosť než mal Pavol. Toto je totiž údel pravých učiteľov vo svete. Len čo začnú učiť, hneď povstávajú nespočetní učitelia, ktorí si myslia, že rozumejú oveľa viac než tí, od ktorých prijali učenie, a neustále vytvárajú čosi nové, o čom tvrdia, že to oni prví spozorovali, a svojimi vynikajúcimi výmyslami narúšajú svornosť Cirkvi. Také príklady sme, nie bez veľkej bolesti, zažili v posledných rokoch až príliš mnoho. Naša vlastná skúsenosť nám teda poskytuje výklad tohto miesta, kde sa Pavol sťažuje na neodbytnosť Korinťanov a ich falošné súdy o učení. No predsa sa preto nezlomí na duchu, ani neupúšťa od úlohy učiť, ale čím viac ho napádali nespravodlivé súdy ľudí, tým mocnejšie učil, vôbec sa neznepokojujúc ohováraním. Vedel totiž, že do tejto arény nevstúpil z vlastného rozhodnutia ani z rozhodnutia iných ľudí, ale prinútený božským povolaním. Preto musel poslúchať Boha, nech by nasledoval akýkoľvek osud. A ak by bola jeho služba ľuďom nevďačná, vedel, že Boh nezabudne na jeho námahy, ktorému zveroval všetok úspech a ovocie, pričom všetko odovzdával nie svojim námahám, ale milosrdenstvu Pána, ktorému slúžil. Rovnako musia byť vystrojení všetci ostatní, ktorí konajú tú istú službu, ak v nej chcú vytrvať, aby pre hlúpe a bezbožné súdy ľudí buď menej horlivo nevykonávali svoj úrad, alebo ho celkom nezavrhli. Aby to neurobili, jedinou pomocou bude toto: ak proti ľudským súdom budú hľadieť na Boží súd. Lebo volajúceho Boha treba bezpodmienečne poslúchať, nech by ľudia hovorili alebo zmýšľali čokoľvek. Alebo ak sa vzpierame Božej vôli, akú nádej na spásu si, prosím, ponechávame? Či nie je lepšie znášať od sveta nielen ohováranie slovami, ale aj všetky rany a krivdy s Božou milosťou, než byť nečinným a v nepriateľstve s Bohom? Najmä keď máme najpevnejšie prisľúbenia, že naša služba, verne vykonávaná, nemôže zostať bez ovocia, a že Boh je verný a svojim verným služobníkom dá tie najhojnejšie odmeny. Veď ani cudzí páni neplatia mzdu cudzím sluhom. Prečo by sme teda mali očakávať odmenu skôr od sveta, ktorému neslúžime, než od Boha, ktorému slúžime? Aj svet svojim služobníkom, rovnako ako jeho knieža, zvykne dávať veľmi zlú odmenu. Myslime aj na to, že nie sme ani prví, ani poslední, s ktorými svet zaobchádzal nespravodlivo. Koľkokrát sa izraelský ľud vzbúril proti Mojžišovi, najvernejšiemu Božiemu služobníkovi, a nielen ho obviňoval, ale dokonca pomýšľal ukameňovať ho? Zatiaľ čo on sám nielenže nič nepoľavil zo svojej služby, ale dokonca sa prihováral za ľud, ktorý si to najmenej zaslúžil. Tak sa ani Pavol nedá pohnúť hlúpymi súdmi Korinťanov, aby prestal horlivo pokračovať vo svojej službe, a čím viac trpí, tým je vytrvalejší. Učme sa teda aj my, nakoľko môžeme, zachovávať vytrvalosť, aby sme mohli s Pavlom povedať, že sa vôbec neznepokojujeme tým, že nás súdia ľudia. Čo nazýva Pavol ľudským dňom? Výklad treba hľadať v samotných Pavlových slovách. V tomto Liste totiž porovnáva Boží súd s ľudským súdom, a naopak. Z toho nutne vyplýva, že pod ľudským dňom myslí ľudské súdy. Toto obrazné vyjadrenie je bežné takmer vo všetkých jazykoch. Je to, akoby Pavol povedal: Toto je váš deň, v ktorom je vo vašej vôli súdiť ma. Ale viac ma zaujíma Pánov deň, v ktorom sa zjaví iný súd, protikladný vášmu. Lebo ak sa ľudský deň porovná s Pánovým dňom, čo iné je než temnota, v ktorej je mnoho bludov? Ale Pánov deň predloží na posúdenie v najjasnejšom svetle všetko, aj to najskrytejšie, aby sa všetko súdilo tak, ako je, nie podľa neistých ľudských mienok. Všetko, čo je teda cudzie tomuto Božiemu súdu, to všetko nazýva Pavol ľudským dňom, ktorý nakoniec pominie spolu s ľuďmi. Hoci sme teda v tomto svete podriadení tomuto dňu a musíme znášať ľudské súdy, predsa príde iný deň, v ktorom, oslobodení od falošných ľudských súdov, budeme počuť pravý súd Božieho Syna, ktorý bude naopak súdiť našich sudcov. Aký je tretí bod? Vyplýva z dobrého svedomia, ktorým sa Pavol utešuje proti nerozvážnym súdom Korinťanov. Proti nim totiž stavia súd svojho svedomia, nie proti Bohu, pred ktorým hovorí: "Nie som ospravedlnený", to znamená, nie som preto spravodlivý pred Bohom, večným sudcom, že viem, že ma vy nespravodlivo súdite. Ale pred vami sa právom chválim, že si nie som vedomý ničoho, pre čo by ste ma mali súdiť, alebo pre čo by som sa ja mal pred vami urobiť vinným. V tomto ohľade totiž hovorí: "Ale ani sám seba nesúdim", to znamená, vôbec sa nepodpisujem pod vaše súdy, ani neodsudzujem sám seba, ako vy ma odsudzujete. Tak sa Pavol utvrdzuje súdom dobrého svedomia, ktorý síce neprotirečí Božiemu súdu, v ktorom nebude ospravedlnené žiadne telo, predsa však vzhľadom na ľudské súdy veľmi posilňuje Pavla, ktorý vie, že sa mu deje krivda, keď všetko vykonal a vedome nič nezanedbal vo svojej službe, v čom by ho právom mohli karhať ľudia, ktorí sami sú hodní pokarhania. Ďalej, tento súd dobrého svedomia je potrebný všetkým zbožným. Dobré svedomie však neznamená, že si človek nie je vedomý vôbec žiadnej chyby, čo je v tejto telesnej prirodzenosti nemožné, ale že je bez chýb spáchaných úmyselne a zámerne, a že sa nepoddáva vôli tela. Lebo o takých chybách je jasný Pavlov výrok: "Ak budete žiť podľa tela, zomriete." Je teda potrebné dobré svedomie, pretože večnej smrti nemôžu uniknúť tí, ktorí si poškvrnili svedomie dobrovoľnými previneniami. Takí totiž ani úprimne nehľadajú odpustenie hriechov, keďže sa tešia z hriechov, ani nemôžu vzývať Boha, a teda ani byť spasení. Navyše, keďže zbožní majú podľa svojho povolania karhať hriechy druhých, ako to budú robiť, ak sa bude zdať, že oni sami sa oddávajú tým istým hriechom? Z týchto veľmi závažných dôvodov je súd dobrého svedomia potrebný všetkým zbožným, ale najviac služobníkom, aby mohli jednak konať pred Bohom s neodporujúcim svedomím, jednak slobodnejšie obviňovať bezbožnosť a iné neresti ľudí. Ale predsa táto sláva dobrého svedomia sa nemá prenášať na Boží súd, v ktorom neobstojí nikto, iba Boží Syn a ten Baránok bez akejkoľvek škvrny. Preto pred Boží súdny stolec nemá byť prinesená žiadna naša spravodlivosť ani svedomie, ale len Kristova spravodlivosť skrze vieru v jeho meno, ako hovorí Pavol: "Nie som si síce ničoho vedomý" - to platí, ak ma súdia ľudia - "ale tým nie som ospravedlnený" - to platí pred Bohom, ktorého súd je oveľa prísnejší než ľudský. Preto si treba dávať pozor, aby sme sa pre dobré svedomie nevyvyšovali pred Bohom, ale aby sme sa Boha báli aj v najväčšej nevinnosti a dôverovali len jeho milosrdenstvu. Dobré svedomie však máme používať na to, aby nám pri vzývaní neprekážali dobrovoľné previnenia a aby pre nás naše povolanie nemalo medzi ľuďmi zlú povesť, ako ten istý apoštol prikazuje v druhom liste Korinťanom: "Nedávame nikomu príčinu na pohoršenie, aby nebola znevážená služba." Aký je štvrtý bod? Vyplýva z Božieho súdu, ktorý Pavol stavia proti ľudskému súdu. Jedine Bohu totiž patrí súdiť; preto ľudia nemajú súdiť, ale všetko súdenie majú ponechať jedine Bohu, čo vôbec nerobia. Všetci si totiž osobujú súd o všetkých veciach, tak ako si hneď od počiatku ľudia privlastnili súd aj o Bohu na diablov podnet, a ani teraz si napriek svojmu veľkému nešťastiu nezaumienia zmúdrieť. Ale niekto by mohol povedať: Prečo teda súdia vrchnosti, rodičia, priatelia, učitelia, proroci, apoštoli a iní služobníci Božieho slova? Títo, ak konajú svoju povinnosť, to znamená, ak správne vykonávajú súd, ktorý im Boh zveril podľa Božieho príkazu, nehrešia, pretože sú služobníkmi cudzieho súdu, to jest Božieho, ktorý chce, aby zjavné hriechy súdili ľudia, ktorí majú povolanie; tajné previnenia si však ponechal osobitne pre svoj božský súd. Tí však, ktorí nemajú povolanie súdiť, nemajú skúmať ani zjavné, ani skryté hriechy. Ak to robia, už sa ustanovujú za sudcov namiesto Boha a dopúšťajú sa toho hriechu, pre ktorý boli anjeli zvrhnutí z neba. Keďže teda Pavla súdili tí, ktorí nemali moc súdiť, a nesúdili ho pre žiadny zjavný hriech, odvoláva sa na Boží súd proti najnespravodlivejším ľudským súdom. Neváha sa totiž podrobiť Božiemu súdu, či už ide o súd nad ním samým - veď má Krista, skrze ktorého je oslobodený od súdu - alebo spolu s inými, vzhľadom na ktorých má najlepšie svedomie. Uzatvára teda tento bod napomenutím, ktorým odrádza Korinťanov, aby nekonali unáhlene vo svojich súdoch, ale aby očakávali ten deň, ktorý je ustanovený na súdenie živých i mŕtvych skrze toho, ktorý sa nemôže mýliť, keďže pozná prítomné, minulé i budúce veci, všetky skutky, slová i myšlienky. On rozptýli všetku temnotu a vynesie na svetlo všetko skryté, čo predtým zostávalo v najhlbších srdciach. Vtedy, hovorí Pavol, sa ukáže, aký kto bol, a každému sa dostane jeho chvála od Boha, ako to ukazuje podobenstvo o verných služobníkoch, ktorých Pán bohato odmeňuje a káže im vojsť do svojej večnej radosti. Neverný služobník je však potrestaný spolu s pokrytcami. Preto ani my sami sa nechváľme, ani iných nesúďme, ale oboje - aj svoju chválu, aj obviňovanie iných - prenechajme spravodlivo súdiacemu Bohu a v Božej bázni očakávajme ten deň, v ktorý náš Spasiteľ Kristus príde vo svojej vznešenosti a každému odplatí podľa jeho skutkov. Amen.

Evanjelium podľa Matúša 11:2-9 „Keď Ján počul v žalári o Kristových skutkoch, poslal k nemu svojich učeníkov, aby sa ho spýtali: „Ty si ten, čo má prísť, alebo máme čakať iného?” Ježiš im odpovedal: „Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sa očisťujú, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa zvestuje evanjelium. Blahoslavený je, kto sa nado mnou nepohorší.” Zatiaľ čo odchádzali, začal Ježiš hovoriť zástupom o Jánovi: „Čo ste vyšli na púšť vidieť? Trstinu zmietanú vetrom? Alebo čo ste vyšli vidieť? Človeka oblečeného do jemných šiat? Veď tí, čo nosia jemné šaty, bývajú v kráľovských domoch. Alebo čo ste vyšli vidieť? Proroka? Áno, hovorím vám, ba viac ako proroka. Toto je ten, o ktorom je napísané: Hľa, posielam pred tvojou tvárou svojho posla, ktorý pripraví cestu pred tebou.” (Matúš 11:2-10) Čo si máme vziať z tohto evanjelia? Má dve hlavné časti, ktorých oboch užitočnosť je taká veľká, že v nich spočíva celá nádej našej spásy. Prvá časť nás totiž učí pravé poznanie Krista: kto je, aký je jeho úrad, prečo prišiel na svet. Bez tohto poznania je márne všetko, čím ľudia dúfajú, že budú spasení. Preto Izaiáš hovorí: “Poznanie môjho spravodlivého služobníka ospravedlní mnohých.” (Iz 53:11). A sám Kristus: “To je večný život, aby poznali teba, pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.” (Jn 17:3). Stručne povedané, táto časť obsahuje jasné vysvetlenie alebo opis prvého Kristovho príchodu a dáva nám správne porozumieť výroku Zachariáša o chudobnom, a predsa spravodlivom a spasiteľnom Kráľovi (Zach 9:9). Druhá časť obsahuje odporúčanie Jánovej služby, ktoré sa síce lenivému čitateľovi a poslucháčovi môže zdať zbytočné, ale tomu, kto vec hlbšie uvažuje, sa nebude zdať, že je vložené bez najzávažnejšieho dôvodu. Lebo ak sa Jánova služba zľahčuje, otriasa sa aj poznanie Krista, o ktorom bola reč. Ak sa však vyzdvihuje, aj Kristus sa pravdivo poznáva. Ján je totiž hlavný a nanajvýš potrebný Kristov svedok. Preto evanjelista Ján hneď na začiatku svojho evanjelia uvádza jeho svedectvo, keď hovorí: “Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel, aby vydal svedectvo o svetle, ktoré osvecuje každého človeka prichádzajúceho na tento svet.” (Jn 1:6-7) Hoci je teda druhá časť evanjelia, v ktorej je chvála Jána, oddelená od prvej, predsa smeruje celkom k tomu istému. Táto totiž potvrdzuje tamtú, keď dokazuje vierohodnosť Jánovho kázania, ktoré nebolo ničím iným než svedectvom o Kristovi, ktorý sa už zjavil: nie aby kraľoval obsadzovaním svetských mocí, ale aby sňal hriechy sveta, aby krstil Duchom Svätým a ohňom, aby dal večný život veriacim. Je zjavné, že toto Ján učil vo svojich kázňach, v ktorých najprv koná to, že vyvracia márnu dôveru ľudí a rázne odmieta farizejské názory, potom ukazuje na Krista a dokazuje, že jedine on je pôvodcom spásy. Z toho ľahko vyplýva, aké potrebné bolo mocne vyzdvihnúť Jánovu službu, keďže je hlavným svedectvom o Kristovi, ktoré treba klásť nad všetky zázraky. A z toho dôvodu evanjelisti tak starostlivo zozbierali celý Jánov príbeh a aké bolo jeho učenie. K tomu teda treba vzťahovať celé toto evanjelium, aby vyvrátilo falošné a židovské názory o Kristovi a vštepilo do našich duší pravé poznanie Krista. Keďže toto je hlava a súhrn našej spásy a hlavná teológia, ľahko možno pochopiť, aké potrebné a užitočné je učenie tohto evanjelia. Lebo kto sa od tohto cieľa odchyľuje, ten z celého Písma nemá väčší úžitok než slepý zo svetla, aj keby si pamätal každé jeho slovo. Ako teda prvá časť učí pravé poznanie Krista? Ján, už vo väzení očakávajúc svoju smrť, posiela svojich učeníkov k Ježišovi, keď pochopil, že už koná svoju službu, učiac a konajúc to, čo o ňom jednak proroci predpovedali, jednak on sám o ňom učil. Posiela ich však s tou najväčšou a najpotrebnejšou otázkou, či je on ten, ktorý mal prísť, alebo nie. Od počiatku sa totiž všetci zbožní pýtali predovšetkým na túto osobu, ktorá mala napraviť pád ľudského pokolenia, ktorá bola prisľúbená v Adamovi všetkým ľuďom, v Abrahámovi a ostatných otcoch osobitne Židom. Je však možné veriť, že najmä v tomto čase sa táto otázka preberala, keď už z proroctva Jákoba a Daniela bolo isté, že nastal čas Mesiáša, a keď o jeho narodení existovalo mnoho svedectiev, a nakoniec Ján otvorene vyznal, že je prítomný. Skôr však, než pristúpime ku Kristovej odpovedi, ktorou sa dáva poznať Jánovým učeníkom, treba uvážiť príčinu položenej otázky. Po prvé teda, že Ján neposlal učeníkov pýtať sa Ježiša kvôli sebe, to je zjavné tak z tohto evanjelia, ako aj z mnohých iných miest. Nepochyboval totiž o svojom učení, ktorým s najväčšou vytrvalosťou vyznával, že tento Ježiš je Kristus a Baránok poslaný od Boha, ktorý sníma hriechy sveta. Na dosvedčenie toho použil krst, ktorým utvrdzoval ľudí v nádeji na čoskoro prichádzajúceho Pána, ktorý ich mal krstiť Duchom Svätým a ohňom. Ten istý Ján počul hlas Otca z neba: “Toto je môj milovaný Syn” (Mt 3:17) a videl Ducha Svätého zostupujúceho v podobe holubice na jeho hlavu, keď vystupoval z Jordánu. A sám Kristus v tomto evanjeliu mnohými slovami chváli jeho vytrvalosť. To isté sa ukazuje hneď od začiatku. Lebo počuť vo väzení o Kristových skutkoch neznamená kvôli skutkom pochybovať o Kristovi, ktorého predtým, skôr než počul o skutkoch, tak slobodne a isto vyznával, ale znamená to ešte väčšmi sa utvrdiť o Kristovi, keď jeho vznešenosť žiari cez zázraky. Je teda dosť zjavné, že Ján neposlal k Ježišovi kvôli svojim pochybnostiam. Po druhé teda treba hľadať iný dôvod. Prečo ich teda poslal? Aby svojich učeníkov a zároveň ostatných zanechal utvrdených po svojej smrti, aby nečakali iného Krista, presvedčení nielen slovom, ale aj samotnou skutočnosťou, a aby sa nepohoršovali nad slabosťou jeho osoby, ako z Kristovej odpovede vyplýva, že sa pohoršovali. Príčina tohto pohoršenia je tá istá, pre ktorú sa aj teraz pohoršujú Židia. V prorokoch sa totiž všade nachádzajú veľkolepé prisľúbenia o prichádzajúcom Kristovi, v ktorých proroci sľubujú o jeho kráľovstve a vláde tie najskvelejšie veci - že svojou veľkosťou a nádherou prevýši lesk všetkých kráľov, ktorí kedy boli, že bude Kráľom kráľov a Pánom pánov, že mu budú slúžiť všetci králi a kniežatá celého sveta, a to naveky. Na potvrdenie tohto možno zozbierať mnoho svedectiev z prorokov a žalmov. Ale v Ježišovi Nazaretskom, ktorému Ján vydal svedectvo, že je tým sľúbeným Kráľom, sa vôbec nič kráľovské neukazovalo, ba všetko bolo celkom opačné, nielenže nehodné kráľa, ale dokonca aj kohokoľvek z ľudu a najnižšieho rodu ľudí. Nič výnimočné sa na ňom nevidelo, ani moc, ani dôstojnosť osoby, ani vynikajúca podoba spravodlivosti a nábožnosti, ani sa nestýkal s mocnými a tými, čo si nárokovali titul nábožnosti, aby získal nejakú nádej na autoritu - ba práve naopak, vyvolal si ich obrovskú nenávisť. Týmito vecami pohnutí Jánovi učeníci a mnohí iní sa nijako nedali presvedčiť, aby verili, že toto je Kristus, o ktorom Ján hovoril, že je taký, keď sa zdalo, že prorocké predpovede sú s tým v priamom rozpore. Aby teda Ján odstránil toto pohoršenie z duší učeníkov, čo nemohol slovom, pokúsil sa to dosiahnuť skutkom, aby učeníci, vidiac zázraky, ktoré mali byť vlastné Mesiášovi, uverili, že toto je Kristus a nie iný, a aby neupierali svoje oči na nejaké kráľovstvo alebo svetskú nádheru, z ktorej proroci vzali obrazné opisy Kristovho kráľovstva, ale na akési duchovné a tajomné kráľovstvo, neviditeľné očami, nie tohto života, ale večného. Akoby hovoril: “Pretože mojim slovám neprejavujete žiadnu vieru, pozrite na jeho skutky a zázraky, ktoré ja nekonám, aby bol medzi mnou a ním zjavný rozdiel, aby ste na vlastné oči videli a vlastnými rukami sa dotýkali, že on je ten, ktorý nám bol prisľúbený. Robí totiž také skutky, ktoré nikto iný nemôže robiť,” ako hovorí Nikodém, “a to práve tie, o ktorých Izaiáš menovite prorokoval v 35. kapitole, že sa mali stať v čase Mesiáša, totiž že sa otvoria oči slepých, že sa spriechodnia uši hluchých, že chromý bude skákať ako jeleň, že sa rozviažu jazyky nemých.” Tieto znamenia teda káže Ján svojim učeníkom pozorovať ako najistejšie znamenia a svedectvá Mesiáša, aby podľa nich poznali samotného pôvodcu a nečakali iného spasiteľa a vykupiteľa, a aby si ich vážili viac než všetky svoje predstavy o telesnom kráľovstve. Z týchto zázrakov sa totiž ukazuje, že Mesiášovo kráľovstvo nie je z tohto sveta, v ktorom by Mesiáš vládol na spôsob iných kráľov, ktorým ľudia musia slúžiť s veľkou pompou a znášať ich vládu, akokoľvek tvrdú, ale že on slúži všetkým ľuďom: slepým, chromým, nemým, malomocným, hluchým, nakoniec všetkým súženým, ktorým žiadni králi nemôžu pomôcť. A ten istý aj kriesi mŕtvych na svedectvo toho, že celú túto smrteľnú prirodzenosť premení na nesmrteľnú a celkom odstráni jej porušenosť a smrteľnosť a vráti nás do pôvodnej neporušenosti - z čoho nič nezodpovedá telesnému kráľovstvu. O tom všetkom sú najpevnejšími svedkami Kristove zázraky, ale falošné presvedčenie učeníkov o Kristovom kráľovstve malo takú silu, že ani skutočnosťou samou presvedčení nemohli ľahko uveriť. A akú silu má povera a falošná predstava v náboženstve, to dostatočne ukazujú každodenné príklady tých ľudí, ktorí sú od detstva napojení zlými názormi, ktoré aj tí najlepšie vzdelaní sotva môžu vykoreniť. Aký je zmysel týchto slov: Chudobným sa zvestuje evanjelium? Toto znamenie alebo skutok je najsilnejší zo všetkých, ktoré Kristus spomína, lebo kvôli nemu sa diali ostatné. Neprišiel totiž na svet hlavne preto, aby slepým daroval zrak, hluchým sluch, nemým reč, chromým neporušenosť údov, malomocným čistotu, mŕtvym predošlý život. Ale tieto znamenia konal, aby boli jasnými svedectvami tej pravej služby, totiž že pre tohto Pána máme milostivého Boha - od tejto zvesti nemôže nič radostnejšie prísť súženým dušiam, ktoré tu nazýva chudobnými. Lebo touto zvesťou sa môže upokojiť úzkostlivá myseľ, ktorú nemôžu upokojiť žiadne iné dary, aj keby telu nič nechýbalo. Keď totiž myslí na to, čo povedal Kristus: “Čo osoží človeku, ak získa celý svet, a svojej duši uškodí?” (Mk 8:36) Ale keď myseľ, ktorá sa bojí Božieho hnevu a súdu - čo je najväčšia choroba, krutejšia než sama smrť - počuje, že Boh sa skrze svojho Syna dobrovoľne ponúka ako milostivý všetkým súženým a znepokojeným dušiam, že im chce odpustiť hriechy, darovať spravodlivosť a večný život, vtedy sa konečne začína vracať k sebe a nachádza pokoj v tomto hlase Božieho Syna, ktorý dosvedčuje, že neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov na pokánie (Luke 5:32). Volá však všetkých, akokoľvek veľkých hriešnikov, keď hovorí: “Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste obťažení, a ja vás občerstvím.” Toto chce Kristus povedať, keď hovorí: “Chudobným sa zvestuje evanjelium.” Chudobnými totiž nenazýva žobrákov a tých, čo nemajú majetok, ale chudobných v duchu, ktorí, aj keby mali všetkého hojnosť, predsa sú sužovaní v duši pre hriech, voči ktorému cítia neznesiteľný Boží hnev, a nepoznajú žiadny liek, a aj keby mali podporu a pomoc všetkých stvorení, predsa kamkoľvek sa obrátia, nachádzajú viac bolesti než útechy. Týchto najmä volá Kristus, prinášajúc im najpríjemnejšiu zvesť, hlásajúc im evanjelium, že Boh tak miloval svet, to jest úbohých a zatratených hriešnikov, že dal svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život. Tak sú uspokojené sužované duše, vystrašené Božím hnevom, ktoré pre takú radostnú zvesť neváhajú zanechať všetko ostatné, nakoniec aj samotný život, ako dosvedčujú podobenstvá o poklade ukrytom na poli a o vzácnej perle, aby boli naozaj chudobní, to znamená, úplne zbavení dôvery vo všetky stvorenia. Teraz z toho samo vyplýva: Ak sa evanjelium hlása len chudobným, teda sa nehlása tým, ktorí nie sú chudobní, to jest tým, ktorí nie sú vystrašení pohľadom na Boží hnev, ani sa netrasú strachom z Božieho súdu, ale buď bezstarostne povoľujú uzdu svojim žiadostiam, alebo dôverujú svojej spravodlivosti, múdrosti, moci a iným veciam alebo stvoreniam. Nie že by evanjelium niekoho vylučovalo, keďže volá všetkých ľudí na pokánie. Ale že len tí sú schopní prijať dobrodenia, ktoré sa ponúkajú skrze evanjelium, ktorí skutočne uznávajú, že sú chudobní, to jest úbohí a od všetkých stvorení opustení hriešnici. Ostatní však ním pohŕdajú, ktorým sú rozkošou ich hriechy, alebo ktorí svojím spôsobom dúfajú, že budú Bohu príjemní. Lebo tí nie sú chudobní, ale bohatí. Necítia totiž, že sú zbavení pomoci všetkých vecí a potrebujú Božiu milosť, necítia svoje prekliatie, aby túžili a hľadali požehnanie Abrahámovho potomstva. Preto Kristus volá k sebe len namáhajúcich sa a obťažených a ich prostredníctvom evanjelia zbavuje ich bremena, berúc na seba všetku ich vinu. A týmto svojím skutkom napomenul Kristus Jánových učeníkov, aby premýšľali o vlastnom úrade Mesiáša, že totiž mal priniesť nové a príjemné slovo, podľa Mojžišovho proroctva o veľkom Prorokovi a Izaiášovho proroctva, kapitola 61: “Duch Pána je nado mnou, pretože ma pomazal, poslal ma hlásať evanjelium chudobným, uzdravovať skrúšených srdcom, hlásať zajatým prepustenie a slepým videnie, utláčaným oslobodenie, hlásať Pánov milostivý rok.” Tento výrok sa nemôže chápať o nikom inom než o prisľúbenom Mesiášovi. Zjavne však dosvedčuje, že nebude kráľom a pánom sveta, podobným ostatným, ale učiteľom, a to takým, ktorý každého najbiednejšieho občerství najsladšími útechami, aby sa nebál, ale veril, že sa určite páči Bohu. Prečo pridáva: Blahoslavený, kto sa na mne nepohorší? Je to potrebný záver, tak pre Jánových učeníkov, ako aj pre ostatných. Kristus ich totiž chcel týmto výrokom pokarhať, pretože verili, že jeho osoba je nehodná Mesiáša, ktorého očakávali vystrojeného kráľovskou nádherou, omnoho väčšou než všetci ostatní králi. A nechápali jeho úrad, že mal byť obeťou a posledným zo všetkých ľudí, ktorých vinu niesol. Veľmi vážne teda naznačuje, že vôbec nebudú blahoslavení, ak zotrvajú vo svojom pohoršení, ale len tí, ktorí bez akéhokoľvek pohoršenia nad poníženou a opovrhnutou osobou veria, že on je naozaj ten prisľúbený Pán a Spasiteľ, a nečakajú iného vznešenejšieho. A zároveň skryto prorokuje, aká veľká skaza tak židovského ľudu, ako aj iných ľudí, bude nasledovať pre toto pohoršenie, ktorým trpí takmer celý svet. Preto Pavol hovorí: “My kážeme Krista ukrižovaného, pre Židov síce pohoršenie, pre pohanov zasa bláznovstvo; ale pre nás, ktorí sme povolaní z obidvoch druhov ľudí, Božiu moc a múdrosť.” Pohoršiť sa na Kristovi znamená neveriť, že on je Boží Syn, pre ktorého chce Boh odpustiť hriechy, oslobodiť od smrti a darovať večný život všetkým, ktorí tomu veria, ale pre podobu kríža ho zavrhnúť a hľadať takého Spasiteľa, ktorý by kraľoval na spôsob iných kráľov, ktorý by dával len telesné dobrá, ktoré sú telu príjemné a sladké. Tak sa pohoršili Židia, tak Turci, tak všetky ostatné národy, ktoré zjavne popierajú, že Ježiš ukrižovaný je Kristus. Tak sa pohoršili Arius, Samosatenský a podobní bludári, ktorí v ňom popreli božskú prirodzenosť. Tak iní, ktorí neverili, že je človekom. Tak narážajú na Krista tí, ktorí síce slovom pripúšťajú, že je zároveň Synom Boha i človeka, ale v skutočnosti mu odnímajú božstvo a pravý Kristov úrad, keď z neho nerobia Spasiteľa a Vykupiteľa, ale sudcu, ktorého treba uzmierovať našimi skutkami. Veď čo je toto iné než popierať, že je pravý Boh, že zadosťučinil za hriech, že uzmieril Boha, že nás oslobodil od smrti a večného zatratenia? Tak sa na Kristovi pohoršujú tí, ktorí zúfajú nad Božím milosrdenstvom a neveria, že Boh je k nim pre Krista milostivý, hoci sú nehodní. Lebo to znamená obviňovať Krista zo zjavnej lži: buď tí, ktorí zanechajúc Kristovo slovo hľadajú tajné zjavenia, alebo sa radia so svojím rozumom o Božej vôli. Lebo tí sa považujú za múdrejších než Kristus, ktorý jediný je však v lone Otca a pozná jeho vôľu. Na Kristovi sa pohoršujú aj tí, ktorí zneužívajú jeho evanjelium na potvrdenie telesnej slobody a úplne sa oddávajú všetkým svojim žiadostiam, a neveria, že Kristus bude sudcom a pomstiteľom zlého, ktorí svoje žiadosti uprednostňujú pred jeho vôľou. Napokon, tieto pohoršenia, ktorými sa ľudia pohoršujú na Kristovi, siahajú veľmi široko. Z nich najväčšie je nielen neveriť v neho, že je prisľúbený Pán, Boží Syn a jediný Vykupiteľ ľudského pokolenia, ale aj nenávidieť ho a prenasledovať, čo ľudia jeden cez druhého robia v ohováraní jeho slova, v pohŕdaní a sužovaní služobníkov a ostatných, ktorí sú naozaj chudobní a s dobrým srdcom prijímajú evanjelium chudobného Krista. Toto bolo povedané o prvej a hlavnej časti evanjelia; druhú uzavriem krátko. Čo táto časť učí? Aký má úžitok, povedal som vyššie. Pridáva sa totiž nielen preto, aby bol Ján ospravedlnený, ale aj aby ľud vysoko cenil jeho svedectvo a veril v Krista, o ktorom Ján vydal svedectvo. Ďalej, Kristus vymenúva tri Jánove cnosti. Prvá je vytrvalosť v odovzdávaní učenia, ku ktorému bol poslaný, aby totiž karhal všetku spravodlivosť a ukazoval novú spravodlivosť vhodnú pre nebeské kráľovstvo, ktorá sa mala čoskoro zjaviť, ktorej pôvodcu, už dlho očakávaného, ukazoval podľa Malachiášovho proroctva. Od tejto svojej služby sa nedal odviesť žiadnymi lichôtkami ani nebezpečenstvami, ako tí, ktorí sa usilujú o hodnosti, bohatstvo a priazeň ľudí. Druhá cnosť je horlivosť za pravdu, ktorú Ján bez akéhokoľvek ohľadu na osoby, všetkým najvyšším i najnižším stavom, nič nezatajujúc, odhalil, ani Herodesovi neodpustiac, v ktorého väzení bol držaný na smrť pre pokarhanú krvismilnú cudzoložnú zmluvu. Tretia a najhlavnejšia zo všetkých cností je, že vydal svedectvo nie o Kristovi, ktorý mal prísť dlho po ňom, ako proroci, ale ukázal na prítomného. A najmä pre tento dôvod bol Ján poslaný, aby vydal svedectvo o svetle, aby všetci skrze neho uverili, aby boli pripravení prijať svetlo. Preto ho Malachiáš nazval Pánovým anjelom, ktorý má pripraviť cestu pred ním. A Kristus hovorí, že je vznešenejší než akýkoľvek prorok a než všetci ľudia, okrem neho samého; a dodáva, že od jeho dní nebeské kráľovstvo trpí násilie. A keďže Ján je prvý učiteľ Nového zákona a hlavný Kristov svedok, preto všetci, ktorí vykonávajú túto službu, majú si z neho brať príklad, aby učili pravdu a ani pre žiadne výhody, ani zastrašení nebezpečenstvami neodpadli od pravdy; aby vytrvalo karhali ľudské neresti bez akejkoľvek výnimky a dosvedčovali, že jedine Kristus je zmiercom skrze vieru, ako Ján hovorí: “Kto verí v Syna, má večný život; ak nie, Boží hnev zostáva na ňom.” Jeho pravé poznanie nech sa teda každý sám za seba usiluje získať, aby mohol byť spasený. Amen.

LIST NA ŠTVRTÚ ADVENTNÚ NEDEĽU, Filipanom 4 „Radujte sa! Vaša miernosť nech je známa všetkým ľuďom. Pán je blízko! Pre nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo svojich modlitbách a prosbách. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.” (Filipanom 4:4-7). Aký je kontext? Celá táto kapitola, odkiaľ sú vzaté tieto slová, je záverom Listu Filipanom, ktorého súhrnom je, aby boli vytrvalí v prijatom učení a vo vyznávaní Kristovho mena. Pavol však pridáva aj najlepšie podnety na presvedčenie, v ktorých ukazuje obrovskú horlivosť voči Filipanom. Nazýva ich svojou radosťou a korunou, milovanými a nadmieru vytúženými. Čo viac? V žiadnom liste nie je Pavol láskavejší voči cirkvám, ktoré založil, a od žiadnej cirkvi neprijal viac dobrodení, čo sa týka výhod prítomného života, a to najmä vtedy, keď bol v Ríme väzňom. V tej veci Filipania dostatočne ukázali, s akým zmýšľaním boli naklonení k Pavlovi a k učeniu, ktoré od neho poznali. Kiežby sme sa, ako sú nám miestom najbližší medzi ostatnými gréckymi cirkvami, aj my čo najviac približovali k nim napodobňovaním tejto horlivosti voči apoštolskému učeniu a duchovnému životu. Ale nešťastie tohto veku to nestrpí, v ktorom viera spolu s láskou pomaly vyhasína podľa Kristovho proroctva. Vtedy však u Filipanov sa pravdivo a z duše pestovalo slovo o Kristovi s najväčšou vďačnosťou voči apoštolovi, ktorého aj do Tesaloniky a na iné miesta, nakoniec až do Ríma do väzenia sprevádzali svojimi darmi. Keď boli takéhoto zmýšľania, nie je div, že ich Pavol naopak objímal s takou láskou, že nič nemohlo byť vrúcnejšie. Tento zápal lásky v Pavlovi mu vynucuje takú príjemnosť slov, že ich nenazýva svojou chválou a rozkošou, ale samou rozkošou a chválou alebo korunou, a svojimi milovanými a podivuhodne vytúženými. Sem patrí aj dnešné čítanie, plné tej istej lásky. Hoci bol totiž sám vo väzení a určený na smrť, čo vôbec nie je vhodné na radosť, predsa Filipanom nielen že neprikazuje žialiť, ale byť dobrej mysle a slúžiť svojmu povolaniu bez akejkoľvek starosti a úzkosti s ustavičnou veselosťou. Toto je jednoduchý zmysel týchto slov, ktoré teraz treba po poriadku vysvetliť. Aký je prvý príkaz tohto čítania? “Radujte sa v Pánovi vždy! Opakujem: Radujte sa!” (Fil 4:4) Aby sa to lepšie pochopilo, treba premýšľať o príčine, prečo Pavol k tomuto napomína. S evanjeliom je vždy spojený kríž a súženie, a to rozmanité. Ale Filipanom robilo najväčšie ťažkosti to zlo, že väčšina učiteľov, ako sa Pavol vyššie sťažoval, slúžila viac svojim výhodám než Cirkvi, a táto vec mocne sužovala Pavlovu túžbu, čo zbožní znášali tým ťažšie, že neostávala žiadna nádej na jeho oslobodenie. A keď sa odvolávali na jeho učenie, nielenže nič nedosiahli u “služobníkov brucha, ktoré nemá uši”, ako sa hovorí, ale boli nimi aj vysmievaní ako blázni, ktorí sa odvolávajú na zajatého Pavla, pykajúceho za svoju opovážlivosť, a ak by chceli vôbec brať ohľad na Pavla, že oni boli Pavlom ustanovení na správu Cirkvi. Konali to s tým väčšou opovážlivosťou a drzosťou, pretože neostávala žiadna nádej na Pavlov návrat. K tejto bolesti pristupovala aj tá, ktorú pociťovali zo samotného apoštolovho väzenia, aká veľká bola, možno usúdiť z príkladu Efezanov, pre ktorých nemohlo byť nič smutnejšie, než keď počuli, že Pavol bude v Jeruzaleme zajatý. Ale nie je potrebné úzkostlivo skúmať príčiny tohto príkazu; my, ktorí úprimne milujeme Kristovo učenie, môžeme ľahko vziať príklad sami zo seba, prečo je tento Pavlov príkaz potrebný. Zakúšame totiž, že je pravdivé o celej Cirkvi to, čo Kristus pred svojou smrťou predpovedal učeníkom: “Vy budete plakať a nariekať, ale svet sa bude radovať.” (Jn 16:20). Takisto: “Budú vás vodiť pred kráľov a kniežatá, budete vyhnaní z jedného mesta do druhého a všetci ľudia vás budú nenávidieť pre moje meno.” (Lk 21:12, 17). Ako teda Kristus proti týmto najsmutnejším výjavom súženej Cirkvi prikazuje, aby sme boli dobrej mysle, hovorí totiž: “Váš smútok sa premení na radosť.” “Radujte sa a plesajte, lebo vaša odmena je hojná v nebesiach.” “Zdvihnite svoje hlavy, lebo sa blíži vaše vykúpenie.” Tak aj Pavol hovorí: “Radujte sa v Pánovi vždy”, akoby povedal: vo svete budete mať dosť smútku a bolesti od tyranov, od neverných prorokov, od falošných bratov a iných, ale predsa sa v Pánu Ježišovi Kristovi máte oveľa viac radovať, než sa vo svete a vo svojom tele trápiť. Ako sa Cirkev raduje v Pánovi? Pretože má Pána Ježiša Krista, ktorý po nej najviac túži, ktorý preto prišiel z neba a priviedol na seba všetok Boží hnev, svojou smrťou odstránil večné prekliatie a takto nás vytrhol z kráľovstva smrti a diabla do dedičstva večného života. Toto je ten prameň, z ktorého prúdi trvalá radosť, ktorou je pohltený všetok smútok. Ak nás teda trápi veľkosť hriechu a svedomie, máme Pána, ktorý sňal hriechy nielen naše, ale aj celého sveta, ako je napísané v Prvom Jánovom liste 2. Ak nás desí pohľad na Boží hnev, máme Pána, ktorý sa nám stal zmierením, podľa toho: “Sám Otec vás miluje, pretože vy ste ma milovali.” (Jn 16:27) Ak zákon bije bleskami kliatby, máme Pána, ktorý žehná. Ak nás svet nenávidí, máme Pána, ktorému na nás záleží, ktorý položil za nás svoj život. Ak nás telo podnecuje k nerestiam, máme Pána, ktorý dáva Ducha Svätého, ktorý nám je nablízku v našich slabostiach. Ak diabol a peklo na nás útočia s otvorenými pažerákmi, máme Pána, ktorý si všetko podmaňuje. Ak teda napokon niečo trpíme, či už na tele, alebo na duši, či na našom majetku a osude, či na povesti, máme Pána, ktorý nás vo všetkých týchto veciach predišiel a zniesol oveľa viac a väčších vecí. A keď on sám, celkom nevinný, toto urobil kvôli nám s najväčšou ochotou, prečo by sme my, hodní večných zlých vecí, mali neochotne znášať to, čo treba znášať z vďačnosti voči takému veľkému Pánovi, ktorý si nás tak zaviazal, podľa toho: “Nie je sluha väčší ako jeho pán, ani učeník nad učiteľa.” (Jn 13:16). Týmto spôsobom chce Pavol, aby jeho Filipania hľadeli na obraz Pána Ježiša Krista, od ktorého niet nič láskavejšieho, nič starostlivejšieho o všetkých, ktorí v neho pravdivo veria. Navyše pozná nielen prítomné, ale aj budúce súženia, vonkajšie i vnútorné, a jeho moc je taká veľká, že pre neho nie je nič ľahšie, než ukončiť tie zlá, ktorými sme sužovaní, ako prisľúbil: “Som s ním v súžení, vytrhnem ho a oslávim.” (Ž 91:15). Prečo sme teda smutní a skľúčení? Prečo sa radšej nevyskočíme od radosti, keď máme tohto Pána milostivého a prítomného, nech sme akokoľvek sužovaní, ktorý nedopustí, aby sme boli trápení viac, než môžeme zniesť alebo než nám bude na osoh. Nie nadarmo teda Pavol s takou silou slov nástojí na tejto radosti, keď hovorí: “Radujte sa v Pánovi, a znova hovorím, radujte sa”, a prikazuje, aby sa to dialo vždy a bez akéhokoľvek prerušenia, pretože Pán Ježiš Kristus, ktorý je prameňom živej vody prúdiacej do večného života, nikdy nevysychá, ale je večný a nevyčerpateľný, vždy prítomný, vždy oživujúci, potešujúci a posväcujúci nás svojím slovom a Duchom. A keďže toto bolo napísané nielen Filipanom, ale nám všetkým, zostáva, aby sme aj my v našich najväčších ťažkostiach hľadali útechu z toho istého prameňa večnej radosti, ktorou by sme boli chránení proti zúfalstvu. A to v každom čase, ako ani niet prestania kríža. Aký je druhý príkaz? “Vaša miernosť nech je známa všetkým ľuďom.” Táto cnosť nevyhnutne nasleduje z radosti a pokoja duše, ktoré vznikajú z pravého poznania Krista. Keď totiž veríme, že v Kristovi je liek na všetky naše zlá, a že nastane aj koniec vo svojom čase, keď nás mocnou rukou vyslobodí zo súčasných trápení, hneď nasleduje krotkosť, miernosť a vyrovnanosť v znášaní zla, aby sme sa nehnievali ani proti Bohu, ani proti ľuďom, ale žili v najväčšej trpezlivosti, poslúchajúc Kristov príkaz: “Vezmite na seba moje jarmo” (My 11:29), a “ak vytrváte, získate život.” (Luke 21:19). Netúžime teda po pomste, neodplácame zlým za zlé, nezlorečíme tým, čo zlorečia, ale žehnáme a dobre robíme, napodobňujúc dobrotivého Otca v nebesiach, ktorý nás, keď sme boli jeho nepriateľmi, tak miloval, že neváhal vydať za nás svojho jednorodeného Syna. Takýchto ľudí robí pravé poznanie Krista, z ktorého vzniká tá večná radosť, o ktorej bolo krátko predtým povedané: totiž dobrotivých, krotkých, najtrpezlivejších v krivdách a pripravených odplácať najväčšie zlá najväčšími dobrodeniami. A aj keď ich niekedy zachváti hnev, predsa ho buď sami potláčajú, alebo ho na napomenutie iných skrotia, majúc vždy v pamäti to zo Žalmu: “Keď sa hneváte, nehrešte” (Ž 4:4). Takisto: “Nech slnko nezapadá nad vaším hnevom.” (Ef 4:26). A túto miernosť duše voči tým, ktorí si najhoršie zaslúžili, Pavol nechce, aby bola skrytá, ale aby sa stala zjavnou všetkým ľuďom, aby to bola cnosť hodná obdivu všetkých: aby svietila na slávu nebeského Otca, ktorý má takých synov, takých dobrotivých, takých prívetivých a láskavých, takých vzdialených od všetkej trpkosti duší, že sa nehnevajú ani na úhlavných nepriateľov, ale nakoľko môžu, robia im dobre. To, čo nikto iný z ľudí nikdy nemohol vykonať, ako Pavol hovorí o Kristovi: že zomrel za zlých, čo by iní sotva urobili za dobrých. Príkladom tejto miernosti je Štefan, ktorý za kamene odplácal najväčším požehnaním, prosiac Boha, aby tento hriech nepripočítal jeho katom. Prečo teda svätí zahŕňajú bezbožných kliatbami? Robia to z istého ohľadu, totiž keď sú dotknutí horlivosťou za Božiu slávu. Lebo ako sú najtrpezlivejší v znášaní krívd a urážok, ktoré sa týkajú ich, tak sa stávajú najnetrpezlivejšími, keď vidia, ako nepriatelia pravdy s hroznou opovážlivosťou odporujú pravde a Božej sláve. Taká bola netrpezlivosť v Eliášovi, keď zabíjal Bálových prorokov; a v Petrovi, keď usmrtil Ananiáša s manželkou. Takisto v Kristovi, keď zlorečil zákonníkom a farizejom a násilím ich vyhnal z chrámu. Ale tí istí inokedy pociťujú taký súcit so svojimi, že aj slzami sprevádzajú ich biedy. O horlivosti nemožno dať pravidlo. Je to totiž hnutie duše, ktoré je riadené osobitným popudom Ducha Svätého. Ale o zachovávaní krotkosti a miernosti v krivdách a urážkach, ktoré sa týkajú nás, máme istý príkaz, ktorého treba poslúchať, a to bez akejkoľvek výnimky, takže aj v tom popude duše, ktorý nazývame horlivosťou, má zostať toto zmýšľanie, aby sme horlivo žiadali spásu nepriateľov. Lebo horlivosť sa deje za tým účelom, aby protivníci vystrašení prišli k rozumu, keď odmietajú urobiť to po mnohých lákavých výzvach. Ak v horlivosti nie je spojené toto zmýšľanie, nie je to horlivosť dobrého, ale zlého ducha, aká bola v Jakubovi a Jánovi, Lukáš 9. Keď ich nepustili do samaritánskeho mesta, žiadajú od Pána moc, aby ich zničil oheň privolaný z neba. Vtedy Kristus hovorí: “Či neviete, akého ste ducha? Syn človeka prišiel zachraňovať duše, nie ich hubiť.” (Lk 9:55-56). Horlivosť teda bez lásky je bezbožná, ako naopak láska bez horlivosti je bezbožná, ako to bolo v Petrovi, keď radil, aby Pán netrpel. Lebo táto láska nebola spojená s Božou slávou, na ktorej najviac záležalo kvôli naplneniu prisľúbení a obnoveniu Božieho obrazu v stratených ľuďoch, aby Kristus trpel a zomrel. Karhajúc teda Petra, hovorí: “Choď za mnou, satan.” (Mt 16:23). Čo pridáva Pavol k tomuto prikázaniu o trpezlivosti? Dôvod vychádzajúci z nádeje na pomoc, pretože Pán je blízko. Pre túto časť bol tento text zaradený do obdobia Adventu. Tento dôvod má veľkú silu pri zachovávaní trpezlivosti a vyrovnanosti v súženiach - vedieť a veriť, že Pán je nablízku, prítomný na každom mieste a v každom čase, aby potešoval, spolutrpel a vyslobodzoval. Je totiž pri nás so svojím slovom, ktorým nás potešuje, aby sme neupadli do zúfalstva: “Dúfajte, ja som premohol svet; vo mne máte pokoj” (Jn 16:33). “V dome môjho Otca je mnoho príbytkov” (Jn 14:2). “Aj vlasy na vašej hlave sú spočítané” (Mt 10:30), a mnoho ďalších podobných výrokov. Nielenže nás potešuje, ale vyhlasuje všetky naše trápenia za svoje vlastné. Hovorí totiž: “Kto vami pohŕda, mnou pohŕda; kto sa vás dotýka, dotýka sa zrenice môjho oka.” (Lk 10:16, Zach 2:8). A pri súde povie bezbožným: “Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto mojich najmenších, mne ste neurobili” (Mt 25:45). Napokon tých, ktorých zázračne zachoval cez všetky zlá, úplne vytrhne a vyslobodí a privedie do zasľúbenej zeme, to jest do večného života, tak ako vyviedol izraelský ľud z faraónovho otroctva do zeme oplývajúcej mliekom a medom. Tých však, ktorí nás sužovali, uvrhne do pece večného ohňa, tak ako potopil faraóna s celým jeho vojskom v Červenom mori. Toto všetko Pavol vyjadruje jediným slovom, keď hovorí: “Buďte mierneho ducha, lebo Pán je blízko.” My si však, keď sme sužovaní, myslíme, že nielen nie je blízko, ale že vôbec nikde nie je. K tomu treba zhromaždiť podobné výroky na stále väčšie posilnenie viery. V piatom žalme je napísané: “Všetci, ktorí milujú tvoje meno, Pane, budú jasať, lebo ty žehnáš spravodlivému a ako štítom nás obklopuješ svojou priazňou.” (Ž 5:11-12). Na tomto mieste koruna (štít) neoznačuje ozdobu hlavy, ale je to súhrnné pomenovanie pre množstvo ľudí, ktorí zo všetkých strán obklopujú niekoho na spôsob koruny, či už aby ho počúvali, alebo bránili. Lebo ako je v bezpečí ten, koho jeho obrancovia obklopujú zo všetkých strán a nenechávajú nepriateľovi žiadny prístup, tak aj pod Božou ochranou sú zachovaní zbožní, ako bol Elizeus uprostred nepriateľov zachránený zásahom anjelov, ktorí sa utáborili okolo všetkých, ktorí sa boja Pána. Doteraz boli vysvetlené dve tézy s odôvodnením, ktoré tvoria jeden sylogizmus. Teraz Pavol pripája záver. Aký je záver? “Preto sa o nič nestarajte.” (Fil 4:6). Každý dôvod na starosť je totiž odstránený týmito slovami: “Pán je blízko.” Ak sa syn raduje z prítomnosti otca, ak sluha dôveruje v prítomnosť pána, ak sa občania a poddaní neboja nijakých nepriateľských hrozieb, keď majú bdejúceho knieža, ak sa vojaci v prítomnosti veliteľa neboja nebezpečenstva, určite sa najmenej zo všetkých musíme báť my, ktorí nemáme pri sebe nejakého človeka, ktorý by akokoľvek mocný predsa len niekedy podľahne, ale večného Boha a Pána, pred ktorého pohľadom sa všetko chveje. Prečo sa teda strachujeme? Prečo sa trápime? Prečo pri pohľade na zlo meravieme, zabúdajúc na tohto všemohúceho Pána, ktorý s najväčšou starostlivosťou bdie nad nami a obsadil všetky cesty okolo nás, aby bez jeho vôle, ktorá je pre nás spasiteľná, nemal nepriateľ prístup ani z diaľky. Ak aj dovolí, aby bola päta uhryznutá, predsa chráni hlavu a všetko ostatné, a keď je to zachované, aj rany na päte sa ľahko zahoja. Predsa však treba Pavlovým slovám rozumieť s rozlíšením. Nemáme totiž odhodiť starostlivosť tak, aby sme zároveň odhodili vieru, vzývanie, prosbu a iné duchovné cvičenia; to by totiž znamenalo súčasne odhodiť Pána, ktorý nás obklopuje, a všetko otvoriť tým, ktorí nám strojia úklady. Preto Pavol dodáva: “O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom modlitbami, prosbami a vzdávaním vďaky predkladajte svoje žiadosti Bohu” (Flp 4,6). Toto totiž Pán, ktorý je blízko (lebo je v tom istom tele ako my), od nás žiada – aby sme prosili o jeho pomoc, aby sme sa pred ním pokorili, aby sme sa k nemu utiekali s prosbami, aby sme si vo všetkých veciach ustanovili toto jediné útočisko. Tak nás sám napomína: “Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom... ale bdejte celý čas a modlite sa” (Lk 21,34.36). Je teda potrebné bdieť, aby sme boli opatrní voči nebezpečenstvám, aby sme nepodliehali telu, svetu a diablovi, ale odporovaním im sa pripravovali pre Boha, zasväcujúc mu celý náš život, a vytrvalo zotrvávať v modlitbe, ktorá najprv prosí o odpustenie viny, utiekajúc sa k Božiemu milosrdenstvu, potom prosí o pomoc proti diablovi, proti telesnej slabosti, nedôvere, bezstarostnosti, lenivosti a iným podobným nerestiam, ktoré pociťujeme. Takisto proti strachom, či už vonkajším alebo vnútorným, aby sme boli vo všetkom tomto zachovaní Božou milosťou. S touto bohoslužbou chce Pavol spojiť aj tú druhú, totiž vzdávanie vďaky, ktoré predchádza vzývaniu, keď uznávame Božie dobrodenia prijaté skrze stvorenie, vykúpenie a posvätenie, a nasleduje po ňom, keď cítime, že nám bola poskytnutá božská pomoc v prítomnosti. V týchto veciach má teda naša ustarostenosť miesto, nie v tom, ako sa zachrániť pred diablom a smrťou, lebo to je Kristova úloha, ale v tom, ako vzývať, modliť sa, prosiť, žiadať Boha a vzdávať mu náležité vďaky za jeho dobrodenia. Tak, hovorí Pavol, “pokoj Boží, ktorý prevyšuje každú rozumovú úvahu, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi” (Flp 4,7). Pokoj vo svete mať nemôžete, ale budete mať Boží pokoj, ktorého veľkosť žiadna myseľ nedokáže pochopiť. Boh totiž dáva prosiacim nad všetko chápanie, ako píše ten istý apoštol na inom mieste, spôsobom, časom a na mieste pre nás nepochopiteľnom. Boh totiž vie povolať k bytiu to, čo nie je, a z ničoho všetko, zo všetkého nič urobiť, z čoho my nič nechápeme: ako Abrahám so Sárou nevidel, ako by sa z vyčerpaných tiel mohlo niečo zrodiť, ale Boh to videl. My nevidíme, ako z prachu majú vstať najkrajší ľudia, ale Boh to vidí. Preto, spoliehajúc sa na túto nádej, modlime sa vytrvalo, ostatné prenechajme Bohu, ktorý nad všetko naše chápanie a predstavy dáva pokoj a pevnú myseľ vo všetkých súženiach tohto života, a to v Kristovi Ježišovi, pre ktorého jediného koná všetko pre našu večnú spásu. Jemu nech je chvála, sláva, česť a vzdávanie vďaky na veky vekov. Amen.

KÁZEŇ NA NEDEĽU ADVENTNÚ EVANJELIUM PODĽA JÁNA 1 „Toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho opýtali: „Kto si ty?”, on vyznal a nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.” Pýtali sa ho: „Čo teda? Si Eliáš?” Povedal: „Nie som.” — „Si azda ten prorok?” Odpovedal: „Nie.” Povedali mu teda: „Tak kto si? Aby sme dali odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš sám o sebe?” Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: Vyrovnajte Pánovu cestu, ako povedal prorok Izaiáš.” Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. Opýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš, ani prorok?” Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou, ale medzi vami stojí ten, ktorého vy nepoznáte, ten, čo prichádza po mne; ja nie som hoden rozviazať mu remienok na sandáli.” Toto sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil.” (Jn 1:19-28). Aké je učenie tohto evanjelia? Toto evanjelium je vysvetlením predchádzajúceho, v ktorom sa hovorilo o Jánovom poslaní, totiž že má vydávať svedectvo o Kristovi, ktorý sa už zjavil. Toto svoje poslanie Ján plnil s najväčšou vytrvalosťou, natoľko, že aj keď bol už uväznený a krátko pred smrťou, predsa neprestal svojim učeníkom ukazovať na Krista, ktorý učil a konal. S rovnakou pevnosťou ducha v tomto evanjeliu vyznáva Krista pred jeruzalemskými vyslancami, keď oni hľadali dôvod, prečo si prisvojil právo učiť i krstiť proti riadnej moci, a nedal sa nijakými dôvodmi odviesť od svojho vyznania. Taká veľká vytrvalosť prislúchala mužovi, ktorý ukončil prorocké predpovede a ukázal, že sa už naplnili, keď ukázal na už prítomného Pána, od počiatku zasľúbeného. Veď keby sa takýto významný svedok, ktorý videl zjaveného Pána, začal kolísať, kto by mohol veriť svedectvám tých, ktorí ho nevideli? Preto aj evanjelista Ján sa odvoláva na svoje oči a ostatné zmysly, ktorými poznal Krista. Tak totiž píše vo svojom Prvom liste: “Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme videli vlastnými očami, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, o Slove života - to vám zvestujeme” (1 Jn 1,1). Je totiž úplne pravdivé, čo hovorí básnik: “Jeden očitý svedok má väčšiu váhu než desať takých, čo len počuli.” Hoci totiž nič nie je istejšie než Božie slovo, predsa je slabosť našej prirodzenosti väčšia, než aby sme mohli veriť len počutému slovu bez iných najpresvedčivejších a očitých svedectiev, najmä pri toľkých a tak rozmanitých diablových podvodoch a protikladných príkladoch celého sveta. Preto sa usilujme, aby sme znovu a znovu premýšľali tak o Jánovom, ako aj o apoštolskom svedectve, a porovnávali ich s proroctvami prorokov, s ktorými, ako ľahko zistíme, sa všetky Kristove slová a skutky najpravdivejšie zhodujú. Tak budeme napokon podivuhodným spôsobom posilnení proti všetkým útokom, ktorými je v nás napádané pravé poznanie Krista. Dav bezstarostných ľudí si myslí, že je úplne zbytočné, keď počuje hovoriť o Kristovej osobe, že je skutočne Boh a človek, že je tým zasľúbeným osloboditeľom ľudského pokolenia, a iné podobné veci, ktoré patria k jeho poslaniu. Veď kto by to nevedel, hovoria? Ale mýlia sa úbohí ľudia, ktoríkoľvek tak zmýšľajú, akoby veru niečo iné bolo potrebnejšie pre spásu alebo ťažšie na uverenie. Svedčí o tom záhuba celého židovského národa, hoci bol tento ľud dávno pred Kristom utvrdený toľkými prisľúbeniami a napokon usvedčený Jánovým a apoštolským učením, ba aj samotným Kristovým učením a zázrakmi. Ba taká je diablova moc, taká veľká je naša slabosť, že aj tým, ktorí skutočne veria a vyznávajú, nielen jazykom, čo dav považuje za dostačujúce, ale z najhlbších citov duše, je poznanie Krista často vytrhnuté, takže to, čo predtým vyznávali, krátko nato zaprú, ako sa to stalo aj najväčšiemu z apoštolov, Petrovi. Kristus sa však nezapiera len tým jediným spôsobom, ktorým ho zaprel Peter, ale mnohými inými. Lebo Krista zapierajú aj tí, ktorí mlčia a nevyznávajú ho slovom i skutkom zároveň, aj tí, ktorí majú v živote niečo drahšie než Krista a jeho slovo, ktorí sa v pokušeniach a strachu pred zlom nepozdvihnú dôverou v Krista, ale buď hľadajú pomoc inde, alebo upadajú do zúfalstva. Keďže teda pravé poznanie Krista - kto je a aké má poslanie - je v dušiach jednotlivcov ohrozované takmer nekonečnými spôsobmi, nech si nikto nemyslí, že je nejaká snaha potrebnejšia a užitočnejšia než usilovať sa o to, aby skutočne poznal Krista, po poznaní ktorého osoby a poslania sa všetko ostatné stáva ľahším. Ale o tomto samotnom poznaní ten najväčší učiteľ národov, Pavol, hoci sa chváli, že sa namáhal v Kristovom evanjeliu viac než všetci ostatní, predsa sa sťažuje, že dosiahol sotva prvotiny. Preto prijímajme toto prítomné evanjelium a jemu podobné, ktoré nám opisujú Krista, oboma rukami a celým srdcom, a nechcime počuť, vedieť alebo myslieť pre spásu na nič iné, keďže toto je jediné útočisko našej spásy. A toto je hlavná téma tohto evanjelia, totiž Jánovo svedectvo a vyznanie o Kristovi. Kvôli nemu totiž evanjelista opísal celý tento príbeh. Pridávajú sa však aj ďalšie dve užitočné a potrebné témy spojené s tou hlavnou, totiž že Božie poverenie toho, kto je povolaný, treba uprednostniť pred ľudskou autoritou tých, ktorí vládnu v Cirkvi, a o rozdiele medzi Jánovým a Kristovým krstom, od ktorého Ján svoj krst jasne odlišuje. Aká je prvá otázka? Či je dovolené odporovať riadnej vrchnosti, ktorá zakazuje niečo učiť alebo konať bez svojej autority. V tejto otázke je zahrnuté aj to: Či bolo Jánovi dovolené učiť na púšti proti autorite veľkňazov a zavádzať nový obrad a odvracať ľud od učenia a zaužívaných obradov kňazov. Že to nebolo dovolené, to tvrdia veľkňazi, ktorí posielajú vyslancov k Jánovi, aby sa ho spýtali, akou autoritou to robí, tak ako aj Kristovi vytýkajú v chráme, keď z neho vyháňa zástup predávajúcich a kupujúcich. Mal totiž celý ten stav kňazov a levitov, ktorí sa starali o chrámový kult, riadnu a zákonnú moc, nie od nejakého človeka, ale prijatú od Boha, a to už od Árona, prvého veľkňaza, aby u neho bola správa učenia a náboženstva, a nikomu nebolo dovolené čokoľvek meniť, ak to nebol nejaký prorok, osobitne povolaný Bohom, alebo Kristus. Vyslanci teda veľmi vážne napádajú Jána potom, čo z neho úskočne vylákali jeho priznanie, že nie je ani Kristus, ani Eliáš, ani prorok. Akoby hovorili: “Teraz si už zatvoríš ústa, keď prinášaš nové učenie a používaš ruky na nový obrad krstu, keďže nie si ani Kristus, ani Eliáš, ani prorok, ktorým jediným je v Písme dovolené učiť a konať niečo mimo poriadku.” Hoci ani tak by veľkňazi Jánovi nedovolili, pokiaľ to záviselo od nich, aj keby bol povedal, že je Kristus alebo Eliáš alebo prorok. Veď aj predtým ich otcovia, od ktorých títo boli oveľa horší, zabili všetkých prorokov, čo by sa bolo stalo aj Eliášovi, keby nebol vzatý do neba. A Ježiša, ktorý nielen vyznal, ale aj skutkami dokázal, že je Kristus, pribili na kríž. Potom, hoci Ján popiera, že je Kristus, Eliáš a prorok, predsa potvrdzuje, že je tým hlasom volajúcim na púšti, aby pripravil cestu Pánovi, ako predpovedal prorok Izaiáš (Iz 40,3). Tým dostatočne ukazuje, že bol k tejto úlohe božsky povolaný. Prečo bol teda krátko nato zabitý Herodesom so súhlasom veľkňazov a iných? Židia teda neposielajú vyslancov k Jánovi s tým zámerom, aby mu dovolili slobodu učiť a krstiť, ak by bol Kristus alebo Eliáš alebo prorok. Vedeli totiž už predtým, že nič z toho o sebe nepovie, keďže verejne učil, že nie je Kristus, ale jeho služobník. Potom nepochybne poprel aj ostatné veci o sebe, keď sa ho pýtali. Ale týmto spôsobom ho chceli odradiť od jeho zámeru, alebo aspoň nahnať ľudu strach, aby ho nepočúval. Veľká bola totiž autorita levitského zboru, ktorú Boh tak prísne bránil na púšti, že mnohých pohltila zem, mnohých strávil oheň, ktorí odpadli od Mojžiša a Árona, u ktorých bola moc učiť a starať sa o náboženstvo. Ani sám Ján by to nebol zniesol bez trestu, keby nebol povolaný novým a jedinečným Božím príkazom k tejto úlohe, ktorú vykonával. A tak odpovedá židovským vyslancom: že vykonáva úrad, prijatý od Boha, o ktorom prorokoval Izaiáš. Avšak vyslanci neboli s touto odpoveďou spokojní. Túto neprávosť evanjelista hneď na začiatku tohto evanjelia zdôrazňuje, keď hovorí: „Židia poslali z Jeruzalema kňazov a levitov” (Jn 1,19). Akoby hovoril: Nie bezbožné a pohanské národy, ktoré nepoznajú Boha, ale samotný Boží ľud, v ktorom malo byť poznanie Boha, ktorý mal predovšetkým hlásať Božie meno a rozumieť jeho slovu o Jánovi a Kristovi, posiela k Jánovi, aby sa ho spýtal, kto je, hoci všetko bolo jasne predpovedané u Mojžiša a prorokov. A to práve z toho mesta, odkiaľ sa malo slovo o Kristovi rozšíriť do celého sveta. A potom nie nevzdelaný dav, ale veľkňazi, kňazi, leviti, výkvet všetkého ľudu to robí. Ó, aká nesmierna slepota a hrozná tuposť! Doteraz bola daná odpoveď na otázku veľkňazov, ktorí poslali vyslancov k Jánovi, ktorým Ján správne odporuje, brániac svoje povolanie osobitným Božím príkazom. Teraz treba pridať niekoľko slov pre nás, ktorým sa rovnakým spôsobom teraz vytýka, že odmietame ustanovenia a zákony riadnej vrchnosti s veľkým nebezpečenstvom a narušením celého poriadku, ktorý sa zdá byť prospešný pre všeobecnú svornosť a pokoj. A toto narušenie nie je nové, ale bolo prítomné vo svete vo všetkých časoch. Vždy totiž riadna moc odporuje novému povolaniu, ktoré kritizuje jej chyby. A týmto spôsobom je ohrozený všeobecný pokoj, čo nie málo pohoršuje dobré duše. Preto musíme byť proti tomuto pohoršeniu starostlivo vyzbrojení. Ďalej, v našom čase je všetko oveľa ľahšie než bolo v časoch Jána, Krista a apoštolov. Tamtí veľkňazi a kňazi boli totiž zjavným Božím slovom ustanovení na správu Cirkvi a bojovali s veľkou horlivosťou za bohoslužby ustanovené Bohom. Naši však sú zjavne bezbožní a svetskí ľudia, epikurejské svine zo stáda, bojujúci len o svoju moc a bohatstvo. Ale predsa na ich vyvrátenie je potrebné toto pravidlo: Že proti Božiemu slovu nikto nesmie nič ustanovovať, či už má zákonnú a riadnu moc alebo nie. Potom, ak je niečo ustanovené proti Božiemu slovu, to musia zjavne kritizovať všetci veriaci a vyznávajúci, či už to schvaľuje zákonná moc alebo nie. A dôvod je, že Pavol hovorí: “Keby vám niekto hlásal iné evanjelium než to, ktoré ste prijali, buď prekliaty” (Gal 1,9). Takisto, evanjelium je konečným učením, preto Boh nechce, aby bolo menené, ako ho zmenil Mohamed a rímska kúria. Tak je totiž napísané v Liste Hebrejom 1: “V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi” (Hebr 1,2). Hoci teda pápeži s veľkou povýšenosťou stavajú proti tomu svoju autoritu a bránia ju všetkými silami, hoci je narušený poriadok a všeobecný pokoj, predsa musíme naopak postaviť Božie poverenie a autoritu, ktorou sme nútení oddeliť sa od bezbožných, ktorí vyznávajú zjavnú bezbožnosť a zúrivo ju obhajujú. Naozaj pôsobivé sú tie argumenty, ktoré teraz múdri muži všade zhromažďujú, o zachovávaní starého stavu vecí, čiastočne pre úctu k predkom, čiastočne pre krásnu harmóniu poriadku, ktorej narušením nasleduje nekonečný rozklad, ktorý so sebou prináša skazu všetkých vecí. Uvádzajú sa aj príklady svätých, ktorí znášali neduhy svojej doby u vladárov, ktorí nikdy nemôžu byť takí, aby boli celkom bez akejkoľvek chyby, a oveľa menej v tejto poslednej usadenine a bláznovstve sveta. Pôsobivé sú, hovorím, tieto argumenty a ďalšie, ktoré môžu v tom istom zmysle zhromaždiť aj priemerne nadaní. A niet takého umu milujúceho ľudskosť a umiernenosť, ktorý by sa veľmi nezarmucoval nad búrkami a vlnami súčasných nepokojov. Ale toto všetko nemá takú váhu, aby sa pre to malo odstúpiť od Boha a jeho nemeniteľného prikázania: “Nebudeš mať iných bohov” (Ex 20,3). Takisto: “Jeho počúvajte” (Mt 17,5). Týmto prikázaním boli vo všetkých časoch zbožní nútení odporovať svetskému a bezbožnému množstvu, ktoré bránilo zjavné modlárstvo. Svedčia o tom ich zabitia a prenasledovania. Preto, posilnení nemeniteľným Božím prikázaním a príkladmi všetkých svätých, nedbajme na tie pôsobivé a zákerné dôvody, ktorými sa ospravedlňujú neresti našich epikurejských biskupov na upevnenie a potvrdenie zjavného modlárstva. Toľko o prvej téme tohto evanjelia. Hovor teraz o druhej. Už som povedal, že je hlavná. Obsahuje totiž Jánovo vyznanie a významné svedectvo o Kristovi, kvôli ktorému evanjelista uvádza celý tento príbeh, ako je zrejmé z jeho slov. Prvé vyznanie je záporné, keď popiera, že je Kristus, a nielen Kristus, ale aj Eliáš a Prorok. A o Kristovi je zjavné, prečo popiera, že ním je, pretože bol len Kristov služobník a priateľ ženícha, ako hovorí inde, ktorý sa musel umenšovať, keď Kristus rástol. Toho si tak veľmi vážil, že sa považoval za nehodného rozviazať mu remienky na obuvi, keďže je jednorodený Syn Boží, skrze ktorého sa zjavila milosť a pravda, aby sme aj my, prijímajúc z jeho plnosti milosť, boli spasení. O Eliášovi sa však niekto môže čudovať, prečo Ján popiera, že ním je, keď je v poslednej kapitole Malachiáša jasným slovom nazvaný Eliášom: “Hľa,” hovorí Pán, “pošlem vám proroka Eliáša, prv než príde Pánov deň, veľký a hrozný. On obráti srdce otcov k synom” (Mal 3,23-24). Na toto proroctvo sa odvoláva anjel, keď otcovi Zachariášovi predpovedá Jánovo narodenie, a sám Kristus hovorí v Matúšovi 11: “Všetci proroci i Zákon prorokovali až po Jána. A ak to chcete prijať, on je Eliáš, ktorý má prísť” (Mt 11,13-14). Takisto v Matúšovi 17: “Hovorím vám, že Eliáš už prišiel, no nespoznali ho a urobili s ním, čo chceli” (Mt 17,12). Prečo teda Ján popiera, že je Eliáš? Pretože židovskí vyslanci sa domnievali, že sa vráti ten istý Eliáš, ktorý žil za čias kráľa Achaba v Izraeli, učiteľ Elizea, ktorý bol pred jeho očami vzatý do neba. Tým nebol Ján, ale iný, majúci len Eliášovho ducha a v učení tú vážnosť, ktorá bola v Eliášovi. Preto anjel výslovne hovorí Zachariášovi: “Bude kráčať pred ním v duchu a moci Eliášovej” (Lk 1,17). Ako však vtedy márne očakávali Eliáša, tak sa teraz márne očakávajú Enoch a Eliáš. Sú totiž iní, ktorí nemajú mená Enocha a Eliáša, a predsa majú ich ducha a moc, aby karhali modly a znova ustanovili pravé bohoslužby. Prijímajme teda prítomné svetlo evanjelia, ktoré predchádza druhý Pánov príchod, ako Ján predchádzal prvý. Prečo Ján popiera, že je prorok? Jeho cesta bola odlišná od prorokov. Ich úlohou totiž bolo prorokovať o budúcnosti a sľubovať, že Kristus raz príde, aby oslobodil ľud. Okrem toho usmerňovali aj rozhodnutia kráľov. Ale Ján svojím prstom ukazuje na prítomného Krista, hovoriac: “Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta” (Jn 1,29). Takisto: “Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte” (Jn 1,26) (lebo Kristus ešte verejne neučil ani nekonal zázraky). Okrem toho toto jediné bolo Jánovou úlohou, a nemiešal sa do politických záležitostí, nerobiac nič iné, len krstiac a pripravujúc cestu prítomnému Kristovi. Sem patria slová: “Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ” (Mt 11,11). Takisto: “Odo dní Jána Krstiteľa podnes sa nebeské kráľovstvo berie útokom” (Mt 11,12). “Čo ste vyšli vidieť? Proroka? Áno, hovorím vám, viac ako proroka” (Mt 11,9). Robí totiž viac než všetci proroci v zjavovaní Krista. Preto popiera, že je prorok. Bol aj iný dôvod, pre ktorý poprel, že je Eliáš a Prorok, totiž aby bol aj on neústupný voči neústupným Židom a zmiatol ich ich vlastným spôsobom, akoby hovoril: “Pre vás nie som ani Eliáš, ani Prorok. Nech by som totiž povedal, že som čokoľvek, vy aj tak neuveríte.” A predsa, keď naliehali, opisuje svoju osobu a poslanie z Izaiáša 40. Treba totiž vydať pravdivé vyznanie aj pred nepriateľmi, bez pretvárky. A toto bolo Jánovo záporné vyznanie, keď popiera, že je Kristus ani Eliáš či Prorok. Kladné vyznanie je: “Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On je ten, ktorý príde po mne, ktorý bol predo mnou.” Toto je podstata svedectva o Kristovi, aká je jeho osoba, totiž pravý Boh a pravý človek. Lebo samotnému človeku nemôže prislúchať oboje - prísť po Jánovi a byť pred ním. Najprv teda opisuje ľudskú prirodzenosť v Kristovi, keď hovorí, že príde po ňom, potom božskú, keď dodáva: “ktorý bol predo mnou.” To jest, na počiatku, ako evanjelista začína svoje evanjelium, a celé ho prispôsobuje tomu, aby dokázal obidve prirodzenosti v Kristovi, božskú i ľudskú. Ak sa totiž ktorákoľvek z nich Kristovi upiera, je upretý celý Kristus. Sú totiž v jeho jedinej osobe tak spojené tieto dve prirodzenosti, že sa nemôžu oddeliť. O Kristovom poslaní svedčí Ján inde, keď ho nazýva baránkom, ktorý sníma hriechy sveta, a že skrze neho sa zjavila Božia milosť a pravda, atď. O využití tejto témy bolo povedané vyššie. Hovor teraz o tretej téme, totiž o rozdiele medzi krstami. Ján jasne odlišuje svoj krst od Kristovho krstu týmito slovami: “Ja krstím vodou, ale medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte,” atď. Naznačujúc, že Kristov krst bude celkom iný pre vznešenosť jeho osoby, pretože on sám je Pán a Spasiteľ, dávajúci Ducha Svätého, ktorý obnovuje a posväcuje, ktorú schopnosť nemá ani Ján, ani nikto iný z ľudí, ktorí sú len služobníkmi samého Pána, ktorý je účinný skrze službu a sviatosti u veriacich. Tento rozdiel, ktorý odlišuje Jánovu osobu a osoby ostatných služobníkov od Kristovej osoby, nie samotné služby, je jasnejšie vyjadrený v Matúšovi 3, keď ten istý Ján hovorí: “Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom” (Mt 3,11). A v Skutkoch 1 hovorí sám Kristus: “Ján krstil vodou, ale vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým” (Sk 1,5). To znamená, Ján bol mojím služobníkom, nemajúc vo svojej moci nič iné, len aby polial vodou ľudí konajúcich pokánie, v mojom mene. Ale ja vám dám účinného Ducha Svätého. Čo sa týka tejto služby, nebolo žiadneho rozdielu medzi Jánom a apoštolmi, a ktokoľvek iní vysluhujú krst, ibaže Ján krstil v mene Krista, ktorý mal čoskoro prísť a mal sa stať obeťou za hriechy sveta. Ale apoštoli krstili v mene Krista už umretého a vzkrieseného, a sediaceho po pravici Boha, odkiaľ príde súdiť bezbožných a osláviť Cirkev v posledný deň. Nech on sám spôsobí, aby sme ho očakávali s radostnou a pripravenou mysľou. AMEN.

KÁZEŇ NA DEŇ NARODENIA KRISTA EPIŠTOLA1. kapitola Listu Hebrejom „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom ústami prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a cez ktorého stvoril aj svet. On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a všetko udržuje svojím mocným slovom. Keď vykonal očistenie od hriechov, posadil sa po pravici Velebnosti na výsostiach. Stal sa o toľko dôstojnejším od anjelov, o koľko vznešenejšie meno zdedil než oni. Veď komu kedy z anjelov Boh povedal: Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil? A opäť: Ja budem jeho otcom a on mi bude synom? A keď uvádza Prvorodeného na svet, znova hovorí: Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli! O anjeloch hovorí: Svojich anjelov robí vetrami a svojich služobníkov ohnivými plameňmi. O Synovi však: Tvoj trón, Bože, je na veky vekov a žezlo tvojho práva je žezlom tvojho kráľovstva. Miloval si spravodlivosť a nenávidel neprávosť, preto ťa Boh, tvoj Boh, pomazal olejom plesania nad tvojich druhov. A ešte: Ty, Pane, si na začiatku založil zem a nebesia sú dielom tvojich rúk. Ony sa pominú, ale ty zostávaš; a všetci zostarnú ako odev a zvinieš ich ako plášť, ako odev a zmenia sa. Ty si však ten istý a tvoje roky neprestanú. A kedy ktorému z anjelov povedal: Seď po mojej pravici, kým nepoložím tvojich nepriateľov za podnožku tvojim nohám? Vari nie sú všetci služobnými duchmi poslanými slúžiť tým, čo majú zdediť spásu?” (Heb 1:1-14) Aký je kontext? Zbožní otcovia s veľmi múdrym úsudkom spojili túto epištolu s počiatkom Jánovho evanjelia na dnešný deň. Na oboch miestach sa totiž opisuje vznešenosť vteleného Božieho Syna, ktorú je potrebné v Cirkvi neustále zdôrazňovať kvôli obrovským nebezpečenstvám, ktoré môže diabol vyvolať, zneužívajúc hlúposť ľudskej prirodzenosti. Lebo ľudskú prirodzenosť v Kristovi nemôže nikto, ak nie je úplne nerozumný, poprieť, keďže sa narodil z človeka a bol ako iní ľudia nosený v lone až do desiateho mesiaca. Takisto bol ukrižovaný a zomrel, aby som zatiaľ vynechal ostatné veci, ktoré sú ľudské. Ale aby mu odňal božskú prirodzenosť, diabol v tom obracia každý kameň. A to nielen presvedčil Ária, Samosatského, Mohameda a iné veľmi prefíkané príšery tohto druhu, ale aj mnohých z tých klame, ktorí sa domnievajú, že prisudzujú Kristovi božskú prirodzenosť, spoločnú s Otcom a Duchom Svätým, ako sú zjavné príklady pápežencov a tých bludárov, ktorí nedávno povstali po opätovnom ukázaní svetla evanjelia a bojujú proti dôstojnosti sviatostí a iným článkom kresťanskej náuky. Je to azda, pýtam sa, pripisovanie božstva Kristovi, keď sa hovorí, že Kristus nestačí na vykúpenie ľudského pokolenia, ani že samotná viera v Krista neospravedlňuje? Je to azda viera, že Kristus je večný Boží Syn, keď sa hovorí, že nemôže byť podstatne prítomný vo večeri? Je to azda uznávanie Krista ako pravého Boha, keď sa hovorí, že krst, ktorý ustanovil, nemá väčšiu hodnotu než kúpeľ, v ktorom sa umýva pes? A mnoho iných podobných vecí. Lebo ktoríkoľvek pochybujú o Kristovej pomoci alebo zúfajú, tí odtŕhajú od Krista božstvo. O nich aj Mojžiš hovorí: “Nehovor si v srdci: Kto vystúpi do neba alebo kto prejde more?” Blízko je totiž slovo v tvojich ústach, akoby povedal: “Čo Boh zjavil vo svojom slove, to určite urobí.” Nie je totiž taký slabý, aby nemohol vykonať, čo sľubuje. Preto tí, ktorí pochybujú o Božej vôli, neveria, že Boh je Boh: Tak tí, ktorí neveria s istotou, že sa odpúšťajú hriechy a že sú v Božej starostlivosti pre Krista, tí v skutočnosti nedovoľujú, aby Kristus bol Bohom. Práve toto, hovorí Pavol, znamená zvrhnúť Krista z jeho trónu. Načo viac slov? Diabol robí len jedno - snaží sa tomuto semenu ženy odňať moc rozdrviť jeho hlavu, to jest božskú a nekonečnú moc, ak nie v skutočnosti, tak aspoň presviedčaním ľudí o tom, aby neboli spasení. Lebo skrze človeka alebo akékoľvek stvorenie, akokoľvek vynikajúce, nemohol byť premožený Boží hnev, hriech, smrť, diabol a tyrania pekiel. Preto Satan toľkými spôsobmi pokúša odňať Kristovo božstvo, pretože nemôže vymyslieť žiadnu kratšiu cestu k záhube ľudí. Keďže teda toto je jadro našej spásy, aby sme Krista pravdivo poznávali nielen ako Máriinho Syna, ale od večnosti splodeného z Otca a úplne s ním jednej podstaty, nič nie je užitočnejšie než zhromažďovať tie svedectvá z Písma, ktoré nás utvrdzujú v pravom poznaní Krista. Ak totiž nepoznáme jeho osobu, nič neprospieva vedieť o Kristovi všetko ostatné. Ľahko je totiž diabol oklame v skutočných zápasoch tých, ktorí neprijímajú Krista ako všemohúceho Pána a nášho Boha, ktorý je dostatočne mocný vykonať to, čo sľúbil, ako Pavol píše, že uveril Abrahám. Keďže teda o tejto hlave našej spásy a hlavnom článku viery učí táto Epištola, vzatá zo začiatku Listu Hebrejom, je najhodnejšia toho, aby si ju všetci zbožní vložili do pamäti a mali ju vždy poruke proti diablovým úkladom voči viere v Krista. Čo najprv pripomína Epištola? O zjavení evanjelia skrze samého Božieho Syna, ktoré porovnáva s inými zjaveniami. Kedysi totiž Boh zjavoval svoju vôľu cez otcov, ako sa to dialo pred Mojžišom, a cez prorokov, ako potom, službou anjelov. Ale čím sú všetky tie zjavenia v porovnaní s týmto posledným, ktoré sa stalo skrze Syna, ktorý je v lone Otca? Nielen pre vznešenosť osoby, ale aj pre jasnosť zjavenia, ktoré v tých predchádzajúcich svedectvách nebolo nikdy tak zjavne vynesené na svetlo: nie že by Boh chcel predtým svoju vôľu skrývať, ale aby učinil čas Krista žiadúcejším pre ľudí, v ktorom všetko, čo bolo prisľúbené, sa skutočne naplnilo, a dokonca je nám tak blízko položené, že v slove evanjelia a vo sviatostiach máme prítomného Syna; v Synovi Otca a Ducha Svätého, a s nimi všetko, a najmä vládu nad smrťou a diablom. Pre toto také významné zjavenie Boha skrze Syna, ktoré je zo všetkých posledné a najväčšie, apoštoli a my všetci, ktorí sme sa ocitli v Novom zákone, sme považovaní za blahoslavených pred kráľmi a prorokmi, ktorí ani nevideli, ani nepočuli to, po čom túžili. Treba si však všimnúť, že toto zjavenie učinené skrze Syna je posledné; a tak hlas Otca z neba prikazuje počúvať jedine jeho a dosvedčuje, že len v ňom jedinom má záľubu. Mýlia sa teda tí, ktorí nie sú spokojní s týmto Synovým zjavením a buď očakávajú rozhodnutia synod, alebo hľadajú nové a osobitné zjavenia. Naopak tí, ktorí jednoduchým a úprimným srdcom prijímajú slovo zjavené skrze Syna a nežiadajú nič viac k spáse, tí sa nemôžu nijako mýliť. Opierajú sa totiž o najpevnejší základ, totiž o autoritu Božieho Syna, nie o svoje názory, ktoré nemajú základ. Ako tí, čo Krista pripútavajú k jednému miestu neba ako hviezdu, tí nemôžu byť nijako istí svojím názorom, keďže o tejto veci nenájdu v celom Písme ani slovo. Veď sedieť po pravici Otca a vystúpiť na nebesia neznamená byť pripútaný k jednému miestu ako k väzeniu. Tí však položili pravý základ svojej viery, ktorí nepripúšťajú do mysle nič okrem toho, čo bolo zjavené skrze Syna. Keď teda sám Kristus hovorí: “Ak niekto zachová moje slovo, môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok” (Jn 14,23). Takisto: “Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi” (Mt 18,20). Nepochybujme, že je skutočne prítomný s nami na zemi. Lebo ak by teraz Boží Syn bol pripútaný k jednému miestu, oveľa horší by bol tak jeho, ako aj náš stav, než bol vtedy, keď prebýval v smrteľnom tele. Verme teda zjaveniu Syna vo všetkom a nechajme radšej rozum mýliť sa a klamať, než by sme stanovili, že sa treba čo len trochu odchýliť od Kristových slov. Dobre sa totiž mýlime, keď sa mýlime s Kristom. Ktorý je druhý článok? Prvý teda opísal Kristov úrad, ktorým je zjaviť ľudskému pokoleniu posledné Božie zjavenie, tak tento článok mnohými slovami opisuje jeho osobu, že je naozaj Boh a Pán všetkého. Najprv hovorí: “Boh ho ustanovil za dediča všetkého,” narážajúc na proroctvo druhého žalmu: “Žiadaj si odo mňa a dám ti národy do dedičstva a do vlastníctva končiny zeme” (Ž 2,8). A ôsmeho žalmu: “Všetko si mu položil pod nohy” (Ž 8,7). To všetko sa naplnilo pri Kristovom zmŕtvychvstaní a celému svetu sa to zjaví v posledný deň, so spásou tých, ktorí uverili slovu, a zatratením ostatných. Ale nielen po víťazstve nad smrťou a peklom sa stal Pánom všetkého, ale mal to isté panstvo od počiatku. Cez neho totiž Boh stvoril všetko, ako nasleduje v texte. To dostatočne ukazuje príbeh stvorenia. Veď Boh stvoril všetko skrze Slovo. Syn je Božie Slovo. Teda skrze Syna stvoril všetko. Ak teda skrze Syna je všetko stvorené a bez neho nebolo stvorené nič, čo je stvorené, ako píše Ján, teda nemôže nebyť Bohom, rovným Otcovi a spoluvečným. Dvoma spôsobmi je teda dedičom a Pánom všetkých vecí: Po prvé, pretože on sám je stvoriteľ a zakladateľ vecí a jednorodený Boží Syn; po druhé, skrze svoju poslušnosť, ktorú preukázal Otcovi skrze vtelenie a smrť, stal sa Kráľom a Pánom vecí, čo hoci pre svoj vlastný prospech vôbec nepotreboval, chcel, aby to celé bolo naše. Odtiaľ svätý Bernard pri umieraní žiadal útechu, ktorou bol zachovaný: “Skazene som žil,” hovorí, “ale viem, že Boží Syn je dvojakým spôsobom Pánom nebeského kráľovstva. Lebo aj od večnosti mal svoje panstvo, aj skrze svoju poslušnosť v tele ho znova dosiahol, čo všetko mi daroval.” A pre túto útechu nám Písmo prikazuje rozjímať o velebnosti Božieho Syna ako o niečom pre nás prospešnom a plnom dobrodenia. Nechce, aby sme zotrvávali v tej večnej a nepochopiteľnej sláve, ale aby sme hľadeli tak na prisľúbenia o Božom Synovi, ako aj na jeho vtelenie, v ktorom sa celé božstvo pre svoju nevýslovnú lásku k nám vylialo. Preto sa v samotnom texte Epištoly neopisuje len podstata Božieho Syna, podľa ktorej je žiarou Božej slávy a obrazom jeho podstaty, ale pridáva sa aj o účinkoch, z ktorých možno Boha poznať, ktoré sú dvojaké. Prvé účinky sa vzťahujú na stvorenie a zachovávanie všetkých vecí. O týchto hovorí: “Udržiava všetko svojím mocným slovom” (Hebr 1,3). Stvoril totiž všetko z ničoho, bez akéhokoľvek iného nástroja, iba skrze slovo, ktoré nazýva slovom svojej moci, pretože v slove a skrze slovo ukázal Boh všetku svoju moc, podľa toho: “On povedal a stalo sa, on rozkázal a bolo stvorené” (Ž 33,9). Čo teda Boh nepovedal, to nie je od Boha učinené ani stvorené, ako pád anjelov a ľudí s ich trestami. Čo však povedal, to sa nemohlo nestať a tým istým slovom sa to zachováva. Keď teda tým istým slovom sľubuje nesmrteľný a večný život, musí sa to stať všetkým veriacim, ako to dosvedčujú aj príklady vydané v tomto telesnom živote: ako Henoch, Mojžiš a Eliáš. Že teda stvorenia sú tak stvorené ako aj zachovávané, to sa deje tým, že ich Boh nesie skrze slovo, ako nosič nesie bremeno alebo dojka dieťa. Že bezbožní majú priestor na páchanie toľkých krívd, to sa deje tým, že ich ešte nesie a znáša zhovievavý Boh. Keďže on nás teda nesie, neznášajme s neochotnou mysľou zúrenie bezbožných, zvlášť keď nás v týchto súženiach Boh nesie pravou rukou a chráni proti všetkým útokom satana a sveta, dávajúc dokonca svojim anjelom príkazy, aby nás strážili. Ktoré sú iné účinky Božieho Syna? O týchto nasleduje v texte: “Keď vykonal očistenie od hriechov, posadil sa po pravici velebnosti na výsostiach” (Hebr 1,3). Tieto účinky sa nepripisujú Božiemu Synovi ako stvoriteľovi, ale ako vykupiteľovi stvoreného a padlého človeka, ktorý, aby mohol človeka vykúpiť a vyslobodiť si ho z moci diabla, stal sa potomkom ženy podľa zasľúbenia, prijmúc ľudské telo v lone Panny Márie, počaté z Ducha Svätého, v ktorom niesol všetky naše slabosti a pribil ich na kríž, a svojou smrťou ich zmieril, učiniac zadosť Božiemu súdu a takto nás oslobodiac od viny a smrti. Toto je to najväčšie zo všetkých tajomstiev a oveľa väčšie než tajomstvo stvorenia, a ako hovorí Peter, ani anjeli ho nemôžu dostatočne obdivovať, ale klaňajú sa mu a uctievajú ho. A napokon vzdávajú vďaky Bohu za také veľké milosrdenstvo voči ľudskému pokoleniu, ktoré si to najmenej zaslúžilo. A tak aj my podľa príkladu anjelov nemáme tieto tajomstvá skúmať rozumom, ale máme sa im klaňať s obdivom a uctievať ich, a tieto nesmierné a žiadnou myšlienkou nepochopiteľné Božie dobrodenia vyznávať a hlásať a ich pamiatkou sa posilňovať vo všetkých bolestiach duše i tela. Uvažujme, že Boh nechce nijako zahubiť tú prirodzenosť, ktorú ráčil tak povýšiť, že ju urobil sebe rovnou. Veď nedopustí, aby svojho jednorodeného Syna, ktorého jediného miluje, márne poslal na tento svet a urobil ho služobníkom všetkých ľudí. Nám bol tento taký veľký dar poslaný z neba a položený do lona Panny, do verejnej nocľahárne, napokon do jasieľ, ku ktorým majú prístup všetci ľudia. A tak aj Izaiáš hovorí: “Dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný” (Iz 9,6). Nám, hovorím, nie sebe, ktorému sa nemohlo stať nič nepohodlnejšie než to, že sa urobil vinným za všetky hriechy celého sveta a spolu s ľudskou prirodzenosťou obrátil na seba samého Boží hnev a celú moc pekiel a zúrivosť neznesiteľnú všetkým stvoreniam. Odtiaľto všetci zbožní, ako z jediného prameňa spásy, čerpali všetky svoje útechy. Ako jasá Pavol, keď hovorí: “Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, ako by nám s ním nedaroval všetko?” (Rim 8,31-32). Ale možno ho daroval spravodlivým a hodným? Akoby sme všetci neboli jedno telo, rovnako nečisté pred Bohom a hodné večných múk. Nemáme si teda myslieť, že Boží Syn bol darovaný len niektorým, a to spravodlivým a takého dobrodenia nie nehodným, keďže nikto taký sa nikdy nenašiel, ani tým, ktorí sa ešte usilujú urobiť sa hodnými tohto daru, ako sa pápeženci venujú skutkom týchto sviatkov, alebo skôr hrozným zločinom. Ale nám hriešnikom a synom diabla bol darovaný Boží Syn. A tak Ján vo svojom evanjeliu, aby viac vyjadril poníženie Božieho Syna, nehovorí: Slovo sa stalo človekom, ale “Slovo sa stalo telom” (Jn 1,14). Človek bol totiž stvorený na Boží obraz a podobu, kvôli tomuto by nebolo treba, aby Boží Syn prijal ľudskú prirodzenosť. Ale telo, to jest, skazená ľudská prirodzenosť podľa všetkých svojich síl, nie je nič nečistejšie, ani ohavnejšie pred Božími očami, o ktorom je napísané: “Telo a krv nebudú dedičmi Božieho kráľovstva” (1Kor 15,50). Takisto: “Čo sa narodilo z tela, je telo” (Jn 3,6), to jest, vec odsúdená, a ktorá bez znovuzrodenia nemôže byť nijako spasená. Hoci sme boli takí, predsa sa Boží Syn zahalil do našich špín až do krajnosti, aby nás svojou nevinnosťou očistil. Je totiž väčší než naše hriechy. Ale, ó my úbohí ľudia, ktorí sme takí nevďační po prijatí takého veľkého dobrodenia, ktorí keby sme chápali jeho veľkosť, smiali by sme sa aj v ohni a v akýchkoľvek najukrutnejších mukách. Nehovorím o tom, že svet tento taký veľký dar nielenže neuznáva, ale šliape po ňom nohami, súdiac, že nie je hodný tohto vzduchu. Ale neujde bez trestu taký veľký zločin. My teda, ktorí počujeme, že Boží Syn sa stal nám podobným, aby všetky naše bremená vzal na seba a učinil nás čistými od hriechov, a sediaci po pravici Otca urobil nás spolu so sebou účastnými nebeského kráľovstva, objímme tohto nášho Spasiteľa a Pána a buďme spokojní s ním samým, či už nám robí ťažkosti hriech, alebo Boží hnev, alebo smrť, alebo iné pohromy. Inde totiž nemožno nijako nájsť lieky na tieto zlá. Čo nasleduje v texte? Apoštol sa vracia k opisu osoby, v rozjímaní o ktorej sa skrýva všetko, čo prospieva k nášmu potešeniu. “O toľko,” hovorí, “sa stal vyšším od anjelov, o koľko vznešenejšie meno než oni zdedil” (Hebr 1,4). Toto sa nehovorí o Kristovej božskej prirodzenosti, ktorá už predtým bola vyššia než anjeli a všetky stvorenia, ale o ľudskej, že hoci Kristus bol človekom, predsa bol poctený nad anjelov a učinený celkom rovným Bohu. Táto dôstojnosť je však celá naša, aby sme boli pánmi nielen iných stvorení, ale aj anjelov, ktorí sú nútení nám slúžiť kvôli Božiemu Synovi, ktorý neprijal anjelskú, ale našu prirodzenosť. A to nielen v budúcom živote uvidíme, ale aj v tomto zakusujeme. Pri narodení dieťaťa Ježiša slúžia anjeli pastierom, ktorým s najväčšou horlivosťou oznamujú narodeného Pána, dokonca starostlivo ukazujúc samo miesto, a týmto skutkom ukazujú, že budú vždy s nami na zemi, ako Kristus hovorí, že deťom sú pridelení anjeli, aby im slúžili. Túto takú veľkú dôstojnosť a skutočne božské panstvo, po akom túžili prví rodičia, nám najsvätejší duchovia nezávidia, ako nám závideli ostatní a padli, ale viac sa tešia z našej cti než zo svojej. Čokoľvek teda za slávu bola daná Kristovi človeku od Boha, na tú tak hľaďme, aby sme ju považovali za nám spoločnú a celkom našu. Apoštol však po poriadku uvádza mnoho svedectiev, ktorými ukazuje, že Kristus človek je vyšší než anjeli. Ktoré je prvé svedectvo? “Ktorému anjelovi,” hovorí, “kedy povedal Boh: Ty si môj Syn, ja som ťa dnes splodil?” (Hebr 1,5). Ale toto povedal Boh svojmu vtelenému Synovi. Teda je väčší než anjeli. Toto svedectvo je známe z druhého žalmu, ktorý názorne opisuje obe Kristove prirodzenosti, dokonca aj v týchto krátkych slovách: “Ty si môj Syn” (Ž 2,7). Boh totiž oslovuje tú istú osobu, ktorá sa narodila z Abrahámovho semena a Dávidovho rodu, a nazýva tohto človeka svojím Synom, od večnosti splodeným, čo svojím vlastným hlasom dvakrát dosvedčil z neba a akoby prstom ukázal na osobu, tak pri krste, ako aj na vrchu, keď sa premenil. Toto teda nikdy nepovedal žiadnemu anjelovi, ale tomuto človeku, Ježišovi Nazaretskému, narodenému z Márie: “Ty si môj Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo” (Mt 3,17), ktorého som si od večnosti splodil. Ty si teda jediný môj dedič, ktorému budú slúžiť všetky veci, ktoré kdekoľvek sú; blahoslavení, ktorí to budú robiť dobrovoľne, ostatných totiž, ktorí sa budú vzpierať, rozbiješ ako hlinenú nádobu. Žalm teda oddeľuje Ježiša, Máriinho Syna, nielen od ostatných ľudí, ale aj od anjelov, nazývajúc ho podstatným Božím Synom. Nehovorí totiž: Ty sa nazývaš mojím Synom, ako o vrchnosti: “Ja som povedal: Ste bohovia” (Ž 82,6), to jest, nazývam vás bohmi, hoci nimi nie ste; ale “ty si môj Syn”, to jest, podstatou mi rovný, aj keď si najopovrhovanejší zo všetkých ľudí na svete, ty si dedič všetkých mojich dobier, aj keď nemáš na svete kde hlavu skloniť. My ostatní sa nenazývame podstatnými synmi, ale adoptovanými, ktorí sme pre prirodzeného Syna prijatí do milosti a časti dedičstva, nie menej, než keby sme boli prirodzenými Božími synmi. Ktoré je druhé svedectvo? To sa berie zo zasľúbenia daného Dávidovi o Kristovi, ktorý sa mal narodiť z jeho semena, v ktorom zasľúbení Boh zjavne nazýva seba Kristovým otcom a tohto zasa svojím Synom, čo Dávid ľahko pochopil, ako sa to ukazuje z jeho odpovede, keď akoby ohromený nemôže sa dosť vynadiviť, že sa so svojou rodinou stáva akoby Bohom, ktorý mal z neho splodiť Boha. A tak ho v 110. žalme nazýva svojím Pánom, sediacim po Božej pravici. Tieto tajomstvá len veľmi málo ľudí mohlo pochopiť, ako môže byť Dávidov Syn pravý Boh alebo Boh Dávidovým synom, čo aj teraz privádza k šialenstvu Židov, Turkov a celý svet. Ktoríkoľvek však, vedení svedectvami Ducha Svätého, nepochybujú, že Ježiš je Kristus, Syn živého Boha, prijímajú podivuhodné ovocie tejto svojej viery. Lebo touto jedinou ochranou sú bezpeční proti smrti a diablovi a víťazia nad všetkým, hoci sa zdá, že sú premožení. Sú totiž vštepení do Krista, ktorému musí všetko ustúpiť, na nebi i na zemi, ako to jasne ukazujú nasledujúce svedectvá. Jedno z nich je zo žalmu 97: “Nech sa mu klaňajú všetci jeho anjeli” (Ž 97,7). Ak sa teda aj anjeli musia jemu klaňať, nad ktorých niet medzi stvoreniami nič vyššie, o čo viac sa ostatné stvorenia vrhnú k jeho nohám? Hoci sa totiž svet a kráľovstvo diabla proti tomu vzpiera, predsa to nebude trvať večne, ale vo svojom čase padnú aj proti svojej vôli. Pridáva sa aj protiklad, a to dvojaký. Jeden porovnáva Krista s dobrými anjelmi, títo sa v Písme nazývajú len duchmi a služobníkmi a ohnivým plameňom, nie synmi rovnako s Bohom kraľujúcimi. Ale Kristus sa v 104. žalme jasne nazýva Bohom majúcim večný trón a kráľovstvo nekonečnej spravodlivosti a vlády. Druhý protiklad porovnáva Krista s ostatnými stvoreniami, a najmä s nepriateľmi, ktorí odporujúc Kristovi Pánovi a svojmu Bohu zle zahynú. My sa však snažme, aby sme ho uznali, že je naozaj Božím Synom, aby sme spolu s ním žili naveky. AMEN.

EVANJELIUM PODĽA LUKÁŠA 2 „V tých dňoch cisár Augustus vydal príkaz vykonať súpis ľudu na celom svete. Tento prvý súpis sa konal, keď v Sýrii vládol Kyrenios. A všetci sa šli dať zapísať — každý do svojho mesta. Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazareta do Judska, do Dávidovho mesta Betlehema, lebo pochádzal z domu a rodu Dávida, aby sa zapísal so svojou snúbenicou Máriou, ktorá bola v požehnanom stave. Kým sa tam zdržiavali, nadišiel čas jej pôrodu. A porodila svojho prvorodeného syna. Zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo v útulku pre nich nebolo miesta. V tom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli na poli a strážili svoje stádo. Zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach. Ale anjel im povedal: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude radosťou pre všetkých ľudí, lebo v Dávidovom meste sa vám dnes narodil Spasiteľ, Kristus Pán. Toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.” Odrazu sa s anjelom zjavilo množstvo nebeských zástupov, ktoré chválili Boha a volali: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom, ktorých on miluje.”“ (Luke 2:1–14). Aký je kontext tohto evanjelia? Rozpráva o diele, ktoré je zďaleka najväčšie zo všetkých Božích skutkov. Hoci niet nič obdivuhodnejšie ako samo stvorenie, keď Boh stvoril všetko z ničoho a bez akéhokoľvek základu vybudoval prerozsiahly stroj celého sveta, rozlíšený najvyššou rozmanitosťou vecí a zložený v obdivuhodnom poriadku, predsa ešte oveľa viac udivujúce je to, že Boh nesmierne veľký, nekonečný, večný, nepochopiteľný a nesmrteľný sa stal smrteľným človekom. To je najvyššie zo všetkých tajomstiev, ktoré ani anjeli nemôžu pochopiť svojím myslením. A tak hoci ľudský rozum pripúšťa všetko ostatné, predsa nepripúšťa to, že nesmrteľný Boh sa stal smrteľným človekom, vo všetkom nám podobným, dokonca hriešnikom, nakoľko vzal na seba naše hriechy, pre ktoré sa v žalmoch sám nazýva hriešnikom. Lebo vlastné hriechy nemal žiadne, keďže sa v jeho ústach nenašla žiadna lesť (1Pt 2,22), a keby ich bol mal, nebol by mohol uzdraviť naše hriechy a zrušiť diablove skutky. Keďže teda niet nič vzdialenejšie od rozumu ako to, že sa Boh stal človekom, zvlášť tak biednym, že sa stal najnižším zo všetkých, preto niet nič, čo by bolo rozumu odpornejšie. A z tohto dôvodu vzniklo za tých tisícpäťsto rokov toľko sporov a rozličných siekt, z ktorých jedny upierali Kristovi božskú a iné ľudskú prirodzenosť, a to na nabádanie a podnecovanie diabla, ktorý vo svojej prefíkanosti ľahko chápe, že je po spáse tých, ktorí nepripisujú Kristovi obe prirodzenosti bez akéhokoľvek oddeľovania. A nielen Židia a Turci, ale aj tí, ktorí majú svoje meno od Krista a ústami ho vyznávajú ako Boha a človeka, väčšinou v skutočnosti popierajú jedno alebo druhé. Natoľko vysoko nad všetko ľudské chápanie je postavené pravé poznanie tohto Božieho diela, ktorým sa Boh stal človekom, pričom obe prirodzenosti sú tak spojené, že sa nemôžu nijakým spôsobom oddeliť. Keby sme mohli toto poznanie úplne obsiahnuť, ani pri umieraní by sme necítili, že umierame, a tým menej by sme pociťovali akúkoľvek ťarchu z ostatných súžení. Lebo toto poznanie prináša so sebou večný život, a dokonca je samotným večným životom, ako hovorí Kristus: “A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.” (Jn 17,3) Veď už svätí mučeníci dosiahli z prvotín tohto poznania, ktoré sa začína v tomto živote, toľko, že radostne podstupovali nebezpečenstvo smrti. Čo by sa dialo, keby bolo úplné, ako bude po tomto živote? Má totiž takú silu, že stravuje smrť a všetko ostatné zlo ako oheň slamu. O tejto veci však bude treba hovoriť neskôr. Najprv totiž treba uvažovať o samotnom príbehu prostredníctvom jeho okolností, z ktorých každá obsahuje isté poučenie užitočné na posilnenie svedomí, ku ktorému hlavnému cieľu treba vzťahovať všetky výroky celého Písma. Lebo márna je všetka námaha a všetko úsilie vynaložené na jeho rozjímanie, ak sa pochybujúce duše neoslobodia od svojej neistoty odstránením pochybností. Aká je prvá okolnosť, ktorá je obsiahnutá v príbehu? Okolnosť času, teda v akom čase sa Kristus narodil. Toto Lukáš podľa svojho zvyku starostlivo opisuje, tak ako v nasledujúcej kapitole mnohými slovami pripomína, v akom čase Ján začal svoje kázanie na púšti. Kristus sa teda narodil za vlády Augusta, keď Sýriu spravoval Kyrenios a po celej Rímskej ríši, ktorá zahŕňala aj Judeu a Galileu, sa vyberal poplatok. Veľmi však záležalo na tom, aby bol čas starostlivo zaznamenaný, aby sa udalosti zhodovali s proroctvom, ktoré čím je staršie, tým má väčšiu váhu. Lebo patriarcha Jákob v Egypte, keď zomieral, predpovedal v požehnaní svojho syna Júdu, že kráľovstvo v jeho rode potrvá až do príchodu prisľúbeného Pána, ktorý má byť poslaný po odobratí žezla. Sem patrí aj Izaiášovo proroctvo, že zostane len koreň Jesseho, z ktorého má vyrásť kvet: celý Dávidov rod totiž už vymrel, okrem Márie. Keďže sa teda čas presne zhoduje, je nevyhnutné, že Máriin syn je Kristus. Lebo kráľovstvo už bolo úplne prenesené z Júdu na Rimanov, z ktorých dobrodenia Herodes už tridsať rokov kraľoval v Galilei, čo bol štyridsiaty druhý rok Augustovej vlády. A že Judea bola v jeho moci, ukazuje samotná daň. Keď sa teda Kristus chcel narodiť v takom čase, keď nielen samo kráľovstvo bolo Židmi stratené, ale aj celý kráľovský rod vyhynutý a Judea uvedená do služby cudzej nadvlády, dostatočne ukazuje, že sa narodil pre iné kráľovstvo než to, aké mali jeho predkovia. Takisto, že jeho Cirkev bude na tomto svete v službe, ako to dosvedčuje samotná skutočnosť. Vždy totiž bola poddaná tyranom, uprostred ktorých kraľuje Kristus, kým sa nestanú podnožkou jeho nôh (Ž 110,1). Toto nech nás posilňuje proti prenasledovaniu a krížu. Aká je druhá okolnosť? Miesto, kde sa Kristus narodil, totiž Betlehem, mesto Judey a rodisko Dávida, z ktorého mal vzísť Kristus podľa prisľúbenia jemu daného. Toto miesto predpovedal Micheáš v 5. kapitole: “A ty, Betlehem,” hovorí, “primalý si medzi tisícami Júdu, ale z teba mi vyjde ten, čo má byť vládcom v Izraeli, a jeho pôvod je odpradávna, odo dní večnosti.” (Mich 5,2) Týmito slovami Prorok opisuje nielen miesto Kristovho narodenia, ale aj jeho osobu a úrad. Lebo vyjsť z Betlehema, to znamená narodiť sa na tom mieste, je vlastné človeku; vládnuť však v Izraeli znamená byť kráľom svojho ľudu. Ďalej to, že hovorí “jeho pôvod je odpradávna”, dostatočne zjavne opisuje jeho božstvo a večnosť kráľovstva, ktorá sa nezhoduje so svetským a telesným kráľovstvom. Tak ako sa teda presne zhoduje čas, tak aj miesto, kde sa mal Kristus narodiť, je najprimeranejšie pre narodenie Máriinho syna. V tejto veci je hodné obdivu, že hoci matka býva v Galilei, v meste Nazaret, ktoré je vzdialené od Betlehema asi 640 štádií, predsa porodila na mieste, ktoré bolo predpovedané. Tejto veci musela z Božieho riadenia slúžiť najvyššia moc sveta a v tom čase vyhlásiť sčítanie ľudu, aby bol dôvod, pre ktorý by Mária prišla do Betlehema. Natoľko isto plní Boh všetko, čo sľubuje, že ani v najmenšej veci sa udalosti neodchyľujú od samotných prisľúbení, hoci nám a rozumu sa nič nezdá menej pravdepodobné ako to, akým spôsobom bude výsledok zodpovedať prisľúbeniu, keď začiatky a prostriedky sa zdajú byť úplne v rozpore s prisľúbeniami. Potom sa Božia moc prejavuje aj v tom, že najvyšších vládcov, aj proti ich vôli a odporu, používa na úžitok svojej Cirkvi, takže sú nútení, či chcú alebo nechcú, slúžiť Kristovi, Kráľovi kráľov a Pánovi pánov (Zj 19,16). Ten, keď bol ešte v lone matky, prinútil cisára Augusta, ktorého poslúchali všetci králi, aby mu slúžil a takú veľkú vec, totiž sčítanie celého sveta, ustanovil, aby sa naplnilo jediné proroctvo, zdanlivo málo významné. Tak sa Kristus zároveň podriaďuje vláde sveta a vládne celému svetu svojím zvláštnym a tajomným spôsobom. Je totiž nevyhnutné, aby sa všetko podriadilo Kristovi; blahoslavení sú tí, ktorí to robia dobrovoľne. Aká je tretia okolnosť? Osoba matky, ktorou je Panna Mária, ten zostávajúci koreň z rodu a rodiny Dávida. V tejto okolnosti sa stretávajú dva prísľuby: Jeden je daný Dávidovi, ktorý pripomína Šalamún v Žalme 132: “Pán odprisahal Dávidovi pravdu a neodvráti sa od nej: Potomka tvojho tela posadím na tvoj trón.” (Ž 132,11) Bolo teda nevyhnutné, aby matka bola zo semena a potomstva Dávida, a predsa Kristus sám musel byť pravý Boh, keďže mu bolo prisľúbené večné kráľovstvo, ako je napísané v Druhej knihe Samuelovej 7 a v Prvej knihe Kroník 17. Druhý prísľub je Izaiášov, že matka bude panna. Lebo slová Proroka sú: “Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel.” (Iz 7,14) Prvý prísľub hovorí tiež o panne, keď nehovorí “semeno muža”, ale “len semeno ženy” rozšliape hlavu hada (Gn 3,15). Toto počatie opisuje anjel ako uskutočnené z Ducha Svätého, nad chápanie a zvyk ľudskej prirodzenosti. Lebo nemohol byť počatý a narodený obyčajným spôsobom ostatných ľudí, to jest v hriechu, ten, ktorý mal odstrániť hriechy a nečistotu ľudského pokolenia a obnoviť prirodzenosť, hoci nebol bez ostatných slabostí, ktoré sprevádzajú hriech. Lebo ako niesol naše hriechy, ako o ňom svedčil Ján, tak niesol aj naše bolesti a choroby, ako hovorí Izaiáš (Iz 53,4). Teda aj táto okolnosť ukazuje, že táto osoba, ktorej matkou je Mária, je Kristus, a nie iná, a že je nepodobná všetkým ostatným kráľom. To isté dokazujú aj ostatné okolnosti. Aká je štvrtá okolnosť? Že sa Kristus narodil v najväčšej núdzi a chudobe a hneď od začiatku zakúsil to, čo neskôr o sebe povedal: “Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.” (Mt 8,20) Túto chudobu a najväčšiu biedu opisuje Evanjelista, keď hovorí: “Dieťa uložili do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci”, (Lk 2,7) a tiež že bolo zavinuté do plienok. Nič nemohlo byť biednejšie. Čo by bolo menej prekvapujúce pri inom dieťati, ale že sa Pán neba a zeme rodí v takých útrapách a ťažkostiach, to je veru veľké tajomstvo, ktoré keďže svet nechápe, veľmi sa na ňom pohoršuje na svoju záhubu. Zbožní však chápu príčinu takej veľkej poníženosti, totiž aby Boží Syn ukázal, že neprišiel v tele preto, aby panoval, ale aby pre nás znášal všetky druhy bied, aby nebolo žiadneho tak biedneho stavu človeka, ktorý by nezakúsil, nielen tu na zemi, ale aj v podsvetí. A tak sa natoľko ponížil a tak veľmi sa znížil pod všetkých ľudí, aby nikto nemohol právom pochybovať, že Kristus trpel jeho námahy a ťažkosti. Po druhé, keby bol používal kráľovský lesk a nádheru, ľahko by odstrašil trápené duše, vedomé si svojej nehodnosti, aby k nemu neutekali. Preto nechcel pred sebou niesť nič hrozivého ani žiadnu vznešenosť, ktorá by ktorémukoľvek človeku, akokoľvek biednemu, naháňala nejaký strach. Po tretie, chcel posvätiť naše trápenia, tak telesné ako aj duchovné, a povzbudiť nás, aby sme ich trpezlivo znášali. Je totiž nevyhnutné, že človek je vzdialený od všetkej zbožnosti, ktorý vidí tú božskú velebnosť a Pána všetkých vecí, ako sa dobrovoľne a nevinne vydal do takých veľkých útrap pre nás, a predsa nie je pohnutý, aby pokojne znášal svoje zlá, ktoré však trpí zaslúžene, zvlášť keď bol oslobodený od večných ziel. A hoci niet nič slabšieho ako Máriino dieťa a nič namáhavejšieho, predsa v tej istej slabosti má skrytú a utajenú takú veľkú moc, že diabol a brány pekelné (Mt 16,18) sa musia pred ňou triasť a celé množstvo anjelov uznáva, že je ich Pánom, ako ukazuje nasledujúca okolnosť anjelov. Čo robia anjeli? Na zemi je dieťa so svojimi rodičmi považované za nehodné spoločenstva ľudí, pretože tma neprijíma toto svetlo a svet nepoznáva tohto svojho Pána, a ako s ním bude zaobchádzať v dospelosti, ukazuje hneď v jeho detstve. Ó, poľutovaniahodná tuposť a nerozumnosť ľudského pokolenia! Ó, hrozná tyrania diabla, ktorý spôsobil, že ľudské pokolenie sa natoľko odrodilo od svojho pôvodu, že nepoznáva svojho Stvoriteľa nielen v tom nebeskom svetle a velebnosti, ale ani vo viditeľnej ľudskej podobe. A predsa Kráľ neba nie je bez nebeských služieb. Lebo anjeli jednak zjavujú jeho narodenie a jednak ho oslavujú významným chválospevom, napĺňajúc celé nebo radosťou, ktorú však pociťujú z Kristovho narodenia nie pre seba, ale pre nás. Z mnohých dôvodov by sa totiž mali skôr zarmucovať než radovať. Po prvé, pre svojho najdrahšieho Pána, ktorého videli zbaveného svojej velebnosti, opovrhnutého a zavrhnutého v takých biedach. Po druhé, že neprijal skôr anjelskú než ľudskú prirodzenosť a nás nečistých ľudí a svojich nepriateľov urobil hodnejšími než anjelov. Ale tí najlepší duchovia nám natoľko prajú, že všetko podriadili našej spáse a sláve svojho Stvoriteľa, ktorú videli, že sa vtelením Božieho Syna znova obnovuje. Trpeli za nás omnoho viac než my sami, čo naznačuje Kristus, keď hovorí: “Radosť bude medzi anjelmi Božími nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie.” (Lk 15,10) Lebo ak sa radujú z obráteného hriešnika, teda sa zarmucujú, keď sa hriešnik neobracia. Prečo by sa teda neradovali potom, čo sa Boh, zmilujúc sa nad nami všetkými, daroval nám svojho jednorodeného Syna, nad ktorého nemal nič drahšie ani vznešenejšie? Oni sa vskutku úprimne radujú z tak veľkého dobrodenia nám udeleného a skôr, než si to my uvedomujeme, spievajú vďaky Bohu, ktorý uzavretím pokoja medzi sebou a ľudským pokolením spôsobil, že my sa páčime jemu a on zasa nám, medzi ktorými predtým bolo najväčšie nepriateľstvo, ktoré náuka zákona nielenže nezmenšila, ale dokonca zväčšila. Toto totiž znamenajú anjeli, keď blahoželajú jednak Bohu k obnovenej sláve, ktorú stratil pre človekovo prestúpenie, keď mu ju diabol uchvátil, jednak ľuďom k nastoleniu pokoja a vzájomnej lásky k Bohu. Keď totiž spievajú “Sláva Bohu na výsostiach” (Lk 2,14), ukazujú, že teraz napokon skrze vtelenie Syna z nevýslovného milosrdenstva Boh získa späť svoju dávnu slávu, aby ľudia z tohto obdivuhodného diela skutočne poznali Boha a za také dobrodenie ho chválili naveky. S týmto poznaním je spojený pokoj a vyrovnanosť duše, ktorá nemôže nijakým spôsobom vzniknúť odinakiaľ než z poznania milosrdenstva, ktoré bolo zjavené v Synovi. Z tohto nesmierneho dobrodenia vyplýva vzájomná láska k Bohu, takže pre ľudí niet nič také ťažké, čo by ochotne pre Boha nezniesli, ak len cítia v duši ten pokoj, o ktorom som hovoril. A nemáme si myslieť, že sa toto nedeje preto, že pociťujeme slabosť tela a boj proti duchu. Toto všetko sa stáva jasnejším z protikladu. Zákon nielenže nepôsobí, aby ľudia vzdávali Bohu slávu, ale dokonca vzbudzuje hnev voči Bohu, ako hovorí Pavol, nie síce svojou prirodzenosťou, ale prirodzenosťou ľudí, ktorá je natoľko skazená. Lebo v bezstarostných pokrytcoch rodí dôveru vo vlastnú spravodlivosť, ktorá je spojená s najväčšou urážkou Boha, to jest s odnímaním chvály a slávy spravodlivosti Bohu. V zúfajúcich však spôsobuje rozhorčenie voči Bohu, ktorý tak prísne trestá hriechy, to jest upiera Bohu chválu a slávu milosrdenstva. Teda ani jedna strana nemôže tvrdiť, že má pokoj s Bohom, tým menej môžu z duše milovať toho, koho necítia ako milosrdného a dobrotivého, ale ako najprísnejšieho prenasledovateľa úbohej ľudskej prirodzenosti. Toto sa deje v tých, ktorí nepoznajú nič iné len zákon, ale tí, ktorí poznávajú milostivého Boha vo vtelenom Synovi, jedine tí vzdávajú Bohu pravú slávu spravodlivosti a milosrdenstva, a tí istí majú pokojnú dušu, ktorú vo všetkých druhoch pokušení pozdvihujú vierou, a navzájom Boha milujú a poslúchajú ho. Toto sú tie veci, pre ktoré jasajú anjeli od radosti. Teraz sa veru máme právom hanbiť a mrzieť sami na seba, keď uvažujeme o tomto príklade anjelov. Lebo čo je nedôstojnejšie než to, že samotní anjeli tak veľmi jasajú v cudzej veci, kým my vo svojej vlastnej máme viac než kamenné srdcia a každú najničomnejšiu vec si ceníme viac než túto nekonečnú veľkosť božského dobrodenia, v ktorom spočíva naša spása a večná sláva, hovorím naša, nie anjelov, ktorých blaženosti nič nepribúda našou spásou, ani by sa nič neubralo našou záhubou. Ale zostáva ešte jedna okolnosť na vysvetlenie. Ktorá okolnosť? Pastierov, ktorým anjel zvestuje Kristovo narodenie. Na nich sa totiž ukázalo, ktorí sú schopní prijať také veľké dobrodenie, totiž tí, ktorí sú opustení od všetkých svetských istôt. Ostatným sa márne zvestujú tieto radosti, ktorí oplývajú všetkými vecami, ktorí necítia, že sú zbavení všetkej pomoci, akí boli Betlehemčania, zhromaždenia kňazov a farizejov a iní. Je teda veľkou útechou pre trápené mysle vedieť, že práve im je darovaný a zjavený Boží Syn, aby nezúfali, a že v takom stave sú najspôsobilejší veriť tomu, čo počujú o vtelenom Božom Synovi, totiž keď sa trasú a prežívajú úzkosti. Lebo že pastieri boli v takomto rozpoložení, naznačujú slová anjela: “Nebojte sa!” (Lk 2,10) A doteraz bolo povedané o príbehu. Teraz treba pridať niečo málo o užitočnosti vtelenia Božieho Syna, hoci jednotlivé okolnosti mali svoju vlastnú užitočnosť. Lebo hoci je poznanie príbehu nevyhnutné, predsa ak sa neprenesie do užitočnosti, poznáva sa márne. Lebo čo sa týka poznania príbehu, nič nechýba diablom, ktorí poznajú všetko najpresnejšie. Ale toto poznanie samo osebe zatratených ešte viac zatracuje. Takto sa však prenesie do užitočnosti: Každý nech najprv úprimne spozná veľkosť svojich ziel, ktoré sú také veľké, že aj keby všetky stvorenia spojili všetky svoje rady a zhromaždili všetky svoje sily do jedného, predsa by nás nemohli pred Bohom očistiť ani od špiny jediného najľahšieho hriechu. Toto poznanie vzbudzuje v dušiach bázeň a strach, ako sa pastieri báli, keď uvideli svetlo anjela, pred ktorým sa človek nemôže netriasť, keďže si všetci uvedomujeme svoje zlo. Ale proti tomuto strachu treba potom znova pozdvihnúť dušu prostredníctvom Evanjelia, ktoré anjel prináša pastierom, aby každý s istotou prostredníctvom viery určil, že sa to týka jeho. Taká veľká je totiž sila tohto anjelského hlasu, že kdekoľvek je prijatý do srdca, hneď ho napĺňa podivuhodným svetlom a zaháňa všetky temnoty a všetok smútok mysle. Tak napokon skutočne dosahujeme ovocie vtelenia Pána Ježiša Krista, o ktorom káže anjel. Akými slovami? “Nebojte sa,” hovorí, “zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkému ľudu.” (Lk 2,10) Čo môže byť príjemnejšie pre duše zbavené všetkej nádeje než tieto slová? Alebo čo žiadúcejšie? Lebo aj keby ktorýkoľvek človek spomedzi všetkých ľudí, ktorí sú rovnako biedni a uviaznutí v tom istom bahne, k nám pristúpil s takýmito slovami, predsa by nás podivuhodne občerstvil. Ale tieto slová prináša anjel, ktorý neustále hľadí na Božiu tvár, ktorý vôbec nič neoznamuje, iba to, čo prijal od Boha. Jeho slovo na vrchu Sinaj nebolo nič smutnejšie ani hroznejšie, teraz však, keď sa jeho Syn stal človekom, nič nemôže byť láskavejšie. Také slovo najviac potrebuje trápená myseľ. Lebo ostatní nepotrebujú takú radostnú zvesť, ktorí sa tešia svojim prítomným rozkošiam. Treba však starostlivo uvážiť dôraz jednotlivých slov, ktorými sa nemohlo povedať nič výstižnejšie. Ale treba pridať dôvod, ktorý anjel pripája: “Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.” (Lk 2,11-12) Tento hlas je nekonečný poklad, obsahujúci všetky lieky na naše biedy. Lebo čo viac máme žiadať? Boh sa rodí, to jest, stáva sa človekom, podobným nám, a nerobí to s takou nádherou, ktorá by mohla kohokoľvek vystrašiť, ale stáva sa podobným každému najúbohejšiemu. A nerodí sa pre seba, ale pre nás, aby si urobil všetko naše spoločným so sebou a všetko svoje zdieľal s nami. Aby on sám prijal naše špiny na seba a svoju ozdobu obliekol nám, aby nás napokon urobil bohmi, umiestňujúc naše ľudstvo po pravici svojho Otca, aby sme panovali nad anjelmi a všetkými stvoreniami, ako on panuje. Čo viac? On je prisľúbený Spasiteľ, ktorý mal len tento jediný dôvod, prečo zostúpil z neba na zem a prijal ľudské telo, ktoré nebolo pred Bohom nič škaredšie, aby nás mohol spasiť nie z ľahkých ziel, ale z večných. Sem teda nech sa utečie každý, kto túži po spáse, a nech pojme najlepšiu nádej, keď nám Boh dobrovoľne ponúka svojho jednorodeného Syna a robí jeho rovným nám a nás jemu. Jemu nech je chvála a sláva na veky vekov. AMEN.

DRUHÉ ČÍTANIE V DEŇ NARODENIA JEŽIŠA KRISTA, PRELOŽENÉ na sviatok Štefana. Z 3. kapitoly listu Títovi. “Ale keď sa zjavila dobrotivosť nášho Spasiteľa, Boha, a jeho láska k ľuďom, zachránil nás nie pre skutky spravodlivosti, ktoré sme urobili my, ale podľa svojho milosrdenstva, kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom, ktorého na nás štedro vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby sme sa ospravedlnení jeho milosťou stali dedičmi podľa nádeje večného života.” (Tít 3,4-7) Aký je kontext? CELÉ TOTO ČÍTANIE JE SÚVISLÝ úsek a výrok, ktorého obsah je nasledovný: Boh nás zo svojho jediného milosrdenstva spasil a naplnil nás svojím Duchom Svätým skrze krst pre svojho Syna, aby sme, ospravedlnení jeho milosťou, boli dedičmi večného života. A tieto slová sú Pavlov hlavný a najsilnejší argument, ktorý prikazuje svojmu Títovi usilovne vštepovať Cirkvi Kréťanov, ktorej bol biskupom, pri napomínaní, aby zanechajúc zlé skutky predchádzajúceho života, už tento nový život, ku ktorému sú povolaní, ozdobovali každým druhom duchovných cností, na slávu nebeského Otca a odporúčanie evanjelia. S týmto zámerom totiž Pavol použil tieto slová na tomto mieste pre Títa, aby ho naučil riadne plniť svoju povinnosť a vážne bojovať proti slobode telesných ľudí a falošnej mienke o evanjeliu, čo bolo u Kréťanov obzvlášť potrebné, keďže boli viac než ostatné národy skazení záhaľkou a rozkošami, podľa Epimenidovho výroku: “Kréťania sú vždy klamári, zlé zvery, lenivé bruchá.” A niet škodlivejšieho moru pre evanjelium než pod zámienkou jeho privlastňovať si slobodu tela. Otvára totiž prístupnú cestu k vymazaniu všetkého duchovného poznania z duší a k uhaseniu viery a horlivosti pre slovo, ako sú zjavné príklady tak Kréťanov, ako aj všetkých ostatných Grékov. Ale naše príklady sú oveľa známejšie. Je dosť veľký počet tých, ktorí spolu s nami horlivo útočia na pápeža a celú jeho Cirkev a chcú byť zástancami evanjelia, ale keď sa pozrieš na ich mravy, sú od evanjelia tak ďaleko, že nemôžu byť ďalej. Lebo žiadne čítanie ani kázeň vážne a usilovne nepočúvajú, ani najmenej nechcú, aby sa im uberalo z ich pohodlia a rozkoší kvôli evanjeliu, žijú bez akejkoľvek starosti a snahy o zbožnosť, či už evanjelium stojí alebo padá, len aby neboli znova nútení do pápežského mučenia. Ak teda treba zápasiť proti iným morom, ako proti diablovi a svetu, ktorý podporuje diablove lži a vraždy, nie menej musia všetci dobrí pastieri neustále bojovať proti nevzdelanosti tela. Lebo veľmi škodí evanjeliu, ako som povedal, a robí ľudí úplne neschopných prijať onen nový a duchovný život, a je tým škodlivejšie, že je spojené s tým prázdnym presvedčením, akoby evanjelium nebolo nič iné, než akosi poznať pápežské bludy a odsudzovať ich, aj keby nenasledovala žiadna obnova. Tá je však natoľko potrebná, že Kristus hovorí: “Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.” (Jn 3,3) Usilovne teda treba zdôrazňovať túto náuku proti telesným ľuďom, aby, aj keby sa oni sami nenapravili, predsa sa zachránili iní, ktorí sú ešte neporušení, a pomohlo sa prvému veku. Pavol však robí podľa svojho zvyku, že aj keď učí o skutkoch, predsa spája hlavnú náuku o ospravedlnení, bez ktorej nemožno ani chápať, ani konať dobré skutky, ani tie, ktoré sa konajú, sa nepáčia Bohu. Napokon Pavol v týchto niekoľkých slovách zahŕňa celý súhrn kresťanskej náuky tak jasne, že nemožno žiadať nič viac, a významnú urážku robia Duchu Svätému tí, ktorí hovoria, že kresťanská náuka je dlhšia a zložitejšia, než aby sa dala pochopiť. Čo najprv pripomína Pavol? Začiatok tohto čítania sa týka príčin: Pavol totiž ustanovuje pravú príčinu ospravedlnenia a odstraňuje falošnú. O pravej príčine hovorí: “Zjavila sa dobrota a láskavosť nášho Spasiteľa Boha.” (Tít 3,4) Že sme totiž prijatí Bohom, to vďačíme jedinej božskej dobrote a láskavosti, ktorou nás Boh dobrovoľne objal, hoci sme boli nielenže nečistí a poškvrnení hriechom, ale aj sprisahaní nepriatelia s diablom proti Bohu, utekajúci a nenávidiaci Boha a jeho slovo, a schvaľujúci to, čo je Bohu najviac protivné, a napokon uctievajúci diabla namiesto Boha. Toto všetko si Boh vôbec nevyčítal a majúc väčší ohľad na svoju dobrotu a láskavosť, pridal svoje srdce k tomu, aby nás objal. Je totiž nielen dobrý, ale sám prameň dobroty, od ktorého, ako spieva Cirkev, pochádza všetko dobré, nielen preto, že nemyslí, nehovorí a nekoná nič iné len dobré od večnosti, podľa toho: “A Boh videl všetko, čo urobil, a bolo to veľmi dobré” (Gn 1,31), ale aj preto, že tým istým dobrým veciam, ktoré stvoril, nerobí nič iné len dobre, majúc srdce celkom vzdialené od každej zlej vôle a namáhajúc sa vždy s neuveriteľnou túžbou robiť čo najviac dobra. Ba dokonca ak niečo kaziteľ diabol zničil, aj to sa z tej istej svojej dobroty a láskavosti usiluje všetkými spôsobmi obnoviť a navrátiť k pôvodnej dobrote. Preto ho Pavol nazýva Boh Spasiteľ, nie ničiteľ: titul ničiteľa totiž patrí diablovi, ktorý ničí a kazí, koľko môže, Božie diela. Ale Boh pre svoju nesmiernu dobrotu sa zameriava len na spasenie, ako o sebe hovorí obraz jeho podstaty, Pán Ježiš Kristus: “Syn človeka neprišiel duše zahubiť, ale spasiť.” (Lk 9,56) Čo znamená Božia láskavosť (humanitas)? Hoci Boh, sám osebe dobrý, nerobí nič iné len dobré a odporuje zlu a svoje dobré stvorenia zachováva a bráni proti diablovi, predsa má zvláštnu náklonnosť k ľuďom, ktorých stvoril na svoj obraz. Túto náklonnosť a obdivuhodnú dobroprajnosť voči ľuďom v Bohu označuje filantropia (φιλανθρωπία), čo sa nedá dostatočne výstižne vyjadriť latinským slovom humanitas (láskavosť), keďže je dvojznačné a niekedy označuje len ľudskú prirodzenosť. Ale predsa u skutočne latinských autorov sa chápe ako také zmýšľanie, ktoré je podivuhodnou náklonnosťou naklonené ľuďom a teší sa z ich úžitku a zarmucuje sa z ich škody rovnako ako zo svojej vlastnej, ako hovorí onen starý komický básnik: “Nič ľudské mi nie je cudzie.” Ak však táto cnosť dosahuje u ľudí azda najvyššiu chválu, o čo väčšia je tá Božia sláva, ktorý prirodzenosťou nemá nič spoločné s človekom. Nič nie je totiž nepodobnejšie ako Božia prirodzenosť a ľudská prirodzenosť, aká je teraz. Všetko sa totiž protikladne rozchádza, takže niet v človeku ničoho, čo by Boh nemusel krajne nenávidieť, nie to ešte milovať. A predsa tohto istého človeka, ktorý sa, nakoľko môže, odvracia od Boha a nasleduje Božieho nepriateľa diabla, tak miloval Boh, že ho dobrovoľne objal a nemal nič také drahé, čo by mu dobrovoľne nedaroval. Ak teda porovnáš filantropiu všetkých ostatných stvorení s tou, ktorá je v Bohu, nebude vôbec žiadne porovnanie. Táto je totiž omnoho väčšia, než aby ju mohol niekto z ľudí, ba dokonca aj anjelov, myslením obsiahnuť. Bola by však zostala navždy skrytá a nepoznaná, čo sa týka ľudí. Tí totiž zo svojej najvyššej múdrosti nemohli určiť nič iné, len že Boh sa bez akejkoľvek miery hnevá na všetkých. A hoci bezstarostní pokrytci súdia, že im Boh praje z akejsi mienky o svojej spravodlivosti a zásluhe, a pretože sa im veci daria, predsa v skutočných úzkostiach duší sa táto prázdna mienka ľahko vytratí a nastúpi všeobecná pochybnosť a zúfalstvo všetkých ľudí. Preto Pavol dodáva, že Božia filantropia a dobrota sa nečakane zjavila ľuďom a takmer ako deň zažiarila z noci alebo z hroznej búrky najjasnejšie slnko. Adamovi totiž, ktorý utekal a necítil nič iné len súd a prítomnú smrť, keď mal v pamäti neodvolateľné Božie slovo: “V deň, keď budeš z tohto stromu jesť, istotne zomrieš” (Gn 2,17), hľa, nečakane Boh premenil večnú smrť na dočasné trápenia, aby si v pote a námahe hľadal obživu, Eva však aby bola pod mocou muža a rodila s veľkou bolesťou, ostatné odpúšťa, prisľúbiac semeno zo ženy, ktoré rozšliape hadovi hlavu a smrť (Gn 3,15). Toto nové a nečakané svetlo potom opäť vyšlo v prisľúbeniach a osvecujúc ľudí zachránilo ich pred smrťou a zúfalstvom. Ale najväčšmi zo všetkého zažiarilo toto svetlo, keď Boh napĺňajúc prisľúbenia, v skutočnosti poskytol požehnané semeno, narodené na tento svet, ktoré sa najprv zjavilo svojím kázaním v končinách Galiley, ako predpovedal Izaiáš a je napísané v Matúšovi 4, potom v ostatnej Judei, až kým sa nenaplnilo Písmo, a po dokončení diela vykúpenia sa toto svetlo rozšírilo po celom svete skrze kázanie apoštolov. A o tomto najvyššom a najnovšom zjavení hovorí Pavol na tomto mieste, keď vraví, že sa zjavila alebo zažiarila dobrota a filantropia nášho Spasiteľa Boha. V ničom totiž ju Boh nemohol viac ukázať než vo svojom jednorodenom Synovi, podľa toho: “Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna...” (Jn 3,16) Takisto toto najviac dokazuje Božiu lásku k nám, že Kristus zomrel za nás (Rim 5,8). Povedal som o pravej príčine ospravedlnenia. Teraz počujme krátko aj o falošnej. Ktorá je to? Pavol zreteľne dodáva: “Nie pre skutky spravodlivosti, ktoré sme vykonali my.” (Tít 3,5) Čo, prosím, mohlo byť povedané jasnejšie a menej dvojznačne? Lebo neuspokojil sa povedať o skutkoch, ale dodáva: ktoré sme my už vykonali, a vykonali v spravodlivosti, to jest, vykonali sme podľa Božieho zákona spravodlivého a svätého, ktorý neprikazuje nič iné, len spravodlivé veci. Tie teda spravodlivé a sväté skutky prikázané Bohom, už nami vykonané, predsa nám vôbec neslúžili na spásu, ani nám neurobili Boha dobrým a láskavým. Toto je natoľko zjavné, že to nemožno spochybniť žiadnymi sofizmami. Súhlasme teda s týmto najpresvedčivejším svedkom božej vôle Pavlom a nepripúšťajme inú mienku, aj keby nielen obhajcovia pápeža, ale dokonca aj Augustín a Ambróz a iní otcovia, na ktorých sa títo ochrancovia falošne odvolávajú, zmýšľali inak. Lebo jedine tento výrok nás môže zachrániť v smrti a na Božom súde, jedine on pripisuje Bohu a jeho Synovi pravú slávu, jedine on nás robí istými a pevne utvrdzuje o Božej vôli, že totiž nie pre našu spravodlivosť alebo zásluhu, ale skrze jedinú Božiu dobrotu a filantropiu sme boli spasení. Ak sa však cez spravodlivé a sväté skutky, ktoré sme vykonali podľa Božieho zákona, nepáčime Bohu, o čo menej sa bude niekto páčiť Bohu cez nespravodlivé skutky, buď vykonané bez Božieho príkazu alebo proti nemu, akými sú všetky ľudské ustanovenia, či už farizejské, mohamedánske, alebo pápežské, anabaptistické. Ak Adam, Set, Enoch, Noe, Sem, Abrahám, Dávid a iní najspravodlivejší a najsvätejší nie sú spravodliví pred Bohom skrze svoju spravodlivosť, vykonanú podľa Božieho zákona, ako budeme spravodliví my, ktorí nie sme hodní nosiť topánky tých najvyšších svätých? ako hovorí o sebe Ján, keď hľadel na Krista. Aby teda všetka sláva zostala pri Božej dobrote a filantropii a urobila ju jasnejšou, aj skutkom prikázaným Bohom sa odníma spravodlivosť, o čo viac sa odníma neprikázaným? O zakázaných niet potreby hovoriť, hoci v týchto najhorších časoch si mnohí myslia, že im tieto viac pristanú než dovolené a prikázané. Týmto odstránením príčiny teda chce Pavol dosiahnuť to, aby všetkým ostatným veciam odňal ospravedlnenie, aj Božiemu zákonu, a pripísal ho jedinej dobrote a filantropii: nie preto, že by sa nemali konať skutky prikázané v Božom zákone, ako kričia ohovárači, ale preto, že neospravedlňujú pred Bohom. Tak sa napokon vzdáva pravá česť Bohu a jeho Synovi a zostáva istota, ktorou obstojíme proti tomu, čo by nás mohlo vystrašiť alebo urobiť neistými o Božej vôli. Po odstránení falošnej príčiny sa Pavol vracia k pravej, vysvetľujúc Božiu dobrotu a jeho najhorlivejšiu náklonnosť k ľuďom. Ktoré sú tie slová? “Podľa svojho milosrdenstva nás spasil.” Že tieto slová sa majú chápať výlučne, nevyhnutne núti predchádzajúci záporný výrok. Ak sa totiž odníma to, čo najviac malo a mohlo ospravedlňovať, o čo viac ostatné? Teda ospravedlnenie sa ponecháva jedinému Božiemu milosrdenstvu. A keďže toto sa prijíma jedine vierou, nevyhnutne nasleduje, že sme ospravedlnení jedine vierou. Táto náuka je hlavou a pevnosťou celej kresťanskej záležitosti, ktorú musíme chrániť, aj keby sa samo nebo, nieto ešte okruh zemský, rútilo. Viac totiž záleží na tom, aby sme si túto náuku zachovali istú a pevnú, než keby všetko ostatné bolo v poriadku. Záleží aj na Božej sláve, aby sa jeho milosrdenstvo, dobrota a filantropia stali jasnejšími. Boli by však menej jasné, keby zostalo nejaké miesto našej hodnosti. Niekto by sa však mohol spýtať: Kde sa teda ponúkajú tieto Božie dobrodenia, o ktorých sa doteraz hovorilo, potrebné na spravodlivosť pred Bohom? To sa ukazuje v nasledujúcich Pavlových slovách, totiž: “Skrze kúpeľ znovuzrodenia a obnovy Ducha Svätého, ktorého na nás štedro vylial.” (Tít 3,5-6) V krste totiž nám Boh ponúka svoje nekonečné milosrdenstvo, dobrotu a lásku k nám. Tam nás prijíma nečistých, najhanebnejšie znetvorených diablom, počatých a narodených v hriechu, podliehajúcich smrti a večnému zatrateniu. Ale umýva nás, očisťuje, obnovuje, oživuje a posväcuje, aby sme boli pred ním nepoškvrnení, spravodliví a svätí, ako hovorí Pavol v liste Efežanom 5 o Cirkvi: “Očistil ju kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená.” (Ef 5,26-27) A preto pre túto sviatosť, v ktorej nás sebe očisťuje, chcel použiť vodu, aby nás zjavným znamením upozornil na svoje dobrodenie, ktorým nás skrze krst obdarúva, ktorý je kúpeľom, ktorým sa odstraňuje nečistota celej našej prirodzenosti, a ktorým sa prirodzenosť napráva, aby bola svätá a Bohu milá, nie silou samotnej vody, ale pretože voda je posvätená slovom života a zároveň sa dáva Duch Svätý, umŕtvujúc starú prirodzenosť a čoraz viac ju obnovujúc a zveľaďujúc. Ale bolo by príliš dlhé na tomto mieste sledovať všetko, čo patrí k dôstojnosti krstu a jeho najväčším úžitkom. To by bolo veľmi potrebné nielen pre naše poučenie a útechu, ale aj na vyvrátenie šialenstva fanatických duchov, ktorí dôstojnosť a užitočnosť tejto a iných sviatostí nielen zmenšujú, ale napádajú ich svojimi najopovážlivejšími a najbezočivejšími rúhaniami. Keď však bolo povedané o podnecujúcej príčine našej spásy, totiž o Božom milosrdenstve, takisto o nástrojovej príčine, ktorou je krst, pod ktorým sa chápu aj ostatné sviatosti, zostáva, aby som niečo pridal aj o dôvodnej príčine (kvôli komu). Ktorá je to? O tejto tiež učí Pavol, keď hovorí: “Pre Ježiša Krista, nášho Spasiteľa.” (Tít 3,6) Hoci je totiž Boh dobrý, láskavý, milosrdný, ľútostivý, pripravený odpúšťať, predsa bolo nevyhnutné, aby bol nejaký prostredník, skrze ktorého by sa najprv odstránilo prekliatie. Lebo Boží výrok sa nemohol odvolať: “Budeš prekliaty, v ktorýkoľvek deň budeš jesť z tohto stromu.” (Gn 2,17) Tomuto výroku muselo byť učinené zadosť skôr, než sa človeku dostalo milosrdenstvo. A keďže sa to nemohlo stať skrze žiadne stvorenie, Boží Syn z vôle Otca vzal na seba túto úlohu, aby sa stal za nás prekliata obeta a vyčerpal všetku nádrž prekliatia. Tak, keď bol Otcov hnev uzmierený v Synovi, brány milosrdenstva sa nám tak otvorili, že Božia dobrota a láska sa na nás vylievala akoby nejaké more, ako krátko predtým povedal Pavol, že Duch Svätý bol na nás štedro vyliaty. Všetko je totiž najštedrejšie, ako to vyžadovala potreba. Pretože našich hriechov je viac než piesku morského, teda aj Božie milosrdenstvo muselo byť preveľké, aby prevýšilo hriech. Aká veľká je moc satana, sveta a tela? Čím sú sily všetkých ľudí, ak sa porovnajú s touto? Preto bolo znova nevyhnutné, aby bol Duch Svätý na nás najštedrejšie vyliaty. Tieto také veľké dobrodenia udeľuje Boh len pre svojho Syna. Z toho vyplýva, že sa dostávajú len tým, ktorí Božieho Syna poznajú a veria v neho, podľa toho výroku: “Kto verí v Syna, má večný život, kto však neposlúcha Syna, neuzrie život, ale hnev Boží zostáva na ňom.” (Jn 3,36) Toto je teda jediný spôsob dosiahnutia spásy - poznať Božieho Syna a veriť, že pre neho sa Boh stal milostivým. Veď on svojou obetou a zadosťučinením odstránil hriechy celého sveta a svoju nevinnosť a spravodlivosť rozdáva skrze kúpeľ znovuzrodenia všetkým, ktorí ju prijímajú. Istým účinkom Kristovej spravodlivosti je večný život, ako nasleduje na konci čítania: aby sme, ospravedlnení jeho milosťou, stali sa dedičmi večného života podľa nádeje. Ešte sa totiž neukázalo, ale dúfame, tak ako nedospelí dediči, v to, čo nám bolo prisľúbené v zmluve a prijatí za synov. A táto nádej nás nijako nesklame, ak ju nezavrhneme, ako to potvrdzuje Pavol slovami: “Toto slovo je spoľahlivé a hodné úplného prijatia.” (1Tim 1,15) A toľko k Pavlovým slovám, ktoré obsahujú súhrn celého evanjelia, taký stručný, jasný a okrášlený podivuhodnou ľúbeznosťou slov, že sa nemohlo povedať nič príjemnejšie ani výrečnejšie. Je to prvá časť argumentu, pričom druhá časť je vynechaná - tú si má zbožný čitateľ a poslucháč doplniť. Z toho totiž nemáme vyvodiť len to, kvôli čomu bola táto náuka hlavne božsky zjavená - aby sme sa vo všetkých našich trápeniach, a najmä keď nás trápi večná smrť, utiekali k nesmiernej Božej láske a milosrdenstvu, ktoré sú nám ponúknuté v krste pre Syna. Ale aj to, aby nás táto neuveriteľná láska nebeského Otca k nám povzbudzovala, aby sme sa mu teraz usilovali na oplátku zavďačiť, ako to vyžaduje veľkosť jeho zásluh - aby sme usilovne odporovali predchádzajúcej a starej nečistote a nasledovali nový život, ktorý sa páči Bohu, aby sa jeho sláva skrze nás vo všetkých veciach stala známou a šírila sa. Práve preto Pavol na tomto mieste zdôrazňuje Božiu lásku k nám, zhubeným ľuďom, aby nás povzbudil k dobrým skutkom a poslušnosti Bohu. Modlime sa, aby sa táto horlivosť v nás všetkých roznietila a rozmnožovala, kým nebudeme dokonalí predstavení Bohu Otcovi, ktorý žije a kraľuje s Synom a Duchom Svätým na veky vekov. AMEN.

EVANJELIUM NA SVIATOK ŠTEFANA, PRVÉHO MUČENÍKA Matúš 23 “Preto, hľa, ja k vám posielam prorokov, múdrych ľudí a zákonníkov. Vy niektorých z nich zabijete a ukrižujete, iných budete bičovať vo svojich synagógach a prenasledovať z mesta do mesta, aby prišla na vás všetka spravodlivá krv, vyliata na zemi, počnúc krvou spravodlivého Ábela až po krv Zachariáša, Barachiášovho syna, ktorého ste zavraždili medzi chrámom a oltárom. Amen, hovorím vám: To všetko príde na toto pokolenie. Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, čo boli poslaní k tebe! Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste! Hľa, váš dom vám zostáva spustnutý. Lebo hovorím vám: Odteraz ma neuvidíte dovtedy, kým nebudete hovoriť: Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!” (Mt 23,34-39) Aký je kontext tohto evanjelia? Tieto sviatky nie sú bez vážneho dôvodu spojené s Kristovým narodením. V nich sme mali byť posilnení tak náukou ako aj príkladmi proti obrovskému a zo všetkých najväčšiemu pohoršeniu, ktorým sú znepokojované ľudské mysle, keď vo svete znie hlas anjela, ktorý oznamuje všetkému ľudu veľkú radosť pre narodeného Spasiteľa. Veď čo je menej v súlade s pravdou, ak by sme chceli hľadieť na rozum, než že sa bude celý ľud radovať z narodeného Krista, keď najväčšie množstvo a výkvet ľudu sa nielen sám neraduje, ale dokonca prenasleduje radujúcich sa všetkými druhmi múk. Preto bolo potrebné posilnenie proti takémuto pohoršeniu ľudského rozumu, aby sme nič menej neverili, že anjel zvestoval pravdu, aj keď sa rozumu nezdá, že je to v súlade s pravdou. Veď anjelovo zvestovanie nie je nepravdivé preto, že najväčšia časť ľudu odmieta túto radosť, ktorá sa zaiste bez akéhokoľvek rozdielu ponúka všetkým. Podobne ako Boh neprestáva byť Bohom preto, že ho len máloktorí uznávajú; ani vrchnosť neprestáva byť vrchnosťou preto, že veľká časť občanov je zlá a búri sa; ani dar neprestáva byť darom preto, že ho odmietne ten, komu je darovaný. Práve z tohto dôvodu sú tieto sviatky spojené bezprostredne so sviatkami narodeného Krista, aby sme na príklade Štefana, ktorý bol prvý po Kristovi - už prehlásenom za kráľa skrze vzkriesenie - potrestaný predstaviteľmi ľudu preto, že vyznal, že Máriin syn je Kristus. To isté dosvedčuje sám Pán v dnešnom evanjeliu príkladmi všetkých prorokov, ktorí predpovedali, že Kristus príde, a učinili ho jediným pôvodcom ľudskej spásy, proti bezbožným názorom tých, ktorí sa spoliehajú, že môžu byť spasení bez Krista. Odtiaľto treba prevziať to potrebné rozlíšenie. Všetkým sa síce oznamuje radosť z narodeného dieťaťa Ježiša, ale veľká časť ľudí, najmä tých najvyšších, odmieta túto radosť jednak pre omyl prirodzenosti, jednak popudzovaná diablom, ktorý drží ľudskú prirodzenosť v zajatí. Len máloktorí, a to biedni ľudia, počúvajú evanjelium prinesené anjelom z neba a s takou horlivosťou ho prijímajú, že neváhajú čeliť nenávisti celého sveta a všetkým nebezpečenstvám, ba aj samotnej smrti, spoliehajúc sa na túto radosť, ktorú prijali z dieťaťa Ježiša. K takým patril Štefan a iní mučeníci. Ba už od samého počiatku vždy boli takí, ktorí aj z budúceho a ešte len narodeného Krista prijali takú veľkú radosť, že sa odvážili podstúpiť smrť. Preto Kristus v tomto najprísnejšom napomenutí, ktoré je obsahom dnešného evanjelia, začína príkladmi od Ábela, ktorý ako prvý spomedzi ľudí podstúpil smrť. Týmto napomenutím by sa právom mali dať zastrašiť Kristovi nepriatelia, keby nemali srdcia tvrdšie než akýkoľvek diamant, ktoré sa nielen nedajú obmäkčiť, ale zaobchádzaním ešte viac tvrdnú. Tak boli farizeji týmto pokarhaním ešte viac podráždení, že premýšľali o smrti svojho Spasiteľa a na tretí deň ju aj vykonali. Súhrn tohto evanjelia je teda taký: Ako sa pastierom a im podobným neoznamuje nič iné než radosť, pretože súhlasia s preradostným hlasom anjelov, tak farizejom a im podobným, ktorí odmietajú zvesť radosti a jej sladkosť prenasledujú hroznou krutosťou, a tým sa robia nehodnými nebeskej a večnej radosti, nezostáva nič iné než najsmutnejšia zvesť, že sú naveky zavrhnutí od Boha. A to nie nespravodlivo. Veď prečo tak pyšne pohŕdajú Bohom, ktorý im dobrovoľne ponúka svoje dobrodenia? Toto rozlíšenie je nevyhnutné. Lebo v skutočných pokušeniach nám diabol predstavuje hrozného Krista, hovoriaceho len samé blesky, a toho láskavého a milého, ktorý volá k sebe utrápených a sužovaných ľudí a sľubuje im svoju pomoc, odstraňuje čo najďalej z dohľadu. Tu je potrebná tá múdrosť, aby sme vedeli, že sa Kristus hnevá len na tých, ktorí odmietajú jeho dobrodenia, ponúkané s tak ochotnou a pripravenou mysľou, že neopomenul nič, o čom si myslel, že by mohlo poslúžiť k odporúčaniu jeho lásky k nám. Ale poďme už k samotnému evanjeliu. Aký je prvý oddiel? Je to významné odporúčanie Kristovej lásky, ktorou objíma aj tých, o ktorých vedel, že budú jeho úhlavnými nepriateľmi, ktorí mali zabiť nielen jeho samého, ale aj tých, ktorých pošle. Túto lásku ukazuje týmito slovami: “Hľa, ja posielam k vám prorokov a mudrcov a zákonníkov,” to znamená: Ja, Syn Boží, rovný Otcovi od večnosti, ktorý som pre vás prijal ľudskú prirodzenosť a vzal som na seba všetky vaše bremená, nečakám, aby ste vy ku mne posielali poslov, ktorí by prosbami a darmi získavali moju milosť a pomoc, ale sám od seba k vám posielam nie tých, ktorí by vás a vaše veci vyčerpávali, ale tých, ktorí by vás, vyčerpaných, naplnili všetkou radosťou a hojnosťou všetkých nebeských dobier. Prví z ich počtu sú proroci, ktorí všetci hľadia na mňa jediného a predstavujú ma, aby som bol poznaný. A ak im niektorí nerozumejú, posielam aj mudrcov, ktorí z môjho poverenia robia výroky prorokov jasnejšie než samo svetlo. K nim pripájam zákonníkov, ktorí zapisujú a pre večnú pamäť zachovávajú tak prorocké výroky, ako aj výklad mudrcov. Títo všetci jedným hlasom vyznajú, že ja som zasľúbený Pán a Spasiteľ, a že nebude žiadny iný. Budú vás napomínať so všetkým úsilím ducha, aby ste nasledovali moju vieru, aby ste, zanechajúc falošné istoty, verili, že ja jediný som ten, komu môže byť vaša spása správne zverená. Týmto spôsobom chcel dosvedčiť svoju najväčšiu lásku k nám. Veď čo mohol urobiť viac, než že aj proti ich vôli ponúka svoje nesmrteľné dobrodenia? Ten, ktorý mohol svojou mocou úplne zničiť celý národ skôr, než bol ním ukrižovaný, nielen že netúži pomstiť svoju smrť, ale dokonca sľubuje tých, ktorí dobrovoľne ponúknu odpustenie takého zločinu, ak by sa niektorí spamätali. Túto obdivuhodnú horlivosť v Kristovi, ktorou je aj k tým, ktorí si to u neho najhoršie zaslúžili, najláskavejšie naklonený, by mali všetky zbožné mysle usilovne rozjímať. Niet totiž účinnejšieho lieku proti zúfalstvu. Aký je druhý oddiel? Kristova žaloba nad hroznou nevďačnosťou sveta, ktorá je sama osebe veľká, ale ešte oveľa strašnejšia je preto, že pochádza od toho ľudu, ktorému bol Kristus zasľúbený pred všetkými ostatnými. A nie je to obyčajná nevďačnosť, aká sa bežne stáva voči tým, čo si zaslúžia vďaku, ale taká, ktorá vôbec nemá podobný príklad. Veď čo je strašnejšie než prenasledovať z mesta do mesta, bičovať, ukrižovať a zabíjať: nie vrahov, zlodejov a lotrov, alebo tých, ktorí majú aspoň nejaký úmysel škodiť, ale tých, ktorí sú poslaní od Boha, ktorí sľubujú ľuďom Božiu milosť, odpustenie všetkých previnení, božstvo a večný život. Veď toto by nebolo znesiteľné ani voči tým, ktorým sa dostalo nejakej čo len najmenšej služby, alebo sa im nestalo vôbec žiadne zlo. Z toho sa ľahko ukazuje, že ľudia sú nielen pokazení hroznou skazenosťou, ale sú podnecovaní od samého diabla najkrajnejším zúrivým šialenstvom, že Boha za jeho nesmrteľné dobrodenia prenasledujú s takou krutosťou v jeho služobníkoch, skrze ktorých zvestuje svetu pokoj. Ako Izaiáš a Pavol odporúčajú toto dobrodenie s najväčším obdivom: “Aké krásne sú nohy tých,” hovoria, “čo hlásajú pokoj, čo hlásajú dobré veci!” (Rim 10,15; Iz 52,7) Túto krásu a nádheru, ktorú aj Žalm 68 podivuhodne ospevuje, pretože nepreniká do ľudských očí, vidia len nemnohí, ktorí sú osvietení Božím Duchom. Ostatné množstvo necíti nič ohyzdnejšie a považuje takýchto poslov božského evanjelia za takú špinu, ktorou sa zdá byť poškvrnený celý svet a nemôže sa očistiť, ak nebudú tieto nebezpečenstvá a trápenia odstránené. Sem patrí Pavlova žaloba z Prvého listu Korinťanom 4. Keďže teda Cirkev od počiatku vždy znášala tento údel, že bola všetkými spôsobmi sužovaná bezbožnými, ktorí vládnu vo svete, a dokonca sama hlava Cirkvi, totiž Boží Syn, ktorý stojí v prvej línii a prijíma prvé a najväčšie, skutočne smrteľné údery, je nevyhnutné, aby sme aj my tak pripravovali svoje mysle, aby sme boli pripravení na utrpenie, nie na vládnutie. Najmä ak sa pohybujeme v učiteľskom úrade, ktorý diabol robí mnohými každodennými bremenami najťažším, keď zvnútra i zvonku neustále unavuje verných Kristových služobníkov a mnohých aj vyvracia, ako to ukazuje sama skutočnosť. Aký je tretí oddiel? Kristova najprísnejšia hrozba, ktorá dosvedčuje, aký veľký bude trest za takú veľkú nevďačnosť, aká je vo svete pri pohŕdaní Službou, ktorou sa všetkým ľuďom ponúkajú Božie dobrodenia, zasľúbené a darované v Synovi. “Všetka krv,” hovorí, “ktorá bola vyliata od spravodlivého Ábela až po krv Zachariáša, syna Barachiášovho, ktorého ste zabili medzi chrámom a oltárom, padne na vašu hlavu.” Ó, najbiednejší údel bezbožných a všetkých tých, ktorí buď nepoznajú evanjelium, alebo ak ho počujú, odvracajú sa od neho, alebo ho dokonca najtrpkejšie prenasledujú, pretože všetka krv spravodlivých má padnúť na nich. Príklady možno vziať od tých, ktorí sú si vedomí čo len jednej vraždy, či už ju spáchali skutkom alebo súhlasom, dokonca aj na človeku, ktorý nebol spojený s Bohom. Básnici predstierajú, že ich prenasledujú fúrie ozbrojené horiacimi fakľami a že nikde nemôžu nájsť pokoj. A toto nie je prázdny výmysel: ale v skutočnosti všetci vrahovia vnútorne pociťujú hrozné výčitky, ktorými sú neustále mučení, oveľa silnejšie než akýmikoľvek katovými mukami, takže nikde nemôžu obstáť, nikdy nemôžu byť pokojní v duši, stále sa boja, stále sa domnievajú, že majú trest a katov za pätami. Až do takej miery, že sa často zistilo, že vrah sa sám dobrovoľne udal, aby radšej čím skôr skončil život, než by mal dlhšie znášať takéto muky. Ak sa to nestane, predsa - čo je oveľa žalostnejšie - keď raz ochutnal ľudskú krv, vrhá sa z jednej vraždy do druhej, takže by sa nerozpakoval zabiť všetkých ľudí, keby mohol. Či toto nie je byť hnaný fúriami? Či toto nie je úplne vyzliecť ľudskú myseľ a celú prirodzenosť a úplne sa premeniť na diabla? A to ukazujú aj vonkajšie znamenia: zúrivosť v tvári, znetvorenie očí, úskočné slová a skutky a iné veci tohto druhu. Ak je taký údel ktoréhokoľvek vraha, čo sa stane tým, ktorí prenasledujú, bičujú a zabíjajú tých, čo sú nielen nevinní od každého zločinu, prinášajú nie obyčajné dobrodenia a nie sú poslaní od nejakého človeka, ale od Boha, s takými veľkými dobrodeniami, ktorým sa ani mysle anjelov nemôžu dosť vynadivovať? A pri iných previneniach, ktoré sú občianske, ľudia podstupujú len zločin tých, ktoré sami spáchali. Ale keď sa krivda deje božským poslom, ktokoľvek je jej pôvodcom alebo schvaľovateľom, robí sa vinným všetkými krivdami, ktoré svätí od počiatku vytrpeli od sveta spolu s Kristom, svojím kniežaťom. Akú záplavu, akú potopu krvi pocíti ten na poslednom súde, že sa naňho vyleje? Keď toto budeme uvažovať, budeme tak ďaleko od toho, aby sme sa nechali krivdami nepriateľov pohnúť k pomste, že sa budeme dokonca dobrovoľne zľutovávať nad ich údelom. Preto keď jeruzalemské ženy oplakávali Ježiša idúceho na kríž, povedal: “Neplačte nado mnou, ale plačte nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo ak sa toto deje so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?” (Lk 23,28.31) A visiaci na kríži sa modlí za svojich ukrižovateľov, ktorých hrozné muky videl prichádzať. Tak sa aj Štefan pohnutý milosrdenstvom modlí za tých, ktorí ho kameňovali. Videl totiž, aké strašné a kruté zlá si nepriatelia privolávajú takým činom. Hoci tieto zlá boli dosť ťažké pri skaze ľudu, predsa budú oveľa ťažšie po tomto živote, ako dosvedčujú tie hrozby: “Beda ti, Kafarnaum, beda ti, Betsaida a Korozaim! Lebo Týru a Sidonu a Sodome bude v deň súdu znesiteľnejšie ako vám.” (Mt 11,21-24) Ak také veľké tresty čakajú tie mestá, ktoré počuli slovo prorokov a mudrcov a nekonali pokánie, čo sa stane Jeruzalemu, v ktorom boli všetci proroci zabití, a nakoniec aj sám Pán prorokov so svojimi ostatnými služobníkmi? Čo sa stane našim tyranom, ktorí vyznávajú, že Ježiš je Kristus, a predsa jeho služobníkov prenasledujú všetkými druhmi múk a s takou nenávisťou, akú by nikto nikdy neveril, že by mohla padnúť na ľudskú prirodzenosť, keby sme už na vlastné oči nevideli veľkosť zúrenia u nepriateľov evanjelia, ktorí čím viac krvi prelievajú, tým viac žíznia po krvi spravodlivých, tak ako vodnateľní po vode. Aký je dôvod, prečo je vinník jedného spravodlivého nútený niesť vinu všetkých spravodlivých? Je jedna a tá istá Cirkev všetkých zbožných od počiatku sveta až do konca, tak spojená so svojou hlavou Kristom, že údy žiadneho tela nemôžu byť viac spojené. Ako sa teda ten, kto poranil jeden úd, považuje za toho, kto v skutočnosti poranil celé telo, pretože celé telo je zasiahnuté, keď je poranený jeden úd, tak každý, kto krivdí jednému človeku milému Bohu, uráža celé množstvo zbožných. Ako to ukazuje podobenstvo o zlom sluhovi, v ktorom spolusluhovia toho, ktorému bolo učinené násilie, sú rovnako zasiahnutí jeho zlom ako svojím vlastným (Mt 18,31). A nie menej sa taká krivda týka Božieho Syna, ktorý je hlavou Cirkvi, ktorý hovorí: “Kto vás počúva, mňa počúva, kto vás prijíma, mňa prijíma.” (Lk 10,16) Takisto: “Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.” (Mt 25,40) Kto však pácha násilie na Kristovi, pácha násilie na Bohu. Je totiž jeden a ten istý Boh s Otcom a Duchom Svätým, ako hovorí: “Ja a Otec sme jedno” (Jn 10,30), “Kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal.” (Mt 10,40) Ten istý hovorí aj u proroka: “Nedotýkajte sa mojich pomazaných, dotýkate sa totiž zreničky môjho oka.” (Ž 105,15) Ako však nič nie je strašnejšie v tejto kázni pre tých, ktorí odporujú evanjeliu, tak prináša mnoho útechy všetkým, ktorí s evanjeliom skutočne súhlasia a veria, že sú najdrahšími Božími deťmi pre Krista Prostredníka. Veď čo je príjemnejšie než počuť, že nie sme sami, ktorí trpíme, ale že v každom, aj najmenšom zle, trpia s nami všetci svätí, ktorí boli od počiatku, a sám Boží Syn, ktorého krvou sme vykúpení do jeho vlastného dedičstva, ako sa on sám chváli v Žalme 16. A nakoniec sám Boh, ktorý hovorí, že keď sa dotýkajú nás, ktorí milujeme jeho slovo, nedotýkajú sa nohy, ruky, brucha, hlavy alebo vlasov, ani samotných očí, ale zreničky oka, nad ktorú niet nič citlivejšie. Takú veľkú hodnotu máme u Boha my, ktorí sme pred svetom najopovrhovanejší, až do takej miery, že aj naša smrť je vzácna v Božích očiach a naše kosti sú božsky zachovávané s najväčšou starostlivosťou, aby ani jedna z nich nezahynula, ako hovorí Žalm 34. Touto nádejou sa svätí vo všetkých časoch posilňovali vo svojich súženiach. Tou istou nádejou aj my posilňujme svoje duše v našich ťažkostiach, aby sme nielen nezúfali, ale sa dokonca chválili v našich súženiach, ako píše apoštol Rimanom (Rim 5,3), a tým menej sa hnevali na nepriateľov, ktorí nás prenasledujú. Prečo teda Dávid hovorí v Žalme: “Nenávidím ich dokonalou nenávisťou” a zároveň prosí Boha, aby ich potrestal? Je potrebné, aby sme starostlivo skúmali myšlienky zbožných, na čo sa predovšetkým zameriavajú. Až potom správne posúdime ich protichodné pocity. Keď totiž zbožní bezprostredne konajú pred Bohom, ktorého slávu uprednostňujú pred všetkými stvoreniami, a vidia význačné rúhania sveta proti Bohu a prenasledovanie Božieho slova ďaleko najukrutnejšie, nemôžu sa nerozhorčiť prudko proti pôvodcom takých zločinov. Z tejto nehodnosti a horlivosti vznikajú prekliatia proti tým, ktorí najtvrdošijnejšie urážajú Božiu slávu, takže svätí túžia, aby bola bránená a rúhači potrestaní. Toto sú myšlienky viery v mysliach svätých, keď konajú pred Bohom. O tomto cite hovorí Písmo, keď vraví: “Horlivosť za tvoj dom ma stravuje” (Ž 69,10), z ktorej horlivosti Kristus vyháňa kupujúcich a predávajúcich z chrámu a najprísnejšie karhá bezbožných pokrytcov. Ten istý v Žalme 109 vyprosuje všetko najhoršie na zradcu Judáša a židovský národ. Z toho istého pohnutia ducha Peter usmrtí Ananiáša a Zafiru. Týmto pohnutím vedený Štefan najprísnejšie útočí na veľkňazov. A Pavol na veľkňaza Ananiáša, keď hovorí: “Boh ťa zničí, ty obielená stena.” (Sk 23,3) Ale keď zbožní hľadia len na večné tresty bezbožných, a nie nakoľko je nimi urážaná Božia sláva, vtedy sú premožení láskou, takže dobrovoľne oplakávajú najbiednejší údel svojich nepriateľov a prihovárajú sa za nich u Boha. Najmä keď vidia, že prenasledovaním nielenže nič nedosahujú, ale ešte viac pomáhajú zbožným k životu a svoju vlastnú vec robia horšou. Lebo svätí sú bránení Kristom, ktorý najpozornejšie bdie nad svojou Cirkvou, čo po ujatí sa svojho kráľovstva naznačil najmä dvoma veľmi zjavnými zjaveniami. Keď totiž Štefan stál pred rozhnevanými sudcami, videl Ježiša stáť po pravici Božej moci a kývať na neho. Po tomto videní sa jeho tvár zdala odzrkadľovať vzhľad anjela. Tak aj Pavla, dýchajúceho hrozby, jediným slovom z neba zastavil, aby už viac neprenasledoval Cirkev. Ďalej, prosby svätých sú účinné na obe strany. Lebo Kristova modlitba na kríži bola mnohým na spásu. Tak Štefanove prosby vyprosili obrátenie Pavla a iných. Naopak zase Kristove prekliatia zahubili Judáša a jeho nasledovníkov. Dávidovo prekliatie zahubilo Šaula, Doéga, Absolóna a iných sprisahancov. Prekliatie Zachariáša, syna Barachiášovho alebo Jojadovho, ktorého tu Kristus spomína, zahubilo bezbožného kráľa, z ktorého podnetu bol ukameňovaný na nádvorí chrámu. Príbeh je v Druhej knihe Paralipomenon 24. To, že sa zastavuje pri tomto Zachariášovi a nepripája zavraždených neskorších prorokov, robí pre dôraz príkladu. Nič podobné sa totiž nestalo pri ostatných. Tento čin však nemohol byť ukrutnejší. Lebo prorok, ktorý karhal modlárstvo a bezbožnosť kráľa a ľudu, bol ukameňovaný v chráme počas kázania. Hoci tento zločin bol spáchaný pred mnohými storočiami, predsa tým, ktorí vtedy žili, hovorí Kristus: “Vy ste ho zabili,” z toho istého dôvodu, ktorý som krátko predtým uviedol. Lebo kto zabije jedného svätého alebo súhlasí s vrahmi a koná podobne, robí sa vinným všetkými vraždami, ktoré boli spáchané na svätých všetkých čias. Hrozný je tento výrok proti našim protivníkom, ktorí buď sami vzťahujú ruky na zbožných služobníkov a poslucháčov evanjelia, alebo také činy schvaľujú. Aký je štvrtý oddiel? Je to opakovanie predchádzajúcich troch a akoby záver celej kapitoly, kde najostrejšie útočí na prenasledovateľov. Prvý oddiel, týkajúci sa Kristovej lásky, sa opakuje slovami podivuhodne výstižnými: “Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, čo boli k tebe poslaní! Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla!” (Mt 23,37) Tieto slová sú zjavným svedectvom, že Boh nechce, aby ktokoľvek z ľudí zahynul. Veď čo možno pridať k tejto Božej láske, ktorú ukázal vo svojom Synovi, ktorý vo dne v noci nemyslí na nič iné, než ako by všetkými spôsobmi podporil našu spásu a sám sa za nás postaví proti číhajúcemu nepriateľovi, ako sliepka proti jastrabovi a kavke, keď vidí, že jej kuriatkam sa strojí úklad. Nech teraz niekto príde a obviňuje Boha, ak sám vedome a dobrovoľne hynie. Druhý oddiel sa opakuje, keď Kristus hovorí: “A nechceli ste!” Čo Židia ľahko ukázali vraždením a prenasledovaním prorokov, mudrcov a zákonníkov, skrze ktorých boli pozvaní k spáse. Tretí oddiel sa opakuje týmito slovami: “Hľa, váš dom vám ostane pustý!” Tento trest nezahŕňa len to telesné spustošenie, ale aj večné, od ktorého niet nič strašnejšie. Tento ľud je totiž opustený Bohom, ktorý k nemu už neposiela žiadneho proroka, žiadneho mudrca, žiadneho zákonníka, nič s ním nehovorí, ale celkom ho vydal diablovi, ako sa dostatočne ukazuje z jeho zúrenia a šialenstva. Na konci je pridané zvolanie, ktorým úplne navždy hovorí zbohom svojim nepriateľom, o ktorých spáse už zúfa, akoby povedal: “Neuvidíte ma,” to znamená: Nepoznáte ma ako svojho Pána, kým vám to bude pohodlné. Ale príde čas, keď k svojmu večnému zlu budete hovoriť, že som taký, ktorý som bol poslaný od Pána, skrze ktorého budú požehnaní všetci, ktorí vo mňa uverili. Usilujme sa so všetkou horlivosťou, aby sme aj my boli v ich počte. AMEN.

TRETIE ČÍTANIE V DEŇ NARODENIA JEŽIŠA KRISTA, PRELOŽENÉ na sviatok Jána Evanjelistu. Z 2. kapitoly Listu Títovi. „Zjavila sa totiž Božia milosť prinášajúca spásu všetkým ľuďom, ktorá nás vychováva, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v terajšom veku rozvážne, spravodlivo a nábožne, a očakávali blahoslavené splnenie nádeje a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista. On vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a aby si očistil svoj vyvolený ľud, ktorý sa horlivo usiluje o dobré skutky. Toto hovor, takto napomínaj a karhaj so všetkou autoritou. Nech tebou nikto nepohŕda.” (Tít 2,11-15) Aký je kontext? Hoci sú slová tejto epištoly iné než predchádzajúcej, zámer apoštola a stav je úplne ten istý. Predpisuje totiž svojmu učeníkovi Títovi, biskupovi Kréťanov, aby svoju cirkev neustále napomínal, aby Božiu milosť zjavenú skrze evanjelium neprijala nadarmo a nestrpela, aby zostala u nej nečinná, ale aby sa usilovne cvičila vo všetkej duchovnej a novej poslušnosti, tak ako po poriadku vymenoval samotné skutky vlastné jednotlivým stavom a vekom. K tejto náuke pridáva aj hlavný argument patriaci k tejto veci. Hoci je totiž mnoho dôvodov, ktoré nás povzbudzujú k dobrým skutkom - totiž Boží príkaz, cvičenie bázne a viery, ktoré nemôže existovať u tých, ktorí si všetko dovoľujú, takisto vyhnutie sa trestom alebo ich zmiernenie, a odmeny prisľúbené za dobré skutky, telesné i večné - predsa všetky tieto dôvody nemajú takú váhu ako tento Pavlov: bez ktorého ostatné málo platia a žiadne skutky, nech by boli akokoľvek dobré, sa nemôžu páčiť Bohu, ak sa nedejú pre tento dôvod. Lebo zanechávať zlé zo strachu pred trestami a konať dobré v nádeji na odmeny znamená milovať viac seba a svoj prospech než Boha, ako to robia prví robotníci vo vinici. A v posledný deň budú zbožní vyznávať nevedomosť o svojich skutkoch, pretože ich nekonali vedení nádejou na odmeny ako pokrytci, ale podľa Kristovho príkazu, aby nevedela ľavica, čo robí pravica (Mt 6,3). Nie natoľko preto, aby si oni zaslúžili od Boha dobro - zostávajú totiž neužitočnými služobníkmi, aj keď urobili všetko - ale aby uznali Boha, ktorý si už najlepšie zaslúžil od nich, a preukázali mu vďačnosť, akú len môžu. Skutky, ktoré pochádzajú z takej duše, ktorá skutočne horí láskou k Bohu, nech by boli akokoľvek nepatrné, páčia sa Bohu oveľa viac než skutky iných, nech by boli akokoľvek náročné a ťažké. Tak ako otcovi sa jedno slovo alebo slabika bľabotajúceho dieťaťa, o ktorom vie, že ho miluje, oveľa viac páči než najťažšie práce sluhov. Ba čo viac, pokojnejšie znáša, keď ho dieťa bije a ťahá za vlasy, ak to pochádza z hlúpej a detskej lásky, než by strpel prívetivé bozky iných. S takouto mysľou chce Pavol, aby poslucháči evanjelia konali dobré skutky. Tak sa totiž skutočne páčia Bohu, tak niet nebezpečenstva, že by sa do myslí vkradla mienka o spravodlivosti a zásluhách skutkov, ktorá odporuje náuke o nezaslúženom ospravedlnení. Ďalej sa horlivosť v konaní dobrých skutkov zväčšuje, ak sa uvažuje aj o Božom príkaze a konečných príčinách, totiž o raste duchovných darov, pravého poznania Boha, pravej bázne, viery, lásky, vzývania, vyznania, takisto dobré svedomie a odmeny tohto i večného života. Ale prejdem k Pavlovým slovám, od ktorých sa nemôže nič jasnejšie predložiť k horlivosti v konaní dobrých skutkov. Čo teda znamenajú tieto slová? Pre nesmiernu Božiu milosť, prisľúbenú a zjavenú v Synovi podľa zjavenia evanjelia, máme odteraz konať to, čo si Boh, ktorý si nás tak veľmi zaviazal, želá, aby sme konali. Pavol chce totiž najprv rozpáliť a zapáliť naše duše pripomínaním Božích nesmrteľných dobrodení, aby sme sa najprv zahanbili za svoju lenivosť a nevďačnosť a aby sme pocítili akési rozhorčenie voči sebe samým, že sme si tak málo pripomínali také veľké dobrodenia. Potom máme oľutovaním predchádzajúcej viny povzbudiť samých seba k prejavovaniu vzájomnej lásky voči Bohu. Toto je dôvod, prečo Pavol tak dôkladne vštepuje Božie dobrodenia - aby v nás vzbudil jednak zahanbenie, jednak nás povzbudil, aby sme konečne s väčšou horlivosťou a starostlivosťou držali na uzde svoju svojvôľu a žiadostivosť, odvracali svoje mysle od skazených mravov sveta, odporovali diablovým zvodom a všetky svoje zámery riadili podľa Božej vôle. Veď čím sú všetky tieto veci, ktoré konáme a znášame z Božej vôle a príkazu, ak by sme ich chceli porovnať čo i len s najmenšími Božími dobrodeniami - hoci všetky sú tie najväčšie? A že sa nám zdá také ťažké to, čo máme konať pre Boha a jeho slávu, niet inej príčiny, len že tak málo usilovne rozjímame o Božích dobrodeniach. S akým zápalom ducha podstupujú aj barbari vzájomne pre seba prítomné nebezpečenstvá, povzbudení aj tými najnepatrnými službami - čo by sme nerobili pre nespočetné Božie dobrodenia, keby sme si ich vážili podľa ich hodnoty? Ale podivuhodným spôsobom máme chladné duše, aj keď o nich čítame, počúvame a premýšľame; viac nás podnecujú iné veci, ktoré sa týkajú starostí o telo a tento preúbohý život. O čo viac sme odvlečení od horlivosti za Božie zásluhy telesnou lenivosťou a znechutenosťou, svetskou bezbožnosťou a diablovou prefíkanosťou, o to viac sa musíme venovať čítaniu, počúvaniu a všetkými spôsobmi cvičeniu v Božom slove a zápasiť proti všetkým prekážkam, ktoré sa vyskytujú, s takou statočnosťou, aká je hodná kresťanov. Lebo ak ľudia pre neistý zisk zápasia proti dažďom a búrkam, nebezpečenstvám ciest, horúčave, zime a mnohým iným ťažkostiam, prečo by sme statočne nebojovali za Božiu slávu a večné a najpevnejšie dobrá? Toto chce Pavol, aby sme neustále rozjímali, keď káže o dobrodeniach evanjelia. Kedykoľvek sa o nich zmieňuje, dokonca aj v náuke o skutkoch, nemôže sa zdržať - vedený obdivuhodnou horlivosťou a nevyhnutnosťou tejto náuky - aby nepoužil množstvo slov. V tom totiž spočíva všetko, aby sme si tento článok o Božích dobrodeniach, zjavených v Synovi, tak vryli do našich sŕdc, že by sme nechceli nič iné ani vedieť, ani na nič iné myslieť. Toto bolo povedané pre povzbudenie. Teraz sa krátko pozrime na Pavlovu myšlienku. Čo učí? Najprv to, že sa zjavila Božia milosť. Tieto slová, ako bolo povedané aj predtým, treba chápať s osobitným dôrazom. Hoci sa totiž Božia milosť zjavila aj v prisľúbeniach, ako keď bolo otcom prisľúbené semeno požehnania proti hrôzam Božieho hnevu a súdu, Pavol však hovorí osobitne o naplnených prisľúbeniach a zjavenom Kristovi a stavia Nový zákon proti Starému, v ktorom bolo veľa zákona a málo milosti. Milosť bola totiž len prisľúbená a odložená do Nového zákona, v ktorom je už všetko uskutočnené a ohlasované v jasnom svetle bez akéhokoľvek zákona, iba nakoľko je nám prospešný na užívanie tých dobrodení a milosti, ktorá je zjavená v evanjeliu. Preto Ján hovorí: “Zákon bol daný skrze Mojžiša, ale milosť a pravda prišla skrze Ježiša Krista” (Jn 1,17). O túto milosť prosil ľud pri vrchu Sinaj, keď bol až na smrť vydesený hlasom zákona. Táto milosť sa teda najviac zjavila vtedy, keď Ježiš Kristus prišiel na tento svet, narodený z Panny Márie, keď anjeli spievali pastierom, najúbohejším spomedzi všetkých ľudí, ktorí nemali vôbec nič, v čo by mohli dúfať: “Hľa, narodil sa vám Kristus Pán” (Lk 2,11), a tiež: “Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle” (Lk 2,14). Čo podobné bolo kedy počuté ako toto zjavenie, ktorým bola odhalená Božia milosť? Ale ešte oveľa jasnejšie boli tie veci, keď pri Pánovom krste v Jordáne sa otvorili nebesá a Duch Svätý bol videný nad ním v podobe holubice, a tiež bol počutý Otcov hlas: “Toto je môj milovaný Syn, v ktorom som našiel zaľúbenie” (Mt 3,17). To isté sa stalo neskôr pred umučením pri premenení. Čo mohlo byť slávnejšie než toto zjavenie? Už totiž nie otcovia, nie proroci, nie anjeli, ale sám Otec svojím vlastným hlasom verejne z neba vyznáva, že je zmierený pre Máriinho Syna, ktorý sa potom sám ukázal učením, konaním zázrakov, zmŕtvychvstaním, poslaním Ducha Svätého, ktorý napriek odporu všetkých brán pekelných zhromažďuje skrze slovo apoštolov a iných najslabších ľudí Kristovu Cirkev a posväcuje ju z čistej milosti odpustením hriechov. Týmto spôsobom sa zjavila Božia milosť, ktorú Pavol právom nazýva spásonosnou. Jedine táto Božia milosť v Kristovi totiž prináša spásu ľuďom, ktorí nemohli byť spasení žiadnym iným spôsobom. Ba čím viac hľadali spásu, tým menej ju mohli dosiahnuť a čoraz viac zväčšovali svoje odsúdenie. Komu však prospieva táto milosť? Rozum síce pripúšťa, že Boh je milosrdný a náchylný k milosti, a že to najmä ukázal v darovanom Synovi, predsa však robí túto Božiu milosť čiastočnou a užitočnou len pre niekoľkých - buď pre tých, ktorých si Boh vyvolil tajným rozhodnutím, alebo pre tých, ktorí si to u neho zaslúžili viac než ostatní. Ale takéto dvojaké zmýšľanie o Božej milosti je zhubné a úplne ju marí. Tajné vyvolenie je totiž neisté a niet medzi všetkými ľuďmi nikoho, kto by si svojou zásluhou mohol získať Božie zmierenie. Proti týmto veľmi závažným omylom a najprefíkanejším diabolským nástrahám Pavol s osobitným zámerom pridáva všeobecnú časticu. Hovorí totiž: “Zjavila sa Božia milosť spásonosná všetkým ľuďom” (Tít 2,11). Tento výraz “všetkým ľuďom” je spoločný pre oboje. Lebo sa jednak zjavila všetkým, pretože evanjelium pozýva všetkých k účasti na tejto milosti, bez vylúčenia čo i len jediného človeka. A táto milosť je aj spásonosná pre všetkých, ktorí ju len neodmietajú, tak ako ju odmieta diabol a aj ľudí nabáda na odmietanie. Na túto vec sa Boh vo svojom slove všade najvážnejšie sťažuje, že je také veľké šialenstvo ľudí, že nielen v raji poslúchli diabla, ale ho poslúchajú aj v odmietaní lieku na ten pád. Známa je Mojžišova sťažnosť v Deuteronómiu 32 a Kristova v Matúšovi 11 a 23, z čoho sa dá ľahko pochopiť, že nie je Božou vôľou, aby niekto z ľudí zahynul, ale že chce byť takto od ľudí poznávaný a svojmu slovu verený, nie odmietaný. Ktorýmkoľvek ľuďom teda, čo z duše súhlasia s Božím slovom, ktoré ponúka svoje dobrodenia zadarmo všetkým veriacim, všetkým tým je Božia milosť, ktorá sa zjavila v Synovi, spásonosná, podľa toho výroku: “Evanjelium je Božou mocou na spásu každému veriacemu” (Rim 1,16). Toto je hlavný účinok Božej milosti, že udeľuje spásu všetkým ľuďom, ak sa jej len neodvracajú. Ale niekto by mohol povedať: “Sú azda ľudia takí zlí, že nechcú spásu?” Všetci si síce želajú byť spasení, ale tento spôsob spásy, ktorý sa ukazuje v evanjeliu, väčšina odmieta. Židia túžia byť spasení skrze židovský zákon, Turci skrze Mohamedov zákon, pápeženci skrze pápežský zákon, chamtivci bez straty bohatstva, smilníci bez zanechania svojej žiadostivosti, obžerníci bez odriekania si svojho brucha. Nestačí teda chcieť byť spasený, ale je potrebné vstúpiť na tú cestu spásy, ktorú ukazuje evanjelium - totiž činiť pokánie, zriecť sa všetkých telesných žiadostí a všetkými spôsobmi im odporovať, a napokon zaprieť samých seba a tak veriť, že budeme spasení, pretože sme v Božej milosti, ktorá sa zjavila v Synovi. A aká veľká je táto milosť, je dostatočne zjavné v Synovom slove a všetkých skutkoch, ak to len chce niekto pochopiť. Nečaká, kým k nemu prídeme, ale sám dobrovoľne hľadá nás úbohých hriešnikov, aby tak, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla (Mt 23,37), aj on nás unavených a obťažených hrial na svojich prsiach. Ďalej to, čo som teraz povedal o spôsobe a ceste spásy, ako je predpísaná v evanjeliu, to sám Pavol v nasledujúcich slovách jasne vykladá. V ktorých slovách? “Božia milosť,” hovorí, “nás vychováva alebo napráva, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne” (Tít 2,12). To znamená: evanjelium predovšetkým káže pokánie, obviňujúc svet z bezbožnosti, zjavujúc Boží hnev nad všetkou nespravodlivosťou ľudí, ktorí zamieňajú pravdu za lož, ako aj Kristus hovorí: “A keď príde Duch Svätý, bude usvedčovať svet z hriechu” (Jn 16,8). Ale Pavol, majúc veľkú voľbu slov, používa také slovo, ktoré znamená takto obviňovať, ako otec syna alebo učiteľ žiaka: najprv napomínajúc, čo je v synovi alebo žiakovi zlé, aby to pochopil a vystríhal sa toho a nehovel si v tom. Ak sa neuspokojí s týmto napomenutím, trochu ho zostrí. Ak ho však vidí celkom vzdorovitého a nenapraviteľného, vylúči ho, ako Kristus prikazuje učeníkom v Matúšovi 18. Títo sú totiž pred Bohom hlavne vinní z bezbožnosti preto, že sa nehanbia privlastňovať si tú slávu, ktorá patrí jedine Božej milosti a milosrdenstvu. Aj týchto spolu s ostatnými volá evanjelium skrze Božiu milosť, aby poznali a zapreli svoju bezbožnosť. Ak poslúchnu, ako poslúchol Pavol, sú blažení. Ak nie, musia potom počuť: “Vy hady, plemeno vreteníc, ako uniknete odsúdeniu do pekla?” (Mt 23,33). Ak ani toto nepočúvajú, posledné kázanie znie: “Má v ruke vejačku” (Mt 3,12). Tiež: “Sekera je už priložená na korene stromov; každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa” (Mt 3,10). “Váš dom vám ostane pustý” (Mt 23,38). “Neochutnáte moju večeru” (Lk 14,24) a podobne. Evanjelium teda chce, aby sme vyzliekli a umŕtvili starého človeka, bezbožného a bojujúceho so zákonom Božím svetskými žiadosťami, a žiada, aby sme sa znovuzrodili, koľkí len sme - nielen Zacheus, Matúš, cudzoložnica a iní, ale aj Nikodém, Pavol atď. Účinkami novej prirodzenosti je čestný, spravodlivý a zbožný život v tomto svete. Lebo kto teraz zanedbáva svetlo a zotrváva vo svojich temnotách, to jest, kto teraz neposlúcha evanjelium volajúce k pokániu, aby sa zriekol bezbožnosti a starej žiadostivosti, ktorá je od diabla, a neusiluje sa žiť čestne, spravodlivo a zbožne podľa Boha, ako každý sľubujeme v krste, ten necháva prejsť čas milosti, po ktorého pominutí nezostáva žiadne miesto pre spásu. Čo ešte robí Božia milosť? Nielen prikazuje nám začať pokánie, ale aj vytrvať a silno sa držať povolania, aby sme sa čoraz viac zriekali bezbožnosti spolu s inými žiadosťami a rástli v čestnom, spravodlivom a zbožnom živote, posilnení nádejou blaženosti, ktorá sa zjaví pri zjavení sa slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista. Je totiž potrebné ustavičné pokánie, keďže v tomto živote v nás vždy zostáva hriech, ktorý treba umŕtvovať spolu so starým človekom, a nový človek, určený pre život, je len začatý a v tomto živote sa nemôže zdokonaliť. Aby sme však mohli vytrvať, je potrebná veľká sila ducha, ktorá sa čerpá z istoty prisľúbených vecí alebo z nádeje a očakávania tej blaženosti, ktorá je nám uložená v nebi. O tejto nádeji hovorí Pavol, že očakáva blaženosť, ktorá sa má zjaviť, keď sa Ježiš Kristus zjaví v sláve. Jeho nazýva veľkým Bohom nielen preto, že je taký svojou prirodzenosťou, že je veľký medzi bohmi, ako ho oslavuje Žalm 82, ale aj pre veľké veci, ktoré koná pre našu spásu. Teraz nás totiž v neviditeľnej podobe chráni, sediac po Božej pravici, proti ešte silným bránam pekelným, ale keď sa zjaví v sláve, skutočne nás oslobodí od moci všetkých mocných, aby on jediný bol veľký, a tá veľkosť, ktorá je pre iných, ako diabla a bezbožných, na postrach, nám bola na spásu. Preto keď nazval Ježiša Krista veľkým Bohom, dodáva “náš Spasiteľ”. Chce byť totiž veľký a viditeľný v spasení, nie v zatratení. Spôsob spasenia však Pavol opisuje v nasledujúcich slovách. V ktorých slovách? “Ktorý sám seba vydal za nás, aby nás vykúpil z každej neprávosti” atď. Takto sme totiž ním boli spasení: My sme boli plní každej neprávosti a prirodzenosťou skazení, navyše sme boli ovládaní najnespravodlivejším tyranom, ktorý nás vrhal z jedného hriechu do druhého, takže čím viac sme sa snažili liečiť hriech, tým viac sme hrešili, ako to ukazujú príklady modlárstva všetkých vekov od samého počiatku. Z tejto ďaleko najväčšej biedy nás Kristus vykúpil, aby sme boli slobodní nielen od našej neprávosti, ale aj od pôvodcu neprávosti, v ktorého moci sme boli. A neurobil to zlatom a striebrom, ktorých cena je medzi ľuďmi vysoká, ale u Boha nemá žiadnu váhu, ale vyliatím svojej vlastnej krvi, nad ktorú nemohlo byť u Boha nič vzácnejšie. Keďže však neprávosť bola odstránená touto obetou, ako bolo predpovedané skrze Daniela, nevyhnutne z toho vyplýva, že sme tým istým Spasiteľom oslobodení aj od Božieho hnevu a smrti. Lebo kde niet viny, tam nezostáva ani žiadny trest. Aby nám však Pavol odporúčal nesmiernu Spasiteľovu starostlivosť o nás, preto hovorí: “Vydal sám seba za nás”, ako aj on sám v Jánovom evanjeliu vyhlasuje svoju vôľu: “Ja dávam svoj život za ovce” (Jn 10,15). Nielen teda teraz sedí po pravici Otca a prihovára sa za nás, ale hneď po páde človeka sa postavil medzi neho a Boha, aby náhly Boží hnev nezničil človeka naveky, a to s takou láskou, že radšej chcel podrobiť seba večnej smrti než ľudské pokolenie. Kto pevne drží túto vôľu Božieho Syna, ten nemôže urobiť nič účinnejšie pre spásu. Nie je však len vykupiteľom, ale aj ospravedlňovateľom, ktorý z hriešnikov, ktorých vykúpil a zmieril s Bohom, skutočne robí aj spravodlivých, očisťujúc ich slovom, Duchom Svätým a vierou. Toto sú totiž nástroje očisťovania, podľa toho: “Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám hovoril” (Jn 15,3). Tiež: “Duch pravdy vás uvedie do celej pravdy” (Jn 16,13). Tiež: “vierou očistil ich srdcia” (Sk 15,9). Týmto spôsobom si robí ľud zvláštny, alebo prijatý, alebo nový - všetkými týmito významami sa totiž správne vykladá Pavlovo slovo “περιούσιον”. A tento Kristov ľud, ktorý je jeho Cirkvou, s obdivuhodnou horlivosťou nasleduje dobré skutky, ako to znamená grécke slovo “ζηλωτής” (horlivec), odvodené od slova “ζῆλος” (horlivosť). Tak Pavol opäť podal prekrásny súhrn celého evanjelia, keď ukázal hlavnú príčinu konania dobrých skutkov a novej poslušnosti. Vymenoval totiž po poriadku všetky časti evanjeliovej náuky: pokánie, vieru v Krista a účinky alebo ovocie viery. A túto náuku chce, aby sa vždy zdôrazňovala učením, napomínaním a s autoritou káraním, ak by ňou niekto pohŕdal, že to neostane bez trestu. Nech teda každý koná svoju povinnosť, aby aj učitelia odovzdávali túto spásonosnú náuku s najväčšou vernosťou, aj učiaci sa ňou nepohŕdali, aby sme s radosťou očakávali slávu veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista. AMEN.

EVANJELIUM NA SVIATOK JÁNA EVANJELISTU Ján 21 „Keď sa najedli, opýtal sa Ježiš Šimona Petra: „Šimon, syn Jána, miluješ ma väčšmi ako títo?” Odpovedal mu: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.” Ježiš mu povedal: „Pas moje baránky!” Opýtal sa ho znova, po druhý raz: „Šimon, syn Jána, miluješ ma?” A on odpovedal: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.” Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!” Spýtal sa ho aj tretí raz: „Šimon, syn Jána, máš ma rád?” Peter sa zarmútil, že sa ho po tretí raz pýtal: „Máš ma rád?” a odpovedal mu: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.” Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce! Amen, amen, hovorím ti: Kým si bol mladší, opásal si sa sám a chodil si, kde si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky a iný ťa opáše a bude viesť, kam nechceš.” To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Keď to povedal, vyzval ho: „Nasleduj ma!” Peter sa obrátil a zbadal, že za ním ide učeník, ktorého Ježiš miloval a ktorý sa pri večeri naklonil k jeho hrudi a opýtal sa: „Pane, kto je to, čo ťa zrádza?” Keď Peter videl tohto učeníka, povedal Ježišovi: „Pane, a čo bude s týmto?” Ježiš mu odpovedal: „Ak ho chcem nechať, kým neprídem, čo ťa do toho? Ty ma nasleduj!” A tak sa medzi bratmi rozchýrilo, že ten učeník nezomrie. Ježiš mu však nepovedal, že nezomrie, ale: „Ak ho chcem ponechať, kým neprídem, čo ťa do toho?” To je ten učeník, ktorý vydáva svedectvo o týchto veciach a ktorý ich zapísal. A my vieme, že jeho svedectvo je pravdivé. Je však ešte veľa iného, čo Ježiš vykonal. Keby sa to všetko malo dopodrobna spísať, myslím, že by celý svet nemal dosť miesta na knihy napísané o tom.” Aký je stav tohto evanjelia? S veľkou múdrosťou bolo ustanovené, aby toto evanjelium bolo spojené s predchádzajúcimi, a to proti inému pohoršeniu, ktoré ľahko vzniká po náuke o kríži a prenasledovaní, ktorému je poddaná Cirkev a Kristov ľud na tomto svete. Lebo tak ako nás predchádzajúce evanjeliá posilnili sprava, aby sme sa nepohoršovali nad veľmi nepríjemným vzhľadom Kristovho kráľovstva, ktoré sa zdá byť v rozpore so šírkou zasľúbení, tak toto evanjelium chráni naše mysle, aby sa neodchýlili doľava, to znamená, aby sme si nemysleli, že všetci musia byť jednoducho v rovnakom postavení, a že nikto nemôže byť spasený inak, než že zahynie krvavou smrťou. V tomto omyle sú nerozumní novokrstenci. A tak sa vo svojom povolaní dobrovoľne vystavujú nebezpečenstvám a zámerne si privolávajú násilný spôsob smrti. Lebo v tomto evanjeliu Kristus zjavne rozlišuje povolania a nechce, aby boli Peter a Ján vo všetkom podobní, ale aby každý poslúchal svoje povolanie. Jedného povoláva k násilnej smrti a kratšiemu životu, druhého k prirodzenej smrti, ktorú so sebou prináša prirodzenosť, a k dlhšiemu životu. A Kristus to robí preto, aby učinil svoju moc jasnejšou, aby sa viac ukázalo, že smrť i život jeho nasledovníkov sú v jeho rukách, nie v moci sveta a tyranov. Lebo ako on sám položil svoj život a podstúpil smrť vtedy, keď to uznal on sám za vhodné, nie keď to chceli nepriatelia (tak hovorí v Jánovom evanjeliu 10: “Nikto mi život neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať”), tak ani nikoho zo svojich nenecháva v moci diabla a sveta, ktorí keby mohli naplniť svoju vôľu, zničili by celú Kristovu Cirkev v jedinom okamihu. Ale má všetkých svojich vo svojej ruke a každému určuje jeho život a smrť nie podľa vôle sveta a jeho kniežaťa, ale podľa svojho rozhodnutia, ako to vyžaduje jeho sláva a spása každého zbožného. Či teda zbožní a veriaci v Krista žijú alebo zomierajú, svojmu Pánovi žijú a zomierajú. Toto učenie je potrebné pre Cirkev, aby každý slúžil Kristovi vo svojom povolaní a poslúchal ho, a aby pre rozdielnosť podmienok si jeden nemyslel, že je u Boha vo väčšej a iný v menšej milosti, ani aby jedni druhým nezávideli. Ale nech každý považuje svoje postavenie za najlepšie a najvhodnejšie pre seba, tak ako ho prijal od svojho Pána, ktorému slúži. Jeho múdrosti nech zverí seba i všetko svoje v živote i smrti, a nech sa príliš zvedavo nepýta, prečo Boh koná s ním inak ako s ostatnými, čo je najväčšia pochabosť. Naopak, najväčšia múdrosť je vo všetkých veciach závisieť jedine od Božieho súdu. Preto Žalm 111 nazýva bázeň Pánovu počiatkom múdrosti. Ak sa jej svet vysmieva, čo potom? Vec sama predsa dokazuje, že Božia múdrosť je istá a všetka múdrosť sveta má tie najbláznivejšie konce, aj keď táto má najskvelejšie začiatky, kým tamtá také, že sa nič nezdá byť nezmyselnejšie a menej zodpovedajúce očakávaniu. Z koľkých častí pozostáva toto evanjelium? Možno ho vhodne rozdeliť na štyri časti. Prvá je skúška Petra, druhá rozprávanie o Petrovej smrti, tretia vyvrátenie jeho zvedavosti a štvrtá záver celého evanjelia. Čo sa týka prvej časti o skúške Petra, Kristus vo svojej božskej múdrosti koná to, čo je nanajvýš potrebné. Vedel totiž všetko - aj to, čo sa malo stať jeho učeníkom, aj aká veľká bola ich slabosť. A keby to aj nevedel, čo však bolo nemožné, ľahko to mohol pochopiť v čase svojho utrpenia, keď ho Peter trikrát zaprel a ostatní utiekli, opustiac svojho Pána, hoci predtým sľubovali, že s ním pôjdu aj do väzenia i na smrť. Ak boli takí slabí v cudzom nebezpečenstve, o čo menej by vytrvali vo vlastnom, keby po jeho zmŕtvychvstaní neboli vybavení iným, pevnejším duchom a vrúcnejšou láskou ku Kristovi. Mal im totiž zveriť úlohu najväčšej dôležitosti - byť nástrojmi jeho kráľovstva, ktoré sa malo zjaviť po celom svete. Aký veľký zápas tu videl prichádzať! V ňom mal diabol použiť všetky svoje nástroje proti jeho učeníkom, ktorí boli takí slabí, a mal pohnúť sily celého sveta proti týmto nemnohým a bezbranným, postrádajúcim akúkoľvek ľudskú pomoc. Z tohto dôvodu Kristus najprv skúša Petrovu dušu, nie preto, že by ju nepoznal, ale kvôli samotnému Petrovi a ostatným. To, že sa pýta menovite Petra, robí z dvoch dôvodov. Po prvé, pretože právom ho mal milovať viac než ostatní, keďže mu bolo viac odpustené, ako hovorí o hriešnej žene: “Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi milovala.” Po druhé, pretože mal byť medzi ostatnými akoby v prvej línii, ako to ukazuje kniha Skutkov. A neuspokojil sa s tým, že sa ho spýtal raz, ale trikrát opakuje tú istú otázku, až kým v ňom nevyvolá určitý nepokoj a starosť, v ktorej Peter, nedôverujúc sebe samému, ponecháva celý úsudok a rozhodnutie o sebe Pánovi s najväčšou pokorou, vôbec nie s podobnou povýšenosťou, akú predtým použil a potom tak hanebne padol, na čo si teraz Peter bezpochyby spomenul. A tak Pán dal Petrovi najavo, že až teraz je vhodný na prevzatie apoštolského úradu, potom čo horel pravou láskou k nemu, nie tou pokryteckou a povýšeneckou ako predtým, keď sa odvážil obviniť svojho Pána zo lži a príliš sa spoliehal na svoje sily. “Teraz teda,” hovorí, “pas moje ovce, ak ma naozaj miluješ.” Lebo nie je potrebná len priemerná láska na znášanie nenávisti celého sveta, na odolávanie strašným útokom satana, ktorými napáda dušu i telo, najmä pri takej veľkej slabosti prirodzenosti. Hoci všetci, ktorí sa hlásia ku Kristovi, sú vystavení rôznym búrkam, predsa tí, ktorí učia, sú obzvlášť sužovaní, pretože sa nemôžu skryť. Týchto diabol najmä tlačí a útočí na nich všetkými svojimi nástrojmi, či by azda neustúpili od svojej povinnosti, buď zlákaní výhodami, ktoré sa im ukazujú, alebo odstrašení zlom. Ak to satan dosiahne, je po Božom slove. Lebo keď chýbajú učitelia, ľahko potom odstráni slovo z myslí ľudí, jednak preto, že sami sú náchylní k bludu, jednak preto, že na miesto zbožných učiteľov dosadzuje pôvodcov falošných náuk, ktorými bez veľkej námahy vyhasína v dušiach ľudí všetky pravé predstavy o Bohu. Keďže teda Peter bol vyvolený, aby vzal na seba to najťažšie bremeno, Pán ho upozorňuje, že je potrebné obrovské úsilie a horlivosť ducha na znášanie ťažkostí a nebezpečenstiev, ktoré so sebou prináša úloha učiť evanjelium, proti ktorému sa stavia všetko, nielen mimo nás, ale aj v nás, všetky prirodzené sily. Akoby hovoril: “Doteraz si zakúsil len akési predzvesti zla, Peter, a ani tie si nebol schopný zniesť, čo budeš robiť potom, keď uvidíš, že nie nejaká slúžka alebo Kajfášov dom (por. Mt 26,69-75), ale celý svet ti je nepriateľom? Preto potrebuješ úplne iného ducha, ak nechceš opustiť svoju povinnosť a statočne ma vyznávať. Je totiž potrebné, aby si ma a moje meno kládol nad všetky veci, dokonca aj nad seba samého, a pritom si nič nenárokoval, ale vedomý si svojej slabosti, spoliehal sa len na moju pomoc, lebo ja budem s tebou, veď budeš konať moju vec, nie svoju.” Čo hovorí Petrovi, to sa vzťahuje na všetkých spoločníkov v jeho úrade. Všetci musia byť naplnení veľkou horlivosťou za Krista a jeho slovo, nič si nenárokovať, ale celkom závisieť od lásky a obrany Krista, aby svoje sily mali vždy v podozrení a dôverovali len Kristovej moci, a s tou istou dôverou nech podnikajú všetko, čo robia, nespoliehajúc sa na svoje sily. Takýmto duchom obdarení a vždy si vedomí svojej slabosti, dôverujúc len v Kristovu priazeň, sú naozaj vhodní na úlohu učiť evanjelium, nie nerozvážni duchovia, ktorí sú spočiatku nadmieru horliví, ale v nebezpečenstve najbojazlivejší, ako sa to stalo Petrovi pred Kristovou smrťou (por. Mt 26,33-35). A vtedy mu nedal žiadnu úlohu, ale až teraz, keď vidí, že je pripravený niesť bremeno, zveruje mu pasenie svojich oviec (Jn 21,15-17). Týmito slovami nevynechal nič, čo patrí k úradu apoštolov a ostatných, ktorí učia cirkvi. Po prvé totiž majú byť pastiermi, ktorí pasú, ktorí nie sú starostliví o svoje pohodlie, ale o spásu a bezpečie oviec, aby ich v hlade kŕmili, v smäde napájali, choré posilňovali, vodili na pastvu a privádzali späť, neustále za ne bdeli proti úkladom vlkov (por. Jn 10,11-15), to znamená: aby všetku svoju starostlivosť, úsilie, námahu, prácu, a napokon každú svoju myšlienku venovali správnemu odovzdávaniu Božieho slova, aby vštepovali dušiam pravé poznanie Boha, aby ich potešovali a občerstvovali, aby napomínali, povzbudzovali proti nebezpečenstvám, aby ich bránili proti vlkom, ktorí tajne striehnu, rozsievajúc svoje jedy na zranenie duší. A túto službu majú pastieri konať nie voči vzdorovitým capom, ale voči ovciam, ktoré poslúchajú a všetku svoju nádej vkladajú do pravých a spásonosných pastvín, ktoré prináša Kristus, to znamená, voči dušiam skľúčeným a prestrašeným vedomím hriechu a Božieho hnevu, ktoré sa prejavujú ako učenlivé a s najväčšou túžbou prijímajú evanjelium Božej milosti a netešia sa z iného hlasu než Kristovho. Napokon pastieri majú myslieť na to, že ovce nie sú ich, ale Kristove, ktorý ich vykúpil veľkou a nevyčísliteľnou cenou a urobil ich svojím vlastníctvom. O kom by pohoršil čo len jednu z nich, tomu by bolo lepšie, keby ho hodili živého doprostred mora (por. Mt 18,6). S tým možno porovnať vlkov, ktorí nepasú, ale odierajú úbohé ovce, ktoré sú vykúpené krvou Božieho Syna. A ako pastieri majú zabezpečovať Kristovým ovciam spásonosné pastviny, tak naopak ovce majú pastierom poskytovať živobytie a šatstvo. Hovor o druhom mieste. Kristus predpovedá Petrovi, akú odmenu dostane od sveta za svoju najväčšiu námahu. A ako mal Peter svoju službu spoločnú s mnohými, tak aj odmenu za službu. Oboje od seba odmietla rímska beštia, ktorá si nehanebne nárokuje Petrovo nástupníctvo. Veď sa nenamáha pasením, ale žije pre seba, hovejúc sebe a svojim rozkošiam, a namiesto odmeny si berie kráľovstvá sveta. A napokon netrpí nič pre Kristovo meno, ale pod zámienkou Kristovho mena zabíja, kohokoľvek chce. Ale nechajme túto obludu, od ktorej nikdy nebolo ohavnejšej, a vráťme sa k Petrovi, pravému pastierovi a vernému Kristovmu služobníkovi. Tomu hovorí Pán: “Doteraz si užíval veľkú slobodu a všetko sa ti darilo podľa tvojho zmýšľania. Teraz však bude iný život, iné mravy, aby si bol nútený vziať svoj kríž a nasledovať ma (por. Mt 16,24). To bude oveľa ťažšie než loviť ryby. Nemysli si teda, že budeš kniežaťom sveta, ako si dúfal, ale služobníkom všetkých ľudí, ako som bol ja, tvoj učiteľ. Lebo sa nepatrí, aby bol učeník nad učiteľom a sluha nad svojím pánom (por. Mt 10,24). A keď budeš slúžiť s najväčšou vernosťou, dostaneš za svoju prácu túto odmenu: nenávisť, rany, väzenie, potupu a napokon aj samotnú smrť.” Toto všetko Peter zakúsil, ako to dokazujú príklady v Skutkoch apoštolov. Toto bol ten čas, o ktorom povedal Pán: “Môžu azda svadobní hostia smútiť, kým je ženích s nimi? Prídu však dni, keď im ženícha vezmú, potom sa budú postiť” (Mt 9,15). Lebo nič nemohlo byť úbohejšie a namáhavejšie povedané alebo vymyslené, než čím boli apoštoli a ich nasledovníci, a právom možno o nich povedať to, čo hovorí Písmo o Mojžišovi v Knihe Numeri 12, že nikto z ľudí, čo boli na zemi, nebol nešťastnejší než on. To sa dá ľahko pochopiť z dejín apoštolov a ich spisov. Preto z tohto druhého miesta treba poznamenať, že ten, kto túži po Petrovom úrade, musí byť pripravený nie na kraľovanie, uchádzanie sa o pocty alebo na život strávený v záhaľke - tento spôsob života nasleduje väčšina mníchov a kňazov v pápežstve, aby žili podľa svojej vôle, v najväčšej nečinnosti, nikomu nepodriadení, oslobodení od všetkých bremien spoločenstva - ale na ustavičné a neprestajné znášanie námah, ktorými slúži Kristovi a jeho Cirkvi. Okrem toho na znášanie nevďačnosti sveta a nekonečných nebezpečenstiev. Lebo Boh nechce, aby jeho služobníci očakávali odmenu za svoje námahy od sveta a jeho kniežaťa diabla, ale z neba. A toto Kristovo napomenutie sa netýka len tých, ktorí sú už v službe, ale aj nás, ktorí budeme raz slúžiť Cirkvi a pásť Kristove ovce. Teraz síce, kým sme mladí a podriadení otcovskej výchove alebo učiteľovi, žijeme veľmi príjemný a pokojný život bez veľkej námahy a starostí, aké za nás znášajú deň a noc dobrí rodičia alebo učitelia. Taká bola sloboda a postavenie učeníkov pred Kristovým nanebovstúpením a zoslaním Ducha Svätého na hlásanie evanjelia. Keď však vyjdeme z tejto výchovy a budeme iných predchádzať v učení, vtedy konečne zakúsime obrovské zápasy a nebezpečenstvá, ktoré nikto nemôže zniesť bez veľkej lásky ku Kristovi a jeho slovu. Na toto teda včas pripravujme svoje duše, aby sme nemali viac starostí a ťažkostí pre nepripravenosť. Hovor o treťom mieste. Keď Peter počul o svojom utrpení, vôbec neprejavuje takú duševnú horlivosť ako krátko predtým, keď sľuboval, že bude viac než ostatní učeníci mužom, a dokonca sa aj skutkom preukázal ako statočný vojak, keď sluhovi veľkňaza odťal mečom ucho (por. Jn 18,10). Až tak vreli začiatky. Teraz je však oveľa inak naladený a vyhýba sa predpovedanej smrti. Kde je teraz tá láska ku Kristovi, o ktorej sa hovorilo na prvom mieste? Toto všetko slúži na potlačenie prirodzenej domýšľavosti. Telo totiž, skôr než pochopí nebezpečenstvá, s najväčšou sebaistotou sa púšťa do veci, všetko si nárokujúc, ale v skutočnom nebezpečenstve niet nič slabšieho. Túto slabosť, ako aj ostatné, znášal za nás Boží Syn, keď povedal: “Moja duša je smutná až na smrť” (Mt 26,38); podobne v záhrade, keď pri pohľade na smrť bol natoľko znepokojený, že sa potil krvou a trikrát prosil Otca, aby od neho odňal toto najťažšie bremeno. Duch bol síce ochotný, ale telo slabé (por. Mt 26,41). Aby teda učeník nebol nad učiteľom a sluha nad pánom (por. Mt 10,24), aj Peter bol nútený zakúsiť podobnú slabosť a podľa tela sa vyhýbať smrti, hoci duch miloval svojho Pána a bol pripravený ho vyznávať. S touto slabosťou je spojená ďalšia, že odmietajúc svoj údel, zvedavo sa vypytuje na postavenie druhého. Lebo aj toto je proti láske a viere, ktorú Peter dlhoval Kristovi. Natoľko niet v Petrovej moci, ani v moci všetkých ľudí nič iné, len padať z jedného hriechu do druhého, takže niet ani okamihu, kedy by sme nepotrebovali milosť a milosrdenstvo Božie v Kristovi na odpustenie hriechov. Čo iné znamenajú Petrove slová: “Pane, a čo bude s týmto?” (Jn 21,21), než povedať: “Či som si ja menej zaslúžil od teba než tento, že chceš, aby moje postavenie bolo ťažšie?” To znamená najhoršie podozrievať Krista a jeho vernosť. Nie nadarmo teda Kristus obviňuje túto Petrovu zvedavosť. “Čo teba do toho?” hovorí, “Ty ma nasleduj!” (Jn 21,22), to znamená: poslúchaj moje povolanie a vôľu a znášaj svoj údel pre moju slávu s pokojnou mysľou, a nehľaď závistlivými očami na postavenie druhého, ktoré sa ti zdá pohodlnejšie než tvoje. Ale všetko prenechaj mojej vôli, ako sa patrí, a moj úsudok nadraď svojej hlúposti. Toto napomenutie má veľkú silu na potlačenie bežnej zvedavosti, ktorá síce škodí najviac v každej správe, ale najmä v službe Cirkvi, ak niekto znechutený svojou povinnosťou (čo je spoločná chyba všetkých ľudí, ako dosvedčujú aj pohanské spisy) túži po inom povolaní, ktoré považuje za lepšie než svoje. Toto zlo zrodilo hrozné spustošenia Cirkvi a najzhubnejšie bludy, ktorými bolo Cirkvi spôsobené viac škody než vraždami všetkých tyranov. Príkladov sú plné dejiny tak staré, ako aj súčasné. Z toho je zjavné, aká potrebná je táto cnosť všetkým ľuďom, ale najmä tým, ktorým je zverená starostlivosť o cirkvi a Kristove ovce, aby každý bol čo najviac oddaný svojmu povolaniu a nepovažoval cudzie povolanie za pohodlnejšie než svoje, najmä keď s vyššími stupňami prichádzajú aj väčšie nebezpečenstvá. Ale telo nehľadí na nič iné než na hodnosť a výhody, ak sú vo veciach nejaké, nie na námahy a nebezpečenstvá. Ako Peter považuje Jána za šťastnejšieho, pretože mu nebola predpovedaná krutá smrť, ktorý však vo svojom živote videl toľko trápení, jednak zo strašného zániku ľudu, jednak z rúhaní Kerinta a iných bludárov, že by bol radšej tisíckrát ukrižovaný tyranmi, než znášať tie duševné muky, ktoré cítil. Ale Boh chcel, aby zostal tak dlho nažive pre svoju Cirkev, aby bol niekto z apoštolov, kto by vyvrátil úklady bludárov pre všetky budúce pokolenia. Za toto dobrodenie Cirkev právom vzdáva vďaky Bohu, ktorý všetko najmúdrejšie spravuje. Preto nami nemajú pohnúť rozdiely v povolaniach, ale nech každý prijme to svoje a všetko prenechá Božiemu súdu podľa slov: “Uvaľ na Hospodina svoju cestu, dúfaj v neho, on sa už postará” (Ž 37,5). Ak niekto zmýšľa inak, nech vie, že ťažko hreší proti Bohu a odsudzuje jeho súd. A potom, aj keď sa najviac trápi, predsa nič nedosiahne: Nikto totiž nemôže zmeniť Božiu vôľu. Hovor o štvrtom mieste. Ján, uzatvárajúc svoje evanjelium, potvrdzuje, že napísal všetko pravdivo, pretože to nepočul odinakiaľ, ale osobne videl a poznal všetko o Kristovi, o jeho dvoch prirodzenostiach neoddeliteľne spojených v jednej osobe, takisto o jeho úrade, o jeho učení a skutkoch, koľko uznal za dostatočné pre pravé poznanie Krista a našu spásu, a na vyvrátenie zmätku všetkých bludárov, o ktorom Ján v duchu ľahko pochopil, že príde. Lebo kto neverí tomuto Jánovmu svedectvu, neuveril by o nič viac, ani keby sa o Kristovi napísalo toľko kníh, koľko by tento svet nemohol pojať, ktorými by sa však aj tak nemohlo obsiahnuť všetko. Tak chcel Ján stanoviť mieru a hranicu ľudskej zvedavosti, aby sme sa uspokojili s jeho učením o Kristovi, ktoré je v súlade so spismi prorokov, a nemysleli si, že bolo vynechané niečo, čo je potrebné pre našu spásu. A aby sme nesúhlasili ani s názormi nášho rozumu, ani iných nečistých duchov, ktorí chcú byť múdrejší a duchovnejší než samotní proroci, Kristus, Boží Syn a apoštoli, vo vymýšľaní iných vecí mimo slova odovzdaného prorokmi a apoštolmi, akoby tieto boli potrebné pre ľudskú spásu. V tomto druhu vidíme dosť mnoho nezmyslov rímskej kúrie, od ktorých nás Boh zo svojho nekonečného milosrdenstva a dobroty oslobodil, keď znovu priviedol na svetlo spisy prorokov a apoštolov zo starej temnoty. Toto dobrodenie majú všetci zbožní uznávať a byť Bohu vďační, usilovne o ňom rozjímať a cvičiť sa v ňom, a napokon vzývať Božiu pomoc, aby mohli v tomto svetle vytrvať až do konca. AMEN.

EPIŠTOLA NA NEDEĽU PO SVIATKOCH NARODENIA PÁNA: Galaťanom 4 „Hovorím však: Kým je dedič maloletý, ničím sa nelíši od otroka, hoci je pánom všetkého, ale je pod poručníkmi a správcami až do času, ktorý určil otec. A tak aj my, keď sme boli maloletí, boli sme v otroctve pod živlami sveta. Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy, narodeného pod Zákonom, aby vykúpil tých, čo sú pod Zákonom, a aby sme dostali synovstvo. A keď ste synmi, poslal nám Boh do sŕdc Ducha svojho Syna, ktorý volá: „Abba, Otče.” A tak už nie si otrok, ale syn; a ak syn, tak skrze Boha aj dedič.” (Gal 4,1-7) Aký je stav vecí? PAVOL VEĽMI DÔKLADNE POJEDNÁVA o používaní Mojžišovho zákona. Túto diskusiu začal na konci predchádzajúcej kapitoly proti tým, ktorí sa domnievali, že Mojžišov zákon nikdy nemôže byť zrušený. Z tohto dôvodu učili, že Galaťania a iné národy, ktoré poslúchali evanjelium, musia prijať zákon a obriezku, ak nechcú urobiť evanjelium neplatným a prázdnym. Argumenty protivníkov boli tieto: Po prvé, nesprávne chápané svedectvá Písma, ktoré sú bežné u všetkých falošných prorokov. Napríklad o obriezke citovali zo 17. kapitoly Genezis, že obriezka bola daná ako večná zmluva (Gn 17,7), ako to aj v našich časoch tvrdia Židia, hoci samotná skutočnosť ich usvedčuje, že zákon bol zrušený. Ich omyl je ľahko viditeľný, pretože večnosť sa nevzťahuje na obriezku, ale na zmluvu. Alebo ak by sa to malo chápať o obriezke, “večný” sa musí chápať nie ako nekonečný, ale ako nepretržitý a nikdy neprerušený úkon, ktorý mal trvať až do naplnenia prisľúbení. Ako hovorí Jakub: “Nevzdiali sa žezlo od Júdu, ani palica vládcu od jeho nôh, kým nepríde ten, ktorému patrí.” (Gn 49,10) Potom predkladali aj iné argumenty založené na rozume, čo je druhý základ bludárov. Medzi nimi bol tento hlavný: Ak zákon neospravedlňuje, bol daný zbytočne. Ale je nemožné, aby bol daný zbytočne, ako možno dokázať z dejín, keď sa najväčšie veci diali s ľudom zákona pred zákonom, po ňom i počas jeho vyhlasovania. Preto sa zdá, že zákon ospravedlňuje. Na túto námietku Pavol doteraz odpovedal a ukázal hlavné použitie zákona - že neospravedlňuje (lebo tak by sa prisľúbenie stalo neplatným), ale že slúži Kristovi, ktorý ospravedlňuje, a je akoby pedagógom ku Kristovi, ako sa zvykne učiť v deň obriezky. Ďalší argument znie: Ak sa zákon teraz právom opomína, tak sa mohol opomínať aj v Starom zákone, pretože čo nie je potrebné pre spásu v jednom čase, nie je potrebné ani v iných časoch. Na tento argument Pavol v dnešnom čítaní odpovedá popretím dôsledku: Nevyplýva totiž, že zákon sa kedysi mohol opomínať, pretože teraz je zrušený. Vtedy totiž mal prikázanie, teraz žiadne prikázanie nemá. A toto Pavol ukazuje prekrásnym prirovnaním. Hoci sa v tomto čase zdajú byť v Cirkvi iné spory, predsa sa v podstate zhodujú. Veď čo je častejšie než tieto námietky: že skutky nemajú vôbec žiadny úžitok, ak tí, čo ich konajú, nie sú pred Bohom o nič spravodlivejší, než keby nekonali žiadne skutky. Podobne: Ak nie sú teraz potrebné pre spásu, prečo teda predtým svätí konali dobré skutky? Tieto názory sa potvrdzujú sčasti nesprávne citovanými svedectvami Písma, sčasti rozumom. Preto je aj na vyvrátenie sporov našej doby veľmi užitočné mať dobre a hlboko premyslené tieto Pavlove rozpravy o používaní a trvaní zákona a tých skutkov, ktoré majú Božie prikázanie. Pri iných veciach je totiž odpoveď veľmi jednoduchá, keďže celé prorocké a apoštolské Písmo zjavne odsudzuje bohoslužby ustanovené ľudskou autoritou. Ale počúvajme Pavla, ako argumentuje proti zástancom Mojžišovho zákona, že nebol daný preto, aby trval navždy. Aký je teda jeho argument? Z podobenstva. Ako totiž dedič telesných dobier nie je stále pod vládou a mocou rodičov alebo poručníkov, tak ani dedič večných a duchovných dobier nie je stále pod zákonom. Toto je také jasné a zrejmé, že niet nad to: Veď kto nepozná tento najbežnejší zvyk, ktorým sa ešte nedospelým dedičom zakazuje užívanie otcovského majetku, aby ho pre svoju pochabosť pred časom nepremrhali? Ale aby zostal nedotknutý, kým dedič nebude môcť pre svoj vek správne s ním nakladať, je držaný pod výchovou rodičov, vychovávateľov, poručníkov a správcov rovnako ako sluha. Najprv je takto vzdelávaný, aby sa stal schopným spravovať majetok a aby svojej budúcej slobody neužíval na záhubu, ako to býva zvykom prvého a pochabého veku, ale na spásu. Toto prekrásne súhlasí s duchovným služobníctvom a slobodou, ktorým nebeský Otec určil svoj čas, tak ako telesný otec predpisuje synovi presný čas na prevzatie a vlastnenie dedičstva. Medzitým ho podrobuje službe a uzde, aby nežil podľa svojej, ale podľa cudzej vôle, a to pre svoj najväčší prospech. Boh teda ustanovil čas slobody, keď mal byť predstavený samotný Osloboditeľ po naplnení prisľúbení. Medzitým chcel, aby ľud zostával pod výchovou, a tým prísnejšie ho držal na uzde, aby s väčšou túžbou očakával čas slobody, ako ho očakávali zbožní otcovia, o ktorých Kristus Osloboditeľ hovorí: “Mnohí králi a proroci túžili vidieť, čo vy vidíte, a počuť, čo vy počujete.” (Lk 10,24) Ale ľud bol taký pochabý, že radšej chcel služobníctvo než slobodu, a radšej si zachovať zákon než prijať Osloboditeľa. Dôkaz toho dal kedysi na púšti, keď sa chcel vrátiť do Egypta k hrncom mäsa (Ex 16,3) a uprednostňoval to najtvrdšie otroctvo pred slobodou. Pavol však nazýva výchovu zákona základnými živlami sveta, pretože tak ako je v umeniach potrebné najprv odovzdať isté základy ako písmená, tak aj v mravoch je najprv potrebná kázeň na skrotenie divokosti prvého veku, aby sa mohol udržať v povinnosti a privyknúť si na pevnú cnosť. Ak by však bol niekto taký pochabý, že by aj po určenom čase chcel zostať sluhom alebo pod výchovou, právom by prišiel o slobodu, ako to bolo naznačené v Mojžišovom zákone cez sluhu, ktorý nechce byť prepustený na slobodu. Tak aj v duchovnom živote sa nikto nestane slobodným, kto nechce byť oslobodený skrze Krista Osloboditeľa, ako to nechceli Židia, podľa podobenstva: “Nechceme, aby tento kraľoval nad nami.” (Lk 19,14) Podobne: “Nemáme kráľa, iba cisára.” (Jn 19,15) Ale keby boli chceli, už by viac neboli viazaní zachovávať obriezku a iné zákony, ktoré prijali od Mojžiša, potom čo sa naplnil čas predstavením Osloboditeľa. Podľa toho: “Zákon a Proroci až po Jána.” (Lk 16,16) Keď to apoštoli pochopili, vôbec nenútili pohanov zachovávať zákon, ba práve rukami-nohami sa postavili proti tým, ktorí považovali zákon za potrebný na dosiahnutie Kristových dobrodení, ako je to dostatočne zrejmé zo Skutkov apoštolov a z tohto Pavlovho listu. Čo sa z toho týka nás? Zdá sa síce, že toto je istým spôsobom zbytočné, keďže my, ktorí pochádzame z pohanov, sme nikdy neboli pod Mojžišovým zákonom, ani nie je nebezpečenstvo, že by sme Mojžišov zákon prijali, hoci sa o to Židia veľmi usilujú. Ale toto má vskutku veľký význam v duchovnom živote a pre správne pochopenie učenia o ospravedlnení. Po prvé, aby sme boli chránení proti pokryteckému učeniu, ktoré vždy vládne vo svete s veľkým súhlasom. Keď sa totiž božsky ustanovenému zákonu pri spravovaní Božieho ľudu odopiera ospravedlnenie, o čo menej ospravedlňujú pred Bohom ostatné zákony? Zo všetkého najmenej môže ospravedlniť rímsky pápežský zákon, ktorý bojuje proti božskému a prirodzenému zákonu a je prikrášlený len predstieraním titulu. Po druhé, odtiaľto sa učíme o pravom používaní zákona, ktorý sa vzťahuje na všetkých pre autoritu prirodzenosti ustanovenej Bohom. Je totiž potrebný pre správu tohto svetského a občianskeho života, pre ktorý Pavol nazýva prikázania zákona základnými živlami sveta. Lebo bez kázne, ktorá je riadená zákonom, nemôže byť zachovaná táto občianska spoločnosť, ako to zjavne ukazujú pády a pohromy ríš, ktoré nasledujú po zanedbanej alebo skazenej kázni. Po tretie, aby sme vedeli správne používať zákon duchovne, najmä keď nás desí tým, že ukazuje a odhaľuje hriech. “Lebo zo zákona pochádza poznanie hriechu” (Rim 3,20) a pôsobenie hnevu, atď. Vtedy, keď sme prestrašení, nemáme zostávať v hrôzach, ktoré v dušiach nasledujú z veľkosti hriechu, hnevu a božieho súdu, ale máme pochopiť, že zákon je už pri svojom konci a nemá dlhšie trvať, ale má ustúpiť tomu, ktorý sa už zjavil, aby nás oslobodil, podľa prisľúbenia: “Ak vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní.” (Jn 8,36) Vtedy nech nám príde na myseľ Pavlovo prirovnanie o dedičovi, ktorý nezostáva pod výchovou dlhšie, než kým je neschopný spravovať dedičstvo. Keď však dospeje a je schopný ujať sa dedičstva, je emancipovaný, to znamená, prepustený z moci poručníkov. Tak aj kým sú ľudia bezstarostní, zostávajú pod zákonom a právom zákona. Keď však už odložili pochabú bezstarostnosť a chápu veľkosť hriechu a božieho prekliatia, už nemajú ďalej lipnúť na zákone, ale prijať od Krista slobodu na užívanie dobrodení, ktoré pre nás získal. Takto správne rozlišovať v praxi zákon od evanjelia a skrze evanjelium dosiahnuť slobodu od jarma a služby zákona je natoľko potrebné, že bez toho nikto nemôže byť spasený. Lebo jedine Kristus oslobodzuje od zákona, ktorého hlása evanjelium, ako sám hovorí: “Ak neuveríte, že Ja Som, zomriete vo svojich hriechoch.” (Jn 8,24) Podobne: “Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie.” (Mt 11,28) Akoby povedal: Nikto z vás sa nemôže inak oslobodiť od svojho bremena než skrze mňa, nech by sa o to pokúšali nielen oni sami, ale aj všetky stvorenia. Lebo keby sa to bolo mohlo stať, nebol by býval potrebný tento Osloboditeľ, ktorého poslal Boh, keď sa naplnil čas, ktorý Boh vopred určil na jeho poslanie a na oslobodenie tých, ktorí sa mali stať jeho dedičmi, ako nasleduje. Čo o tom hovorí Pavol? “Keď prišla plnosť času” (Gal 4,4), to jest, keď sa naplnil čas, v ktorom sa už malo splniť to, čo bolo prisľúbené, vtedy poslal Boh svojho Syna, narodeného zo ženy a poddaného zákonu, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom. Týmito slovami Pavol opisuje aj samotného Osloboditeľa, aj spôsob oslobodenia. Osloboditeľom je jednorodený Syn Boží, keďže nikto iný nemohol vziať na seba toto bremeno. Ten istý sa však narodil zo ženy, podľa prisľúbenia o semene ženy, ktorá, ako dosvedčujú nasledujúce prisľúbenia, mala byť z Abrahámovho rodu a napokon z Dávidovho rodu. Je teda pravý Boh a pravý človek v tej istej osobe. Spôsob oslobodenia bol v tom, že sa podriadil bremenu zákona a vzal ho z našich šijí na seba. On mal dosť síl na jeho nesenie, zatiaľ čo všetci ostatní podliehali tomuto najťažšiemu bremenu, ako hovorí Peter v Skutkoch: “Prečo chcete klásť na šiju učeníkov jarmo, ktoré ani naši otcovia, ani my sme nevládali niesť?” (Sk 15,10) Všetko však, čo mu bolo uložené týmto bremenom zákona, to všetko najštedrejšie naplnil, a tým odňal zákonu jeho právo, aby sa stal pánom zákona. Keď získal vládu nad zákonom, prikázal mu, aby nepoužíval žiadnu moc voči tým, ktorí v neho veria. Podobne ako po tom, čo premohol hriech, smrť a diabla, všetkým týmto nepriateľom z moci svojej vlády nad nimi prikazuje, aby už proti nám nezúrili, alebo ak s tým ešte celkom neprestávajú, predsa ich drží vo svojej ruke a akoby uzdou ich zdržiava, aby svojej žiadostivosti voči nám nepovoľovali viac, než je nám prospešné a spasiteľné. Odtiaľto možno pochopiť, ako sa uskutočnilo oslobodenie skrze Krista, pravého Boha a človeka, takže tí, ktorí v neho veria, už nie sú pod zákonom, ktorý obviňuje a odsudzuje, ale pod milosťou, ktorá odpúšťa - čo zákon nerobí, ale najprísnejšie vyžaduje až do posledného haliera (Mt 5,26). Z tohto prameňa je nevyhnutné čerpať všetky útechy, o ktoré sa máme opierať ako o kovový múr, či už nás desí vedomie hriechu, prísnosť zákona, tvrdosť božieho súdu, krutosť smrti alebo zúrivosť diabla a pekiel. Práve proti týmto zlám poslal Boh svojho Syna, narodeného zo ženy a poddaného zákonu. V ostatných veciach by sme všetko mohli dosiahnuť cez iných osloboditeľov - sú totiž takí, ktorí môžu oslobodiť od chorôb, od nedostatku, od potupy. Od týchto ziel však, ktorým je celé ľudské pokolenie samo osebe naveky podriadené, nemožno očakávať oslobodenie odinakiaľ než od Krista, ktorý jediný premáha ozbrojeného siláka a rozdeľuje jeho korisť (Lk 11,22). A on tých, ktorých oslobodil od starého bremena zákona, nezaťažuje novým zákonom, ako to robia iní osloboditelia, ani ich netrápi novými požiadavkami, ale zo sluhov robí naozaj a naveky slobodných a udeľuje im právo synov, ako nasleduje. Aké sú Pavlove slová? “Aby sme dostali synovstvo.” (Gal 4,5) My sme totiž predtým neboli Božími synmi, ale synmi diabla, ku ktorému sme od Boha odpadli. Teraz však, keď bol poslaný prirodzený Boží Syn a oslobodil nás tým, že vzal bremeno zákona, už sme sa skrze neho stali slobodnými, už sme Božími synmi. Ako hovorí aj Ján: “Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha.” (Jn 1,12-13) Tu sú znova vylúčené všetky zásluhy a skutky všetkých ľudí, aj tie vykonané podľa Božieho zákona, a nevyžaduje sa nič iné než viera - nie pápežská, ktorá si vymýšľa nahnevaného Krista, ktorého treba uzmierovať našimi zásluhami, ale prorocká a apoštolská viera, ktorá sa vrhá ku Kristovi Vykupiteľovi a v jeho náručí najsladšie spočíva, prijímajúc prisľúbenia, ktoré pre neho ponúkajú všetkým veriacim milostivého Otca v nebesiach. O to viac je sám Kristus prostý akéhokoľvek hnevu, nenávisti a tvrdosti, ale je plný lásky a dobroprajnosti voči všetkým sužovaným, ako ukazujú jeho slová sladšie než akýkoľvek med: “Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí” (Mt 9,12); “Milosrdenstvo chcem, a nie obetu” (Mt 9,13); “Syn človeka prišiel spasiť, čo sa stratilo.” (Mt 18,11) A tých, ktorých spasil a oslobodil, neopúšťa, ale odporúča ich Otcovi ako synov a chce, aby ich On miloval nie menej než jeho samého. Sme teda skrze neho Božími synmi, ktorí nie sú ako sluhovia zaťažení zákonom a bitkou, ale od ktorých sa nežiada nič iné, len aby milovali Otca a vyznávali, že je ich Otcom. Prečo teda, povedal by niekto, Kristus v evanjeliu učí zákon oveľa prísnejšie než tí, ktorí sa vyhlasovali za učiteľov zákona? Preto, lebo, ako bolo povedané, bez pochopenia zákona a jeho predchádzajúcej služby sú ľudia neschopní prijať dobrodenia, ktoré on prináša. Jeho najvlastnejšou úlohou je potom oslobodiť a vykúpiť od zákona a jeho prekliatia, a dokonca urobiť z Božích nepriateľov Božích synov. Ako lekár ukazuje nebezpečenstvo choroby nie preto, aby nechal chorého zahynúť v chorobe, ale aby ho podnietil k hľadaniu lieku; a ako otec zveličuje synov hriech, aby ho viac podnietil k prosbe o odpustenie. A ako telesný otec nenecháva nahých alebo bez ochrany a starostlivosti, tak aj nebeský Otec nás zdobí, stará sa o nás a chráni nás, keď sme sa stali jeho synmi. Ako to robí? Toto Pavol ukazuje v nasledujúcich slovách, aby vymenoval všetky plody evanjelia, pre svoju mimoriadnu starostlivosť pri odovzdávaní tohto učenia. Hovorí totiž: “Pretože ste synovia, poslal Boh do vašich sŕdc Ducha svojho Syna” (Gal 4,6), akoby povedal: Ako predtým poslal Syna Vykupiteľa, skrze ktorého ste boli oslobodení z najtvrdšieho otroctva, tak teraz pre neho robí všetko ostatné. A nielen Syna s dielom vykúpenia chce, aby bol váš, ale poslal vám aj jeho Ducha, ktorý nezaujal hlavu alebo ruky alebo nohy alebo inú časť tela, ale vaše najvnútornejšie srdcia, v ktorých predtým vládol zlý duch, trápiac a mučiac vás, najprv robiac vás lenivými a bezstarostnými, ktorí pohŕdajúc Božím súdom žili v najväčšej svojvôli. Potom desiac nesmiernym zväčšovaním množstva hriechov a vedúc k zúfalstvu. Teraz, oslobodení od toho istého ducha skrze Božieho Syna, ktorý ničí diablove skutky (1Jn 3,8), dostali ste iného a lepšieho hosťa, totiž Ducha Svätého. Ak však ten predchádzajúci duch nebol nečinný, ale účinný v pôsobení záhuby, o čo menej bude spať Kristov Duch v našich srdciach! Spôsobuje totiž hnutia protikladné predchádzajúcim náklonnostiam, aby sme neboli bezstarostní a nepohŕdali Božím súdom, ale aby sme sa naozaj báli Boha. Takisto aby sme sa prestrašení nezúfali, bojac sa rozhnevaného Boha namiesto uzmiereného Otca, ale aby sme s dôverou v milosrdenstvo pre Krista pozdvihli svoje duše proti hrôzam a zúfalstvu, ako to robili všetci naozaj svätí. A keď cítime, že sa toto v nás deje, samo svedomie dosvedčuje, že máme v sebe prebývajúceho Ducha Svätého, aj keď nezostúpil na nás vo viditeľnej podobe ako na Krista, keď ho Ján krstil, alebo na apoštolov a iných na začiatku hlásania evanjelia. Tie boli zjavnými svedectvami, že Duch Svätý je daný všetkým tým, ktorí počúvajú toto slovo a úprimne s ním súhlasia, ako vtedy súhlasili apoštoli a iní. Najjasnejším a najviac viditeľným svedectvom Ducha Svätého je však to, čo nasleduje. Ktoré je to? Že v našich srdciach volá: “Abba, Otče!” (Gal 4,6) Ostatné svedectvá by nám totiž bez tohto ľahko vypadli, keďže v sebe ešte cítime obrovské slabosti, pre ktorých veľkosť sa tie nové hnutia, ktoré sú vlastnými účinkami Ducha Svätého v nás, sotva dajú spozorovať, ba niekedy sa zdajú byť takmer uhasené. Preto Pavol osobitne pridáva toto svedectvo, ktoré lieči kolísajúcu vieru: Lebo pokiaľ zostáva vzývanie, zostáva aj Duch Svätý, keď medzi rozličnými a nie malými slabosťami vzdycháme, prosíme o odpustenie a o pomoc proti zákonu nášho tela a diablovi, ako volá Pavol: “Ja úbohý človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?” (Rim 7,24) “Túžim zomrieť a byť s Kristom.” (Fil 1,23) Takisto: “Trikrát som prosil Pána, aby ma zbavil anjela, ktorý ma bije.” (2Kor 12,8) Toto svedectvo vzývania teda znova a znova uvažujme a vedome, že určite máme Ducha Svätého, keď vo svojich úzkostiach vzdychajúc voláme k Bohu s dôverou v jeho otcovský postoj k nám. Lebo na tomto mieste Pavol hovorí, že nie my, ale Kristov Duch v našich srdciach nie šepká, ale volá: “Abba, Otče!” A ako sám Duch je väčší než nebo a zem, tak aj jeho volanie je väčšie než nebo a zem a napĺňa všetko, hoci nič nie je skrytejšie než toto volanie dokonca aj u nás samých. Nech nás teda akokoľvek desia iné volania, keď svedomie počujúc hlas zákona, navyše podnecované diablom, ženie nás k zúfalstvu, nijako nemáme pohŕdať tými skrytými vzdychmi našich sŕdc, ktorými vzdycháme k nebeskému Otcovi a prosíme ho o pomoc a očakávame ju od neho. Tieto vzdychy sú síce v našom vnímaní takmer ničím, ale vo vnímaní Boha sú väčšími volaniami, než keby zneli všetky trúby a vojnové stroje, a viac bijú na Božie uši než múry od diel. Preto v liste Rimanom nazýva Pavol tieto vzdychy nevysloviteľnými (Rim 8,26). Sú totiž počuté Bohom, ktorý skúma tajomstvá sŕdc, viac než najväčšie volania bezbožných, ku ktorým je Boh úplne hluchý. Tak hovorí Mojžišovi: “Čo voláš ku mne?” (Ex 14,15), keď stál ohromený pri Červenom mori. Tak Kristus v Lukášovi 18 nazýva volaním, keď vyvolení vzdychajú k Bohu (Lk 18,7). Pokiaľ teda tento vzdych zostáva v našich srdciach, máme isté svedectvo, že Duch Svätý je v nás, keď za nás volá: “Abba, Otče!” A ak je Boh otcom, nie tyranom, nevyhnutne z toho vyplýva, že nie sme sluhovia, ale synovia a dedičia, a to pre Krista, ktorý spolu s Otcom a Duchom Svätým žije a kraľuje naveky. AMEN.

EVANJELIUM NA NEDEĽU PO VIANOČNÝCH SVIATKOCH KRISTOVHO NARODENIA. Lukáš 2 „Jeho otec i matka žasli nad tým, čo sa o ňom hovorilo. Simeon ich požehnal a jeho matke Márii povedal: „Hľa, tento je určený mnohým v Izraeli na pád a na povstanie i na znamenie, ktorému budú odporovať — a tvoju vlastnú dušu prenikne meč —, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.” Vtedy žila aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra z Ašérovho kmeňa. Mala už pokročilý vek. Keď sa vydala, žila s mužom sedem rokov, potom do osemdesiatich štyroch rokov ako vdova. Neodchádzala z chrámu, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tej chvíli prišla aj ona, velebila Boha a všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema, rozprávala o dieťati. Keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapček rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola s ním.” (Lk 2,33-40) Akú náuku máme čerpať z tohto evanjelia? HLAVNOU NÁUKOU JE, ABY SME SA SPOLU S JOZEFOM A MÁRIOU UČILI POZNÁVAŤ, že dieťa Ježiš je skutočne Kristus Pán a Spasiteľ, ako to anjel oznámil pastierom. V tom totiž spočíva všetka Božia sláva, v tom je pokoj, ktorý je darovaný zemi z neba, v tom je aj dobrá vôľa alebo zaľúbenie ľudí, ako to spievali anjeli, keď ich počuli pastieri, a tak v krátkosti zhrnuli súhrn všetkých dobrodení, ktoré Boží Syn priniesol z neba v tele. K potvrdeniu tohto poznania tak v mysliach rodičov, ako aj nás všetkých, pristupujú k svedectvám anjelov a pastierov aj tieto dve svedectvá, Simeona a Anny, ktorých autorita nebola malá, a to tak pre ich vek, ako aj pre ich mimoriadnu horlivosť v nábožnosti a zbožnosti. A na týchto príkladoch opäť vidíme to, čo je pre nás najdôležitejšie vidieť: že narodenie dieťaťa Ježiša sa zjavuje len tým, ktorí s veľkou túžbou očakávali jeho príchod. Lebo Simeonova túžba bola taká veľká, že od Ducha Svätého získal mimoriadne zjavenie, že pred svojou smrťou uvidí na vlastné oči Spasiteľa. A o Anne evanjelista hovorí, že bola jednou z tých, ktorí očakávali vykúpenie Izraela. Tieto príklady nás napomínajú, aby sme verili, že aj nám sa Kristus bude čoraz viac zjavovať, ak ho budeme túžiť poznať. Pre tých, ktorí sú ľahostajní a nemyslia na neho, zostáva nepoznaný. Ba aj tí, ktorí ho už poznali a uverili, že je ich Pán a Boh, predsa toto poznanie a vieru strácajú pre svoju nečinnosť a ľahostajnosť, ako to dostatočne ukazujú príklady predložené v Božom slove i naša vlastná skúsenosť, tak u iných ako aj u nás samých. Keďže je to tak, všetci, ktorým záleží na zbožnosti a spáse, sa musia vyvarovať nečinnosti a ľahostajnosti ako najväčšieho moru, zvlášť v tomto veku, keď nič nemôže byť ľahostajnejšie a menej horlivé. Táto všeobecná ľahostajnosť robí aj skutočne zbožných nedbalejšími. Po druhé, rozličný stav osôb ukazuje, že Kristus sa narodil bez akéhokoľvek rozdielu pre všetky druhy ľudí. Veď čo môže byť rozdielnejšie než stav pastierov, Simeona a Anny? Tamtí pasú svoje stáda na poliach, títo sa zdržiavajú v chráme. Potom, Simeon je muž a možno ženatý, zatiaľ čo Anna je žena a vdova. A predsa všetci majú Krista spoločného medzi sebou, ani pastieri bez chrámu nemajú menej z Krista, ani Simeon a Anna nemajú viac, hoci boli ustavične v chráme a konali Bohu oveľa viac vonkajších bohoslužieb než pastieri. Hoci sú teda rozličné rozdiely v povolaniach a daroch, predsa pre všetkých je ten istý Kristus Pán a Spasiteľ, pre všetkých, ktorí v neho veria – múdrych i nemúdrych, učených i neučených, mužov i ženy, starých i mladých, mestských i dedinských, atď. Naopak však, nech sú vonkajšie podmienky bezbožných a neveriacich v Krista akékoľvek, všetci sú rovnako odsúdení. Povedz teraz o Simeonovom svedectve, ktoré vydáva o dieťati Ježišovi. O tom evanjelista píše takto: “Simeon ich požehnal a povedal Márii: 'Ajhľa, tento je ustanovený na pád a povstanie mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč – aby vyšli najavo zmýšľania mnohých sŕdc.'“ (Lk 2,34-35) Autorita tohto svedectva je potvrdená slovami “Simeon požehnal”. Lebo žehnať prináleží jedine Bohu, ktorý vo svojom slove pripisuje schopnosť žehnať iba sebe samému, tak ako aj protikladnú schopnosť preklínať. Evanjelista teda naznačuje, že Simeon toto povedal z Božieho vnuknutia, ako o ňom predtým výslovne píše, že hovoril z Ducha Svätého. Veď nijakým ľudským úsudkom nemohol vidieť v dieťati Ježišovi všetko, čo sa malo s ním stať. Tento Simeon mal v mysli, z vnuknutia Ducha Svätého, všetky výroky prorokov a Mojžišove svedectvá o Kristovi, ktoré zhŕňa akoby do jedného zväzku, ukazujúc, aké bude postavenie tohto dieťaťa vo svete – že totiž celý svet spojenými silami, ako strelci na terč, použije všetky prostriedky na jeho zničenie, a to predovšetkým tento ľud, ku ktorému bol osobitne poslaný, ako aj Ján hovorí: “Prišiel do svojho vlastného, a jeho vlastní ho neprijali.” (Jn 1,11) Simeon videl, že už samotné začiatky náležite zodpovedajú tejto veci, v najväčšom opovrhnutí ľudu, ktorý neveril ani jeho, ani iných svedectvám kvôli dieťaťu slabosti a chudobe. Po jeho odmietnutí sa väčšina ľudu snažila očakávať iného Krista. Simeon mal pred očami obrovskú nenávisť veľkňazov a ich bezbožnosť, ktorá sa ničím nelíšila od svetských názorov, pre ktorých nebolo dôležité náboženstvo, ale ctižiadosť a prepych. Videl, že títo nebudú viesť ľud k tomu, aby uznal chudobného a biedneho Krista, ale aby ho ukrižovali. Z toho malo nasledovať hrozné zahynutie celého ľudu a spustošenie, ktoré malo trvať navždy, aby sa zachránili len nejaké zvyšky, ako to cituje Pavol z Izaiáša v Liste Rimanom 9 (Rim 9,27-29). Toto všetko videl Simeon v duchu a s upretými myšlienkami na to hovorí, že toto dieťa je ustanovené na pád a povstanie mnohých v Izraeli. A Simeon sa nerozchádza s Izaiášom a Pavlom, ktorí píšu o vzkriesení len niekoľkých z Izraela, pretože Simeon spája povolanie pohanov, ktorí sa obrátili skrze tých niekoľkých, čo z Židov uznali Krista. To je zjavné z jeho chválospevu, v ktorom nazýva Krista svetlom na osvietenie pohanov potom, čo ho Židia zavrhli, a ich pád priniesol pohanom vzkriesenie. Simeon však nehovorí len o Kristovej osobe, ale o všetkých, ktorí ho vyznávajú ako Pána a Spasiteľa. Lebo proti týmto sa tiež sprisahá celý svet a prenasleduje a križuje v nich Krista. Veď ktokoľvek sa odváži zabiť Kristovho vyznávača, ten by zabil aj samotného Krista, keby mohol. A toto Simeonovo proroctvo trvá po všetky časy až do konca sveta, že Kristus so svojím slovom je ustanovený na pád a povstanie mnohých. Lebo ako padol židovský národ a spása sa dostala pohanom, tak aj teraz padajú ríše, ktoré prenasledujú Krista v jeho Cirkvi, a medzitým niektorí povstávajú a veriaci v Krista sú spasení. Je však smiešne, že svet sa chytá zbraní proti bezbranného, ba dokonca dieťaťu Kristovi, a zhromažďuje všetky svoje sily proti tomu, od koho niet nič slabšieho. Ale práve týmto činom svet, ani o tom nevediac, dosvedčuje, že v Kristovi, hoci ukrižovanom, mŕtvom a pochovanom, je skrytá taká veľká moc, že na jeho odstránenie je potrebná nie jedna či druhá, ale zbrane všetkých kráľov dohromady. My však máme útechu v tom, že svet sa musí mýliť. Lebo ten, ktorý prebýva v nebesiach, sa smeje jeho najväčšiemu úsiliu, ako hovorí Žalm, a keď vzplanie jeho hnev, rozbíja ho prenasledujúceho ako hlinenú nádobu (Ž 2,4.9). Veď neprepúšťa naveky nepriateľom svojho Syna, ktorým na čas dovoľuje oddávať sa svojmu zúreniu, aby sa jeho verní osvedčili, ale napokon ich podrobí večnému zatrateniu. Aký teda majú osoh nepriatelia Krista zo svojho prenasledovania, ak nezískavajú nič iné než svoju záhubu a pád? A čo my strácame, ak máme večne žiť v nebeskom živote? Teraz je ľahko zrejmé, prečo Simeon dodáva o Márii: “Tvoju vlastnú dušu prenikne meč” (Lk 2,35), to znamená, taký veľký žiaľ zakúsiš zo svojho syna, keď uvidíš, že je vo veľkej nenávisti, keď budeš musieť pre Herodesove úklady utiecť do Egypta, keď okrem iných preveľkých útrap uvidíš, ako vedú na najpotupnejšiu smrť toho, ktorého si porodila pre spásu ľudského pokolenia. Vtedy si budeš radšej priať, aby všetky meče zasiahli teba, než aby si toto videla. Ostatne tieto slová sa nemajú chápať len o Márii, ale o všetkých, ktorým leží Kristus na srdci. Veď aj ich nazýva svojimi matkami, bratmi a sestrami, ako čítame v Matúšovi 12 (Mt 12,49-50). Lebo duše všetkých týchto prenikne meč, to znamená, zmocní sa ich nesmierny žiaľ, keď vidia, ako je evanjelium, v ktorom sa nám Kristus so všetkými svojimi nebeskými a večnými dobrodeniami ponúka zadarmo, najbiednejšie vysmievané, rúhavo hanobené a pošliapavané. Z akého dôvodu svet tak veľmi nenávidí Krista, keď si zaslúži od neho to najlepšie? Pretože je to kráľovstvo diabla, ktorý je úhlavným nepriateľom Božieho Syna, ktorého od počiatku sám prenasledoval s najväčšou nenávisťou, a preto bol vyvrhnutý z neba a spoločenstva ostatných anjelov. Teraz však nenávidí ešte väčšmi, odvtedy čo prišiel na svet a prijatím ľudského tela maril jeho skutky, rozdrvil jeho hlavu, a to robí uprostred jeho kráľovstva. Preto to nenechá bez pomsty a naopak, toho, kým je drvený, najukrutnejšie hryzie do päty. To ukázal najprv na jeho vlastnej osobe, potom na všetkých, ktorí sa mu odovzdávajú a nechávajú sa vyslobodiť z kráľovstva smrti a diabla, to jest tí, ktorí zúfajúc nad pomocou všetkých stvorení, vkladajú všetku nádej svojej spásy jedine v Krista. Ako od počiatku podnietil Kaina, aby zabil svojho brata Ábela, potom roznietil mysle ľudu proti Mojžišovi, Božiemu mužovi, a potom proti všetkým prorokom, ktorí predpovedali príchod Krista. Keď sa Kristus zjavil, diabol oveľa viac než predtým vylial všetku svoju zúrivosť, ako to vidíme. Lebo aj keď vynechám časy apoštolov, mučeníkov a bludárov – ako veľmi zúri teraz v tureckej besnosti a v ukrutnosti tých, ktorí nasledujú pápežskú stranu, proti Cirkvi, ktorá vyznáva Krista! A našich ľudí, ktorí sa nezdajú byť cudzí evanjeliu, predsa ženie do hroznej ľahostajnosti, či skôr slepoty, takže nikto nemyslí na to, ako by sa mohlo evanjelium a poznanie Krista Prostredníka zachovať pre potomkov. Čo znamená to, čo Simeon hovorí o zjavení zmýšľania mnohých? Tieto slová hovoria o účinkoch evanjelia. Lebo ono otvára mysle a zmysly ľudí a predkladá ich akoby v zrkadle na pozorovanie, aby sa stalo zjavným, čo si kto myslí o Bohu. Evanjelium totiž, ktoré prináša Kristus, usvedčuje všetkých ľudí, aj tých, ktorých ľudský rozum považuje za najsvätejších a celkom bezúhonných, a učí, že niet vôbec nič také spravodlivé, sväté a dokonalé, čo by Boh schvaľoval. A tak všetci ľudia, bez akéhokoľvek rozdielu, sú Bohom odmietnutí. Nič tvrdšie a nenávistnejšie nemožno vymyslieť pre uši tých ľudí, ktorí vynikajú cnosťou, spravodlivosťou, mocou, múdrosťou a svätosťou života. Ale ešte viac ich trápi, keď počujú, že všetci ľudia sú si rovní, a ako hovorí Pavol, všetko je uzavreté pod hriech a kliatbu (Gal 3,22), a že pred Bohom nie je o nič spravodlivejší nejaký svätý farizej než neviestka alebo mýtnik, od ktorých niet nič hanebnejšie. Čo k tomu, že Kristus učí, že neviestky a mýtnici majú ľahší prístup k spáse než farizeji, ktorým, ak by súdil rozum, nič nebolo možné pridať k svätosti? A napokon, čo je zo všetkého najnenávistnejšie: keď sú si všetci ľudia postavení na roveň a uzavretí pod jarmo hriechu a smrti, neponúka sa žiadny iný liek proti hriechu, smrti, diablovi a Božiemu hnevu než Kristus, najbiednejší a najopovrhnutejší zo všetkých ľudí, ktorí kedy boli, sú a budú, ukrižovaný svojím vlastným ľudom. Ak niekto v neho verí tak, že ho uznáva za pravého Boha a víťaza nad diablom a pôvodcu ľudskej spásy, ten sa práve preto páči Bohu a je považovaný za spravodlivého a súceho pre večný život. Tu sa konečne otvárajú srdcia ľudí, aby sa stali zjavnými pravá a falošná svätosť, ktoré predtým boli celkom neznáme. Že svätý farizej, prejavujúc skôr anjelskú než ľudskú podobu, sa ani nebojí Boha, ani ho nemiluje, ani mu nedôveruje, ale nenávidí ho horšie než hada, keď sa odvracia od jeho slova a Syna poslaného z neba ako od moru. Zatiaľ lotor na kríži, alebo hriešna žena, aj cudzoložnica, Kanaánčanka, mýtnici ako Matúš a Zachej a iní s najväčšou túžbou prijímajú Boha v jeho Synovi. Ich pravá svätosť srdca bola až do Krista skrytá pod vonkajšou škaredosťou života, všetkým neznáma. Kto by bol pred týmito časmi veril, že je toľká nenávisť voči Bohu v tých, ktorí sa nazývajú jeho zástupcami a nástupcami apoštolov? Aj keby mal niekto rysie oči, predsa by v takej veľkej podobe svätosti nebol zbadal skrývajúceho sa samotného diabla, Božieho nepriateľa. Naopak, svätými a spravodlivými sa javia tí, ktorí za takých vôbec neboli považovaní a očakávali spásu od tých, ktorí jediní boli považovaní za svätých. Teraz však, keď počuli Kristovo evanjelium, dychtivo ho uznávajú za svojho Pána a Spasiteľa a prinášajú ovocie hodné pokánia, lebo Kristus je svetlo, ktoré svieti v temnotách a svojím slovom osvecuje všetko najskrytejšie. A toľko bolo povedané o Simeonovom svedectve, ktorý predpovedal, že postavenie dieťaťa Ježiša vo svete bude biedne, ako aj všetkých tých, ktorí v neho veria. Je totiž kameňom úrazu, o ktorý sa potkýna všetko, čo má vo svete nejakú dôstojnosť. Týmto pohoršením satan odvádza aj najväčšiu časť ľudu od poznania Krista pre autoritu tých, ktorí sa stavajú proti Kristovi a jeho slovu, takže je málo tých, ktorí skutočne a z duše milujú Krista a jeho poznanie kladú nad všetky veci a stvorenia. Aké je Annino svedectvo? Toto evanjelista nevyjadruje menovite, ale len všeobecne naznačuje, že aj ona vydala dieťaťu Ježišovi svedectvo, že je tým prisľúbeným Pánom na vykúpenie Izraela, a vzdávala vďaky Bohu, ako to krátko predtým urobil Simeon, že jej bolo dopriate vidieť toto dieťa. Ako široko sa však rozšírilo Annino svedectvo, to možno vyvodiť z okolností, ktoré evanjelista starostlivo vymenúva. Lebo ak nikdy neodchádzala z chrámu, kam sa denne schádzalo veľké množstvo ľudu, teda denne, kým žila, dosvedčovala, že očakávaný Kráľ sa už zjavil, narodený z Márie, z Dávidovho rodu podľa prisľúbenia. Veď nemožno veriť, že Anna to vyznala len raz v prítomnosti dieťaťa, ale spolu so Simeonom a ostatnými šírila túto zvesť čo najširšie. A v texte sa výslovne dodáva, že hovorila o dieťati všetkým, ktorí očakávali vykúpenie Jeruzalema. Okrem toho bola prorokyňa, to znamená, mala Božieho Ducha, ktorým predpovedala budúce veci. Mala teda autoritu u zbožných, že sa nemýlila v úsudku, keďže sa v ostatných veciach nemýlila. Myslíš, že mnohí uverili Simeonovmu a Anninom svedectvu? Evanjelista nemenuje výslovne nikoho. Len o Jozefovi a Márii hovorí, že sa divili tomu, čo počuli o dieťati. Ale podobné príklady ľahko ukazujú, čo si myslela väčšina ľudí a akú vieru týmto svedkom prikladala. Lebo ak neuverili Jánovi a samotnému Kristovi, ktorí mali oveľa väčšiu autoritu, o čo menej dosiahli Simeon a Anna? Zákonníci a farizeji a celý dav kňazov o nich nepochybne hovorili, že blúznia od staroby. Veď vraj nie je pravdepodobné, že také úbohé dieťa, narodené z neznámych rodičov bez akejkoľvek hodnosti, by sa mohlo stať kráľom všetkých kráľov. Ale keby Pilát, Herodes, Annáš, Kajfáš a všetky najvyššie stavy toto dieťa k sebe prijali a s najväčšou starostlivosťou a úsilím ho vychovali, vtedy by si ho všetci najviac vážili, ba násilím by ho vytrhli rodičom ako nehodným takého syna. Tento názor, pochádzajúci od najvyšších a najmúdrejších, pre ich autoritu oklamal aj tých, ktorí uverili svedectvám Simeona a Anny. Ako totiž mohli uveriť, že starec a starenka vidia a chápu viac než celé kolégium kňazov, zákonníkov a farizejov, ktorí denne slúžili Bohu? Lebo ak ľudí našej doby tak veľmi ovplyvňuje autorita ich biskupov a kňazov, ktorí sa s tamtými vôbec nemôžu porovnávať pre nevedomosť vo všetkých veciach a najväčšiu mravnú skazenosť, čo si myslíme, že sa dialo vtedy, keď ľud mal oveľa väčšie lákadlá súhlasiť so svojimi kňazmi? Ale ako Simeon a Anna vytrvali vo svojom vyznaní, nepohoršení úsudkami ľudu a svojich predstavených, lebo si viac cenili svedectvo Ducha Svätého než všetkých mudrcov celého sveta, tak aj my máme byť utvrdení, aby nás nepriaznivé ľudské úsudky o Kristovi neodviedli od našej viery a vyznania. Lebo tí, ktorí odpadávajú od Krista, opúšťajú jedinú skalu svojej spásy. A nedovoľme, aby akékoľvek, hoci aj skvelé dôvody, mali u nás väčšiu váhu než svedectvá Ducha Svätého, predložené v Božom slove o Kristovi, od ktorého sa ani písmenko v celom Písme, ktoré o ňom svedčí, neodchyľuje, aj keď protivná strana sa chvastá svojou autoritou a znevažuje našu, ktorí sme tí najopovrhovanejší. Čo ďalšie máme čerpať z tohto evanjelia? Doteraz bolo povedané to, čo je hlavné a čo slúži na potvrdenie našej viery v Krista, čo je hlava a súhrn našej spásy. Teraz treba uvažovať aj o tom, čo sa týka dobrých mravov. K tomu patrí príklad Anny, žijúcej striedmo a zbožne, zachovávajúcej čistotu tak v manželstve, ako aj potom, venujúc sa modlitbám a slúžiac v chráme. Toto všetko evanjelista tak starostlivo opisuje, aby to bolo mimoriadnym príkladom tak pre ostatných, ako aj pre všetky čestné a zbožné ženy. Najmä však preto, aby jej svedectvo o Kristovi malo väčšiu autoritu, ku ktorému cieľu sa má vzťahovať všetko ostatné. Tak ako Ján Krstiteľ žil taký tvrdý život na púšti z jediného dôvodu: aby jeho svedectvo, ktoré vydával o Kristovi, malo u ľudu väčšiu autoritu. O tomto hlavnom cieli dobrých mravov hovorí Kristus, keď vraví: “Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach” (Mt 5,16), to znamená, aby ľudia verili, že ste skutočne Božie deti, keď napodobňujete jeho prirodzenosť. Je teda mylný názor tých, ktorí chcú týmto dokazovať, že spravodlivosť skutkov si zasluhuje milosť u Boha. V tomto názore nebola ani samotná Anna, ktorej príklad bezbožne zneužívajú, ako jasne vyplýva zo samotného evanjelia. Lebo ak očakávala vykúpenie skrze Krista, je zjavné, že svojim skutkom nepripisovala spravodlivosť, ani sa pre ne nepovažovala za hodnú, aby ju Boh schválil. A práve tohto Krista si ustavičnými vzdychmi a prosbami žiadala od Boha, tak ako Simeon a ostatní zbožní. A nielen sama vložila svoju nádej v prichádzajúceho Spasiteľa, ale aj všetkých ostatných povzbudzovala k jeho poznaniu. Prečo sa teda cvičila v dobrých skutkoch, ak neverila, že bude spravodlivá pred Bohom skrze tieto skutky? Toto je obvyklá otázka, na ktorú môžu správne poučení ľahko odpovedať. Hoci totiž skutky neospravedlňujú, predsa sú potrebné ako účinky ospravedlnenia, aby sa preukazovala Bohu poslušnosť a aby sa cvičila viera a láska, podľa povolania každého jednotlivca. Tak Anna, keďže bola spravodlivá pre vieru, ktorou očakávala Krista, konala skutky prikázané v zákone, tak ako Mária a Jozef, slúžiac chrámu, kňazom a chudobným, keďže bola sama a nemala nikoho, komu by predsedala, ako Pavol prikazuje vdovám, ktoré sú samy, aby slúžili chudobným a služobníkom Cirkvi v potrebných veciach. Preto podľa príkladu Anny, Márie a Jozefa, uznávajme najprv zo všetkého dieťa Ježiša za nášho Pána, aj keby sa na ňom celý svet pohoršoval. Potom sa usilujme, aby naša viera svietila skrze dobré skutky, aby bol oslávený náš nebeský Otec. AMEN.

NA DEŇ OBRIEZKY PÁNOVEJ, EPIŠTOLA List Galaťanom 3. kapitola „Pred príchodom viery sme boli zajatci pod dozorom Zákona až do toho času, keď sa mala zjaviť viera. A tak Zákon bol naším vychovávateľom po Krista, aby sme boli ospravedlnení z viery. Ale keď prišla viera, už nepodliehame vychovávateľovi, lebo vierou ste všetci Božími synmi v Kristovi Ježišovi. Veď všetci, čo ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli. Nie je ani Žid, ani Grék, nie je ani otrok, ani slobodný, nie je muž a žena, lebo všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi. A ak ste Kristovi, ste Abrahámovo potomstvo a podľa prisľúbenia dedičia.” (Gal 3,23-29) Aký je stav veci? Zdá sa, že táto epištola, ako aj mnohé iné, je spojená s dnešným evanjeliom pre ich vzájomný vzťah, pretože hovorí o zrušení zákona, ktorého hlavným obradom bola obriezka, a o ustanovení nového obradu, totiž krstu, ktorý nastúpil na miesto obriezky a už viac neponecháva rozdiely medzi ľuďmi, ale všetkých zrovnoprávňuje. Nech už bol tento text prenesený na tento deň z akéhokoľvek dôvodu, je určite hodný toho, aby bol v cirkvi čo najznámejší. Učí totiž o hlavných článkoch kresťanskej a duchovnej náuky: o užitočnosti zákona, o rozdiele medzi zákonom a evanjeliom, ako dosiahnuť dobrodenia evanjelia, o krste, o všeobecnom povolaní všetkých ľudí do jediného spoločenstva cirkvi atď. Tieto veci sú také potrebné poznať, že bez nich zostávajú neznáme všetky základy našej spásy. Práve z tohto jediného dôvodu Židia, ktorým predovšetkým patrili prisľúbenia, stratili spásu, pretože nechceli porozumieť ani zákonu, ani evanjeliu, ani uznať Krista a jeho dobrodenia, ani zniesť, aby pohania, neobrezaní a bez zákona, dosiahli rovnaké dobrodenia ako Židia. A tá istá príčina je aj dôvodom, prečo zahynú všetci ostatní, ktorí neprijímajú Krista s jeho učením, z ktorého jediného sa dá porozumieť pravému užitku zákona a prečo boli Kristus a nezaslúžené dobrodenia evanjelia absolútne potrebné. Preto toto učenie je vlastné jedine Kristovej cirkvi, ktorá počúva Kristov hlas a necháva celý svet zmýšľať inak, pretože uteká pred svetlom Božieho Syna a bráni svoje temnoty. Je totiž slepý a po spôsobe slepých sa viac raduje z temnoty než zo svetla (porovnaj Jn 3,19-20). My však, zanechajúc všetky veci, prijmime toto Pavlovo učenie, ktoré nám jediné ukazuje pravú cestu k spáse. Čo učí najprv? Veľmi závažne pojednáva o spravodlivosti, ktorá je z viery v Ježiša Krista bez skutkov zákona. Keďže toto učenie je hlavou a základom ľudskej spásy, Pavol naň kladie najväčší dôraz, najmä v Liste Rimanom 4 a Galaťanom 3, kde zhromažďuje hlavné dôkazy, ktorými toto učenie potvrdzuje. Hoci sa ním zákon neruší, ale skôr potvrdzuje (Rim 3,31), predsa je tu satan so svojím svetom veľmi ľstivý a vymýšľa námietku, ktorou sa pokúša vykĺznuť a po svojom zvyku ľudí oklamať. Robí to vtedy, keď ich pristihne neopatrných a nedbalých - práve týmto úskokom boli oklamaní aj Galaťania a odpadli od Pavlovho učenia. Hovorí: “Ak je pravda, že ľudia sa stávajú spravodlivými pred Bohom bez zákona, načo teda bol daný zákon? Nie je nezmyselné a zjavne bezbožné tvrdiť, že Boh dal svoj zákon zbytočne?” Toto je ten anjel svetla (2Kor 11,14), nanajvýš zbožný, ktorý vie odstrániť Božie slovo pomocou Božieho slova u tých, ktorí sa nenaučili umeniu rozlišovať. Tak aj v tomto čase, keď sa skutkom upiera spravodlivosť pred Bohom, ihneď sa namietne, že skutky sú zatracované, keďže pre ospravedlnenie nič neznamenajú. Aby sa teda čelilo týmto námietkam, je potrebné rozlišovať medzi zákonom a evanjeliom - nie kvôli diablovi a jeho služobníkom a nasledovníkom, ktorí vymýšľajú námietky zo snahy ohovárať, a nie učiť sa, ale kvôli slabým a ešte nie dostatočne poučeným, aby správne pochopili užitočnosť oboch náuk a nepohoršovali sa nad dômyselnými sofizmami protivníkov. Nemôžu totiž zostať bez pohnutia, keď počujú, že učenie evanjelia ubližuje Božiemu zákonu. Veď kto, ak sa bojí Boha a miluje ho, môže pokojne zniesť, že sa Božím zákonom pohŕda? Kvôli poučeniu týchto je teda potrebné rozlišovať zákon od evanjelia a v cirkvi jasne učiť o užitočnosti oboch náuk. Aký je teda úžitok zákona? Po prvé, nie je to ten úžitok, ktorý si ľudia vymýšľajú podľa svojho úsudku: že vraj bol daný na to, aby sme boli skrze neho ospravedlnení pred Bohom. Veď nie poslucháči zákona, ale tí, čo zákon plnia, budú ospravedlnení (Rim 2,13). Nikto však zákon neplní, preto nikto nemôže byť ospravedlnený skrze zákon. Keby sme totiž plnili zákon, nezostávala by v nás vôbec žiadna chyba, čo je zjavne nepravdivé. Okrem toho by boli zbytočne dané prisľúbenia o Kristovi, ktorého jediným poslaním je, aby on sám za nás naplnil zákon, vzal na seba bremeno našich hriechov, daroval nám svoju spravodlivosť atď. Nič z toho by vôbec nebolo potrebné, keby spravodlivosť bola zo zákona. Tak argumentuje aj Pavol v Liste Galaťanom: “Ak je spravodlivosť zo zákona, potom Kristus nadarmo umrel” (Gal 2,21). Buď je príčinou spravodlivosti Kristus, alebo zákon. Ale jedine Kristus je so svojimi dobrodeniami príčinou spravodlivosti. Preto zákon nie je príčinou. Po druhé, keďže zákon nebol daný na ospravedlnenie - nie svojou vinou, ale vinou ľudí, ktorých prirodzenosť odporuje zákonu - treba hľadať iné príčiny, prečo bol daný. Nemôže sa totiž stať, že by bol daný zbytočne, najmä s takou nádherou a obrovskými zázrakmi, ktoré sa udiali pri vyhlásení zákona. Tieto príčiny teda Pavol vysvetľuje. O hlavnej príčine už predtým povedal, že bol daný kvôli priestupkom (Gal 3,19), to jest na ukázanie a usvedčenie z priestupkov. Tento výraz treba totiž vysvetliť z iných miest, ako z Prvého listu Timotejovi, kde Pavol hovorí, že “zákon je ustanovený pre nespravodlivých” (1Tim 1,9), a v Liste Rimanom: “Skrze zákon poznanie hriechu” (Rim 3,20), na usvedčenie a zahanbenie spravodlivosti sveta. Z toho vyplýva dvojaký úžitok zákona. Po prvé bol daný na občianske obmedzovanie bezbožných, aby sa podľa svojej žiadostivosti bezhlavne nerútili do všetkých zločinov a nenarušovali občiansku disciplínu potrebnú na zachovanie ľudskej spoločnosti, ako to vidíme diať sa tam, kde sa prísne netrestajú priestupky. Druhý úžitok zákona je duchovný - keď je vnútorne usvedčované svedomie plné priestupkov proti Božiemu zákonu, aby ich uznalo a pochopilo veľkosť Božieho hnevu. Toto poznanie nie je nijako nečinné, ale rodí v dušiach obrovské hrôzy, ktoré vôbec nie sú znesiteľné, ak trvajú dlho a včas neprídu útechy čerpané z prisľúbení milosti. Okrem týchto dvoch úžitkov bol u Židov istý osobitný úžitok, o ktorom hovorí Pavol na začiatku dnešnej epištoly, a to správa ľudu až po Krista. Hovorí totiž: “Pred príchodom viery sme boli pod zákonom strážení a uzavretí pre vieru, ktorá sa mala zjaviť” (Gal 3,23). To znamená, že zákon pred zjavením Krista, na ktorého sa viera vzťahuje, akoby držal ľud pod strážou, aby sa nerozptýlil pred Kristom, a tak nezostalo neznáme, odkiaľ sa má Kristus očakávať. Potom, keď bol Kristus zjavený, aj zákon bol zrušený, aby už viac neuzatváral ľud ako väzenie, keďže viera už bola zjavená, to jest, keď bol zjavený Kristus, ktorý bol očakávaný skrze vieru. Už totiž bol čas, aby po zbúraní priehradného múru, ktorý predtým oddeľoval Židov a pohanov (Ef 2,14), sa všetko stalo spoločným. Keďže teda zákon bol daný na určitý čas, a to do času, keď bol Kristus zjavený, nasleduje z toho, že tí, ktorí sú z viery v Krista, nemajú byť nútení pod jarmo zákona, ako to vyhlásili apoštoli na synode v Jeruzaleme (Sk 15,10). Mýlili sa teda falošní proroci, ktorí presviedčali Galaťanov, že Mojžišov zákon je potrebný a zostáva aj po Kristovi. Ako budeme správne používať tieto Pavlove slová? Nielen v histórii bol stanovený určitý čas na ukončenie zákona a začatie evanjelia, čo sa týkalo len Židov, ale aj v užitočnosti, ktorá sa týka všetkých ľudí, ktorí sú spasení. Lebo aj v ich dušiach musí byť najprv hlasom zákona prebudené vedomie hriechu, Božieho hnevu a večného prekliatia. Že je to tak, ukazujú príklady svätých, ako Jóba, Jeremiáša, Dávida a iných v žalmoch, ktoré sú plné žalostného vzdychania, ktoré vzniká z pohľadu na hriech a Boží hnev. A Pavol volá: “Ja úbohý človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?” (Rim 7,24) “Lebo nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem” (Rim 7,19). Ale v tomto najsmutnejšom pocite nemáme nijako zotrvávať - spôsobuje totiž číre zúfalstvo, ktoré je reptaním a netrpezlivosťou voči Bohu. Potom teda, čo zákon v nás spôsobil dušu vydesenú poznaním hriechu a Božieho hnevu, je čas, aby mu bola predpísaná hranica, ktorú nemá prekročiť. Treba pridať z opačnej strany evanjelium, ktoré nás proti hrôzam zákona znova pozdvihne a poteší prisľúbením milosti v Kristovi. Takto je potrebné rozlišovať obdobia zákona a evanjelia v praxi. Toto rozlišovanie nie je veľkou ťažkosťou pri vyučovaní a učení sa, ale keď sa ocitneme v hrôzach vyvolaných zákonom, vtedy je to skutočná práca a námaha. A predsa to musíme úplne zvládnuť, ak chceme byť spasení a zachránení. Práve preto zahynul Kain, Šaul, Judáš a im podobní, pretože vzdorovali účinkom zákona a nepozdvihli sa proti hrôzam s dôverou v Prostredníka Krista, ktorý mal rozdrviť hlavu hada. Ale Dávid nevzdoroval vo svojich hrôzach, vždy sa pozdvihol a uchopil sa Božieho milosrdenstva, ako keď hovorí: “U Hospodina je milosť, hojné je u neho vykúpenie” (Ž 130,7). Keď sú teda svätí úzkostliví a trasú sa, vtedy pociťujú zákon a jeho rozhnevaný a hrôzostrašný súd. Ale keď sa pozdvihnú a pojmú najlepšiu nádej, spoliehajúc sa na Božie milosrdenstvo, vtedy proti súdu zákona stavajú protikladný súd evanjelia. Boh totiž pre zasľúbeného a darovaného Syna odstránil to prekliatie, ktorým zákon odsúdil celé ľudské pokolenie. Z toho všetkého je zrejmé, že zákon musí predchádzať ospravedlneniu, ale nie je príčinou ospravedlnenia, ktoré celé spočíva vo viere v prisľúbenia o Kristovi. Bez zákona, ktorý obviňuje, totiž nikto nechápe, ako veľmi potrebujeme Krista, a ešte menej môže túžiť po jeho pomoci. Ľudia si totiž myslia, že sú spravodliví vďaka vonkajšej disciplíne, alebo ak cítia, že v niečom zhrešili, predsa dúfajú, že vlastnými silami môžu ľahko uzmierovať Boha. Prečo Pavol nazýva zákon pedagógom ku Kristovi? Aby lepšie ukázal pravé použitie zákona takým výstižným prirovnaním. Úloha zákona je totiž presne tá istá ako úloha pedagóga. Ten je pridelený dieťaťu, aby ho učil, napomínal a usmerňoval, keďže samo od seba pre slabosť rozumu a prirodzenosti nič nechápe. Vláda pedagóga nad dieťaťom teda nie je trvalá, ale trvá len pokiaľ je dieťaťom a nemôže sa samo riadiť. Keď teda vekom a rozumom, posilneným učením, je spôsobilé prevziať dedičstvo, vtedy sa po odstránení pedagóga stáva slobodným, dedičom a pánom majetku prijatého od otca. Tak Boh nás bláznov, pokiaľ ide o telesnú prirodzenosť, podrobuje zákonu ako pedagógovi, aby nás vyučoval, napomínal a obmedzoval - nie aby sme navždy zostali v tomto otroctve, ale aby sme, takto akoby skrotení a zbavení prirodzenej divokosti, boli schopní prijať dobrodenia nebeského Otca, ktoré sa nám ponúkajú v Synovi. Preto treba ochotne niesť jarmo zákona na čas kvôli takým veľkým výhodám, ktoré z neho získavame, aj keď je tvrdé a pre telo takmer neznesiteľné. Tak ako nie je pre dieťa nič otravnejšie ako pedagóg - keby ho malo vo svojej moci, skôr by bilo jeho, než aby bolo bité ním. Ale keby skutočne chápalo, aké veľké ovocie získava z pedagogickej služby, nasledovalo by ho s takou láskou, s akou veľkou nenávisťou sú teraz pedagógovia u detí, ich vlastnou, nie pedagógovou vinou, ak sú naozaj pravými pedagógmi. Podobne ako telo nenávidí zákon svojou vlastnou, nie zákonnou chybou. Nič lepšie nemohlo byť vymyslené než toto prirovnanie na vysvetlenie pravého použitia a cieľa zákona. Lebo ako pedagóg, ak si skutočne zaslúži toto meno, aj keď sa zdá, že sa najviac hnevá, v skutočnosti sa nehnevá, robí to totiž pre dobro dieťaťa, aby ho zachránil, nech nezahynie zle, podliehajúc svojim žiadostiam. Tak aj zákon, keď obviňuje, usvedčuje a odsudzuje, vôbec to nerobí preto, aby nás zničil, ale aby nás zachránil. A takto nás zachraňuje: odovzdáva nás Kristovi tak formovaných, že po odložení všetkej divokosti ochotne prijímame jeho i jeho dobrodenia a sme schopní spravovať dobré veci, ktoré nám boli skrze neho získané, aby sme nezneužívali odpustenie hriechov, spravodlivosť, dary Ducha a iné nebeské dobrodenia tak, ako to robia tí, ktorí žili bezstarostne a nikdy neboli zákonom vydesení. Toto je skutočne zlatá myšlienka a opisuje použitie zákona tak dobre, ako len môže. A predsa len veľmi málo ľudí chápe, ako treba zákon správne používať, keďže celý svet ho zvykne zneužívať buď na ustanovenie pokryteckej spravodlivosti, alebo na zúfalstvo. Proti obom týmto omylom treba si všimnúť, čo Pavol dodáva o konečnej príčine. Aká je tá príčina? ABY SME boli ospravedlnení z viery. Tieto slová ukazujú, že aj samotného božského zákona vôľou a zmyslom je, aby sme od Krista žiadali pomoc proti prekliatiu, ktorým nám akoby dáva ostrohu hľadať toho, v ktorom je zasľúbené požehnanie. To sa dá uchopiť jedine vierou. A preto hovorí Pavol: “aby sme boli ospravedlnení z viery.” Zákon nás totiž akoby vedie za ruku ku Kristovi, aby sme, prijímajúc ho vierou, dosiahli jeho spravodlivosť, ktorou sme prijateľní Bohu. Týmto spôsobom sme totiž požehnaní Bohom proti prekliatiu, a nie žiadnym iným, takže niet rozdielu medzi týmito výrokmi: “sme ospravedlnení vierou” a “sme ospravedlnení jedine vierou”. Lebo aj keď sa vynechá výlučná častica, pridaná kvôli vysvetleniu, predsa len zmysel zostane ten istý. Pavol totiž stavia proti sebe spravodlivosť z viery a spravodlivosť zo zákona alebo zo skutkov, a naznačuje, že iba tá prvá platí pred Bohom. Z toho je zjavné bláznovstvo tých, ktorí sa nám zhora vysmievajú, pretože hovoríme, že iba viera ospravedlňuje pred Bohom, to znamená, že sme Bohom prijatí len skrze milosrdenstvo, ktoré sa uchopuje vierou. Lebo tí, ktorí toto popierajú, popierajú, že sa Bohu páčime a sme považovaní za spravodlivých len skrze Krista, ktorý, hoci mal rovnakú moc a majestát s Otcom, predsa sa z vôle Otca postavil medzi Otca a nás úbohých ľudí, keďže má s ním všetko spoločné, a vzal na seba všetku našu vinu, zadosťučinil súdu Otca obetovaním svojho tela a daroval nám svoju spravodlivosť, a namiesto smrti získal život, namiesto hnevu milosť. Keď sme dosiahli túto vieru, vtedy už vôbec nie sme pod naším pedagógom, to jest pod zákonom, takže samotný zákon dobrovoľne vyhlasuje, že mu bolo učinené zadosť a že už nič viac nepožaduje, keď nás priviedol ku Kristovi a k jeho spravodlivosti a poslušnosti. To isté sa učí aj v dnešnom evanjeliu samotným skutkom: Dieťa je totiž obrezané a podriaďuje sa kvôli nám zákonu. Potom je mu dané meno Ježiš, nie od človeka, ale od Boha Otca, aby skrze tohto pomocníka boli oslobodení všetci od výchovy zákona, ktorí ho uznajú. Lebo práve preto bol obrezaný a dokonale naplnil všetky ostatné prikázania v zákone, aby on sám priviedol zákon ku koncu. Teda všetci, ktorí sú v Kristovi a jeho jediného ustanovujú za svojho pomocníka, nie sú pod zákonom, ale už pod milosťou (Rim 6). Hoci totiž konajú to, čo je zo zákona, predsa sa to nedeje z donútenia zákona a jeho výchovy, ale skrze Ducha synovstva v Kristovi Ježišovi, nie ako sluhovia vedení strachom alebo nádejou na odmenu, ale ako synovia a dedičia Boží, ako nasleduje. Ako sme dosiahli takú veľkú dôstojnosť? Nasledujúca veta učí oboje, aj to, že sme Božími synmi, aj to, ako sme sa nimi stali. Pavol totiž hovorí, že už nie sme pod pedagógom, pretože sme Božími synmi. Božími synmi sme preto, že sme v Kristovi, a v Kristovi sme preto, že sme boli v neho pokrstení. Tieto krátke slová obsahujú nevyčerpateľný prameň všetkých duchovných útech. Lebo aj keby zákon, náš pedagóg, chcel s nami zaobchádzať čo najprísnejšie podľa našich zásluh, predsa keď je Boh naším Otcom a má pedagóga vo svojej moci, ľahko zabráni jeho krutosti a prijme nás do svojho náručia. Tak ani ostatné zlá si nad nami neudržia žiadnu moc. Lebo smrť, peklo a diabol nás môžu chytiť len prostredníctvom pedagóga; do Otcovho náručia sa títo kati neodvážia vstúpiť. Nemajú totiž miesto nikde inde než na súdoch, ktorým predsedá zákon. Z ruky sudcu môžu prevziať odsúdeného vinníka, ale z Otcovej ruky nijako. Preto aj Kristus hovorí: “Nikto nevytrhne nikoho z rúk môjho Otca.” (J 10,29) Sme však Božími synmi nie preto, že sme hodní, spravodliví, mocní, urodzení, múdri, obrezaní alebo neobrezaní, muži alebo ženy, ale preto, že sme v Kristovi, čo sa deje skrze vieru, ako hovorí Pavol. To znamená, že veríme, že on je jednorodený Boží Syn a že pre neho sme aj my prijatí na milosť ako synovia. Tak aj Ján hovorí: “Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi, tým, čo veria v jeho meno.” (J 1,12) Ale ó, my kamene, tvrdší než akékoľvek železo, ktorí si vôbec nevážime tieto veci tak, ako by sme mali! Veď kto by dokázal slovami vystihnúť túto dôstojnosť, že my, prirodzene deti diabla, sme sa bez našej námahy stali Božími deťmi skrze jeho jednorodeného Syna, ak v neho veríme? Ó, šialenstvo a slepota ľudí, ktorí odmietajú toto dobrodenie a chcú ho dosiahnuť vlastnými skutkami, aby sa stali Božími deťmi, nie skrze vieru v Krista, o ktorom Pavol hovorí, že sa stal naším tak, že sme si ho v krste obliekli. Čo nám môže byť bližšie než naše rúcho? Ním sme nielen zo všetkých strán obklopení, ale sme ním aj prikrytí, ozdobení a zohrievaní, pričom medzi rúchom a telom nezostáva žiadny priestor. Tak nás Pavol chcel výstižným prirovnaním napomenúť, aby sme verili, že všetko, čo je v Kristovi, je naše. Jeho nekonečná moc nás obklopuje proti diablovi, jeho nevinnosť a spravodlivosť nás prikrýva proti žiare Božieho hnevu a súdu, jeho život nás chráni proti hrôze smrti, darmi svojho Ducha nás zdobí a posilňuje pre večný život. Toto všetko sa deje v krste, v ktorom sa s nami uzatvára táto zmluva, nie z nášho, ale z Božieho ustanovenia, tak ako kedysi s Židmi prostredníctvom obriezky, ktorým Boh v obriezke sľuboval, že chce byť ich Bohom a ochrancom, a namiesto prekliatia im udeliť požehnanie v budúcom potomkovi. Obom zmluvám, starej aj novej, vhodne zodpovedá ich znamenie - obriezka bola trpkejšia, krst je príjemnejší. Z toho vyplýva to, čo Pavol dodáva o zrušení výsad. Keďže totiž niet rozdielu v krste, ale všetci sú pokrstení tým istým krstom, nevyhnutne z toho vyplýva, že medzi pokrstenými niet žiadnej výsady, ale všetci sa rovnako stávajú účastnými Kristových dobrodení a Božími deťmi. Boh je totiž nedeliteľný, Kristus je nedeliteľný, evanjelium je to isté, viera je tá istá, krst je ten istý pre všetkých. Preto tieto rozdiely v pohlaví, veku, rode, národnosti, stavoch a úradoch, ktoré sú v tomto svete, sa vôbec netýkajú toho života, v ktorom sme všetci - zákonom vydesení, evanjeliom pozdvihnutí, vierou do Krista vsadení a jeho darmi v krste ozdobení - jedno. Nech je teda akékoľvek naše postavenie v tomto svete, to nás ani neposúva vpred, ani nebráni v spáse, ale všetko je jedine v Kristovi. On je Spasiteľom všetkých, ktorí v neho veria, nech sú akéhokoľvek rodu, stavu, pohlavia, veku atď. Tak ako teda naša spravodlivosť, múdrosť, dôstojnosť a iné naše dary nijako neprispievajú k tomu, aby sme sa stali Božími deťmi, tak ani naša nespravodlivosť, nemúdrosť, nedôstojnosť a iné naše slabosti nás nemajú odrádzať od toho, aby sme verili, že sme pre Krista v milosti a pre neho sme dedičmi požehnania - nie menej, než keby sme sa boli narodili z Abraháma, ktorému bolo toto prisľúbené. Lebo bez tejto viery nič neprospelo Židom to, že boli Abrahámovými potomkami. Verte teda prisľúbeniu, aby sme dosiahli dedičstvo prisľúbené Abrahámovi. AMEN.

EVANJELIUM NA DEŇ OBRIEZKY PÁNOVEJ Lukáš 2. kapitola „Keď uplynulo osem dní a bolo ho treba obrezať, dali mu meno Ježiš, ktorým ho anjel nazval skôr, ako bol počatý v matkinom lone.” (Lk 2,21) Aký je obsah tohto evanjelia? Je to síce jednoduchý a stručný príbeh, ale obsahuje veľké veci, ako všetko, čo sa v Svätom písme rozpráva najjednoduchším spôsobom, bez akejkoľvek rečníckej ozdoby. Touto jednoduchosťou oklamaný rozum menej pozorne uvažuje o veľkosti vecí. Sú však dva hlavné body, o ktorých sa patrí v tomto evanjeliu usilovne rozjímať. Jeden je o obriezke a jej užitočnosti, druhý o mene Ježiš, ktoré bolo dané dieťaťu nie ľudským rozhodnutím, ale božským príkazom. Oba body vysvetľujú Kristovo poslanie, pre ktoré bol poslaný na tento svet. Správne porozumenie tomuto poslaniu je základom ľudskej spásy. Ktokoľvek totiž pozná Kristovo poslanie, pozná Krista. Toto poznanie je samotnou spásou a večným životom, ako už bolo často povedané, zatiaľ čo nepoznať Krista a nerozumieť jeho osobe a poslaniu je príčinou smrti a večného zatratenia (porovnaj Jn 17,3). Preto je nanajvýš dôležité neposudzovať tento príbeh o obriezke, od ktorého nemôže byť nič kratšie, podľa jeho jednoduchosti, ako to zvykne robiť obyčajný ľud, ale podľa veľkosti vecí, ktoré Duch Svätý zakrýva strohosťou slov, aby zahanbil múdrosť sveta a poučil dobré a úprimné duše, ktoré sa mu s najväčšou pokorou a ochotne podriaďujú. A ak v ostatných umeniach málo prospešne sa učí ten, kto sa spolieha skôr na svoj úsudok než na učiteľov, o to menej napredujeme v týchto tajomstvách, ktoré presahujú chápanie sveta, ak bez akéhokoľvek pochybovania a sporu nesúhlasíme s učiteľom týchto tajomstiev a vykladačom, Duchom Svätým. Čo bola obriezka? Bol to obrad božsky ustanovený a prikázaný Abrahámovi a jeho potomkom podľa tela na svedectvo, že z Abrahámovho semena má prísť Kristus, v ktorom budú požehnané všetky národy (Gn 12,3). Podobne ako v Novom zákone, ktorého ľudom sme my, duchovné potomstvo Abraháma, je krst obradom ustanoveným Bohom skrze jeho Syna, pravého Boha a človeka, aby bol istým svedectvom tej zmluvy, ktorú s nami Boh uzavrel vo svojom vtelenom Synovi - že nám chce byť milostivý pre svojho Syna a darovať nám Ducha Svätého, ktorý nás obnovuje pre posvätenie a večný život. Tak aj Večera Pánova je obrad božsky ustanovený skrze Božieho Syna na isté svedectvo, že svoje telo za nás vydal a svoju krv za nás vylial na odpustenie hriechov (Mt 26,26-28). Ako sa však ľudský rozum u bezbožných v našom veku pohoršuje nad obradmi Nového zákona, takže nič nepovažuje za nezmyselnejšie než pripisovať také veľké veci týmto obradom - keď pri krste nevidia nič iné než trochu vody a pri Večeri nič iné než trochu vína a chleba - tak kedysi obriezka, od ktorej, ak sa spýtate rozumu, sa nemohlo vymyslieť nič ohyzdnejšie, pohoršovala celý svet, takže Židia boli vystavení posmechu všetkých národov, pretože jednak konali vec samu osebe škaredú, jednak ju považovali za osobitné a hlavné uctievanie Boha. Ale ako Židia, spoliehajúc sa na Boží príkaz, ochotne znášali posmech národov, tak aj my máme pohŕdať výsmechom bezbožných ľudí a vzdávať česť Božiemu príkazu. Je totiž zvykom sveta, ktorý sa túto múdrosť naučil od svojho kniežaťa diabla, vysmievať sa všetkým Božím skutkom a len svoje vlastné obdivovať a mať v najvyššej cene. A je podivuhodné, že ľudia sú takí nedôslední, že v ostatných veciach nehľadia natoľko na veci samé ako na ich tvorcov a posudzujú ich podľa dôstojnosti tvorcov, ale v Božích skutkoch nepozerajú viac na Boha ako tvorcu než na dielo samotné, pod ktorým sa však skrýva nekonečná Božia moc na zahanbenie moci sveta a diabla. Kde ustanovil Boh obriezku? V prvej knihe Mojžišovej, v 17. kapitole je mnohými slovami napísané, ako sa Boh zjavil Abrahámovi, uzavrel s ním zmluvu o rozmnožení jeho potomstva a ochrane, a túto zmluvu potvrdil ustanovením obriezky (Gn 17,1-14). Nikomu z ľudí by nikdy nemohlo prísť na um nič také, ba ani anjelom v nebi, ale Boh vo svojej múdrosti chcel týmto spôsobom potvrdiť zmluvu, ktorú uzavrel s Abrahámom. A keďže on je vo svojej najväčšej bláznivosti ďaleko múdrejší než my v našej najväčšej múdrosti, právom mu skutočne vzdávame túto česť, že usudzujeme, že jeho skutkom vôbec nič nechýba a že sa nedá vymyslieť nič lepšie, nič svätejšie, nič múdrejšie a napokon nič spásonosnejšie pre ľudské pokolenie, nech sa to zdá akokoľvek nášmu alebo iných ľudí rozumu, ktorý nechápe ani svoje vlastné sily a iné oveľa menšie veci - o čo menej môže pochopiť najvyššie Božie skutky? Treba sa podriadiť Božiemu úsudku a jednoducho ho poslúchať. Tak to urobil Abrahám, ktorému sa nemôžeme vôbec rovnať v cnosti, múdrosti a veľkosti iných darov. Keď prijal príkaz o obriezke, nezačal sa sám so sebou hádať, či to bude múdre alebo hlúpe, ak sa dá obrezať, ale čo bolo povedané, to bolo urobené - odišiel a obrezal seba i celú svoju domácnosť, ako mu Boh prikázal (Gn 17,23). Preto pre túto významnú poslušnosť voči Bohu Písmo tak veľmi odporúča tohto muža, ktorého Boh chcel mať za vzor pre všetkých zbožných a za otca všetkých, ktorí v neho veria (Rim 4,11). Jeho si teda predovšetkým postavme pred oči, jeho napodobňujme so všetkou snahou a nesúhlasme s bláznivými duchmi, ktorí sa chvália veľkou múdrosťou vo svojich rúhaniach, ktorými najnehodnejšie napadajú sviatosti a božské ustanovenia, hoci to je najľahšie pre každého hlupáka a neotesanca. Tá múdrosť je však hodná zbožného a kresťanského človeka, ktorá ochotne priznáva svoju nevedomosť na Božiu slávu a jednoducho súhlasí s jeho slovom, ktorého pravda nikdy nikoho neoklamala, zatiaľ čo vlastné predstavy oklamali premnohých. Aký bol úžitok obriezky? Hlavným úžitkom bolo, aby sa u všetkých Abrahámových potomkov zachovala pamiatka tej zmluvy, ktorú Boh uzavrel s Abrahámom, a aby jednotlivci verili, že sa táto zmluva týka ich, v ktorej Boh prisľúbil, že bude Bohom a ochrancom Abraháma a celého jeho potomstva naveky. O tomto úžitku sú jasné slová v Prvej knihe Mojžišovej: “Nech je obrezaný medzi vami každý mužského pohlavia! Obrežte si mäso svojej predkožky; to bude znamením zmluvy medzi mnou a vami” (Gn 17,10-11). Takisto: “Neobrezaný muž, ktorému nebolo obrezané mäso predkožky, bude odstránený zo svojho ľudu, lebo porušil moju zmluvu” (Gn 17,14). Obriezka teda mala veľkú užitočnosť v Abrahámovom telesnom potomstve, keďže Boh zatratil neobrezaných a obriezaným prisľúbil, že bude ich ochrancom. Ktoríkoľvek teda verili tomuto prisľúbeniu, ku ktorému bola pridaná obriezka, tí mali Boha milostivého a boli spasení jeho milosrdenstvom v Abrahámovom potomstve, to jest v Kristovi. Lebo bez viery, ktorá prijíma prisľúbenie, obriezka nič neprospela, ako ani naše sviatosti neprospievajú tým, ktorí nesúhlasia s prisľúbením, ktoré je hlavnou časťou všetkých sviatostí. Tieto totiž majú potvrdzovať prisľúbenie v mysliach, ako hovorí Pán o Večeri: “Vezmite a jedzte... pite... toto robte na moju pamiatku”, ktorý za vás vydávam svoje telo a za vás vylievam svoju krv na odpustenie hriechov (Mt 26,26-28; Lk 22,19-20). V tomto zmysle píše aj Pavol o obriezke v Liste Rimanom 4: “Abrahám bol ospravedlnený pred Bohom, keď uveril prisľúbeniu. Prijal však znamenie obriezky ako pečať spravodlivosti z viery, ktorú mal ešte pred obriezkou” (Rim 4,11). Obriezka teda prinášala tým, ktorí verili prisľúbeniu, tie najväčšie ovocie, aby sa stali Božími synmi, spravodlivými, svätými a dedičmi všetkých nebeských dobier, ktoré mali byť kedysi zjavené svetu skrze Krista. Všetky tieto nesmieme dobrodenia sa ponúkajú aj v našich sviatostiach, a to ešte omnoho jasnejšie, tým, ktorí pravou vierou súhlasia s prisľúbením, ktorého pečaťami sú tieto sviatosti. A tu opäť treba odporovať telesným argumentom, ktorými rozum, zanedbávajúc Božie slovo, mnohých vyvracia a privádza k tomu, aby pochybovali, ako môžu byť také veľké veci v nás spôsobené takými zdanlivo jednoduchými prostriedkami. My však máme byť radostní a vzdávať Bohu vďaky, že nám svoje dobrodenia udeľuje s tak malou a nepatrnou našou námahou a výdavkom, a to preto, aby sme viac hľadeli na jeho slovo a prisľúbenie než na okázalosť obradu. Preto Boh zámerne odmieta všetok do očí bijúci lesk pri svojich najväčších dobrodeniach. Veď čo je menej okázalé než postavenie jeho Syna zjaveného v tele? A predsa v tejto slabosti sú skryté také veľké veci, ktoré nepojme ani nebo, ani zem. Je teda potrebná viera, ktorá nehľadí na vonkajšiu okázalosť, ale na Božie slovo sľubujúce veľké veci. A aby malo prisľúbenie väčšiu autoritu, pridáva aj hrozby proti tým, ktorí neveria. Ako pri obriezke: “Každý muž, ktorého predkožka nebude obrezaná, bude odstránený zo svojho ľudu, lebo porušil moju zmluvu” (Gn 17,14). A keďže je rovnaký význam všetkých sviatostí, to isté treba chápať aj o našich - že Boh hrozí večným trestom všetkým, ktorí jeho sviatosti zanedbávajú a pohŕdajú nimi. Toto pohŕdanie totiž obsahuje dva obrovské hriechy: jeden, že sa pohŕda Božím príkazom, druhý, že jeho prisľúbenie je márne, to znamená, že Boh je vo svojom slove obviňovaný zo lži. Čo znamenala obriezka? Význam je jej menej hlavným úžitkom. Avšak aj v tomto úžitku nie je obriezka nepodobná krstu, v ktorom ponorenie znamená umŕtvenie starého človeka, po ktorého odstránení vyrastá nový človek, Bohu sa páčiaci. Tak obriezka znamenala, že to staré telo, ktoré sme dostali zrodením od rodičov, má byť odrezané a odstránené, a celá prirodzenosť má byť obnovená a napravená. Ďalej znamenala účinky umŕtvovania a celé pokánie, ktorým zbožní odporujú telesným žiadostiam a dvíhajú sa dôverou v božskú zmluvu k poslušnosti Bohu. O tomto úžitku je mnoho výrokov na rôznych miestach u Mojžiša, prorokov a inde, v ktorých sa nám prikazuje obrezať srdcia (Dt 10,16), to znamená konať pokánie a zanechajúc telesné túžby poslúchať Božie slovo. Ďalej aj v tomto úžitku sa nevyhnutne prijíma prisľúbenie o Kristovi, ktorý sa mal narodiť z Abrahámovho potomstva, bez ktorého poznania a milosti nepokračuje umrtvenie starého človeka a obnova prirodzenosti. Na to bol totiž prisľúbený ľudskému pokoleniu a nakoniec aj zjavený, aby naplnil to, čo bolo prisľúbené v zmluve obriezky a čo predobraz obriezky znamenal. Preto po zjavení Krista už prestala obriezka a celá tá bohoslužba Starého zákona, ktorá držala ľud svojimi zákonmi až po Krista, ako o tom Pavol obšírne diskutuje v Liste Galaťanom, kde nazýva zákon pestúnom ku Kristovi (Gal 3,24). Toto miesto, hoci sa správne vzťahuje vo všeobecnosti na výchovu, predsa vlastne hovorí o Mojžišovom zákone, pod ktorým žil ľud Starého zákona ako pod pestúnom až po Krista, ktorý odstránením jarma zákona nás uviedol do slobody, aby sme už neboli viazaní tými putami, ani keby sme boli Židia, tým menej, keď sme pohania. Ako však bol ťažší údel toho ľudu, zadržiavaného pod zákonom, tak mal aj ťažší obrad obriezky, my však máme mäkšie a príjemnejšie obrady, aby sviatosti zodpovedali učeniu, od ktorého niet nič príjemnejšie pre sužované svedomia. Prečo sa Kristus podrobuje obriezke? Celá služba zákona sa vzťahuje na hriešnikov, na odsúdenie starého človeka, ktorý je počatý a narodený v hriechu, aby sa prirodzenosť obnovila skrze Kristovu milosť. Keďže teda Kristus, počatý z Ducha Svätého a narodený z Panny Márie, bol bez akéhokoľvek hriechu, bol úplne slobodný a oslobodený od bremena zákona. Ale potrebovali sme takého veľkňaza a Prostredníka, ktorý, keďže nemal žiadne vlastné hriechy, mohol vziať na seba naše, a ktorý, keďže zákonu nič nedlhoval, kvôli nám naplnil zákon, ktorý nikto z ľudí nemohol naplniť, ako dosvedčuje Peter v Skutkoch (Sk 15,10). Ako teda všetky ostatné naše zlá, tak aj bremeno zákona, pre nás neznesiteľné, Kristus vzal na svoje plecia, ako píše Pavol v Liste Galaťanom (Gal 3,13). Po druhé, aj kvôli láske sa podrobuje obriezke a iným zákonom, aby nepohoršil ešte slabých Židov. Ešte totiž nebol čas, aby začal dielo, pre ktoré prišiel, a zrušil zákon, ako sa to stalo neskôr. Nemáme si však myslieť, že sa aj dieťaťu Kristovi stalo niečo proti jeho vôli, či už pri obriezke, alebo pri všetkých ostatných veciach, ako sú iné deti nútené znášať mnoho vecí proti svojej vôli. Kristus totiž aj vo svojom detstve bol Boh rovný Otcovi, bez ktorého vôle sa nemohlo nič stať. Všetko teda, čo kvôli nám vytrpel podľa zákona, vytrpel dobrovoľne, nie z donútenia. Z tohto miesta máme čerpať aj útechu aj príklad. Útechu proti tyranii zákona a jeho prekliatiu - keď nás desí a núti zúfať si, vtedy máme ihneď vierou uchopiť Krista, ktorý sa u Otca za nás prihovára svojou poslušnosťou, ktorou naplnil celý zákon a toto naplnenie urobil vlastným nám, ktorí v neho veríme. Nijako inak nemôžeme uniknúť moci zákona. Príkladom však je, aby sme aj my kvôli láske robili viac, než sme povinní, avšak s tým pravidlom, aby sme nekonali nič proti Bohu, ktorého máme milovať nadovšetko. Vo všetkých ostatných veciach treba znova a znova brať ohľad na slabých, aby sa nepohoršili. Ktorí sú však slabí, bolo povedané inde. Lebo tvrdošijní pokrytci a nepriatelia pravdy sa nemajú počítať medzi slabých. Hovor teraz o mene Ježiš, čo je druhý bod evanjelia. Je veľký rozdiel medzi menom tohto dieťaťa a menom iných, ktorým sa dávajú mená podľa ľudského rozhodnutia, od ktorých sa často celý ich život odlišuje. Ale mená dané božsky, či už výslovným alebo tichým a tajomným príkazom, prinášajú so sebou samotnú vec a s istotou ukazujú poslanie osôb. Tak Boh dáva meno Abrahámovi a patriarchu Jakuba nazýva Izraelom. Tak aj Krstiteľovi sa dáva meno podľa Božieho príkazu, aj Petrovi. Tak aj mená iných sú niekedy osudové, že sa zdajú byť dané akýmsi tajomným Božím rozhodnutím. Preto pri zjavných príkazoch sa pridáva aj dôvod. Ako keď Boh dal Abrahámovi nové meno, dodáva príčinu: “Lebo budeš,” hovorí, “otcom mnohých národov” (Gn 17,5). Keď anjel zápasil s Jakubom a nazval ho Izraelom, udáva dôvod: “Lebo si zápasil s Bohom” (Gn 32,29). Tak sa syn Zachariáša a Alžbety nazýva Ján a pridáva sa dôvod: “Lebo pôjde pred tvárou Pána pripraviť mu ochotný ľud, obrátiť srdcia otcov k synom atď.” (Lk 1,17). To znamená: Prinesie slovo milosti o zjavenom Pánovi a Spasiteľovi proti slovu Božieho hnevu, predloženému v zákone. O tomto poslaní Jána hovorí Kristus, keď vraví: “Zákon a Proroci až po Jána” (Mt 11,13). Takisto: “Odo dní Jána sa nebeské kráľovstvo násilne dobýja a násilníci sa ho zmocňujú” (Mt 11,12). A toto sa nemá chápať len o tom čase, keď Ján učil v Judei pri Jordáne, ale u všetkých, ktorí sú spasení, sa musí vec diať tak, že keď sú hlasom zákona vydesení, potom počujú Jána, učiteľa evanjelia, ktorý ukazuje Božieho Baránka, ktorý sníma hriechy sveta a krstí Duchom Svätým a ohňom (Jn 1,29; Mt 3,11). Pre toto všetko mu bolo dané toto meno od anjela skôr, než bol počatý v lone Alžbety. Tak aj Kristus, keď apoštola, ktorý sa predtým volal Šimon, nazýva Petrom, pridáva dôvod tejto zmeny: pretože mu dáva kľúče nebeského kráľovstva (Mt 16,19), to jest moc učiť evanjelium o Kristovi, ktorý je jedinou skalou spásy, na ktorej je cirkev tak založená, že ani brány pekelné ju nemôžu premôcť (Mt 16,18). Ak teda mená služobníkov neboli zbytočné, ako Jána, Petra a ostatných, o čo menej bolo samému Pánovi dané jeho meno nadarmo a bez vážnej príčiny? Aká je teda príčina tohto mena? Túto jasne vysvetľuje anjel v Matúšovom evanjeliu: “Lebo on zachráni svoj ľud od ich hriechov” (Mt 1,21). Meno Ježiš totiž znamená Spasiteľa alebo Osloboditeľa. Anjel však ďaleko odlišuje tohto Osloboditeľa od všetkých ostatných. Nikto sa totiž nemohol nájsť, kto by mohol sám seba zachrániť od hriechu a smrti - o čo menej ostatných? A celé ľudské pokolenie zostalo od prvých rodičov pod prekliatím a Božím hnevom. Jedine tento syn Márie nám bol darovaný od Boha, aby bol Spasiteľom, aby nás zbavil hriechu, aby za nás sám trpel, aby uzmieril hnev svojho Otca, aby zákonu, smrti a diablovi odňal ich právo, aby nás ozdobil svojou večnou spravodlivosťou a Duchom Svätým. Od toľkých a takých ziel nás chcel oslobodiť Boží Syn skrze svoje vtelenie. Právom teda dostal toto meno, aby sa nazýval Ježiš, to jest Spasiteľ. Jeho sladkosť zástup Antikrista obrátil na najtrpkejšiu žlč a najúčinnejší jed, keď vykresľuje Krista Pána nie ako Spasiteľa, ale ako akéhosi najkrutejšieho tyrana, ktorého musíme uzmieriť našimi hlúpymi a nevhodnými skutkami a príhovormi svätých. Proti tejto satanovej službe, ktorou sa zákon premieňa na evanjelium a evanjelium na zákon, s večnou záhubou duší, nás môže ochrániť jedine meno Ježiš, ktorým sme upozorňovaní na poslanie vteleného Božieho Syna a na to, aký má k nám vzťah. Prišiel totiž nie aby nás, už predtým stratených, zatratil, ale aby nás spasil a oslobodil od hriechu a všetkých ziel, ktoré nás pre hriech napadli, ako sám hovorí: “Syn človeka prišiel spasiť, čo sa stratilo” (Mt 18,11). Takisto: “Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním” (Mt 11,28), to znamená, vo všetkých vašich ťažkostiach nájdete u mňa útechu a liek na vaše zlá, lebo ja som niesol všetky vaše bremená. Ale niekto povie: Prečo teda nie sme oslobodení od núdze, chorôb, potupy a iných podobných ziel? Iste sme oslobodení, ak len chceme veriť. Lebo v Kristovi sme dedičmi nebeského kráľovstva - čím sú v porovnaní s jeho bohatstvom všetky poklady, ktoré vlastní svet? V Kristovi sme najsilnejší, v ňom víťazíme nad smrťou a svetom spolu s jeho kniežaťom diablom, ba aj nad samým Bohom hnevajúcim sa na hriech. V Kristovi sme najváženejší zo všetkých ľudí a páni všetkého stvorenia. Ak to oči ešte nevidia a telo nezakusuje, nie je to preto nepravdivé, ale určite sa to ukáže, keď budeme mŕtvi znova povolaní k životu. Medzitým ak niečo trpíme, to nielenže nerobí Kristove prisľúbenia márnymi, ale cvičí a potvrdzuje v nás vieru v ne a robí dobrodenia dieťaťa Ježiša príjemnejšími a vďačnejšími. Tohto teda nášho jediného Spasiteľa a Vykupiteľa objímajme celým srdcom, ktorého Boh ustanovil nie aby sužovaných viac sužoval, ale aby priniesol pomoc sužovaným a všetkej nádeje zbaveným, ktoríkoľvek by v neho dôverovali a nehľadali by hojnosť pomoci inde. Jemu teda nech sa každý za seba celý odovzdá a nech ho ustanoví za jediný prístav a útočisko svojej spásy. AMEN.

NA SVIATOK ZJAVENIA PÁNA EPIŠTOLA ZO 60. KAPITOLY IZAIÁŠA „Vstaň, zasvieť, lebo prichádza tvoje svetlo a Hospodinova sláva vychádza nad tebou. Lebo hľa, tma bude pokrývať zem a temnota národy, ale nad tebou vyjde Hospodin a jeho sláva sa zjaví nad tebou. Národy prídu k tvojmu svetlu a králi k tvojej vychádzajúcej žiare. Pozdvihni oči vôkol a pozri, všetci sa zišli a prišli k tebe. Tvoji synovia prídu zďaleka a tvoje dcéry prinesú v náručí. Vtedy uvidíš a zažiariš, zachveje a rozšíri sa tvoje srdce, lebo sa k tebe obráti bohatstvo mora a blahobyt národov príde k tebe. Záplava tiav ťa pokryje, ich mláďatá z Midjánu a z Efy, všetci prídu zo Šeby, prinesú zlato a kadidlo a budú zvestovať chvályhodné skutky Hospodina..” (Iz 60,1-6) Aký je stav vecí? Tieto prorokove slová boli vybrané na sviatok Zjavenia Pána preto, že hovoria o osvietení a prinášaní darov, čo sa zdá zhodovať s príbehom o mudrcoch, ktorým sa zjavila hviezda a bola im sprievodcom ku Kristovi, keď ho poctili svojimi darmi. Zmieňuje sa tu aj majestát Pána, čo možno vzťahovať na Kristov krst. Ale nech už bol akýkoľvek dôvod, pre ktorý sa táto perikopa číta v tieto sviatky, určite nie je vzdialená od samotnej veci, keďže hovorí o sláve Nového zákona a povolaní pohanov, skrze ktoré sa Cirkev najširšie rozšírila a slovo o Kristovi začalo žiariť v najväčšom svetle po celom svete. Cieľom a zámerom tejto prorockej reči je potešiť synagógu v jej biedach, ktoré znášala sčasti od vonkajších nepriateľov, sčasti od bezbožnosti svojich vlastných. Hlavným a skutočne prorockým dôvodom tohto potešenia je, že sľubuje Krista ako osloboditeľa tým, ktorí sú na Sione, aby sa skutok zhodoval so zasľúbením, ktoré bolo dané Abrahámovi a Dávidovi. A aký má byť tento osloboditeľ, dostatočne ukazuje, keď hovorí, že bude spásou všetkým, ktorí sa odvrátia od svojich hriechov, to znamená, že tých, ktorí činia pokánie, oslobodí od hriechov, ako hovorí anjel Jozefovi (Mt 1,21), používajúc slová z tohto miesta u proroka. Lebo anjeli neprinášajú žiadne iné slovo než to, čo je napísané u prorokov, rovnako ako ani Kristus a apoštoli. Ukazuje ďalej aj to, aké má byť Kristovo kráľovstvo – totiž duchovné, ktoré sa bez vonkajšieho násilia riadi jedine slovom a Duchom, a ktoré je večné, podľa toho výroku: “A jeho kráľovstvu nebude konca” (Lk 1,33). Toto prorok prorokoval na konci predchádzajúcej kapitoly, čo bolo potrebné povedať, aby sa slová dnešného čítania dali ľahšie pochopiť, keď si uvedomíme dôvod, pre ktorý prorok prikazuje synagóge, aby bola dobrej a veselej mysle a tešila sa z dobrodení Nového zákona, ktoré sa majú ukázať skrze Krista Osloboditeľa. Toto je súhrn tohto preradostného a skutočne evanjeliového čítania, keby len boli poslucháči schopní a pripravení prijať tieto potešenia. Ale či už takí sú alebo nie sú, Božie slovo sa musí hlásať, lebo s istotou vieme, že nie je márne, aj keď je pre máloktorých príjemné, čo zakúsil aj Izaiáš. Aká je hlavná myšlienka? “Vstaň a zažiar.” Takto oslovuje prorok svoj ľud, nie ten bezbožný a bezstarostný, ktorého neresti a bezbožnosť predtým najprísnejšie karhal, ale ten, ktorý sužovaný krivdami sa trápil, chorý od biedy. Tomu prikazuje vstať ako ležiacemu a zažiariť ako tomu, kto sa nachádza v najväčšom zármutku, ktorý je označený temnotou. Lebo toto sú prejavy smútiacich, že ležia a tešia sa tme a samote. Tak aj Kristus nám prikazuje pozdvihnúť hlavy, ktoré v smútku skláňame, keď káže o budúcom oslobodení (Lk 21,28). Zmyslom tejto hlavnej myšlienky je teda: Ty úbohý zástup, ktorý sa trápiš veľkými starosťami, pretože si sužovaný nielen cudzími, ale aj svojimi vlastnými, predsa sa raz vzpriamene postav a zanechajúc svoj smútok, úprimne sa raduj, a nezostávaj celkom strávený bolesťou a biedou. Toto je súhrn všetkých potešení u prorokov a apoštolov, ktoré sú dané Cirkvi zbožných, nad ktorú niet nič viac sužovaného. Veď čím sú biedy všetkých ostatných ľudí v porovnaní s tými, ktoré znáša Cirkev? K nim sa totiž pridávajú najnenávistnejšie posmešky celého sveta a bezbožných údov, ktoré sú oveľa ťažšie znášať než všetky ostatné rany, hoci mnohé a veľké. Proti toľkým a takým ťažkostiam znie hlas proroka: “Vstaň a zažiar!” Vstaň, ty, ktorá si doteraz ležala v prachu a popole. Zažiar, ty, ktorá si doteraz bola bez potešujúceho svetla. Už je čas, aby si sa pozdvihla, skôr než ťa strávi bolesť. Tak aj Zachariáš, oslovujúc Cirkev, hovorí: “Plesaj, dcéra sionská, a raduj sa...” (Zach 9,9). Ako Izaiáš potvrdzuje hlavnú myšlienku? “Lebo prichádza tvoje svetlo a sláva Pánova vzchádza nad tebou.” Toto je dôvod, pre ktorý sa Cirkev má právom aj pozdvihnúť aj zažiariť, čiže byť radostná, pretože je tu svetlo, ktoré rozptyľuje temnoty, a sláva Pánova, ktorej sa patrí všetkým povstať a vyjsť v ústrety, ako múdre panny vychádzajú v ústrety prichádzajúcemu ženíchovi (Mt 25,1-13). Takto opisuje prorok čas Kristovho príchodu v tele. A evanjelisti zachovávajú tento spôsob vyjadrovania. Lebo v Jánovom evanjeliu (1,9) je napísané o Kristovi: “Bolo pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka prichádzajúceho na tento svet.” Podobne: “Videli sme jeho slávu, slávu akú má od Otca jednorodený Syn” (Jn 1,14). A v Matúšovi (4,15-16): “Krajina Zabulon a Neftali... videla veľké svetlo.” Veď čo je vznešenejšie než toto svetlo, v ktorom sa Boh ukazuje ľuďom v človeku, hovoriac a konajúc s ľuďmi? Lebo nech sú akokoľvek veľké veci, ktoré Boh konal cez iných, cez Adama, cez Seta, cez Enocha, cez Abraháma a iné vyvolené nástroje, predsa len toto je konečne hodné jedinečného obdivu, že sám večný a všemohúci Boh sa vo svojej osobe zjavil ľudskému pokoleniu, a to v takej podobe, nad ktorú nemohlo byť nič láskavejšie ani menej strašné, a navyše s takým príjemným hlasom, nad ktorý niet nič krajšieho. Lebo toho, o kom sme si mysleli, že je tak rozhnevaný na hriešnikov, že ich chce potrestať všetkými druhmi trestov, toho počujeme vyznávať, že práve preto prišiel najmä na tento svet, aby pomohol hriešnikom, nie spravodlivým (Mk 2,17). Toto nebeské svetlo neosvetľuje telesné oči ako svetlo slnka, blesku či ohňa, ale oči mysle, a nedesí ako Mojžišovo svetlo a plamene na Sinaji, ale rozveseľuje, potešuje a občerstvuje. A slávou tohto svetla nie je uplatňovať moc na zastrašovanie, ale milosť na odpúšťanie, po ktorej poznaní je zase Boh oslavovaný, ktorý predtým bol len v nenávisti a všetci o ňom zle hovorili pre domnienku o jeho krutosti. A pretože toto svetlo a sláva sa nevníma zmyslom očí, ale duchom mysle, preto je potrebné slovo, skrze ktoré sa toto vštepuje do duší tých, ktorí veria, že slovo nie je vymyslené, ale božsky zjavené, ako to dokazujú udalosti a zázraky, ktoré sa zhodujú so slovom. Nasleduje rozšírenie dôvodu prostredníctvom prirovnania. Akým spôsobom? “Lebo, hľa, tma pokrýva zem a temnota národy, ale nad tebou vzíde Pán a sláva Pánova žiari nad tebou.” Týmto spôsobom objasňuje dobrodenia evanjelia, ktoré boli pred ich zjavením toľko storočí známe ľudu Starého zákona. Zbožní sa teda nemali radovať len preto, že im boli prisľúbené také veľké veci, ale aj preto, že boli jediní, ktorí o nich počuli a ktorým boli najprv zo všetkých a pred ostatnými nakoniec aj zjavené. Túto výsadu starozákonnej Cirkvi aj Pavol obdivuhodne vyzdvihuje v Liste Rimanom: “Im patrí adoptívne synovstvo, sláva, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužba, prisľúbenia; ich sú otcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus” (Rim 9,4-5). Ba čo viac, len medzi nimi bol videný, len medzi nimi učil a konal zázraky, medzi nimi dokonal celé dielo vykúpenia, zomrel, vstal z mŕtvych, vystúpil na nebesia, zoslal Ducha Svätého, vyvolil si apoštolov. Načo viac slov? Každá z týchto vecí (ktoré sa stali Židom osobitne, takže sú oveľa blaženejší než my pohania, ak len chcú uznať svoje výsady, ktoré všetky Izaiáš na tomto mieste zahŕňa jedným slovom, keď hovorí: “Nad tebou vzíde Pán a sláva Pánova žiari nad tebou”, zatiaľ čo celú zem pokryli temnoty a tma národy) je taká veľká, že ďaleko presahuje všetko myslenie. Pohania totiž neboli Božím ľudom, nemali prorokov, nemali slovo, nemali zákon a Bohom ustanovené kňazstvo, nemali zmluvu, prisľúbenie atď. Ale blúdili naslepo ako slepí a pohybujúci sa v temnotách, ako ich viedol pôvodca temnôt diabol. Tento najbiednejší stav ešte stále vidíme u tých, ktorí nemajú Božie slovo, skrze ktoré jediné je Boh poznávaný a správne uctievaný. Bez neho zostáva nepoznaná aj Božia prirodzenosť aj jeho vôľa, a nemožno vedieť, ako si zase On želá byť nami uctievaný, a čo schvaľuje alebo odmieta, ale každý si vytvára svoj vlastný kult, ako si môžeme vziať príklad z našej vlastnej hlúposti, ktorej sme sa kedysi dopúšťali. Ale vraciam sa k prorokovi, ktorý aby viac potešil svoj ľud, nielenže ho uisťuje o nesmiernom svetle a sláve prichádzajúceho Pána, ale dodáva: toto svetlo a sláva sú ostatným národom neznáme a oni sa nachádzajú v temnotách a tme, to jest v najväčších omyloch a hroznej nevedomosti, aj keď vynikajú múdrosťou, spravodlivosťou, rozsahom vecí a ríš atď. Keďže teda nielenže sú si istí o prichádzajúcom svetle a sláve Pána, ale aj jediní poznajú toto svetlo, právom sa im prikazuje, aby sa radovali. Zostal tento rozdiel medzi Židmi a pohanmi navždy? NIE. Lebo vo svojom čase, keď im bolo zjavené svetlo a sláva Pána, svetlo sa rozšírilo ku všetkým národom skrze slovo apoštolov. Bolo totiž potrebné, aby existovalo určité miesto, kde by vzišlo, ale nebolo potrebné, aby zostalo len na jednom mieste: tak ako je nevyhnutné, aby Slnko niekde vyšlo, ale nie je nevyhnutné, aby svietilo len na tom istom mieste. Veď práve preto vychádza, aby bežalo a osvetľovalo všetky miesta celého sveta. Túto povahu napodobňuje aj toto duchovné svetlo, ako hovorí Žalm 19: “Od okraja nebies je jeho východ a jeho okruh siaha až na ich koniec, a niet ničoho, čo by sa skrylo pred jeho žiarou” (Ž 19,7). Na toto Dávidovo proroctvo a podobné hľadel prorok na tomto mieste, kde prorokuje o rozšírení svetla, ktoré vzišlo v Judei, medzi všetky národy, nie na základe zmluvy, ako uzavrel Boh zmluvu s otcami Židov, ale z prekypujúcej milosti, ale s veľkou slávou Židov, od ktorých toto svetlo bolo prijaté, pre čo Simeon spieva: “Svetlo na osvietenie pohanov a slávu tvojho ľudu, Izraela” (Lk 2,32). Veď čo mohlo byť pre Židov slávnejšie než to, že im bol aj prisľúbený Osloboditeľ a vo svojom čase iste zjavený, keď až do toho času boli zázračne zachovaní v Egypte, mimo Egypta, na púšti, v kanaánskej krajine, v Babylone atď.? Rovnako to, že tohto Pána, narodeného zo Židov, všetky národy uznávajú a klaňajú sa mu ako svojmu jedinému Pánovi a Bohu. Toto, hovorím, je spásonosné pre samotné národy a slávne pre Židov, kvôli ktorým Izaiáš hovorí tieto veci predovšetkým, aby ľahšie znášali prítomné zlá pre nádej takej veľkej slávy, ktorá sa k nim mala kedysi vrátiť, keď sa bude po celom svete hlásať sláva toho Pána, ktorý bol síce Židom prisľúbený, ale neuspokojil sa len s vládou nad Židmi, ale mal vládnuť aj nad pohanmi. Týmto prisľúbením prorok povzbudzuje vieru zbožných, ale bezbožní si z toho vzali príležitosť premýšľať o politickom kráľovstve, hoci prorok o takom kráľovstve nič nehovorí, ale hovorí o osvietení, ktoré sa nemôže uskutočniť skrze žiadne politické kráľovstvo. Ba práve vtedy napreduje, keď židovský štát úplne zaniká a Židia sú rozptýlení po všetkých ostatných kráľovstvách. A to prorok skryto naznačuje, keď hovorí: “A králi budú kráčať v tvojom svetle.” Ukazuje totiž, že králi pohanov zostanú kráľmi, a predsa budú vyznávať Krista, ktorý je svetlom, ktoré vzišlo medzi Židmi a odtiaľ sa rozšírilo medzi ostatné národy. Toto sú veľké ozdoby Židov, z ktorých Izaiáš im prikazuje čerpať útechu. Ale práve toto bolo pre väčšinu kameňom úrazu na záhubu, že toto svetlo bolo zdieľané s pohanmi, ktorí boli bez Boha, a to nielen skrze apoštolov, ale aj predtým skrze prorokov. Lebo aj kráľovná zo Sáby sa učila Šalamúnovu múdrosť, Náman slovo Elizeovo, etiópsky eunuch slovo prorokov, Kýros a Dárius Danielovo slovo. Mali pohania aj proroctvá Sibýl čerpané z prameňov prorokov, takže toto Izaiášovo proroctvo sa čiastočne naplnilo ešte v Starom zákone. My však, ktorí sme boli osvietení z pohanov, potvrdzujeme týmto prorokovým svedectvom našu vieru a vzdávame vďaky Bohu, že sa nad nami zmiloval a nás, hoci sme neboli Božím ľudom, rovnako ako Židov osvietil, ba dokonca keď ich zavrhol pre nevďačnosť, všetku milosť vylial na nás. Povzbudzujme sa aj k poznávaniu týchto dobrodení a k preukazovaniu vďačnosti, aby sme neboli aj my zavrhnutí, ako napomína Pavol v Liste Rimanom 11. Čo ďalšie prináša Izaiáš na potešenie Cirkvi? Vo všetkých časoch je vzhľad Cirkvi rovnaký. Javí sa totiž ako nepatrná a veľmi slabá, takže sa zdá, že sa každú chvíľu zrúti. Nielen zvonku je úboho sužovaná, ale čo je horšie, aj vnútri je trápená bezbožným množstvom, ktoré má prevahu v múdrosti, moci a autorite, a získava vládu nad pravými údmi Cirkvi, a tak ich ubíja a ničí. Zbožní sa teda nemôžu neobávať, že sa Cirkev rozpadne. Proti tomuto strachu ich prorok potešuje a sľubuje jej nekonečné potomstvo, vysvetľujúc prisľúbenie dané Abrahámovi o nespočítateľnom potomstve, ako nemožno spočítať ani hviezdy na nebi, ani piesok na morskom brehu (Gn 22,17). Toto prisľúbenie sa totiž nemalo chápať o telesnom potomstve, ale o duchovnom, ktoré by uznalo požehnané Abrahámovo semeno, keď sa zhromaždí Cirkev aj z pohanov všade, ktorá by sa spojila so Židmi v tej istej viere, akú mal Abrahám. Sem patria prorokove slová: “Pozdvihni oči a pozri sa navôkol, všetci sa zhromaždili, prišli k tebe. Tvoji synovia prídu zďaleka a tvoje dcéry budú pri boku živené.” To znamená: Ty, židovská Cirkev, budeš matkou nielen Židov, ale aj pohanov, a hoci sa zdáš neplodná, predsa uvidíš preveľké potomstvo, keď aj pohania ťa uznajú za svoju matku a spoja sa s tebou. Pred sebou, za sebou a po boku budeš mať synov a dcéry, nielen nablízku, ale aj v ďalekých krajinách. Lebo pred sebou mali Židia Sýrčanov a ázijské národy, za sebou Grékov, po bokoch Arabov, Egypťanov a iné južné národy, ako aj severné národy v Malej Ázii. Na všetkých týchto miestach zažiarilo svetlo evanjelia o Kristovi, osvecujúc národy a zhromažďujúc ich do počtu synov a spoločenstva Cirkvi Izraela. Tento argument o potomstve a trvaní Cirkvi má veľkú silu na potešenie, a preto aj Izaiáš naň dôrazne nalieha, ako nasleduje. Akým spôsobom? Prostredníctvom citov. “Vtedy,” hovorí, “budeš mať veľké potešenie, vtedy prekypíš radosťou a tvoje srdce sa bude diviť a rozšíri sa”, ako sa to deje vo veľkej radosti, “keď sa k tebe obráti množstvo mora a príde k tebe sila národov.” Ak by sa toto vzťahovalo na celý židovský národ, nič by nebolo menej pravdivé. Lebo Židia sa natoľko neradovali z obrátenia pohanov ku Kristovi, že nič neznášali s väčšou nevôľou, ako o tom svedčia dejiny aj dnešné príklady. Ale Izaiáš hovorí o pravej Cirkvi, ktorá prebýva medzi bezbožnými, ktorej údmi boli apoštoli a tí, ktorí súhlasili s učením apoštolov. V nich sa naplnilo toto proroctvo. Akú veľkú radosť má totiž Pavol z obrátenia pohanov! To sa nedá vysloviť, ba ani len pomyslieť. Je to viditeľné v úvodoch Pavlových listov, rovnako aj v tom, keď Filipanov nazýva svojou túžbou, radosťou a korunou (Fil 4,1). Aká veľká je radosť židovskej cirkvi, keď Peter rozpráva v Jeruzaleme o tom, čo sa stalo u stotníka Kornélia, a Pavol s Barnabášom o tom, čo Boh vykonal ich kázaním medzi pohanmi! (Sk 15) Ale predovšetkým sa stal účastným tejto radosti Kristus, hlavný úd svojej Cirkvi. On totiž v Jánovom evanjeliu (12,23), keď ho hľadali Gréci, naplnený obrovskou radosťou hovorí: “Prišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený.” Touto nádejou sa utešuje proti pohŕdaniu Židov v mnohých podobenstvách: o veľkej večeri, o svadbe, o vinici a iných. S akou veľkou radosťou chváli vieru stotníka v Matúšovi 8, keď s údivom hovorí: “Veru, hovorím vám: Takú vieru som nenašiel v Izraeli u nikoho. Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve, a synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy” (Mt 8,10-12). Ale proroctvo o radosti, ktorá nasledovala po osvietení pohanov, sa naplnilo nielen v Kristovi a apoštoloch, ale sa každodenne napĺňa aj v dušiach všetkých zbožných, ktorí pociťujú neuveriteľnú radosť, keď vidia, ako sa skrze evanjelium, ktoré sa neprestajne šíri, z roka na rok Cirkev rozširuje ďalej, ako sú mnohí ľudia vytrhovaní z kráľovstva satana, modlárstvo je vyháňané a pravá bohoslužba sa koná. Toto podivuhodným spôsobom posilňuje zbožných a napĺňa ich väčšou radosťou, než sa dá vypovedať. A táto radosť je pevná a stála, ktorej sa nič nepodobá v iných radostiach, ktoré svet považuje za veľké, keď proti vôli a odporu celého sveta evanjelium rozširuje svoje lúče po celom svete a počet synov Cirkvi sa neprestajne hromadne zväčšuje, ako nasleduje. Čo teda ešte hovorí prorok? “Záplava tiav ťa pokryje, dromedáre z Midiánu a Éfy.” Týmito obraznými slovami opisuje vzrast Cirkvi, akoby hovoril: Často ťa napadli Midiánci a susedné národy s nespočetným množstvom ľudí a zvierat, ale aby ťa zničili. Teraz však, keď tieto národy budú osvietené svetlom evanjelia, všetky ti budú najpriateľskejšie, bojujúc pod tým istým Pánom a Kráľom, tebe zasvätia seba i všetko svoje. Podobne Arabi, ktorí predtým ulúpili tvoje bohatstvo, teraz so svojím bohatstvom a darmi ti budú dobrovoľne pomáhať. Aj toto sa naplnilo v Novom zákone, keď cirkvi z pohanov s veľkou horlivosťou prinášali jeruzalemskej cirkvi, svojej matke, obživu, a napĺňa sa to ešte stále zbožnými kniežatami, ktorí podporujú školy a službu Cirkvi svojím bohatstvom a ochranou. Takým kráľom bol Konštantín, od ktorého nikto nebol štedrejší voči cirkvám, a niektorí ďalší. Ani súkromné dobrodenia nechýbajú Cirkvi, aby mohla aj pretrvať, aj ďalej šíriť slovo o Kristovi. Na tento cieľ totiž potrebuje Cirkev dobrodenia a pomoc ako od iných, tak najmä od kniežat, ako zreteľne dodáva prorok, že “budú zvestovať Pánovu chválu”, to znamená, svojou štedrosťou voči Cirkvi budú vyznávať, že uznávajú a uctievajú toho Boha, ktorého hlása Cirkev, a ktorého službu ozdobujú, nakoľko môžu, živia zbožných učiteľov, podporujú čestné štúdiá, aby boli tí, skrze ktorých by sa mohla služba zachovať. Hoci teda Cirkev je sužovaná rôznymi spôsobmi skrze tyranov, ktorí nielenže nič neposkytujú na potreby Cirkvi, ale dokonca to, čo prijala zo štedrosti predkov, o preteky rozkrádajú, predsa oni svojmu trestu neuniknú a vždy budú nejaké útočiská Cirkvi, v ktorých bude mať aj prístrešie aj obživu, a diabol nebude mať takú veľkú moc, aby ju mohol úplne zničiť. Ale bude večná, ako jej Kráľ, Pán Ježiš Kristus je večný, zachovávajúc, rozmnožujúc a brániac svoju Cirkev proti pekelným bránam, aby ju nepremohli (Mt 16,18). Tomuto Pánovi spolu s Otcom a Duchom Svätým nech je chvála na veky vekov. AMEN.

EVANJELIUM NA DEŇ ZJAVENIA PÁNA, MATÚŠ 2 „Keď sa za čias kráľa Herodesa v judskom Betleheme narodil Ježiš, prišli do Jeruzalema mudrci z východu. Pýtali sa: „Kde je ten práve narodený židovský kráľ? Videli sme totiž na východe jeho hviezdu a prišli sme sa mu pokloniť.” Keď to počul kráľ Herodes, rozrušil sa a s ním aj celý Jeruzalem. Zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vypytoval sa ich, kde sa má narodiť Mesiáš. Odpovedali mu: „V judskom Betleheme, tak ako to napísal prorok: A ty, Betlehem, v judskej krajine, vôbec nie si najmenší medzi judskými poprednými mestami, lebo z teba vyjde vládca, ktorý bude pásť môj ľud, Izrael.” Vtedy Herodes zavolal potajomky mudrcov a dôkladne sa ich vypytoval, kedy sa im zjavila hviezda. Poslal ich do Betlehema a povedal: „Choďte a podrobne zistite všetko o tom dieťati. Keď ho nájdete, oznámte mi to, aby som sa mu aj ja šiel pokloniť.” Oni vypočuli kráľa a odišli. A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až zastala nad miestom, kde bolo dieťatko. Keď uvideli hviezdu, naplnila ich veľmi veľká radosť. Vošli do domu, uvideli dieťatko s jeho matkou Máriou. Padli na zem a klaňali sa mu. Otvorili svoje klenotnice a obetovali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. Na pokyn vo sne, aby sa nevracali k Herodesovi, inou cestou sa vrátili do svojej krajiny.” (Mt 2,1-12) Aký je kontext tohto evanjelia? Najprv sa zdá užitočné pripomenúť niečo o samotnom sviatku a jeho pomenovaní. Ľudovo sa nazýva sviatkom Troch kráľov, ktorých mená naznačujú, že celý tento príbeh je vymyslený a bol vytvorený nejakým prefíkaným Židom. Nedávna doba ho prijala ako pravdivý historický príbeh, spolu s mnohými ďalšími nekonečnými omylmi. Že tento výmysel bol starým neznámy, to možno ľahko pochopiť z cirkevných piesní, v ktorých sa vôbec nespomínajú traja králi. Avšak grécke pomenovanie Epifania bolo v cirkvi používané vždy, už od najstarších čias. Pre toto pomenovanie uvádzajú tri príčiny, nie vymyslené, ale pravdivé. Pretože v tento deň, hoci v rôznych časoch, sa udiali tri významné zjavenia, ktorými bola prejavená Božia sláva, alebo aspoň preto, že v tento deň cirkev slávi pamiatku všetkých týchto zjavení, ako to dokazujú jej piesne. Prvé zjavenie bolo to, ktorým sa Boh na východe zjavil pohanom prostredníctvom novej hviezdy. Druhé bolo to, ktorým sa Boh pri Jordáne, keď Ján pokrstil Ježiša, dal poznať svojím hlasom z neba spolu s Duchom Svätým zostupujúcim v podobe holubice, vydávajúc svedectvo svojmu vtelenému Synovi. Tretie bolo to, ktorým Ježiš v Káne Galilejskej, premeniac vodu na víno, ukázal svoju, to jest Božiu slávu. Pre tieto závažné príčiny bol tomuto dňu daný názov Epifania, čo v latinčine znamená zjavenie, nie od nejakého nehanebného Žida, ale od prvých cirkevných predstavených, ktorí týmto významným pomenovaním chceli označiť tri najvýznamnejšie udalosti a osobitne ich odporúčať všetkým budúcim pokoleniam, pretože majú veľký význam pre poznanie Krista, v čom spočíva univerzálna spása ľudského pokolenia. Teraz prichádzam k dnešnému evanjeliu, ktoré sa týka prvého z týchto zjavení, o ktorých som hovoril. Hovorí totiž o videní hviezdy, z ktorej mudrci spoznali, že sa v Judsku narodil kráľ, ktorému budú slúžiť aj pohania. Lebo bez tohto poznania by sa nikdy nevydali na cestu klaňať sa tomuto cudziemu kráľovi. Hoci hlavným obsahom evanjelia je významné svedectvo o Kristovi, ktorého ukazuje nezvyčajná hviezda, ktorého mudrci hľadajú s darmi, ktorého narodenie celý Jeruzalem dosvedčuje svojím strachom a ktorého miesto narodenia jasne určuje atď., predsa obsahuje aj iné veľmi užitočné state, ktoré vyplývajú z okolností príbehu a ktoré stručne vysvetlím tak, ako to vyplýva z jeho poriadku. Ktorý je prvý výklad? Najprv evanjelista ukazuje, že jeho učenie o Ježišovi, Máriinom synovi, je isté a pravdivé, pretože sa zhoduje s proroctvami. Narodil sa totiž v Judsku z potomstva Abraháma, ktorému bol prisľúbený Kristus, požehnanie národov. Ďalej v Betleheme, Dávidovom meste, z ktorého rodu a rodiny mal vzísť. Po tretie, za vlády Herodesa, ktorý nepochádzal z kmeňa Júdu, v ktorom malo žezlo zotrvať až do príchodu Krista. K týmto svedectvám potom pripája príbeh mudrcov, ktorý určite, ak vôbec niektorý, veľmi prispieva k posilneniu duší vo viere v Krista, čo je hlavným cieľom svätého učenia. Lebo svedectvá anjelov boli známe len niekoľkým pastierom, ktorí ich ohlasovali v jedinom meste Betleheme a potom sa vrátili k svojim stádam. Ani Simeonovo a Annino zvestovanie sa široko nerozšírilo, alebo určite, ako to ukazuje sama vec, bolo pohŕdané. Ale keď prišli mudrci a zvestovali narodenie židovského kráľa, sám kráľ a celé mesto Jeruzalem sa znepokojilo, všetci poprední muži a učenci v ľude boli povolaní kráľom na poradu a proroctvá prorokov boli skúmané. Tieto svedectvá samotných nepriateľov sú mimoriadne významné, jednak pre posilnenie vo viere tých, ktorí tohto nedávno narodeného Kráľa uznávajú, jednak pre vyvrátenie nepriateľov, ktorí svojím obrovským strachom a znepokojením duší priznávajú, že v tomto dieťati, ktoré sa narodilo v meste Betlehem, je niečo väčšie, než sa navonok zdalo - keby to len boli chceli pochopiť. Hoci teda Herodes a ostatní poprední muži odmietajú tohto Bohom ustanoveného Kráľa, aby sa naplnilo proroctvo druhého žalmu, predsa svojím neobyčajným strachom dostatočne naznačujú, že je ich Pánom. Veď keby to necítili, prečo by sa ho tak veľmi báli? Tento strach však pociťujú neprávom, pretože on neprišiel, aby vládnucim v tomto svete vytrhol ich moc, ale aby zničil diablovo kráľovstvo, v ktorom bolo zajatý celý ľudský rod. Ktorý je druhý výklad? Je to príklad toho, že pohania patria do Kristovho kráľovstva a že sa narodil nielen pre Židov, ale aj pre pohanov. Lebo hoci pochádza len zo Židov, predsa nebol prisľúbený len Židom, ale aj pohanom. Bol totiž prisľúbený Adamovi, ktorý je otcom všetkých ľudí. A keď je daný prísľub Abrahámovi, nie je prisľúbené požehnanie len Židom, ale aj pohanom, a to všetkým národom vo všeobecnosti. To isté prorokuje o Kristovi Jakub, keď predpovedá, že bude nádejou národov. A takýmito prisľúbeniami sú plní proroci, že sa stane, že národy sa budú hrnúť ku Kristovi a budú sa mu klaňať. Keď sa teda Kristus zjavil, napĺňa sa aj prisľúbenie a národy sú zďaleka volané k jeho poznaniu a uctievaniu, aby sa ukázalo, že bude Pánom všetkých. V tomto výklade je najprv obsiahnuté to, že Boh úplne zadarmo, bez akéhokoľvek ohľadu na dôstojnosť alebo zásluhy, daruje svojho Syna a všetko s ním. Lebo na Židov nehľadí kvôli zákonu, chrámu, obetiam a kvôli vznešenosti pôvodu. Ani biednych pohanov neodvrhuje, hoci boli bez Boha, bez zákona, chrámu, bez božsky ustanoveného kultu, pochádzajúci z bezbožných predkov, ctiteľov modiel. Ale oba národy prijíma z jedinej milosti, ktorú dostávajú všetci, či Židia alebo Gréci, to jest pohania, ak veria v Krista a touto vierou vzývajú meno Pánovo. Niet väčšieho zvestovania Božieho milosrdenstva ako to, že bezbožné národy, ktoré nemali žiadne poznanie Boha, boli povolané do spoločenstva Kristovho kráľovstva a kráľovstva nebeského. Tieto národy Boh v prorokoch nazýva hlúpym a nerozumným ľudom, ktorého príkladom podráždil múdrosť Židov. Tí však ani takto nemohli byť pohnutí k tomu, aby prijali svojho Mesiáša, čo je to najnehodnejšie. Lebo Židia, ku ktorým bol najprv zo všetkých poslaný Boží Syn podľa zasľúbení, z ktorých krvi sa narodil, ktorých boli otcovia, proroci atď., nielen nepoznali zjaveného a očakávaného Krista, ale sa od neho odvracajú a jeho príchodu sa boja. Pohania však, žijúci ďaleko, nielen že zakúsili jeho narodenie, ale pre veľkosť radosti podnikli najdlhšiu cestu a zhromaždili dary, aby dosvedčili svoju poslušnosť voči svojmu Kráľovi, hoci pochádzal z cudzieho rodu. Ani mnohé a veľké prekážky ich neodradili od ich predsavzatia, aby videli kráľa Krista a uctili ho darmi hodnými kráľa. To bol dosť zjavný dôkaz toho, čo sa malo stať - že vzdorovití Židia budú zavrhnutí a pohania, ktorí ochotne prijali Krista, budú prijatí, ako to Simeon predpovedal Márii. Po druhé, pohania sú povolaní k uctievaniu Krista nie službou nejakého človeka, ale hviezdy. Jej zjavením bolo naznačené, že evanjelium nie je napísané v prirodzenosti ani nie je v súlade s prirodzenosťou, ale je nebeským svetlom, ktoré prináša Boží Syn, aby sa skrze neho stal známym svetu spolu s Otcom. Lebo k žiadnemu inému vodcovi než k evanjeliu neprichádzame ku Kristovi. Preto keď mágovia, stratiac hviezdu, obracajú sa k ľudským radám a hľadajú Krista v hlavnom meste a v kráľovskom paláci, nenachádzajú Krista, kým sa prostredníctvom Micheášovho výroku znova nezažiari hviezda, svietiaca im nielen navonok, ale aj vnútri v ich srdciach. A je hodná obdivu viera mágov a ich vytrvalosť Aká veľká bola ich viera, že zjavenie jedinej hviezdy, ktorá nič nehovorila, malo väčší účinok u nich než u Židov také množstvo hovoriacich svedectiev a zázrakov! Väčší než u nás, ktorí denne počúvame samotného Krista hovoriaceho vo svojom slove! Aká veľká bola ich vytrvalosť, že nestrácajú vieru, keď strácajú hviezdu, keď vidia, že celý Jeruzalem nepozná svojho Kráľa, keď ich nikto zo Židov nesprevádza - čo ich právom mohlo pohoršiť, aby si pomysleli, že sú blázni, keď s takou námahou a výdavkami hľadajú z takej diaľky Kráľa, o ktorého sa nestará ani jeho vlastný ľud, ktorý je doma. Nasledujme teda príklad týchto našich predkov, ktorých viera nemala obdobu ani v Izraeli, ako hovorí Kristus o stotníkovi, a to tak vo viere, ako aj vo vytrvalosti, keď je naša viera v ohrození, čo sa často stáva. Robme to preto, aby sme nezabúdali na svoju slabosť, ale ju čoraz viac poznávali, a aby viera, ktorá je skúšaná týmito premenami a častými cvičeniami, v nás rástla, pretože v nečinnosti ľahko ochabuje. Keď sa mágom, ktorí dlho blúdili v neistote, znova zjavila hviezda videná na východe, boli podivuhodne posilnení vo viere a naplnení takou radosťou, akú nikdy predtým nezažili. Treba teda vytrvať, aj keď sa zdá, že sa deje opak toho, čo očakávame. Tak isto dosiahneme to, v čo sme dúfali, ako to dosiahli mágovia a všetci svätí vo všetkých časoch. Je užitočné rozjímať na tomto mieste o ich príkladoch a porovnávať ich so zasľúbeniami, ako je to u Izaiáša 28: “Kto v neho verí, nebude zahanbený.” Po tretie, z tohto druhého miesta o osvietení pohanov treba si všimnúť, aké boli príčiny, prečo mágovia z novo vychádzajúcej hviezdy ľahšie pochopili, že sa v Judei narodil veľký Kráľ. Učí nás to osoba mudrcov: Lebo mágovia boli na Východe tí, ktorých Gréci najprv nazývali mudrcami a potom filozofmi, u Latincov učencami. Ich hlavnou múdrosťou bolo poznanie prírody a nebeských vecí. To, že boli na Východe vo veľkej úcte a riadili rady kráľov, je zrejmé tak z iných zdrojov, ako aj z Daniela. A neriadili len štát, ale aj náboženstvo. Aj keď teda neboli kráľmi, predsa mali kráľovskú autoritu kvôli svojej múdrosti a dôstojnosti. Inak by kráľ Herodes a celý ľud všetkých stavov nebol tak veľmi znepokojený ich oznámením. To isté je zrejmé aj z výnimočnosti ich darov, že to neboli obyčajní ľudia. Niet sa teda čo diviť, že sú v žalmoch a u prorokov nazývaní menami kráľov. Z toho je zjavné, že boli privedení znalosťou filozofie a nebeských telies k tomu, aby pochopili, že táto hviezda, ktorú videli, nie je jednou z počtu ostatných hviezd, ale je kráľovskou hviezdou, ktorá označovala nového a jedinečného Pána narodeného v Judei. Preto tieto naše štúdiá, ktoré sa zaoberajú poznávaním prírody a iných užitočných vecí, neslúžia len tomuto občianskemu životu, ale aj k poznaniu Boha Stvoriteľa prírody, ako píše Pavol v Liste Rimanom 1. Veď čo iné bude v tom večnom a nesmrteľnom živote, než že vedení obdivom Božích diel budeme bez akejkoľvek únavy chváliť samotného Stvoriteľa? Tento príklad treba postaviť proti nerozumným ľuďom, ktorí všetky dobré umenia obsiahnuté vo filozofii odmietajú ako protiviace sa náboženstvu, a tým sa robia obľúbenými u ľudu, na veľkú škodu Cirkvi. Aká bola druhá príčina, že ľahšie uverili hviezde? Nielen Židom, ale aj pohanom boli známe prisľúbenia o prichádzajúcom Pánovi, ktorý mal priniesť spásu ľudskému pokoleniu. Aby sa totiž tieto prisľúbenia stali známymi pohanom, preto bol Abrahám tak často nútený meniť miesto, kde takmer na každom mieste postavil oltár a ohlasoval Pánovo meno, ako hovorí Písmo. To isté robili Izák, Jákob a Jozef, ktorých potomkovia dostali v Egypte rozsiahle vlastníctvo a odovzdali Egypťanom prisľúbenia prijaté od otcov. Potom boli desať kmeňov Izraela odvlečených do Asýrie, kde tiež zvestovali prisľúbenia. Následne zvyšné dva kmene v celej Babylonskej a Perzskej ríši, kde Daniel so svojimi zaujímal prvé miesto, tak ako Jozef v Egypte. Dosvedčujú to aj príklady ako Náman Sýrsky, ktorého Elizeus uzdravil z malomocenstva, a ten eunuch v Skutkoch, ktorého Filip priviedol ku Kristovi, keď čítal proroka Izaiáša. Takých bolo mnoho medzi pohanmi, ktorí v určitých časoch putovali do Jeruzalema, nie aby sa stali Židmi, ale aby počuli prorocké výroky o prichádzajúcom Mesiášovi. Je zrejmé, že aj mágovia patrili k tomuto druhu ľudí, keďže hneď uverili, keď počuli slovo proroka. Keď počúvame takéto príklady, právom sa čudujeme našej lenivosti a tuposti: oni totiž veľmi ľahko uverili nejasným výrokom cudzích prorokov, my však pri samotnom najjasnejšom svetle evanjelia, ktoré už nemusíme hľadať ďaleko v Judei, ale máme ho medzi sebou, predsa len zostávame slepí. A tu si mimochodom pripomeňme aj to, že Božie slovo je účinné v dušiach mágov, aj keď ho vyslovujú nepriatelia, lebo Boh pôsobí skrze slovo, nie skrze človeka, ktorý ho káže. Tak boli mnohí zachránení, keď počuli nejaké slovo aj v kráľovstve Antikrista. Aj my v tomto čase nemáme hľadieť na postavenie osôb, ale na slovo. Aké je tretie miesto? Proroctvá Micheáša, ktoré sa vzťahujú na Krista, v ktorých je jeho osoba a úrad prekrásne opísaný niekoľkými slovami. Kristova osoba pozostáva z dvoch prirodzeností, božskej a ľudskej. Oboje možno dokázať z prorokových slov: Lebo narodiť sa v Betleheme, z kmeňa Júdu, je vlastné ľudskej prirodzenosti, ktorá má svoj pôvod, miesto, vlasť, atď. Ale ten istý prorok hneď dodáva: “Jeho pôvod je od pradávna, odo dní večnosti.” Toto nemožno pripísať ani človeku, ani žiadnemu stvoreniu. Preto Kristus je skutočne Boh. Jeho úrad je opísaný týmito slovami: “Bude vodcom či vládcom v Izraeli.” Ale aké má byť jeho panstvo, ukazuje stav jeho vlastnej osoby, ktorá je veľmi odlišná od iných kráľov, má aj iné kráľovstvo a vládu, ktorú prorok potom opisuje prorockým spôsobom. Lebo večný Pán má večné kráľovstvo, ktoré nemôže byť podobné svetským mocnostiam, ktoré sú spravované telesnou silou na určitý čas. Ako sú telá pominuteľné a smrteľné, tak všetko, čo je telesné, nemôže dlho trvať. Ale Kristovo kráľovstvo je duchovné, ktoré je skryté v slabosti slova a poznáva sa len duchom a vierou. Také kráľovstvo bolo totiž potrebné proti duchovným nepriateľom, ktorých nemožno premôcť žiadnou telesnou silou. Sú to hriech, Boží hnev, diabol a večná smrť, ktorým by všetky sily stvorení, aj keby sa spojili, nemohli uškodiť. Ba ani Božia múdrosť, ktorá je v zákone, nič nezmôže, ba dokonca zväčšuje silu nepriateľov. Jedine tento Vodca, narodený v Betleheme z Márie a uctievaný mudrcmi, chce a môže nás oslobodiť od týchto inak neporaziteľných nepriateľov. Aké je štvrté miesto? O kríži a prenasledovaní, ktoré je svedectvom predchádzajúceho miesta o Kristovom kráľovstve, že nie je z tohto sveta, ktorého kráľovstvá sú vo veľkom lesku a najvyššej dôstojnosti. Kristus však, len čo sa narodil, je ihneď napádaný ostatnými kráľmi, ktorí sa spoločne radia a stroja úklady, raz skryté, raz zjavné, proti tomuto Kráľovi. Ale žiadne úklady sa nedajú porovnať s Herodesovými plánmi, ktorý predstiera, že je najväčším priateľom novonarodeného kráľa, aby ho mohol zahubiť ešte v kolíske. Ani mudrci by neboli tieto úklady pochopili, keby neboli anjelom napomenutí. Z toho sa teda treba naučiť dve veci. Po prvé o kríži, že je nevyhnutné, aby všetci, ktorí Krista skutočne poznajú, niesli kríž v tomto svete. Je totiž najstrašnejší a ustavičný boj medzi satanom a Kristom. On (satan) teda spája svoje sily so silami sveta a rôznymi spôsobmi na nás útočí, raz ľsťou a predstieraním priateľstva, raz zjavným násilím. Po druhé treba zachovať aj útechu proti krížu, že uprostred nebezpečenstiev sme v Božej starostlivosti, ktorý nás riadi a chráni prostredníctvom svojich anjelov, odhaľuje a marí plány nepriateľov, aby nám pred časom nemohli uškodiť. Hoci Herodes strojí Kristovi úklady, predsa nielen nemôže zabrániť mágom, aby ho uctievali, ale dokonca sa stáva ich vodcom a ukazovateľom, keď im ukazuje miesto, kde ho mali nájsť. Tak Boh berie rozum svojim nepriateľom - keby ho Herodes nebol stratil, bol by poslal vrahov spolu s mudrcmi. Ale dieťa Ježiš takto ukazuje, že je naozaj Pánom Herodesa, ktorý sa tohto dieťaťa bojí, a predsa ho nemôže svojimi zbraňami zahubiť, ani zabrániť, aby mu iní vzdávali kráľovskú poctu. Akú poctu? Mudrci totiž prinášajú dieťaťu zlato, kadidlo a myrhu, tie najvzácnejšie veci. Tým jasne ukazujú, že do tohto dieťaťa vkladajú všetku svoju nádej a uznávajú ho za svojho Kráľa, čo naznačili darom zlata, ktoré patrí ku kráľovskému lesku. Dosvedčujú tiež, že bude Kňazom, ktorý bude učiť ľudí o Božej vôli, ktorý zmieri ľudské pokolenie s Bohom, keď sa postaví medzi nich so svojou obetou. Lebo páliť kadidlo pred Bohom je úlohou kňazov. Napokon ukazujú, že bude trpieť, zomrie a vstane z mŕtvych, keď prinášajú myrhu. Myrha sa totiž používala pri pomazávaní mŕtvych tiel, ktorým pomazaním sa naznačovalo, že to telo, ktoré je uložené do hrobu, nezostane v smrti, ale ožije. Toto isté aj my prinášame Kristovi, keď zo srdca uznávame, že je naším Kráľom proti pekelným bránam a Veľkňazom, ktorý svojou obetou a príhovorom naveky zmieril Otcov hnev, a že aj my musíme s ním trpieť na tomto svete, kým nás neurobí sebe rovnými vo večnej sláve. Toto patrí k základu viery, keď sa zaoberá večnými vecami a hľadá odpustenie hriechov pred Bohom a ostatné duchovné dobrodenia darované v Kristovi. Potom sa môže touto vierou živiť aj tá viera, ktorá sa týka telesných vecí vlastných tomuto životu, aby sme verili, že aj v najväčšom nedostatku a životných ťažkostiach sme predsa v Božej starostlivosti. Že ak nás naši zanedbávajú alebo nám stroja úklady, predsa nám z Božieho riadenia nebudú chýbať cudzí. Kristus nemá u svojich Židov miesto v hostinci ani kde by si hlavu sklonil, ale medzitým prichádzajú mudrci zďaleka a prinášajú hojnosť zlata a iných darov, ktorých cenou bolo dieťa so svojimi rodičmi živené aj v Egypte aj potom - on, ktorý je s Otcom a Duchom Svätým ten istý Boh, ktorého treba chváliť naveky. AMEN.

K EPIŠTOLE PÁNA NA NEDEĽU PO ZJAVENÍ PÁNA. Rimanom 12. „Povzbudzujem vás teda, bratia, pre Božie milosrdenstvo, aby ste odovzdávali svoje telá ako živú, svätú, Bohu príjemnú obetu, ako vašu rozumnú službu Bohu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, čo mu je príjemné, čo je dokonalé. Mocou milosti, ktorá mi bola daná, každému z vás hovorím, aby si nenamýšľal o sebe viac, ako treba, ale aby o sebe zmýšľal tak, aby konal rozumne, podľa toho, akú mieru viery každému udelil Boh. Lebo ako v jednom tele máme mnoho údov, ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť, tak sme mnohí jedno telo v Kristovi, ale jednotlivo sme si navzájom údmi.” (Rim 12:1-5) Aký je kontext dnešnej epištoly? Vo všetkých epištolách zachováva Pavol ten istý poriadok - najprv podáva učenie o ospravedlnení, ktorým sú ľudia obnovovaní k duchovnému životu príjemnému Bohu, potom pridáva, aké sú účinky a aké sú prejavy ospravedlneného čiže obnoveného človeka. Lebo noví ľudia majú aj nové pohnútky. A keďže nový a duchovný človek je celkom protikladný telesnému a starému človeku, nevyhnutne musí pociťovať aj protikladné pohnútky. A pretože tento nový človek sa v tomto živote, ktorý je z veľkej časti ešte telesný, nedokonáva, preto sú v dušiach zbožných dve protikladné pohnútky, z ktorých však musí nakoniec zvíťaziť tá, ktorá je podľa ducha a nového stvorenia. Keďže teda v predchádzajúcich jedenástich kapitolách Pavol učil, ako sú ľudia ospravedlnení pred Bohom, a toto učenie potvrdil najpevnejšími dôvodmi a vyvrátil protikladné námietky tak, že v tomto ohľade nemožno učiť nič dokonalejšie, teraz prechádza k druhej časti učenia - čo majú robiť zbožní potom, čo činiac pokánie, boli vierou v Krista ospravedlnení, vôbec nepochybujúc, že majú milostivého Boha, hoci sú sami osebe vinní večnou smrťou pre hriech, o ktorom vôbec neuvažujú tak bezstarostne a ľahkovážne, ako to zvykne robiť svet. Toto je teda kontext dnešnej epištoly, aby tí, ktorí počúvajú evanjelium a učenie o viere, už sa prejavovali ako poslušní Bohu, pripravení konať a trpieť to, čo od nich Boh žiada, aby sa ukázali vďační a pamätliví za také veľké Božie dobrodenia, v aké ani nemohli dúfať a zatratení ľudia, hodní toho, aby sa im nedostalo žiadnej milosti, ktorí poznajúc také obdivuhodné Božie dobrodenia, predsa nie sú pohnutí k tomu, aby ho poslúchali, a nechcú sa vzdať ani trochu zo svojej starej bezbožnosti, ba čo viac, oddávajú sa svojmu telu viac než predtým, keď počuli, že Boh je milosrdný. Tak vie diabol zvádzať ľudí, že uchopia časť učenia a z nej vyvodzujú, čo sa im páči. Túto diablovu lesť a sofizmu musia zbožní rozpoznať a prijať celé Kristovo a apoštolské učenie do svojej mysle. Lebo nie sme povolaní len veriť v odpustenie hriechov, darované zadarmo v Kristovi, ale aj prejavovať našu poslušnosť voči Bohu, čo sme predtým nerobili. Kto teda v tejto druhej časti nepočúva príkazy Ducha Svätého, ten sám seba klame, ak si myslí, že súhlasí s prvou časťou o spravodlivosti z viery, ako to mnohí robia. Teraz teda počujme Pavlovo veľmi vážne napomenutie. Čo prikazuje Pavol najprv? Aby sme prinášali svoje telá ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako našu rozumnú službu Bohu. A v tom sa neustanovuje za zákonodarcu, ani si nenárokuje moc prinútiť, ako to robí Antikrist vo svojich dekrétoch, ale uznáva, že je služobníkom Krista a jeho dobrodenia, ktorému sa podriaďuje spolu so všetkými ostatnými, a prosí ich a zaprisaháva ako svojich bratov skrze Božie milosrdenstvo k poslušnosti Božej vôle. Používa pritom vybrané slová, nielen v úvode, ale aj v samotnom príkaze, ktorý, keďže je všeobecný, chcel postaviť na prvé miesto pred všetky ostatné. V ňom treba najprv všimnúť si slovo “prinášajte” alebo “obetujte”, ktorým robí všetkých zbožných kňazmi. Majú totiž Ducha Svätého, to pravé pomazanie, ktorým sa stali vyvoleným rodom a kráľovským kňazstvom, ako je napísané v Prvom Petrovom liste, kapitola 2 (1Pt 2,9). A keďže medzi ostatnými kňazskými povinnosťami je aj obetovanie, Pavol nás povzbudzuje, aby sme túto našu povinnosť nezanedbávali. Aká však má byť táto obeta, ukazuje, keď nám prikazuje obetovať svoje telá. Týmito slovami rozlišuje medzi obetami zákona a Nového zákona. V zákone sa zabíjali zvieratá a prinášali obetné dary. Teraz však, keď sa upustilo od týchto obetí zvierat a iných vecí, nezostávajú žiadne iné obete, len aby sme obetovali samých seba. V tejto veci nám šiel príkladom náš najvyšší Veľkňaz Ježiš Kristus. On totiž neobetoval Otcovi baránkov alebo teľatá alebo iné zvieratá, ale seba samého, a táto obeta bola predznačená tými starými obetami. Podľa jeho príkladu teda aj my máme obetovať samých seba, ako on sám prikázal, keď povedal: “Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.” (Mt 16,24) Je teda obetovanie nášho tela rovnocenné Kristovej obeti? Obe obete sú potrebné - Kristova i všetkých tých, ktorí sa zapísali ku Kristovi. Ale v konečnom účele je rozdiel. Lebo hoci aj my musíme trpieť podľa toho výroku: “Je potrebné, aby sme sa stali podobnými obrazu Božieho Syna” (Rim 8,29) atď., predsa naše utrpenie a naša obeta nie je nijako cenou za hriech - veď načo by bola potrebná Kristova obeta, ak by sme to mohli dosiahnuť našimi obetami? Ale Pavol vyššie učil, a celé Písmo, prorocké i apoštolské, ktorého svedectvá sú známe všetkým zbožným, že na tomto mieste platí jedine Kristova obeta. Naše obete a utrpenia však slúžia na umŕtvovanie nášho tela, aby sme sa pripodobnili obrazu Božieho Syna, a prospievajú k preukazovaniu poslušnosti Bohu a k povzbudeniu iných, aby robili to isté. S týmto cieľom sa naše utrpenia stávajú obetami, nie zmierujúcimi, ale ďakovnými, a službou, ktorú Boh schvaľuje pre poslušnosť, ktorú preukazujeme ako jeho deti, ktoré právo sme získali v Kristovi. Lebo aj keby iní trpeli to isté, čo my trpíme, ba dokonca oveľa viac, a svoje telá, ako Báalovi kňazi, nožmi rozrezávali, predsa ani oni, ani ich utrpenia sa Bohu nepáčia. Utrpenia svätých treba teda najprv odlíšiť od Kristovej obete, ktorej jedinej je vlastné uzmieriť Otca a zmieriť celé ľudské pokolenie. Čo sa však týka príkladu a podobnosti, všetci zbožní trpia s Kristom, pretože sú jeho údmi, ktoré nemôžu netrpieť, keď trpí hlava. Po druhé, treba ich odlíšiť aj od kríža bezbožných: Lebo zbožní vedia, že ich utrpenia sú nielen neškodné, ale aj spásonosné a Bohu najmilšie obete, zatiaľ čo bezbožní vo svojich utrpeniach nemôžu vidieť nič iné než rozhnevaného Boha, s ich najväčším zdesením. Máme teda svoje telá zabíjať? Áno, pretože obetovať znamená zabíjať. Ale aby táto obeta bola pravá, nezáleží to na našej vôli alebo na našom výbere. Lebo o tom, čo si my volíme, je napísané: “Nadarmo ma uctievajú, keď podávajú náuky, ktoré sú iba ľudskými príkazmi.” (Mt 15,9) Celá sila obete teda spočíva v tom, aby to bolo dielo prikázané Bohom alebo vykonané podľa Božej vôle, nie ľudskej. Lebo keď niektorí po príklade Abraháma obetovali svojich synov, keď si mnohí ukladajú svoje vlastné kríže, ako mnísi a iní poveroví ľudia, to je tak vzdialené od obete, že je to skôr diablov kult, nie Boží. Žiadna obeta, žiadna žertva nebola Bohu milšia než smrť jednorodeného Božieho Syna, ktorá priniesla spásu celému ľudskému pokoleniu, a predsa aj táto bola Bohu milá preto, že Syn poslaný v tele z Otcovho príkazu obetoval sám seba za nás, ako sám Syn všade ohlasuje svoju poslušnosť v napĺňaní Otcovej vôle, ktorá bola zjavená v Mojžišovi a prorokoch. O čo menej sa páčia Bohu naše utrpenia, ktoré znášame z našej vôle, nie Božej. Vtedy je to však Božia vôľa, aby sme trpeli, keď poslúchame Boha volajúceho skrze evanjelium a vzbudzujeme proti sebe zúrivosť satana a sveta kvôli Božiemu slovu. Čokoľvek zlé nás vtedy z Božieho dopustenia zavalí, či už vyhnanstvo, väzenie, strata majetku, priateľov, či dokonca samotného života - ak to budeme znášať s pokojnou mysľou, vtedy preukazujeme Bohu pravú službu, vytrvávajúc v povolaní až do konca. Preto obetovať telá Bohu znamená zasvätiť sa celí Bohu kvôli evanjeliu a neodmietať nič, akokoľvek trpké, pre jeho slávu. Tak sme aj praví kňazi, pomazaní slovom Ducha, a pravdivo obetujeme. Tí však, ktorí neposlúchajú evanjelium, nemôžu byť ani kňazmi, ani obetovať. Prečo Pavol pridáva “živú, svätú, Bohu milú a rozumnú službu”? Toto všetko pridáva, aby odlíšil utrpenia zbožných od utrpení bezbožných. Lebo tí, ktorí nie sú v Kristovi skrze vieru v jeho meno, sú v smrti, a čokoľvek trpia, trpia k smrti. Ďalej ani ich utrpenia nie sú sväté, pretože oni sami nie sú svätí, posvätení Kristovým Duchom. Utrpenia sú totiž sväté preto, že osoby sú sväté, to znamená posvätené Božím slovom a Duchom, nie osoby kvôli utrpeniam, ako si myslí prostý ľud. Po tretie, pretože bezbožní sa nepáčia Bohu, preto sa Boh odvracia aj od ich trpezlivosti. Po štvrté, nemôže v nich byť rozumná alebo duchovná služba, pretože nie sú vedení Božím slovom, ale svojimi ľudskými myšlienkami, ktoré sa domnievajú, že si niečo zaslúžia nie Kristovou smrťou a utrpením, ale vlastným utrpením. Oproti tomu všetkému svätí, to jest ospravedlnení vierou v Krista, zmiercu, po prvé obetujú Bohu nie mŕtve zvieratá, ani nie samotné telo, aké je v bezbožných, ešte nezačaté obnovovať, ale už oživené skrze Ducha oživujúceho skrze slovo a sviatosti. Lebo hoci ešte zostávajú v smrti a iných slabostiach, predsa sú skutočne dedičmi večného života a žijú v Kristovi. Preto aj prinášajú Bohu živé obete. Po druhé, obete zbožných sú aj sväté, Bohu milé a naozaj duchovné - tie totiž Pavol na tomto mieste nazýva “logikén latreian” alebo “logikén thysian”. Oni sami sú totiž svätí, pretože majú Ducha Svätého, ktorého svätému slovu sa podriaďujú, a páčia sa Bohu kvôli Synovi, ktorý sa mu páči, a sú vedení “logon”, to jest mysľou, radou a slovom Božím, nie svojím. Toto je to, čo robí ľudí svätými a ich skutky spravodlivými, živými, svätými, Bohu milými a duchovnými. A napokon robí aj samotnú smrť vzácnou v Pánovych očiach, ako hovorí žalm (Ž 116,15). Keď teda trpíme, nemáme hľadieť na samotnú trpkosť utrpení, ktorá je na pohľad tým najstrašnejším (lebo ako je napísané v jednom žalme: “Pre teba nás mordujú deň čo deň, pokladajú nás za ovce na zabitie” - Ž 44,23), ale na dôstojnosť nášho kríža pred Bohom, ktorý nemá nič drahšie, než keď pre jeho meno znášame útoky diabla a sveta. Preto sľubuje obrovské odmeny tým, ktorí takto trpia. Hovorí totiž: “Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať... Radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi” (Mt 5,11-12). Takisto: “Niet nikoho, kto by pre mňa opustil niečo... aby nedostal stonásobne viac” (Mt 19,29). Čo ešte Pavol pridáva? Protiklad o vystríhaní sa spôsobov tohto sveta, ktorý keďže neuznáva Božiu dobrotivú vôľu vo svojich súženiach, preto zúri, rozhorčuje sa a najpyšnejšie sa stavia proti Bohu, ktorého ruku znáša s najväčšou netrpezlivosťou. Keďže je to tak, hľadá buď u seba, alebo u iných stvorení akékoľvek východiská. Naopak, v priaznivých okolnostiach sa oddáva iným nerestiam. A tak žije stále v pohŕdaní Bohom, ktoré pohŕdanie je hlavou všetkých neprávostí proti prvej i druhej tabuli. A pretože aj svätí sú vo svete, často málo chýba, aby sa akýmsi nakazením nechali strhnúť príkladmi bezbožných, ako je napísané v jednom žalme: “Len málo chýbalo a moje nohy by sa boli pokĺzli” (Ž 73,2). Preto Pavol prikazuje, aby sme boli opatrní voči najhorším príkladom sveta, ktorý nevie správne znášať ani šťastie ani nešťastie, pretože sa nebojí Boha ani v neho dobre nedúfa. “Vy však,” hovorí, “obnovujte sa v novosti svojej mysle” (Rim 12,2), to znamená, keď ste začali byť obnovovaní, túto obnovu podporujte, nakoľko môžete, a vyzlečte staré spôsoby protivné zákonu a Božej vôli, bojte sa Boha a celkom sa mu podriaďte, aby ste všetko, čo vás postihuje, kvôli nemu prijímali s pokojom a dobrotou. A napokon tak sa obnovujte, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé. Týmito slovami nás Pavol najprv vedie k Písmu a žiada, aby z jeho štúdia v nás rástla obnova a trpezlivosť. Odtiaľ totiž chápeme, že aj sám Pán cirkvi i cirkev sú podrobení krížu, a to už od počiatku sveta. Lebo zbožný Ábel je zabitý bezbožným Kainom; tak boli svetom zabití proroci, Ján, Kristus, apoštoli a iní. Ba taká veľká je neprávosť sveta, že sa odvažuje verejne rúhať samotnému Bohu. Keďže teda cirkev všetkých čias bola rovnakým spôsobom sužovaná a ani sám Boh nie je ušetrený týchto krívd, ktorými je cirkev vo svete postihovaná, a je jeho vôľa, aby sme znášali najkrutejšie útoky sveta a diabla, nemáme nijako odmietať tento hoci ťažký údel. Po druhé, Božiu vôľu treba vidieť nielen v tom, že chce, aby sme trpeli, ale aj v tom, že chce na nás hľadieť a starať sa o nás, a nedopustiť, aby sme zahynuli v zlách. Táto Božia vôľa by nebola potrebná, keby sme nikdy nezakúsili nič zlého. Po tretie, vtedy najväčšmi zakusujeme Božiu vôľu voči nám, keď sme v súženiach zázračne zachovávaní. Tak aj v učení aj v praxi poznávame a skúšame Božiu vôľu, ktorú Pavol nazýva dobrou, milou a dokonalou, aby nás potešil a poučil. Je totiž potešením vedieť, že súženia sa nám nedejú len z Božej vôle, ale z jeho dobrej vôle. Po druhé, táto samotná dobrá Božia vôľa sa tak páči Bohu, že aj keby dlho uvažoval, lepšiu by nemohol nájsť. Lebo tie veci sa nazývajú milými a ľúbeznými, ktoré sme ustanovili s istým zámerom. Po tretie, Božia vôľa je dokonalá, ktorá keďže nemá v sebe ani najmenšiu chybu, večne sa mu páči ako najlepšia a nikdy si nezaumieni ju zmeniť. Vie totiž, že pre nás niet nič spásonosnejšie, tak ako pre ťažké choroby sú potrebné silné lieky. Tie isté slová nás učia aj o protiklade: Lebo ak je Božia vôľa dobrá, milá a dokonalá, nevyhnutne z toho vyplýva, že naša vôľa je zlá, Bohu nemilá a nedokonalá. Odvraciame sa totiž od kríža, ktorý je dobrý, a túžime po tom, čo je zlé. Toto telo nechápe, ale duch chápajúc prosí: “Buď vôľa tvoja” (Mt 6,10). Ktorý je druhý príkaz tohto listu? Prvý príkaz sa týkal skutkov prvej tabule, aby sme sa celí oddali Bohu a kvôli nemu ochotne znášali všetko. Lebo v učení o skutkoch treba začať od prvej tabule, bez ktorej sa márne prikazuje o skutkoch druhej tabule. Teraz v druhom príkaze napomína k pokore voči blížnemu. Lebo tak sa najviac miluje blížny, keď sa nad nikoho nepovyšujeme, aj keby sme vynikali veľkosťou darov. Opäť však prehovára, aby príkazu dodal autoritu. “Prikazujem,” hovorí, “vám všetkým skrze milosť, ktorá mi je daná” (Rim 12,3), akoby povedal: Neberiem si sám túto moc napomínať vás, ale prijal som tento príkaz od Boha, ktorý ma zo svojej milosti urobil apoštolom a vaším učiteľom, ktorého sa vám patrí poslúchať v počúvaní, tak ako mne v učení. Tak odporúča nasledujúci príkaz o pokore, nie o tej, ktorá spočíva v odeve a iných vonkajších veciach, ktorá nie je veľmi dôležitá a je veľmi ľahká, ale chce, aby sme sa predovšetkým usilovali o vnútornú pokoru a odporovali tej skrytej pýche, ktorou duše naduté pre vynikajúce dary upadajú do pohŕdania Bohom a ľuďmi, čo je anjelský pád, ktorý strhol do záhuby aj ľudské pokolenie. A nie je toľko nebezpečenstva v hriechoch, hoci aj v nich je veľa zlého, koľko vo vynikajúcich daroch. V nich totiž samých osebe nie je nič iné než to najlepšie a sú bezprostredne darované od Boha. Preto sa ľuďom zdá správne, aby sa nimi chválili. A z toho dôvodu, ak Boh nepridá k mimoriadnym darom mimoriadne súženia, je pád veľmi ľahký. Tak bol Pavlovi daný anjel satana, ktorý ho bil, aby sa nevyvyšoval pre veľkosť zjavení (2Kor 12,7). Je teda potrebný Pavlov príkaz, aby si nikto ani pri skutočných daroch nič nepripisoval, ale bál sa Boha a nikým nepohŕdal. Lebo nikto nie je spasený pre dary, akokoľvek vynikajúce, ale jedine z milosti darujúceho Boha, ktorý nás nezdobí svojimi darmi, aby sme sa povyšovali a žiadali, aby nás všetci uctievali ako bohov, ale aby sme pomocou týchto darov, či už telesných alebo duchovných, slúžili čo najväčšiemu počtu ľudí. Nemáme sa teda považovať za pánov darov, ale čím viac sme obdarovaní, tým väčšími služobníkmi sa máme považovať, ako hovorí Kristus: “Kto je medzi vami najväčší, nech je najmenší zo všetkých” (Lk 22,26). Ba čo viac, čím viac dobrodenia nám bolo udelené, tým väčší dôvod máme na bázeň a pokoru, lebo kto viac dostal, od toho sa bude viac požadovať (Lk 12,48). Je vôbec veľké nebezpečenstvo v každej ctižiadostivosti, ale najväčšie v duchovnej, ktorá ženie ľudí k narúšaniu Cirkvi, vzbudzuje rozbroje, nenávisti, vymýšľa nové učenia a pácha mnoho podobných vecí. Telo však samo osebe nemôže tento neduh vyliečiť. Preto na vyhnanie tohto jedu sú potrebné nebeské lieky, to jest neustále cvičenie sa v Božom slove, vzývanie, kríž atď. Pavol však pridáva názornú podobnosť o údoch v tele, ktoré majú veľmi rozdielne schopnosti, a predsa zachovávajú najvyššiu svornosť, ani vyššie nepohŕdajú nižšími, ale čím je ktorý úd vyšší, tým viac slúži ostatným, aj tým najnižším. Čo je vyššie než hlava? A predsa táto poskytuje všetkým ostatným údom pod sebou zmysly, život a pohyb. Tak je spoločenstvo Cirkvi jedným telom zostavené z mnohých údov, ktoré sú obdarené rozličnými darmi. Týmito, hovorí Pavol, nech každý používa k miernosti a pokore voči iným, nie k pýche. Majú totiž byť príležitosťami, ktorými sa pokorme aj pred Bohom aj pred ľuďmi, ako sa Boží Syn podriadil všetkým a anjeli sa nehanbia slúžiť deťom. A napokon Duch Svätý je duchom pokory, nie pýchy. Prosme teda, aby nám bol daný, aby sa nás nezmocnil duch pýchy. AMEN.

EVANJELIUM NA PRVÚ NEDEĽU PO ZJAVENÍ PÁNA. Lukáš 2. „Jeho rodičia každoročne putovali do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež sa ta vybrali na sviatky, ako bývalo zvykom. Po skončení sviatočných dní, keď sa vracali domov, chlapec Ježiš zostal v Jeruzaleme a jeho rodičia o tom nevedeli. Keďže sa domnievali, že je niekde v skupine pútnikov, prešli deň cesty, potom ho hľadali medzi príbuznými a známymi. Keď ho nenašli, vrátili sa do Jeruzalema a hľadali ho tam. Po troch dňoch ho našli v chráme, ako sedí medzi učiteľmi, počúva ich a vypytuje sa. Všetci, čo ho počúvali, boli ohromení jeho rozumnosťou a odpoveďami. Keď ho zbadali, stŕpli od úžasu a jeho matka mu povedala: „Dieťa moje, čo si nám to urobilo? Pozri, tvoj otec a ja sme ťa s úzkosťou hľadali.” On im odpovedal: „Ako to, že ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že sa mám zaoberať tým, čo patrí môjmu Otcovi?” No oni neporozumeli slovu, ktoré im povedal. Vrátil sa s nimi, prišiel do Nazareta a bol im poslušný. Jeho matka však uchovávala všetky jeho slová vo svojom srdci. A Ježiš napredoval v múdrosti, veku a obľube u Boha i u ľudí.” (Lk 2,41-52) Aký je kontext tohto evanjelia? Evanjelista zaznamenáva túto udalosť predovšetkým z toho dôvodu, aby k ostatným svedectvám o Kristovi pridal aj toto, v ktorom ukazuje, aké dôkazy svojej moci prejavil už v mladosti, keď sotva prekročil detský vek. Nebolo totiž v ľudských schopnostiach a prirodzenosti, aby sa dvanásťročný chlapec odvážil opustiť rodičov, ku ktorým deti v tomto veku lipnú s veľkou oddanosťou, najmä tak ďaleko od domova, a postaviť sa doprostred veľkých učiteľov, nieto ešte s nimi diskutovať o najdôležitejších veciach. Hoci evanjelista výslovne neuvádza, o čom bola diskusia, možno to ľahko vyvodiť z ostatných rozhovorov, ktoré neskôr v dospelom veku viedol s farizejmi a zákonníkmi. Niet pochýb o tom, že celý rozhovor sa týkal Krista, ktorého príchod a čas, kedy má prísť, skúmal otázkami u učiteľov, aby poukázal na ich lenivosť a nedbalosť pri výklade a skúmaní prorockých výrokov Písma. Keď sa ho oni spätne pýtali, určite im dokázal zo svedectiev prorokov, že čas Mesiáša je určite tu. Druhá diskusia sa týkala osoby, ako sa pýta farizejov v Matúšovi 22: “Čo si myslíte o Kristovi? Čí je syn?” (Mt 22,42) Tretia diskusia sa týkala jeho úradu. Vo všetkých týchto hlavných otázkach sa totiž veľkí učitelia veľmi mýlili, takže právom žasli nad múdrosťou chlapca Ježiša, ktorý sa pýtal a odpovedal na také významné veci. Je to dosť výrazné svedectvo proti nim, že ho videli a počuli, boli presvedčení argumentmi samotného Písma, a predsa neuverili, hoci sa takmer mohli dotknúť rukami toho, o kom Písmo predpovedalo. A vskutku, svojím údivom priznávajú, že on bude tým veľkým prorokom, ktorému Mojžiš so svojím slovom a zákonom ustúpi, a predsa sa neodhodlali venovať tomuto chlapcovi väčšiu pozornosť než ostatným. Taký silný vplyv mal na nich telesný názor o Kristovi, s ktorým sa podľa nich nezhodovala slabosť tohto chlapca. Toto pohoršenie pretrváva u Židov dodnes a bude pretrvávať vždy, pretože úplne odmietajú slabého a ukrižovaného Krista a hľadajú iného, pre nich vhodnejšieho. My však z tohto evanjelia opäť posilnime našu vieru v Krista, ktorého tu vidíme, ako ešte ako chlapec dvanásťročný diskutuje nie s obyčajnými ľuďmi, ale s najučenejšími v Božom ľude, a to v chráme, pred počúvajúcim ľudom, o tých najvýznamnejších veciach, s najväčšou vážnosťou a k všeobecnému údivu, hoci nemal žiadneho učiteľa okrem svojich rodičov. Keďže to presahuje prirodzenosť a všetko ľudské chápanie, nevyhnutne z toho vyplýva, že je viac než človekom, že je samotnou múdrosťou Otca, ako ho nazýva Pavol (1Kor 1,24). Aby sa toto poznanie o Kristovi v nás viac upevnilo, evanjelista nechcel túto udalosť vynechať. Teraz uvažujme o samotnej udalosti postupne podľa jednotlivých miest. Ktoré je prvé miesto? Rodičia spolu s chlapcom Ježišom každoročne vystupovali do Jeruzalema podľa zákona, ktorý vo všetkom dodržiavali, a nevracali sa skôr, než sa naplnil čas stanovený zákonom. Oni nám majú byť príkladom, aby sme si vysoko vážili službu slova a obrady ustanovené Bohom. Lebo ako oni mali svoje obrady a svoju službu určenú pre ten čas, ktorú Boh ustanovil skrze Mojžiša, tak aj my, ktorí sme ľudom novej zmluvy, máme svoju službu a obrady ustanovené Božím Synom. Ak teda zbožní tak sväto zachovávali staré obrady ustanovené služobníkom, o čo s väčšou horlivosťou a úctou máme zachovávať naše obrady, ktorých autorom je sám Pán? A nielen medzi autormi je veľký rozdiel, ale aj samotné druhy obradov sa najviac líšia. Tie staré totiž neboli ničím iným než tieňom tých vecí, ktoré sa dejú teraz. O čo je teda telo vznešenejšie než tieň, o toľko naše obrady prevyšujú tie staré, ktoré boli aj početnejšie aj náročnejšie než tieto naše, od ktorých nemohlo byť ustanovené nič menej namáhavé. Vtedy boli ľudia nútení putovať do Jeruzalema, aby vzdali úctu Pánovi, teraz sú služobníci božsky poslaní k nám, aby učili každého správne uctievať Boha vo vlastnom dome. Táto odlišnosť však priniesla najprv záhubu Židom, ktorí sa pohoršovali nad malým počtom a jednoduchosťou obradov novej zmluvy a snažili sa zachovať tie staré, vynikajúce množstvom a nádherou. Potom podobným spôsobom odstrašení hynú aj ľudia našej doby. Po tretie, naša lenivosť, s ktorou prijímame evanjelium, je o to viac hodná pokarhania, že ani tieto najmenej početné a najjednoduchšie obrady nezachovávame s takou horlivosťou, s akou by sme mali, takže by sme sa mali právom hanbiť, keď porovnávame naše veľmi chladné duše s Máriou, Jozefom, chlapcom Ježišom a inými svätými, ktorí s najväčšou usilovnosťou zachovávali tie obrady prikázané v zákone. Neustále hľadáme dôvody pre našu lenivosť a povoľujeme im, čo oni nerobili, hoci by ľahko mohli. Mali totiž doma chlapca učenejšieho než všetci učitelia, ba dokonca Pána zákona a Mojžiša, a predsa nechceli zanedbávať verejné obrady, pri ktorých je prítomný Boh a obhajuje ich autoritu. Ani sám Kristus sa im nevyhýba, ani svojich rodičov nenabáda, aby ich zanedbávali, ale svojím učením i príkladom zdobí službu a obrady, bez ktorých nemožno ani poznať Boha, ani ho pravdivo uctievať, a ľudia zostávajú v tej prirodzenej nevedomosti a slepote, ktorá sa ľudskými úvahami čoraz viac zväčšuje. Po prvé teda, neskúsení, ako mládež a ostatné množstvo, potrebujú obrady, aby mohli byť vyučovaní. Po druhé, aj tí, ktorí už boli vyučení, potrebujú tieto cvičenia, aby v nich rástla viera a ostatné dary. Napokon, aj učeným sú obrady veľmi prospešné. Keďže totiž služba je božsky ustanovená, a dokonca najvyššie Božie dobrodenie na zemi, nevyhnutne z toho vyplýva, že Boh je prítomný a pôsobí v dušiach tých, ktorí sa schádzajú k používaniu obradov a služby. Lebo ak Kristus sľubuje, že bude uprostred dvoch, ktorí sú zhromaždení v jeho mene (Mt 18,20), o čo menej je vzdialený od mnohých, ktorí sa schádzajú k jeho uctievaniu? Aj keby niekto mohol sám pre seba vynechať verejné obrady a uspokojiť sa so súkromnými cvičeniami, predsa sa ich má zúčastňovať kvôli iným, aby jednak pozýval iných k používaniu obradov, jednak ich neodrádzal. Ale predsa niet nikoho, ani z najučenejších, kto by necítil, že vo verejných obradoch je osobitná sila kvôli Božiemu zasľúbeniu, ktorý osobitne prisľúbil, že nebude chýbať pri službe, ktorú sám ustanovil. Ktoré je druhé miesto? Toto miesto obsahuje otázku, či je dovolené konať proti vôli rodičov, aj dobrých. Veď čo mohlo byť lepšie než Ježišovi rodičia, naplnení Duchom Svätým? ktorí spomedzi celého ľudského pokolenia boli osobitne v Božej starostlivosti, ktorým chcel zveriť svojho najmilšieho Syna, a predsa chlapec Ježiš zostáva proti ich vôli v Jeruzaleme, čo im spôsobilo najväčšiu bolesť. O Ježišovej osobe je ľahká odpoveď: Keďže on nemohol hrešiť, neurobil nič proti svojej povinnosti, ale skôr rodičia zhrešili, ktorých Ježiš karhá a obviňuje z nevedomosti, ako bude nasledovať. O nás však, ktorí sme náchylní k hriechu, najmä pred dosiahnutím zrelého veku, a chýba nám úsudok, je lepšie držať sa tohto pravidla, aby sme poslúchali rodičov a ich úsudok, čo sa deje s tým menším nebezpečenstvom, ak sú zbožní, ako boli zbožní Jozef a Mária. Ďalej pri zjavných priestupkoch samotný rozum ľahko usudzuje, že netreba poslúchať ani rodičov, ani vôbec nikoho z ľudí. Lebo poslušnosť je najvyššou zo všetkých cností, preto neprikazuje odstúpiť od cnosti, a ako treba uprednostniť správny rozum a úsudok mysle, ktorým rozlišujeme hanebné od čestného, pred našimi vlastnými žiadosťami, tak odporuje aj žiadosti rodičov a iných, ak prikazujú niečo hanebné. Od tohto úsudku sa v občianskom živote nikdy nemá odstupovať. Je totiž v súlade s Božím zákonom, ktorý treba poslúchať predovšetkým. Ale predsa kresťania okrem tohto prirodzeného úsudku potrebujú aj iný, oveľa vyšší, ktorý pochádza od Ducha Svätého a čerpá sa z Božieho slova, nie z rozumu. Často totiž autorita rodičov radí vec, ktorá nie je zlá ani bezbožná, keď nás však Boh volá inde. Tak autorita Márie a Jozefa radila, aby sa Ježiš vrátil spolu s nimi domov a poslúchal ich, ale predsa osobitné povolanie, ktoré mal Ježiš od nebeského Otca, ho volalo inde. Toto osobitné povolanie sa malo uprednostniť pred všeobecným povolaním, ktorým sú všetky deti povolané k poslušnosti rodičom. Z toho teda treba vyvodiť pravidlo: Osobitné povolanie sa má považovať za dôležitejšie než všeobecné, lebo nový Boží príkaz nás oslobodzuje od všeobecnej poslušnosti. Tak apoštoli opúšťajú všeobecnú poslušnosť, ktorú boli dlžní rodičom, a povolaní novým príkazom nasledujú Krista, zanechajúc rodičov, aj tých najlepších (Mt 4,18-22; Mk 1,16-20). A predsa, nakoľko sa to dá urobiť bez ujmy na novom povolaní, zostáva všeobecná poslušnosť, čo je zjavné z tohto evanjelia a príkladu chlapca Ježiša. Ten totiž, keď splnil nové a osobitné povolanie, božsky prijaté, nasleduje rodičov domov a ochotne sa im podriaďuje vo všetkých veciach, ako sa patrilo šľachetnému synovi poslúchať najlepších rodičov. Ak to urobil on, ktorý bol Pánom svojich rodičov a všetkého stvorenia, o čo viac máme my preukazovať túto poslušnosť? Nakoľko sa to dá urobiť bez ujmy na osobitných povolaniach. Osobitné povolanie je však pre nás všetkých, aby sme počúvali evanjelium. Tak totiž hovorí nebeský hlas: “Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie, jeho počúvajte.” (Mt 17,5) Tento hlas nebol len chvíľkový, ale trvá večne. Tomuto hlasu teda musíme všetci poslúchať predovšetkým, aj keby to chceli zakázať alebo prekaziť nielen rodičia, ale všetky stvorenia. Tento príkaz ospravedlňuje všetkých študentov, ktorí svoje štúdium venujú učeniu sa náuke zbožnosti a iným umeniam užitočným pre náboženstvo, aby slúžili Bohu v tomto najsvätejšom spôsobe života. Tak je osobitným povolaním, ak je niekto povolaný buď k správe obce, alebo k vedeniu Cirkvi, ktorému musí ustúpiť všeobecná autorita rodičov. S dobrým svedomím teda môžeme v týchto a podobných povolaniach odporovať vôli rodičov. Všetky stvorenia totiž musia ustúpiť Bohu, a keď jeho poslúchame, len vtedy máme pokojné svedomie, ktoré nemožno zachovať, ak kvôli priazni rodičov alebo kohokoľvek iného zanedbávame osobitný Boží príkaz. To robia mnohí, ktorí sa vyhýbajú námahám a nebezpečenstvám božských povolaní a nasledujú pohodlie tela, a potom to ospravedlňujú zámienkou poslušnosti, ktorú dlhujú rodičom a vrchnosti, a snažia sa týmto predstieraním uspokojiť iných, ale seba a svoje svedomie pred Bohom nikdy neuspokoja. Ach, aké bežné je to medzi nami študentmi, kde mnohí, ktorí ťažko znášajú námahy a ťažkosti učenia, dokonca sami naliehajú na rodičov, aby boli preložení z Božej školy do nejakej diabolskej dielne, kde by mohli žiť podľa svojej vôle! Ale beda tým, ktorí tak zmýšľajú, lebo nejde o telesný život a ich majetok, ale ich večná spása je v nebezpečenstve. Ale tí, ktorým záleží na ich spáse a Božej sláve, nech sa z tohto miesta naučia, aby sa predovšetkým starali o zbožnosť, aby hľadali Božie kráľovstvo (Mt 6,33), aby počúvali Božieho Syna, aby vyznávali jeho slovo, ako to vyžaduje ich povolanie. Ak toto konajú, potom, nakoľko sa to dá urobiť bez ujmy na tejto povinnosti, nech sú poddaní nielen rodičom, ale aj všetkým ľuďom. Tak budú naozaj nasledovať šľapaje svojho Pána a Spasiteľa, ktorý predovšetkým poslúcha povolanie nebeského Otca, odoberúc sa na to miesto, kde mal príležitosť zjaviť slávu svojho Otca, na čo bol predovšetkým poslaný. Potom sa však aj rodičom podriaďuje, ba dokonca sa ustanovuje za služobníka všetkých ľudí. Ale našu mládež možno sotva prinútiť do školy a chrámu, zatiaľ čo na hry a hostiny odchádza aj proti vôli predstavených, takže všetko je v protiklade s príkladom chlapca Ježiša, ktorého obraz kiež by sme niekedy s väčšou starostlivosťou a horlivosťou pozorovali a urobili si z neho svojho spoločníka a spolubojovníka. Ktoré je tretie miesto? Je to vznešený a tajomný príklad duchovných zápasov, ktoré všetci zbožní, hoci rozličným spôsobom, musia zakúsiť. Ich príklad je tu predložený v Márii a Jozefovi, a nie je to obyčajný príklad: všetko je totiž výnimočné - aj osoby samotné, aj veľkosť bolesti, aj príčiny bolesti. Osobami sú rodičia Božieho Syna, ktorí mali Boha tak blízko, že bližšie už nemohli, ktorých podivuhodne spravoval skrze svojich anjelov, chrániac ich vo všetkých nebezpečenstvách, ktorí boli napokon plní Ducha Svätého a Božej milosti. Pre tieto veľké dobrodenia anjel sám stavia Máriu nad všetky ženy (Lk 1,28) a ona sama vo svojom chválospeve sa chváli, že všetky pokolenia ju budú blahoslaviť (Lk 1,48), takže niekto by sa mohol právom čudovať, prečo Boh a sám Boží Syn, ktorého porodila a pre ktorého podstúpila toľko námah, chcel, aby bola podrobená takým bolestiam, ktoré nijaký jazyk nemôže vysloviť. Ale Božie slovo nás z tohto údiv vyvedie, keď učí, že všetci zbožní a Bohu milí sú vystavení mnohým súženiam, a čím väčšími darmi je niekto ozdobený, tým viac zakusuje zlého, aby sa nepovyšoval, ako o sebe píše Pavol v Druhom liste Korinťanom 12: že mu bol daný anjel satanov, ktorý ho trápi, aby sa nepovyšoval pre vznešenosť zjavení (2Kor 12,7). Telo sa totiž nemôže nepáčiť samo sebe, ak nie je krotiť trpkosťou súžení. A predsa v týchto súženiach nie sú zbožní opustení, ale majú pevné útechy z Božej prítomnosti a milosti, ako je zjavné z toho istého Pavlovho miesta. Veľkosť bolesti, ktorú rodičia pocítili zo straty chlapca Ježiša, sa dá ľahšie predstaviť než vypovedať, a to z porovnania s našimi rodičmi, pre ktorých niet väčšej starosti a úzkosti, ako keď stratia z dohľadu svoje deti, najmä ešte v útlom a krehkom veku, a nevedia, kde sú. Známe sú tie slová u Komika o tom, čo si myslia starostliví rodičia o neprítomných deťoch. Ale čím sú deti všetkých ľudí v porovnaní s Máriiným synom? Ktorého ona stratila nie na jednu alebo druhú hodinu, ale takmer na celé tri dni, takého syna, ktorý je Pánom neba i zeme, ktorého vedela, že jej bol zverený pred ostatnými ženami na vykúpenie celého ľudského pokolenia. Nič teda nie sú bolesti všetkých ostatných rodičov v porovnaní s úzkosťami Márie, trpkejšími než akákoľvek smrť, ktorých trpkosť ukazujú istým spôsobom samotné slová, keď hovorí: “Syn môj, syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali.” (Lk 2,48) Tieto slová totiž neoznačujú obyčajnú a priemernú bolesť, ale naozaj takú, o ktorej sa dá správne chápať Simeonov výrok: “A tvoju vlastnú dušu prenikne meč.” (Lk 2,35) Hlavnou príčinou tejto bolesti bolo, že si Mária a Jozef boli vedomí svojej nedbanlivosti, ktorej sa dopustili pri opatrovaní chlapca, že mu dovolili od nich odísť, že odchádzajú z Jeruzalema bez toho, aby ho hľadali, že sa spoliehali na príbuzných a známych, ktorým chlapec nebol zverený. Toto by boli dosť ťažké hriechy, keby sa stali pri nedbanlivom plnení nejakého ľudského príkazu. Ale tento chlapec bol bezprostredne od Boha zverený Márii a Jozefovi a odovzdaný ich starostlivosti. Aké ťažké teda bolo niesť bremeno tohto hriechu! Čo sa nám síce, ľahostajným a bezstarostným, zdá nie veľmi dôležité, ale Márii a Jozefovi sa to javilo ďaleko najväčšie, a že ich hriech nie je nič v porovnaní s tým, ktorého sa dopustili prví rodičia. Veď stratili toho, ktorý bol poslaný v tele na obnovenie ľudského pokolenia, na zmierenie pádu prvých rodičov a na odstránenie hriechov celého sveta. A niet dôvodu, aby si niekto myslel, že Boží Syn nemohol byť stratený, keď ho uprostred seba držal veľký zástup anjelov. Toto je síce úplne pravdivé, ale Mária v takom čase uvažovala o svojom hriechu obyčajným spôsobom iných matiek, a úzkostlivá myseľ ho zväčšovala do nekonečna, a nepochybne priviedla najsvätejšiu matku bližšie k smrti než k životu. O to väčšiu bolesť pociťovala zo svojej nedbanlivosti, o čo viac sa bála Boha. Toto rozrušenie zväčšovala aj spomienka na dobrodenia. Ľahko jej totiž prišla na myseľ takáto úvaha: Ty si bola vybraná z celého ženského pokolenia za matku Božieho Syna. Keby toto dobrodenie dostala iná žena, s akou starostlivosťou by strážila Božieho Syna! Ty však za také dobrodenie prejavuješ takú zlú vďačnosť. Toto a iné podobné veci podivuhodným spôsobom znepokojovali Máriinu dušu, a podobne aj Jozefa, ktorý vedel, že sa z Božej vôle stal ochrancom chlapca a matky. Teraz treba uvážiť, že takéto príklady sú napísané kvôli nám, aby sme boli o to opatrnejší voči našej slabosti. Ak sa totiž potkli Mária a Jozef, o čo ľahšie sa môžeme potknúť my, ktorí sme ešte ďaleko od ich darov! Po druhé, ak sme sa azda v niečom previnili, vedzte, že nikto zo svätých, ani Mária, Kristova matka, nebola bez chyby. Ale pri tomto stupni sa nemá zostať. Lebo bezbožní, vedení takýmito príkladmi, ešte viac povoľujú svojim žiadostiam. Preto treba ísť k podstate tejto veci, aby sme zo srdca ľutovali svoje skutky a verili, že Boh je k nám milostivý, ako bol k Márii a Jozefovi a iným, ktorý hoci nás nechá zápasiť s hroznými úzkosťami, predsa nás v pravom čase láskavo pozerá, ako pozrel na Máriu a Jozefa, vracajúc im syna na tretí deň v bezpečí. Čo by nikdy neurobil, keby bral ohľad na naše zásluhy, a nie na svoje milosrdenstvo. My totiž, pokiaľ ide o nás, hromadíme hriech na hriech, ako Mária k svojej predchádzajúcej nedbanlivosti pridáva nespravodlivú výčitku synovi a zaslúži si, aby ju zjavne pokarhal, že nerozumie tomu, čo sa deje. Boli by aj iné významné miesta v tomto evanjeliu, a to o Kristovej osobe a úrade, o čom som sa zmienil na začiatku. Takisto o slepote učiteľov, s ktorými chlapec diskutoval. Takisto o Ježišovej poslušnosti voči rodičom. Ďalej, prečo evanjelista dodáva, že Mária zachovávala všetko vo svojom srdci. Napokon, ako Ježiš prospieval v múdrosti, keď v ňom bola plnosť Božej múdrosti. Ale už som naplnil mieru tejto mojej reči, ktorej ovocie nech nám ráči darovať všemohúci Boh podľa svojej láskavosti k nám. AMEN.

K EPIŠTOLE NA DRUHÚ NEDEĽU PO ZJAVENÍ PÁNA. RIMANOM 12. „Máme však rozličné dary podľa milosti, ktorá nám bola daná. Ak má niekto dar proroctva, nech je v súlade s vierou, ak má niekto dar služby, nech slúži, ak má niekto dar vyučovania, nech vyučuje. Kto má dar napomínania, nech napomína. Kto dáva, nech dáva úprimne. Kto je predstavený, nech koná horlivo. Kto preukazuje milosrdenstvo, nech to robí s radosťou. Láska nech je nepokrytecká. Sprotivte si zlo, pridŕžajte sa dobra. Buďte si navzájom oddaní v bratskej láske, predbiehajte sa navzájom v úctivosti. Nebuďte leniví v horlivosti. Dajte sa rozohňovať Duchom. Slúžte Pánovi. Radujte sa v nádeji. V súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí. Majte účasť na potrebách svätých. Voči cudzím buďte pohostinní. Dobrorečte tým, ktorí vás prenasledujú, dobrorečte a nezlorečte. Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi. Buďte navzájom jednej mysle. Nebuďte namyslení, ale majte porozumenie pre nízko postavených. Nebuďte múdri sami pre seba.” (Rim 12,6-16) Aká je situácia? Nejde len o rovnakú situáciu, ale aj o rovnakú a pokračujúcu reč ako v predchádzajúcej epištole, v ktorej Pavol napomína ospravedlnených k ich povinnosti, aby v novej poslušnosti a spravodlivosti horlivo cvičili svoju vieru a aby spravodliví žili spravodlivo – nie podľa predpisu tela, ale podľa pravidla Ducha, ktorý nás Božím slovom vedie celkom proti úsiliu tela. Nič totiž nie je telu protivnejšie ako utrpenie. Preto sa, pokiaľ môže, utrpeniu vyhýba, a keď príde, snaží sa ho čo najskôr zhodiť, ako neskrotený kôň veľmi netrpezlivo znáša jazdca. Ale Duch, ktorý je vedený Božím slovom, chápe, že utrpenia neprichádzajú od nahnevaného Boha, ale od najviac milostivého, nie na záhubu, ale na spásu. Takže je to tak ďaleko od toho, že by nechcel trpieť, že sa dokonca chváli v utrpeniach a vzdáva vďaky Bohu, ktorý chce byť takýmto spôsobom uctievaný viac než akýmikoľvek obetami. Keď telo cíti v sebe niečo výnimočné oproti ostatným, či už ozdobu tela, ducha alebo šťastia, hneď sa nafukuje a žiada, aby bolo uctievané a velebené – tento jed sme spolu s inými chorobami zdedili po prvých rodičoch. Ale Duch prikazuje, aby sme sa tým viac ponižovali a všetkým ľuďom sa podriaďovali, čím viac darov máme, tak ako Boží Syn, hoci bol Pánom neba i zeme, predsa sa ponížil pod všetkých ľudí a stal sa služobníkom všetkých. O týchto veciach nás Pavol nedávno poučil, a majú takú silu, že keby sme všetci túto náuku poslúchali, nezostalo by v Cirkvi ani stopy po akejkoľvek nenávisti alebo nepriateľstve. Ale ó, aká bieda! Ako málo je tých, ktorí o týchto veciach vážne premýšľajú a svojou rozvážnosťou sa snažia skôr podporovať súlad Cirkvi než myslieť na jeho narušenie! Tak duch zlomyseľnosti zaslepuje mysle mnohých, že zabúdajú na svoju povinnosť, na Cirkev, na Božiu slávu, na svoju i spoločnú spásu, a svoje dary, ktoré im boli božsky zverené na Božiu slávu a ozdobu Cirkvi, nepoužívajú na tieto ciele, ale na najhoršie zneužitia. Ale vrátim sa k Pavlovým najzávažnejším príkazom, ktorými doteraz všeobecne napomínal všetkých, aby každý na svojom mieste slúžil Bohu a Cirkvi, a aby sa ani nadutý svojím darom povýšenecky nepohŕdal ostatnými, ani zapálený závisťou nestaval proti tým, ktorí sú nad ním, ako to ukazujú príklady tak starých, ako aj súčasných bludárov. Teraz pridáva podrobné príkazy, ktorými každému jednotlivo podľa miery jeho daru predpisuje, ako ho má používať. Ktorý je prvý dar? Prorocký dar, nad ktorý niet v Cirkvi vznešenejšieho daru. Hoci zahŕňa aj zjavenie o budúcich veciach, aké mal Daniel o štyroch mocnárstvach, o čase Kristovho príchodu, o zániku ľudu atď. (Dan 2,31-45; 9,24-27), predsa na tomto mieste Pavol hovorí predovšetkým o tom druhu proroctva, ktorým je chápať a vhodne a priliehavo vykladať prorocké spisy, čo nie je dané všetkým, ale len nemnohým, ktorí majú prorockého ducha, to jest toho istého, ktorého mali proroci. Všetci ostatní sa musia podriadiť ich výkladu. Je teda potrebné, aby si boli istí, že majú Ducha Svätého ako vykladača. A preto Ján vo svojom liste prikazuje, aby sme skúmali duchov a rozvážne ich posudzovali (1Jn 4,1). Najistejším znakom prorockého ducha je však súlad. Tak ako vieme, že výklad apoštolov a Krista je istý a naozaj prorocký preto, že súhlasí s celým prorockým Písmom. Keď teda blúzniví ľudia vyberajú z jedného alebo druhého miesta nejaký výrok a vytvárajú výklad proti súladu celého Písma, máme vedieť, že ich duch nie je prorocký, ale diabolský. Ako tí, ktorí tým, čo padli po krste, odmietali návrat k pokániu a odpustenie hriechov, vyberali z Listu Hebrejom dve miesta, jedno v 6. kapitole a druhé v 10. kapitole (Hebr 6,4-6; 10,26-27), a vykladali ich prispôsobené svojmu bludu proti súladu celého Písma. Podobne tí, ktorí napádajú sviatosť krstu alebo večere a chcú, aby zodpovedali ich predstavám, odchyľujú sa od všeobecného pravidla celého Písma: Čokoľvek Boh hovorí, to môže aj uskutočniť. To je to, čo Pavol prikazuje, aby proroctvo bolo v súlade s vierou, ktorá sa jednoducho drží Božieho slova, ktoré je vo všetkom vnútorne súladné a nesúhlasí s ľudskými názormi, ktoré sa rozchádzajú so súladom celého prorockého učenia, nech sa zdajú akokoľvek krásne a múdro premyslené. Toto je teda povinnosť proroka v Cirkvi, ktorý má najvyšší dar v chápaní a jasnom vysvetľovaní prorockých spisov, aby sa pre tento dar nevyvyšoval, ani sa neriadil vlastným úsudkom, ale nech riadi svojho ducha skôr slovom a súladom Písma, než by žiadal, aby on sám riadil Písmo. Tak bude správne používať svoj dar podľa podoby viery, ktorá je vždy stála a neverí protikladom. Veď nie je vierou v všemohúceho Krista, ak niekto nepripúšťa, že je všade tam, kde prisľúbil, že bude. A rovnako ten, kto má prorocký dar, nech preto nepohŕda darmi iných, lebo toto pohŕdanie sa netýka ani tak ľudí, ako skôr Boha, ktorý dary dáva. Ten, urazený našou pýchou, môže nám ľahko znovu odňať dary, ktoré nám udelil, a dať ich iným, ktorými sme pohŕdali, ako nás napomína podobenstvo o verných a neverných sluhoch (Mt 25,14-30). Ktorý je druhý dar? Povedal som, že prorocký dar je najdôležitejší. Ten totiž, ako nejaké svetlo, svieti ostatným, aby sme ich mohli chápať a podľa Božej vôle správne využívať pre potreby Cirkvi, podľa onoho žalmu: “Tvoje slovo je svetlom pre moje nohy” (Ž 119,105). Kde však Božie slovo a proroctvo nesvieti, tam nie je nič okrem temnoty a niet konca bludom, ako sme to na svoju veľkú škodu zakúsili v pápežskom zajatí, kde nikto nechápal svoj dar a úrad. Ba čo viac, to, čo sa považovalo za uctievanie Boha, bolo len urážkou Boha, ako to teraz vidíme vďaka svetlu evanjelia a znovuobnovenému proroctvu. Tento dar teda treba od Boha žiadať predovšetkým, aby sme mohli chápať aj ostatné dary a využívať ich na Božiu službu. Medzi nimi je najbližšia služba. Pavol však nazýva službou takú úlohu v Cirkvi, keď je niekto pridaný k prorokom a vykladačom Písma a plní ich príkazy pri vysluhovaní sviatostí a iných služobnostiach potrebných pre Cirkev, ktorými sa však samotní proroci nemôžu zaoberať. Taká bola služba Jozueho, keď slúžil Mojžišovi (Ex 24,13); Samuela, keď posluhoval najvyššiemu kňazovi Élimu (1Sam 3,1); Elizea, keď dával svoju službu Eliášovi (1Kr 19,21); Štefana a jeho druhov, keď pod vedením apoštolov zabezpečovali živobytie pre Cirkev (Sk 6,1-6). Tak mal aj Pavol vždy pri sebe svojich služobníkov, bez ktorých pomoci sa nemohol zaobísť. Ktokoľvek je teda ustanovený v takejto službe, nech je s ňou spokojný a nech sa neuchádza o väčšiu, ale nech spravuje svoje súčasné povolanie s najväčšou vernosťou, a nech nenapodobňuje toho neverného služobníka, ktorý bije tých, ktorým má slúžiť, a je a pije s opilcami (Mt 24,49), ani Judáša, ani Elizeovho neverného sluhu (2Kr 5,20-27), aby nedostal rovnakú odmenu. Ktorý je tretí dar? Učenie, ktoré má miesto hneď po prorockom dare. Tento dar majú tí, ktorí neboli bezprostredne ustanovení Bohom ako proroci a apoštoli, ale ktorí prijímajú a učia sa náuku od prorokov a potom ju môžu obratne odovzdávať iným, podporovaní jednak znalosťou jazykov, jednak poznaním iných umení, ktoré sú užitočné pre vyučovanie, a napokon aj prirodzenou výrečnosťou. Takýmto bol Áron, ktorý bol tlmočníkom k faraónovi a k ľudu, keď Mojžiš prorokoval (Ex 4,14-16). Podobne aj učeníci iných prorokov a apoštolov, ktorí sa v Starom zákone nazývali synmi prorokov. Tento dar mali Títus, Timotej a iní nasledovníci Pavla a ostatných apoštolov, ktorí odovzdávali náuku od nich prijatú svojim cirkvám. Osobitne sú však obdarení darom učenia tí, ktorí dokážu súhrn a hlavné body učenia odovzdávať vhodnou metódou, stručne a jasne, bez akejkoľvek nejednoznačnosti. Takí boli v prvotnej Cirkvi katechéti a v tomto čase sú to tí, ktorí majú jasný spôsob vyučovania, ktorý je pre Cirkev mimoriadne potrebný. Ak je teda niekto obdarený týmto darom, Pavol chce, aby sa svojej úlohe venoval horlivo, s najvyššou vernosťou a usilovnosťou, nie pre ctižiadostivosť alebo iné žiadosti, ale pre spoločný úžitok Cirkvi a poznanie Boha. Je však potrebné veľké a vytrvalé úsilie, poznanie a skúsenosť v mnohých veciach a umeniach, aby sa splnila úloha vyučovania. Preto nie je úlohou lenivého človeka znášať také námahy, ktoré sa vyskytujú tak pri učení sa, ako aj pri vyučovaní, nehovoriac o nebezpečenstvách pre život, zdravie, povesť, majetok atď. Ktorý je štvrtý dar? Napomínanie, a nie je divné, že ho Pavol oddeľuje od ostatných. Hoci sa niekedy stáva, že ten istý človek môže učiť aj napomínať, predsa sa to naozaj stáva len veľmi zriedka. Je teda rozdiel medzi týmito darmi, nielen čo sa týka schopnosti darov, ale aj ich cieľa. Lebo na napomínanie sú vhodné len také povahy, ktoré dokážu hýbať citmi. Preto aj rečníci hovoria, že niečo iné je učiť a niečo iné je pohnúť a potešiť. Ten, kto učí, splnil svoju úlohu, ak po vyložení veci podľa pravidiel vyučovania dosiahol, že poslucháči vec pochopili. Kto však napomína, ten musí v reči miešať rôzne city, aby pohol mysle, aby to, čo sa naučili, chceli aj ochotne konať. Keďže teda cieľom kresťanskej náuky nie je len vedieť, ale aj konať a poslúchať, ľahko možno pochopiť, aký veľmi potrebný je tento dar v Cirkvi. Ak má veľkú váhu v občianskych záležitostiach, ktoré sa predsa vnímajú rozumom a zmyslami, o čo viac v duchovných veciach, ktoré sa rozumu zdajú celkom neuveriteľné? City sú však pohnuté jednak Božou pravdou, dobrotou, múdrosťou a mocou, jednak veľkosťou prisľúbených vecí a naopak predloženými trestami, ak ľudia neposlúchajú, takisto nehodnosťou ľudského pokolenia, ktoré Boh zahŕňa takou láskou, atď. V týchto veciach spočíva napomínanie, ktoré váhajúce a od prirodzenosti lenivé mysle, mnohými spôsobmi prekážané, ako učí podobenstvo o semene (Mt 13,3-23), neprestajne pobáda, povzbudzuje, núti, aby znovu neodpadli od náuky, ktorú poznali, čo sa ľahko stáva. Tieto dary sa však líšia cieľom, pretože učíme nevzdelaných a neskúsených, ale napomíname tých, ktorí už boli poučení, aby chceli pokračovať a vytrvať v náuke. A až doteraz hovoril Pavol o duchovných daroch, ktoré všetky slúžia slovu a učeniu. Nič tu nie je podobné darom pokrytcov, ktorí si nič necenia menej než učenie, ale schvaľujú len svoje vlastné sny. Teraz Pavol vymenúva aj isté druhy telesných darov. Ktoré sú to? Dávanie, spravovanie a preukazovanie milosrdenstva. Prvé patrí tým, ktorí majú majetok a prostriedky. Druhé správcom. Tretie všetkým, ktorí môžu v nejakom ohľade pomôcť biednym a sužovaným. Je však podivuhodná stručnosť v týchto príkazoch a vo všetkých nasledujúcich. Pavol totiž každú cnosť vyjadruje jediným slovom a skôr ju označuje ako body, než vysvetľuje. Píše totiž tým, ktorí sú ospravedlnení vierou a majú Ducha Svätého, ktorí majú pri sebe učiteľa dobrých skutkov a poznajúc Božiu vôľu, ktoré skutky sa mu páčia, sú pripravení poslúchať. Pavlovi a iným apoštolom teda stačí ukázať, že Boh nevyžaduje iné skutky než tie, ktoré požaduje zákon: aby správcovia správne viedli, bohatí zo svojho majetku pomáhali chudobným a jednotlivci poskytovali pomoc trpiacim, nakoľko môžu, tak ako údy jedného tela si navzájom najochotnejšie pomáhajú svojimi službami. Ostatné veci, ktoré tu chýbajú, nech sa čerpajú nielen z Božieho zákona a zo spisov prorokov a iných vykladačov, ale aj z ľudských zákonov a z kníh filozofov, básnikov atď., ktoré sú plné najľudskejších predpisov o tom, ako a nakoľko treba dávať, čo sa vyžaduje od kráľa, cisára, sudcu, rodiča a vychovávateľa, čo dlhujeme celému ľudskému pokoleniu, čo nášmu národu, mestu, kmeňu, príbuzným, priateľom atď., čo všetko by bolo na tomto mieste príliš dlhé vysvetľovať. Hoci sú tieto veci veľmi rozsiahle, predsa Pavol vo svojej múdrosti, ktorá je z Ducha Svätého, vyjadruje úplné učenie o jednotlivých cnostiach jednotlivými slovami tak, že nič nechýba. Pri dávaní vyžaduje úprimnosť, aby sme jednoducho hľadeli na potrebu toho, komu dávame, nie na jeho hodnosť, nie na priateľstvo, nie na nádej na vďačnosť a podobné veci, na ktoré svet zvykne hľadieť, ako je sláva či pred ľuďmi, alebo pred Bohom. Tak aj Kristus prikazuje, aby ľavá ruka nevedela, čo dáva pravá (Mt 6,3). V spravovaní vyžaduje Pavol starostlivosť, ktorou samou podivuhodne opisuje všetky cnosti dobrých správcov, ktorí nie sú o nič viac starostliví. Zabudnúc totiž na všetky svoje veci, na jedlo, nápoj, spánok, starostlivo robia len jedno – chránia tých, ktorí sú zverení ich vernosti. Táto starostlivosť je zobrazená tak u sliepok, ako aj u iných živočíchov, ktoré sa pre starosť o svojich nevyhýbajú ani horúčave, ani chladu, ani hladu, ani smädu, ani žiadnej námahe, ani nebezpečenstvu pre samotný život. Pri preukazovaní milosrdenstva nám Pavol prikazuje, aby sme boli veselí a ochotní a nič nerobili s nevôľou. Tu by bolo treba povedať mnoho vecí, keby to vec dovoľovala, ako mnohorakým spôsobom hrešia ľudia proti týmto trom príkazom dávania, spravovania a preukazovania milosrdenstva, o čom by mali všetci zbožní premýšľať, aby sa naučili vyvarovať sa nerestí a žiť podľa Božej vôle. Čo ďalej prikazuje Pavol? Zhromažďuje mnoho príkazov patriacich k druhej tabuli, ktoré sa lepšie pochopia, ak sa vysvetlia každý zo svojho prikázania Desatora, ku ktorému patrí. Pred toto všetko kladie najprv všeobecný príkaz o láske, ktorá má byť pevná, úplná a vychádzajúca zo srdca, nie predstieraná a dvorná, ktorou sa milujú len priatelia alebo tí, ktorí si to zaslúžili, alebo ktorou sa slovnými ozdobami klame neopatrným, čo nie je vo svete nič častejšie a je to veľmi vzdialené od zmyslu zákona, ktorý nám prikazuje milovať blížneho ako seba samého (Mt 22,39), nad ktoré pravidlo sa nemohlo dať nič dokonalejšie. Je všeobecné aj to, čo Pavol pridáva, že máme nenávidieť zlé a pridŕžať sa dobrého, narážajúc na onen 15. žalm: “Odvráť sa od zlého a konaj dobré” (Ž 34,15). Tieto slová sa totiž nemajú chápať o zlých alebo dobrých osobách, ale Pavol nazýva zlým čokoľvek, čo je v zákone zakázané, ako neposlušnosť a vzdorovitosť voči predstaveným, vraždy, hnevy, nepriateľstvá, nenávisti, spory, žiadostivosti, krádeže, lúpeže, ohovárania a všetky zlé túžby, a pomenovaním dobra označuje cnosti protikladné týmto nerestiam a prikázané v Božom zákone. Potom opisuje lásku, aká má byť, totiž bratská. Tu netreba uvažovať o bežných príkladoch, o ktorých básnik hovorí: “Aj bratská láska je vzácna”, ale o tých, ktorí sú naozaj bratia, telom i dušou, ako hovorí on. Veď nič nie je horlivejšie než ich láska. Nikto nie je viac starostlivý o seba než o brata, ak sa medzi nimi žije správne, a nikto nemiluje svoj život viac než život brata. S takýmto zmýšľaním sa teda majú zbožní navzájom objímať, aby každý považoval situáciu druhého za svoju vlastnú, a nehovoril, ako má vo zvyku dav: “Čo ma po tom? Ja si budem robiť svoje a ostatní nech si robia svoje.” Ale nech ochotne pribehne ku všetkým potrebám blížneho, či už vidí, že je potrebné napomenutie, rada, potešenie, napravenie, poučenie alebo pomoc. Sú totiž omnoho viac bratmi medzi sebou tí, ktorí veria v Krista, než tí, ktorí sa narodili z tých istých rodičov podľa tela. Lebo nebeský Otec, ktorého synmi sa stali pre Krista, je nekonečne vznešenejší než tí rodičia, od ktorých sme sa narodili na tento svet. Potom naše dedičstvo, ktoré očakávame, je dedičstvom nebeských a večných dobier, nie týchto vecí, ktoré zaniknú spolu s týmto svetom. Máme teda nie malé dôvody, prečo by sme mali jedni druhých sprevádzať najvrúcnejšou láskou, ak nechceme byť radšej vyhnaní zo spoločenstva Božích detí a byť Bohom naveky zavrhnutí. V akých veciach sa má cvičiť láska k bratom? Tie vymenúva Pavol po poriadku: úcta, starostlivosť, horlivosť ducha, poslušnosť voči Bohu, nádej, trpezlivosť, modlitba, štedrosť, pohostinnosť, dobrorečenie, radosť v radostných veciach, smútok v protivenstvách blížneho, súlad myslí a pokora. Všetky tieto skutky sú potrebné nielen pre Boží príkaz, ale aj pre najvyššiu potrebu Cirkvi. Keď to Kristus chápal, nežiadal od svojich učeníkov nič tak veľmi, ako aby sa navzájom milovali, a to isté prosil od Otca, aby boli vždy medzi sebou jednomyseľní (Jn 17,21-23). Veď ho vo svojej nekonečnej múdrosti neskrývalo, aké veľké budú úsilia diabla na rozrušenie tejto svornosti, po ktorej rozbití sa potom samy od seba rúcajú všetky veci, ktoré mali byť ľuďom na spásu. Nie náhodou teda zhromaždil Pavol tieto príkazy, ktoré sú potrebné na udržiavanie svornosti Cirkvi, a čo by bolo pri vysvetľovaní príliš dlhé, o tom sa patrí každému jednotlivo znova a znova premýšľať a to isté najprv v Kristovi, ktorý je hlavou Cirkvi, potom v iných príkladoch svätých pozorovať. Ak niekto toto úsilie zanedbáva, ten sa márne chváli kresťanským menom. Keďže teda nemožno vysvetliť každý z týchto príkazov osobitne, nech stačí povedať o nich vo všeobecnosti len toto. Pridám však jednu vec, ktorú nemožno obísť, aby sme toto Pavlovo učenie porovnali s pápežským náboženstvom, v ktorom, prosím, čo podobné nájdeme? O daroch proroctva, služby, učenia, napomínania ani len nesníva tento druh najhorších ľudí; dávať, viesť, zmilúvať sa atď. – sú od toho tak vzdialení, že nič im nie je viac protikladné. Medzitým sa zabávajú jedlami, odevmi, miestami, časmi a inými takými malichernosťami. Ó Bože, osloboď konečne a vysloboď svoju Cirkev a svojim nepriateľom odplať náležitou odmenou. AMEN.

EVANJELIUM NA DRUHÚ NEDEĽU PO ZJAVENÍ PÁNA. Ján 2 „Na tretí deň bola svadba v Káne Galilejskej a bola tam aj Ježišova matka. Na svadbu pozvali aj Ježiša a jeho učeníkov. Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: „Nemajú vína.” Ježiš jej odpovedal: „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina.” Nato jeho matka povedala obsluhujúcim: „Urobte všetko, čo vám povie!” Podľa židovských predpisov o očisťovaní tam stálo šesť kamenných nádob na vodu, každá na dve či tri miery. Ježiš povedal obsluhujúcim: „Naplňte nádoby vodou!” A naplnili ich až po okraj. Potom im povedal: „Teraz načrite a zaneste starejšiemu!” A oni zaniesli. Keď starejší ochutnal vodu, zmenenú na víno, nevedel, odkiaľ je, no obsluhujúci, čo naberali vodu, to vedeli. Zavolal si ženícha a povedal mu: „Každý človek podáva najprv dobré víno a potom, keď si hostia vypijú, horšie. Ty si však zachoval dobré víno až doteraz.” Tento začiatok svojich znamení urobil Ježiš v Káne Galilejskej a zjavil svoju slávu. A jeho učeníci v neho uverili. Po tejto udalosti zišiel do Kafarnauma so svojou matkou, bratmi i svojimi učeníkmi a zostali tam niekoľko dní.” (J 2,1-11) Aký je kontext evanjelia? JE TO SVEDECTVO O KRISTOVI, že je naozaj Božím Synom, hoci sa narodil z Márie, a je tým Slovom, ktoré bolo od večnosti s Otcom a Duchom Svätým, skrze ktoré všetko povstalo a bez ktorého nepovstalo vôbec nič. K tomuto totiž smeruje celé evanjelistovo rozprávanie, keď hovorí: “Toto urobil Ježiš ako prvé znamenie v Káne Galilejskej, aby zjavil svoju slávu”, aby ľudia uverili v neho, že je naozaj Synom večného Boha. Túto slávu nebolo možné rozpoznať z jeho osoby, ktorá bola veľmi ponížená, ale bola rozpoznaná z jeho skutkov, ktoré boli skutočne božské a neboli vlastné žiadnemu stvoreniu, akokoľvek vznešenému. Tak ako aj Nikodém ukázal, že zo znamení a zázrakov spoznal, že Ježiš je poslaný od Boha, pretože žiadny človek nemôže robiť také znamenia. Lebo aj keby sme pominuli ostatné zázraky, iste premeniť vodu na víno, a to na to najlepšie, samotnou vôľou, bez priloženia ruky, bez vyslovenia slova, nie je v moci žiadneho stvorenia. A nie je menšou mocou úplne zmeniť samotnú prirodzenosť vecí, než stvoriť nové veci z ničoho. Preto je pre nás tento Kristov zázrak najpevnejším dôkazom jeho božskej prirodzenosti, aby sme verili, že je naozaj Bohom, stvoriteľom a zachovávateľom všetkých vecí, najmä ľudí, ktorých prirodzenosť neváhal prijať z Panny Márie, aby im priniesol spásu. Ak iní odmietajú veriť a nás veriacich horko nenávidia, raz pocítia na svoju večnú škodu, že sme správne verili a vyznávali o Ježišovi, synovi Márie, že je Božím Synom a jediným Spasiteľom nás všetkých, bez akejkoľvek našej pomoci alebo pomoci iných stvorení. Je totiž všemohúci, keďže všetko stvoril a všetko má vo svojej moci, či už tvorí nové veci alebo mení staré. Nie je takým slabým stvoriteľom ako pápežskí čarodejníci, ktorí sa veľmi snažia meniť sily vecí - vody, vína, soli, bylín, sviec, odevov atď. Ale hoci sa aj najviac usilujú na posmech božskej velebnosti, predsa len zostáva tá istá podstata, aká bola predtým. Nech teda idú preč títo tvorcovia so svojimi výtvormi. My vieme v Krista, ktorý je naozaj všemohúci stvoriteľ, ktorý len svojím pokynom robí všetko novým, ako si to vyžaduje naša súčasná potreba. Nerobí totiž prázdne znamenia, ale tie, ktoré sú pre nás potrebné, jednak aby sme ho skutočne poznali, jednak aby sme boli oslobodení z našej núdze. Tak ako na tomto mieste Kristus svojím zázrakom dosiahol oboje - aby v neho uverili učeníci a aby ženích s nevestou dostali pomoc vo svojom nedostatku a hanbe Veriť v Krista znamená s istotou tvrdiť, že je skutočne a prirodzenosťou Boh, nekonečnej moci, múdrosti a dobroty, a k nemu sa utiekať v každej našej núdzi a s istotou očakávať jeho pomoc. Vykonal totiž zázraky kvôli nám všetkým, aby pozval každého jednotlivca, aby každý vo svojich situáciách vkladal svoju nádej do Kristovej pomoci. On totiž nielen bol prítomný na svadbe v Káne, ale je všade prítomný a sám od seba je dotknutý našimi biedami, stará sa o nás a chráni nás, živí nás, oblieka, potešuje atď., ak ho len neodmietame, ale tešíme sa z jeho prítomnosti. Toto bolo povedané o stave a hlavnom mieste tohto evanjelia. Teraz si musíme všimnúť aj ostatné veci, ktoré možno vyvodiť z okolností príbehu. Aká je prvá okolnosť? Miesto, kde sa stal zázrak. Ježiš totiž urobil víno z vody na svadbe, na ktorú bol pozvaný spolu s matkou a učeníkmi. Túto okolnosť treba starostlivo zaznamenať, pretože obsahuje potrebné učenie a útechu. Učenie je, že manželstvo je zbožná vec a Bohu príjemná, nielen preto, že bolo od počiatku ustanovené Bohom, keď bola ľudská prirodzenosť ešte neporušená, na rozmnožovanie a zachovanie ľudského pokolenia, ale bolo potvrdené samotným Božím Synom v tele, ktorý nielenže chcel byť prítomný na svadbe spolu so svojou matkou a najmilšími učeníkmi, ale ju aj ozdobil svojím prvým zázrakom a najsladším dobrodením. Tento príklad treba teda postaviť najprv proti falošným ľudským úsudkom, ktoré tento božský spôsob života znehodnocujú pre ťažkosti, ktoré obsahuje. Potom aj proti tým, ktorí neúmerne vyvyšujú bezženstvo a s významnou urážkou Boha ho stavajú nad manželstvo. Robia totiž svoje tradície, prijaté od ľudí bez Božieho príkazu, oveľa svätejšími než Bohom ustanovené manželstvo. Proti tomuto všetkému musíme posilňovať naše mysle, aby sme uznali, že manželstvo nie je len dovolené a povolené ako iné stredné a neutrálne veci, ale že Boh je bezprostredným pôvodcom manželstva, ktorý spája ženícha a nevestu, a bráni toto svoje ustanovenie, keď prikazuje v šiestom prikázaní, aby ho nikto neporušoval. Prísne trestá tých, ktorí toto jeho ustanovenie porušujú bludnými zväzkami, a sľubuje a dáva požehnanie tým, ktorí poslúchajú Božiu vôľu a zákon a vysoko si ho cenia, ako si to vyžaduje dôstojnosť pôvodcu a obrovský úžitok tejto veci. Je zjavný dôvod, prečo má tento spôsob života zlú povesť vo svete, ktorého knieža je diabol. Ten totiž nie bezdôvodne stavia ľuďom do cesty toľko ťažkostí, ktorými im znechucuje toto Božie ustanovenie. Najprv predkladá tým, ktorí sú mimo manželstva, veľkosť ťažkostí, a prefíkane zamlčujúc to dobré, ukazuje tie najnešťastnejšie manželské príklady, ktorých pohľad ľahko odradí mnohých. Potom v manželstve zvykne takmer denne vyvolávať jedny ťažkosti za druhými, či už od manželského partnera, alebo od detí, alebo od ostatnej rodiny, alebo od zlých susedov a iných nepríjemností. Príčinou tejto nenávisti je to, že si myslí, že zabránením a narušením manželstva dosiahne všetko - buď aby sa ľudia nerodili, alebo ak sa narodia, aby boli skazení buď nedbalosťou alebo povoľnosťou, na záhubu ľudskej spoločnosti a na Božiu potupu. My máme poznať tieto diablove úklady a postaviť proti nim pravé učenie o manželstve a brániť jeho dôstojnosť. Potom proti každodenným ťažkostiam, ktoré manželstvo má, máme postaviť jednak iné útechy, ktoré sa nachádzajú všade v Svätom Písme, jednak toto evanjelium, v ktorom Kristus podivuhodným spôsobom zdobí svadbu nielen svojou prítomnosťou, ale aj kráľovským darom a prvým zázrakom, ktorým zázračne občerstvuje zármutok ženícha a nevesty i všetkých hostí. Čo viac by mohla žiadať duša súženého manžela než toto svedectvo? Syn Boží, súvečný s Otcom, totiž zjavne dosvedčuje, že miluje manželstvá a chce im byť nápomocný svojím požehnaním a ochranou. Túto vôľu ukazuje aj v tom, že bez požiadania od ženícha a nevesty zmierňuje ich nedostatok. Ba dokonca sa hnevá, keď ho prosí matka, akoby mal pomáhať ženíchovi kvôli matkinmu príhovoru, a nie zo svojej dobrotivosti. Navyše jeho múdrosť je väčšia, než aby potreboval akéhokoľvek radcu o tom, čo a kedy potrebujeme. Keby mali nepriatelia evanjelia taký príklad pre seba a Kristus by bol prišiel buď na novú omšu nového kňaza, alebo by bol posvätil mnícha či mníšku, a tento stav by bol ozdobil nejakým zázrakom - kto by zniesol pýchu týchto ľudí? Prečo by sa teda manželia nemali tešiť z tejto pocty, keď vidia, že Boží Syn je prítomný na svadbe a práve tam po prvýkrát zjavuje v tele svoju božskú slávu a majestát? A nie je div, že s takou láskou pristupuje k manželstvu, keďže je sám jeho autorom a prostredníctvom neho neustále privádza na svet nových ľudí, ktorí ho uctievajú, a takto získava občanov pre svoje kráľovstvo. “Takýchto,” hovorí, to znamená “z manželstva narodených, je kráľovstvo nebeské,” ktorého kráľom bol ustanovený od Boha Otca. Odtiaľ možno pochopiť, prečo Pavol nazýva démonským učením to, ktoré zakazuje manželstvá a ustanovuje bezženstvo, ktoré, ako vidíme, je postihované zjavnými Božími trestami. Lebo okrem iných obrovských zločinov si svet svojim najnečistejším bezženstvom zaslúžil aj súčasné pohromy, ktoré spolu s ľudskými neresťami takmer každú hodinu narastajú. Aká je druhá okolnosť? Chudoba ženícha a nevesty. Veď uprostred svadby sa minulo víno. Táto okolnosť opäť obsahuje tak náuku ako aj výnimočnú útechu. Náukou je: Ako je sám Kristus chudobným a núdznym kráľom, tak sa najviac teší zo spoločnosti chudobných a sebe podobných, ktorým predovšetkým prišiel pomáhať na tento svet. U ostatných totiž nemá príležitosť prejavovať svoju moc, aby ich sýtil v hlade, napájal v smäde, obliekal v nahote, chránil v nebezpečenstve, a čo viac prislúcha jeho úradu - aby potešoval skľúčených, zbavoval vystrašených strachu a prinášal istú pomoc tým, čo sú zbavení všetkej pomoci, proti hriechu a smrti i všetkým útokom diabla. A preto čaká na najkrajnejšiu núdzu, v ktorej nás nechá nejaký čas sa trápiť takmer až po zúfalstvo, aby sa jeho sláva viac ukázala. A z toho dôvodu dopúšťa, aby jeho ľudia upadli do núdze alebo iných ťažkostí, aby mal príležitosť zjaviť svoju slávu a aby sme ho mohli lepšie poznať. Odtiaľ teda treba čerpať pevnú útechu vo všetkých trápeniach, ktoré náš rozum zvykne hodnotiť v horšom zmysle a vyvodzovať z nich, že sa Boh hnevá a je od nás veľmi vzdialený, a naopak, že najviac praje tým, ktorým sa zdá, že nič nepotrebujú. Proti tomuto úsudku treba postaviť príklad Krista, ktorý, ako o ňom hovorí Písmo, je najbližšie tým, ktorí sú najviac sužovaní, aby sme sa pozdvihli proti prirodzenej pochybnosti a zúfalstvu a vedeli, že keď sme sužovaní, nie sme nástrojmi Božieho hnevu, ale jeho slávy. Tú mu odopierajú tí, ktorým sa darí, a pripisujú ju svojej spravodlivosti, moci a múdrosti. To nie je na Božiu chválu, ale na hanbu Boha, ktorému aj anjeli v nebi vzdávajú všetku slávu a sebe žiadnu. Aká je tretia okolnosť? Osoba Márie, ktorá sa pri nedostatku vína prihovára za ženícha, v čom, ako je zrejmé z Kristovej odpovede, sa dopúšťa chyby. Z toho sa treba poučiť, aký ľahký je pád aj pre tých najsvätejších, ktorých aj najlepšie skutky nie sú bez výčitky pred Bohom - čo potom s ostatnými skutkami, pre ktoré nemožno nájsť žiadnu čestnú zámienku? Lebo Mária by mohla ľahko u všetkých ľudí dosiahnuť nielen ospravedlnenie svojho činu, ale aj najvyššiu chválu, a predsa ju Kristus, a to jej vlastný syn, karhá. Konala totiž veľmi ľudsky, keď sa zľutovala nad ženíchom a chcela odvrátiť jeho núdzu a hanbu. Avšak blížnemu nemáme pomáhať tak, aby sa tým narušila Božia sláva, na ktorú treba brať najvyšší ohľad. Máriin čin bol proti Božej sláve, keď predpisuje Ježišovi čas a spôsob dobročinnosti, akoby on sám menej chápal celú vec - čo sa deje, čo zostáva a čo chýba. On sám totiž dáva všetko, a preto vie, kedy všetko chýba a kedy je čas znova dávať, a nepotrebuje našu múdrosť. Mária teda zhrešila v tom, že sa domnievala, že rozumie viac než Syn s nekonečnou múdrosťou, ktorému nič nemôže byť skryté. Alebo ak si myslela, že Ježiš rovnako ako ona vidí nedostatok vína, upiera mu chválu dobroty a milosrdenstva, pretože hoci vie o nedostatku na svadbe, nechce mu pomôcť. Alebo ak ani o dobrote nemala zlé domnienky, predsa mu upiera moc, akoby nemal schopnosť postarať sa o to, čo chýbalo. Do týchto hriechov upadá najsvätejšia Panna skôr, než si to uvedomí. Preto buďme na jej príklade opatrnejší. Že nešlo o malú chybu, je zrejmé z toho, že Syn, najdokonalejší príklad poslušnosti voči rodičom, akoby zabudnúc na svoju povinnosť, prísnejšie oslovuje matku: “Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina,” akoby hovoril: Nepotrebujem tvoj predpis v tejto veci, viem, čo a kedy treba robiť. A Mária to znáša s pokojnou mysľou, hoci je matkou, a neospravedlňuje svoj čin. Tak aj my sme ustavične karhaní Kristovým slovom, že mu vo svojich veciach nevzdávame chválu múdrosti, moci a dobroty. Toto pokarhanie máme podľa Máriinho príkladu ochotne znášať a neospravedlňovať svoj hriech, ale poslúchať Božie slovo a ustúpiť mu. Keď to robíme, nič nie je pre Boha ľahšie než odpustiť. Ale tí, ktorí svoj hriech ospravedlňujú a nedajú sa kárať Božím slovom, nezískajú odpustenie, ktoré je prisľúbené kajúcim, nie tým, čo svoj hriech ospravedlňujú. Po druhé, z Kristovej osoby sa máme naučiť, že vyššie povolanie oslobodzuje od bežnej poslušnosti, ktorú dlhujeme rodičom. Ba dokonca nutne vyžaduje, aby sa táto poslušnosť vynechala, ak rodičia z telesnej náklonnosti prikazujú niečo, čo nie je celkom v súlade s Božou slávou, ku ktorej sa majú vzťahovať všetky naše záležitosti. V tejto veci nám často chýba správny úsudok, ale Boží Syn sa nemohol mýliť. On vidí, že v tejto záležitosti sa nachádza mimo poslušnosti dlhovanej matke, tak ako povedal v predchádzajúcom evanjeliu: “Či neviete, že musím byť v tom, čo patrí môjmu Otcovi?” (Lk 2,49) Akoby hovoril: Jeho vôľu musím plniť predovšetkým, potom vašu, ak sa to dá urobiť bez ujmy na jeho vôli. Ďalej, keby bol Kristus na príkaz matky vytvoril víno, väčšia časť slávy by patrila matke, akoby svojou autoritou dosiahla od syna, čo chcela. Kristus chcel týmto príkladom urobiť nás opatrnými voči budúcemu bludu o príhovore svätých a ukázať, že všetko koná zo svojej nekonečnej dobroty, a nie na príhovor svätých. Lebo ak nevypočuje ani prosby matky, o čo menej ostatných? Je síce zbožné a dokonca Bohom prikázané modliť sa za druhých - kto by to popieral? Ale tí, ktorí sa môžu naozaj modliť, to jest veriaci v Krista, nežiadajú nič proti Božej sláve a vôli. A ak to robia, padnúc do prirodzeného omylu, nie sú vypočutí, ani keď sa modlia za seba, tým menej za iných. To isté treba chápať aj o zosnulých svätých, ak sa modlia za Cirkev. Z toho však nevyplýva, že ich treba vzývať a že vypočujú tých, ktorí ich vzývajú, ako tvrdia protivníci. Napokon z tejto okolnosti treba vziať príklad viery. Mária totiž, hoci nie je synom vypočutá, predsa verí, že neopustí novomanželov, a celú vec mu zveruje, závisiac od jeho vôle. Prikazuje služobníkom, aby poslúchli, čokoľvek by rozkázal. Aj v nich žiari výnimočná viera, keď poslúchajú Kristov príkaz, hoci nechápali, čo sa malo stať, a nič nenaznačovalo, že týmto spôsobom, ktorý Kristus predpisoval, bude víno. Aká je štvrtá okolnosť? Samotný hlavný skutok a Kristov zázrak, ktorý Ján svojím spôsobom opisuje viacerými slovami, aby zdôraznil jeho veľkosť. K tomu patrí, že Kristus neprikladá ruku, ale prikazuje služobníkom priniesť vodu, a prinesenú sa jej nedotýka, ani nepoužíva žiadne zjavné slovo, ani sám najprv neochutnáva vodu, ale hneď, ako je prinesená, káže ju zaniesť správcovi hostiny, ktorý sa čuduje kvalite vína a vyčíta ženíchovi, že konal nesprávne. Evanjelista to k príbehu pridáva s veľkým zámerom, aby ukázal, ako rozum v múdrych, ktorí sú predstavovaní správcom hostiny, súdi o všetkých Božích skutkoch - že sa totiž dejú nesprávne. Natoľko sa nezhoduje rozum s Bohom, ale najvyššia Božia múdrosť sa rozumu javí ako najväčšia hlúposť, a naopak. O hlavnom využití zázraku bolo povedané už na začiatku a v prvej okolnosti bolo ukázané, prečo sa udial na svadbe - aby totiž Kristus ukázal, ako veľmi sa mu páči manželstvo, nielen preto, že ho od počiatku spolu s Otcom a Duchom Svätým ustanovil, ale aj preto, že prišiel na tento svet, aby napravil chyby manželstva a jemu i ostatným Bohom ustanoveným stavom, ktoré manželstvu slúžia, vrátil pôvodnú česť, ktorú mu diabol a besnenie sveta odobrali. Medzitým totiž vymysleli nové stavy, aby sa prostredníctvom nich ľahšie odstránila autorita a dôstojnosť božských stavov. A tak tie svoje stavy ozdobili veľkým zdaním nábožnosti ako líčidlom, aké sa v manželstve neukazuje. Ale hlavným dôvodom tohto zázraku, vykonaného na svadbe, bolo to, že z jeho plodov mal akoby založiť kolóniu svojho kráľovstva a z manželstva mal urobiť veľké tajomstvo a sviatosť svojej lásky k nám, ako píše Pavol v Liste Efezanom 5 a ako sám Kristus ukazuje mnohými podobenstvami. Toto je totiž obrovská dôstojnosť manželstva, že manželia v sebe navzájom, jeden v druhom, vidia Krista a z toho sa učia poznávať najsladší Kristov cit voči sebe. A niet v celom stvorení obrazu, ktorý by nám príjemnejšie a radostnejšie ukazoval Kristovu lásku k nám. Na tomto mieste sa však možno pýtať, prečo Kristus chcel prvýkrát zo všetkého ukázať svoju moc práve v takomto skutku, ktorý sa zdá byť takmer zbytočný a viac slúžiaci pôžitku hrdla než nevyhnutnosti. Krátko predtým bolo povedané, že všetky Božie skutky sa rozumu zdajú byť nezmyselné a smiešne. Ale v Kristovi je nekonečná múdrosť, ktorej sa musí múdrosť rozumu podriadiť. Vzdajme teda Kristovi tú česť, aby sme o jeho múdrosti zmýšľali čestnejšie než o našej. A keď to urobíme, potom nám prostredníctvom svojho Ducha ľahko odhalí príčinu svojho zámeru. Ak nie, predsa máme cítiť, že všetko urobil dobre a múdro, tak ako od počiatku videl, že všetko, čo stvoril, bolo veľmi dobré. Pretože však všetky zázraky, ktoré Kristus vykonal, sú svedectvami jeho osoby a úradu, odtiaľ sa ľahko dá ukázať príčina tohto zázraku. Chcel totiž prostredníctvom tohto telesného vína ukázať, aký bude jeho úrad potom v ostatných zázrakoch - že totiž poskytne núdznym ľuďom najlepšie víno, to znamená, že prinesie omnoho lepšiu náuku než bola tá stará, ktorá by potešila a rozveselila vystrašených a zahnaním smútku posilnila. To sa zhoduje s prirodzenosťou vína, ktorým sa v Písme obvykle označuje náuka, najmä o Kristovi, a vinicou sa označuje ten ľud, v ktorom sa odovzdáva náuka a prisľúbenia o Kristovi, a vinármi tí, ktorí majú úrad učiť a obrábať vinicu, aby prinášala čo najviac ovocia. Toto je príčina zhodujúca sa s celým Kristovým úradom, pre ktorú chcel začať svoj úrad týmto zázrakom, pretože prináša nie ten trpký nápoj zákona, ale najsladší, ktorým zaháňa trpkosť zákona, hasí smäd, ktorý nás takmer zničil, a všetkými spôsobmi občerstvuje. Preto volá k sebe vo prorokoch a v Jánovi všetkých smädných, to jest všetkých, ktorí sa namáhajú a sú obťažení, ktorí pociťujú najťažšie bremeno zákona, hriechu, Božieho hnevu a smrti, aby ich občerstvil svojím najsladším vínom a tiež ich zohrial, aby tí, čo zakúsili najvyššiu Božiu lásku a milosrdenstvo, ktoré samo od seba objíma úbohých hriešnikov, začali zase milovať Boha a poslúchať jeho vôľu s takou horlivosťou, že budú pripravení zanechať nielen všetko ostatné, ale aj seba samých, skôr než by sa odchýlili od Božej vôle, ktorú Boh zjavil vo svojom Synovi. Taká je sladkosť tohto vína, ktorého má Kristus obrovské množstvo a ktoré je úplne pripravené pre všetkých, čo chcú piť, bez akejkoľvek odmeny alebo ceny. Lebo tak hovorí Boh skrze proroka Izaiáša v 55. kapitole: “Všetci, čo nemáte striebro, poďte a kupujte bez striebra a bez výmeny, víno a mlieko.” (Iz 55,1) Čo to znamená, prorok hneď vysvetľuje: “Nakloňte,” hovorí, “svoje ucho a počúvajte ma, a bude žiť vaša duša. Lebo vám oznámim verné milosti Dávidove. Ktokoľvek sa obráti k Pánovi, zmiluje sa nad ním, pretože je veľmi ochotný odpúšťať.” (Iz 55,3 a nasl.) Toto je teda hlavné dobrodenie, ktoré nám bolo darované v Kristovi, že nás svojím slovom milosti potešuje, živí a posilňuje, tak ako víno posilňuje unavené telá. Tí, ktorí toto dobrodenie prijímajú vierou, správne používajú aj ostatné Božie dary s vďačnosťou, a ak ich nemajú, znášajú to s pokojnou mysľou a všetko svoje zverujú Bohu, ktorému nech je sláva naveky. AMEN.

KÁZEŇ NA TRETIU NEDEĽU PO ZJAVENÍ PÁNA, List Rimanom 12 „Buďte navzájom jednej mysle. Nebuďte namyslení, ale majte porozumenie pre nízko postavených. Nebuďte múdri sami pre seba. Nikomu neodplácajte zlom za zlé. Usilujte sa o to, čo je dobré v očiach všetkých ľudí. Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi. Milovaní, nepomstite sa sami, ale dajte miesto hnevu. Veď je napísané: Mne patrí pomsta, ja odplatím, hovorí Pán. Naopak, ak je tvoj nepriateľ hladný, daj mu jesť, ak je smädný, daj mu piť. Lebo keď toto urobíš, žeravé uhlie mu zhrnieš na hlavu. Nedaj sa premôcť zlému, ale dobrom premáhaj zlé..” (Rim 12:16-21) Aký je stav veci? DRUH NÁUKY JE CELKOM TEN ISTÝ ako v predchádzajúcich kázňach, totiž o poslušnosti spravodlivých, ktorá musí nevyhnutne nasledovať po viere. Duše sa totiž obnovujú a očisťujú vierou, ako na apoštolskom sneme hovorí Peter, a prijímajú Ducha Svätého, ktorý vzbudzuje nové a duchovné hnutia, to jest, súhlasiace so slovom ducha. Z toho potom vychádzajú z jazyka nové reči a z ostatných vonkajších údov nové a sväté skutky, aby sme my sami i ostatní spolu s nami chápali, že v nás začala pôsobiť akási iná prirodzenosť, ktorá už viac neťahá jarmo s neveriacimi, ako Pavol píše inde, ale preukazuje sa čistou Bohu, ako sa patrí na Božie deti, o ktorých hovorí Boh: “Budem vám Otcom a vy mi budete synmi a dcérami.” Hoci sme totiž prijatí za synov zadarmo a nie pre našu dôstojnosť, predsa vzdorovití a neposlušní synovia nezostávajú v Otcovej milosti, ani sa nestanú dedičmi. Preto je nevyhnutné, aby sme poslúchali Boha, ak chceme byť naozaj Božími deťmi. Z tohto dôvodu nás Pavol povzbudzuje k poslušnosti, ktorú Boh vyžaduje. Veď sa už nepatrí, aby sme slúžili telu, hriechu, svetu a diablovi, keďže sme boli od nich vykúpení a prijatí za Božie deti. Povedal som o druhu náuky a hlavnom stave dnešnej Epištoly. Teraz sa pozrime konkrétne, o ktorých skutkoch nás učí. Treba však vedieť, že všetko patrí k druhej tabuli zákona, a to nielen preto, aby sme chápali, že v evanjeliu sa neprikazujú žiadne nové ani iné skutky než tie, ktoré boli prikázané od počiatku - aby sme nesúhlasili so šialenými ľuďmi, ktorí sa chvastajú novými zjaveniami - ale aj preto, aby sme výklad týchto skutkov mohli čo najvhodnejšie čerpať z Božieho zákona. Čo je prvým skutkom? Miernosť, ktorú možno vzťahovať na všetky prikázania druhej tabule, aby sme nestavali svoj úsudok nad úsudok iných - aby sa synovia nepovažovali za múdrejších než rodičia, žiaci než učitelia, poddaní než kniežatá, sluhovia než páni. Z toho nutne vyplýva neposlušnosť proti štvrtému prikázaniu, ktorá je potom prameňom všetkých zločinov aj proti nasledujúcim prikázaniam. Toto je jednoduchý význam slov “nebuďte múdri sami pre seba”. Celá sila totiž spočíva v zámene “sami pre seba”, bez ktorého by išlo o nezmyselný výrok, ktorý by prikazoval vyhýbať sa múdrosti, hoci Kristus vážne prikazuje, aby sme boli múdri, bdelí a pozorní vo všetkom. Ale Pavol kritizuje predstieranú a falošnú múdrosť, ktorá je klamným presvedčením o múdrosti a najväčšou hlúposťou, keď sa niekto považuje za takého bystrého a chápavého, že chce, aby všetci ostatní prijímali rady len od neho samého, zatiaľ čo on sám nepočúva nikoho. Táto neresť veľmi škodí jednotlivcom, ktorí ňou trpia, pretože odmietajú všetky napomenutia, čo je priama cesta k záhube. Ale oveľa nebezpečnejšia je, ak sa nachádza v človeku, ktorý má verejnú správu. Vtedy totiž škodí všetkým, ktorých riadi alebo učí. Tento jed vo všetkých časoch najviac škodil Cirkvi. Aj Pavol sa obšírne sťažuje na tento druh ľudí medzi Korinťanmi, že si privlastňujú mimoriadnu múdrosť a neusilujú sa radiť s inými o náuke a ostatných potrebných veciach, ale pyšne pohŕdajú názormi všetkých ostatných a požadujú, aby sa im všetko priznávalo. Význačnými príkladmi tejto pýchy sú Mojžišova sestra a iní buriči na púšti, Absolón a Achitofel v Dávidovom kráľovstve, falošní proroci, ktorí sa vysmievali Pavlovi a jeho autorite. Ale v týchto najrozorvanejších časoch niet ničoho častejšieho než tento druh ľudí, a keď ich počet narastá, svetlo náuky sa postupne vyhasína, čo by nedokázal ani Turek, ani pápež, aj keby mali tisíckrát väčšiu silu. Toto prikázanie je teda síce krátke, ale má veľkú silu, tak pri zachovávaní jednoty Cirkvi, na ktorú Pavol chce, aby sa predovšetkým hľadelo, ako aj pri zachovávaní čistoty náuky, ktorú pyšní a ctižiadostiví ľudia biedne kazia, aby sa nezdalo, že niečo prijali od iných. Aký je druhý príkaz Epištoly? Ostatné príkazy, ktoré zostávajú, sú všetky toho istého druhu a patria k piatemu prikázaniu. Zakazujú totiž túžbu po pomste, tak ako aj Kristus v Matúšovi 5 a inde prikazuje, aby sme sa neoddávali nenávisti, hnevu a nepriateľstvu. Ale keď sme zranení, máme byť pripravení a ochotní všetko odpustiť, aby sme dokonca priali aj nepriateľom a za zlo odplácali dobrom, po príklade nebeského Otca. Tieto skutky, ktoré prevyšujú všetko ľudské chápanie, požaduje Boh od svojich detí, a tie ich do istej miery aj konajú, a keď ich nemôžu konať dokonale, veľmi ich to trápi. A predsa sa opovážliví ľudia odvažujú ohovárať toto učenie, že vraj zakazuje dobré skutky, hoci požaduje také skutky, ktoré žiadni ľudia nemôžu vlastnými silami dosiahnuť. Veď kto z ľudí bol kedy taký trpezlivý, že ak mohol, nepomstil sa za krivdy, neodplatil zlom za zlo, ale tým, ktorí si to najmenej zaslúžili, urobil to najlepšie? Aj filozofi zakazujú, aby sme niekomu škodili - to totiž učí všetkých ľudí prirodzenosť. Ale predsa robia výnimku, ak je niekto vyprovokovaný krivdou. Myslia si totiž, že takému je dovolené odplatiť zlom za zlo. Odtiaľ pochádzajú tie známe výroky: “Kto hovorí, čo chce, bude počuť, čo nechce.” “Kto predstiera slovami a nie je verným priateľom v srdci, rob mu podobne, tak sa umenie klame umením.” Ale Božie slovo ani vyprovokovaným nedovoľuje prenasledovať zlo zlom, ale prikazuje im naďalej dobre činiť, a nielen to robiť, aby neboli odradení od povinnosti, ale aby boli čoraz viac povzbudzovaní k milosrdenstvu, láske a dobročinnosti. Toto sa síce rozumu zdá veľmi tvrdé, ale ak chceme svoju myseľ priviesť k pravde, nemohla byť daná lepšia rada, ani vhodnejšia pre pokoj. Veď aká veľká by bola naša bieda, keby sme sa chceli pomstiť za všetko zlo, ktoré sa nám stane? Aký by bol koniec pomsty, keď sa celý svet sprisahal proti každému z nás? Či by sme hneď na začiatku pomsty nepodľahli? Nielen by sme teda z pomsty nemali žiaden úžitok, ale dokonca by sme z nej mali veľa škody a nepriateľom by sme neurobili nič milšie. Lebo vyprovokovaní sa domnievajú, že získali aj tú najspravodlivejšiu príčinu, aby nás zničili. Ak teda nemôžeme uniknúť zlu, vyhnime sa aspoň tomu, aby sme trpeli ako vinníci. Ako aj Kristus napomína: “Blahoslavení ste, keď vás ľudia budú pre mňa potupovať a luhať na vás.” A Peter: “To je milosť, ak niekto pre svedomie pred Bohom znáša príkoria a trpí nespravodlivo.” Preto nemáme obracať svoju myseľ k odplácaniu zla zlom, ale máme byť naladení skôr opačným spôsobom. Akým spôsobom? Pavol sám pridáva protiklad, aby sme konali dobro pred všetkými ľuďmi. Zmysel je tento: Nebuďte dôvtipní v tom, ako odplatiť rovnaké rovnakým a zlé zlým, toto úsilie prenechajte svetu, v ktorom sa nedeje nič iné, len že jedna strana spôsobuje bezprávie a druhá premýšľa, ako by za jednoduchú škodu mohla vrátiť desaťnásobnú alebo stonásobnú. O prejavovaní vďačnosti za dobro sa ľudia vôbec takto nestarajú. Ale vy, čokoľvek vám iní robia, hovorí Pavol, robte, hovorte a myslite len na jedno, do toho vložte všetku svoju starosť a premýšľanie - aby ste všetkým ľuďom dobre činili. Preto nehovorí: “konajte dobro”, ale “dbajte o dobro”, aby sme nemali myseľ upretú na zlá, ktoré sa nám dejú, ale na dobro, ktoré konáme iným. Boh totiž neprijme bežnú výhovorku: “Čo mi niekto urobil, to nech považuje za vrátené.” Ale prijme toho, kto poslúchne príkaz, aby sme boli milosrdní, ako je milosrdný náš Otec, ktorý dáva pršať na dobrých aj zlých, atď. Pri konaní dobra teda netreba robiť rozdiely, že by sme chceli byť dobročinní len voči dobrým. Tak by sme totiž neboli o nič lepší než mýtnici a pohania, ale máme byť naozaj dobrí, aby od nás nevychádzalo nič iné než dobro, nech sú ľudia akíkoľvek, tak ako od Boha nevychádza nič iné než dobro. Tak by sme mali naozaj pokoj so všetkými ľuďmi, pokiaľ ide o nás, ako nasleduje v texte. Prečo Pavol pridáva túto časť “ak je to možné, pokiaľ záleží na vás”? Pre veľmi závažný dôvod. Všetci totiž, ktorí veria a vyznávajú evanjelium, popudzujú proti sebe knieža sveta s celým jeho kráľovstvom, ktoré je Bohu nepriateľské. Preto pre nenávisť a zúrivosť diabla, ktorý poburuje celý svet, nemôžu mať pokoj. “Obchádza ako revúci lev,” hovorí Peter, a tak sám ako aj prostredníctvom mudrcov sveta a kniežat zo všetkých strán na nás útočí a bez prestania nás unúva. A Kristus hovorí: “Neprišiel som priniesť pokoj, ale meč, aby boli nepriateľmi človeka aj jeho domáci.” Ale toto všetko sa deje bez viny Krista a jeho učeníkov, z nenávisti diabla, ktorý nechce, aby sa jeho kráľovstvo urážalo. Keby toho nebolo, vôbec by neboli žiadne rozpory, žiadne nesváry, žiadne rozdelenie medzi svetom a Kristovou Cirkvou. Preto Pavol nemohol bez podmienky prikázať, aby sme mali pokoj so svetom. Lebo ak by sa mal pokoj hľadať za každú cenu, čo iné by sa muselo stať, než aby sme úplne zavrhli evanjelium, ako to mnohí robia, aby mali pokoj, a prešli do tábora diabla? Ale pokoj sa má hľadať tak, aby pokiaľ ide o nás, od nás nevzišla žiadna príčina rozdelenia. Akú príčinu totiž dávame protivníkom, aby nás nenávideli, ak sme aj my sami pripravení znášať krivdy, nie ich oplácať, a k tomu istému povzbudzujeme aj iných, ak zveľaďujeme, a nie zmenšujeme prospech všetkých, ak ukazujeme všetkým ľuďom cestu spásy a prikazujeme im vyvarovať sa cesty k smrti? Tieto najväčšie dobrodenia a trpezlivosť voči všetkým krivdám určite nemali narúšať všeobecnú svornosť, ale ju čo najviac upevňovať, keby diabol nebol taký mocný a ľudia až natoľko slepí a bez rozumu, že súhlasia s diablom, ktorý tak znetvoruje dobrodenia Krista a zbožných, že ich považuje za najväčšie zločiny a zloby, hodné všetkých múk. Napokon sa domnievajú, že uctievanie Boha spočíva v tom, že prenasledujú všetkými druhmi trestov nevinnú a zaslúžilú Kristovu Cirkev. Takúto vďačnosť prejavil svet všetkým svätým a Božím deťom, a najviac zo všetkých jeho jednorodenému Synovi, ktorý, hoci je sám najnevinnejší, robí aj ostatných svätými a nevinnými. Kto nás teda bude brániť? Keď telo počuje toto učenie o trpezlivosti, hneď usudzuje, že niet ničoho úbohejšieho než tých, ktorí poslúchajú Krista. Keďže svet sám od seba nemyslí na nič iné, len ako ich úplne zničiť, pýta sa telo: “Čo sa stane, ak budeme všetko znášať a nebudeme odplácať násilie násilím? Či nebudeme všetci v priebehu niekoľkých dní úplne pohltení? Lebo ak by sme aj boli mnohí a mocní, predsa by sme mohli byť zabití čo len jediným človekom, ak by sme sa nebránili. Čo sa stane, keď sme aj málopočetní, aj slabí, aj bezbranní?” Toto sa síce rozumu zdá nezmyselné a nevysvetliteľné, ale je potrebná iná, vznešenejšia múdrosť než táto pozemská, ktorá sa nedá zviesť žiadnym nezmyslom, ale poslúcha Božie slovo, ktoré nám jednoducho prikazuje trpieť, nech z toho vyplynie čokoľvek. Veď čo môže byť povedané jasnejšie než to, čo Pavol dodáva: “Nepomstite sa sami, milovaní, ale dajte miesto hnevu.” Toto je naozaj to, čo na začiatku tejto kapitoly prikázal - obetovať telá, ako sa ovca obetuje na zabitie, pre čo sa svätí v žalme sťažujú, že sú ako ovce určené na zabitie. Preto, nech sa rozumu zdá, že z tejto trpezlivosti vyplynie čokoľvek, my bez akejkoľvek výnimky poslúchnime Boží príkaz a nežiadajme si zvláštny osud oproti iným, ktorých mal Boh od počiatku rád, ktorí všetci neodporovali, ale ustúpili hnevu, to znamená, zúriacemu svetu dovolili všetko. Veď čo by bolo nespravodlivejšie než chcieť užívať výhody svätých a odmietať ich nevýhody? Hoci tie veci, ktoré sa zdajú najnevýhodnejšie, sú najväčšími výhodami, ak to chceme pochopiť. Dejú sa totiž z Božej vôle a strpenia, ktorý nedovolí, aby sa jeho deťom, ktoré miluje viac než seba samého, prihodilo niečo zlé. Veď ani vlastnému Synovi, to jest sebe samému, neodpustil kvôli nám. O tom, aký veľký úžitok nám prinášajú súženia, už bolo často povedané. Teraz pokračujme k ostatným veciam. Čo teda nasleduje? Pavol stavia proti tomu, čo rozum namieta proti učeniu o kríži, úsudok Písma, a tým zároveň podáva učenie aj potrebnú útechu. Učením je, že v duchovných veciach sa nemáme radiť s rozumom, ale s Písmom a Božím slovom. Aj keď je to pre rozum úplne nezmyselné a všetkých múdrych to mimoriadne pohoršuje, predsa je to Božia múdrosť, ktorá musí byť väčšia než ľudská alebo anjelská. Ak sa teda majú tieto dve múdrosti vážiť na tých istých váhach, či nie je lepšie súhlasiť s Bohom než s ľudským rozumom? Veď tento nás predsa klame aj v tých veciach, ktoré máme pred očami, takže sa často ukázalo ako nepravdivé to, čo rozum považoval za najpravdivejšie. Privykajme teda svoje mysle k tomu, aby proti šomrajúcemu rozumu vždy stavali Boží úsudok zjavený v Písme. Toto je také nevyhnutné, že v tom jedinom je zakotvená podstata našej spásy. Útecha v týchto Pavlových slovách, alebo skôr v Božích slovách, je najväčšia, keď hovorí: “Moja je pomsta, ja odplatím.” Po prvé, je teda veľkým hriechom, ak sa chceme pomstiť sami, lebo to znamená privlastňovať si božskú autoritu. Keď je to tak, či právom nehynú tí, ktorí to robia? Aký úžitok teda máme z toho, ak sa pomstíme sami? Nič iné, len že zatiaľ čo protivníkovi spôsobíme nejakú nepatrnú škodu, sami seba úplne ničíme. Po druhé, Boh si nielen nárokuje moc pomstiť sa, ale pridáva aj prísľub, v ktorom je hlavná útecha, aby sme si nemysleli, že je podobným pomstiteľom ako iní obrancovia, ktorí niekedy či už z lenivosti, strachu, priazne alebo z iných dôvodov nepomstia krivdy svojich. Sľubuje totiž, že vôbec nič nenechá bez pomsty. Hovorí totiž: “Ja odplatím.” Skôr pominie nebo a zem, než by čo i len najmenšia krivda vám spôsobená zostala nepotrestaná. Či Boh vynikajúco nepomstil smrť Ábela, už mŕtveho a pochovaného? Či nepomstil krivdy prvého sveta potopou a neobránil nevinnosť Noema? Či najprísnejšie neodplatil Židom vraždy prorokov a svojho Syna? Podobne Egypťanom, Babylončanom a iným? Či nebráni svoju Cirkev proti pekelným bránam? Kto by vymenoval všetky príklady, ktorými sa môže potvrdiť tento výrok, sám osebe najpravdivejší a najistejší? Prečo teda pochybujeme alebo zúfame, keď máme takého veľkého pomstiteľa a obrancu, na ktorého pokyn sa nebo a zem roztopia? On nemení svoju vôľu, ktorú zjavil v slove a potvrdil toľkými dôkazmi od samého počiatku. Ó, my hlúpi ľudia, ktorí sa ani tak nedáme priviesť k trpezlivosti a k tomu, aby sme všetku pomstu prenechali Bohu, ktorý môže, chce a vie vo svojom čase dať odmenu hodnú skutkov všetkých ľudí. Lebo ako dobrým nebudú chýbať odmeny, keďže je nekonečné množstvo nebeských pokladov, tak ani bezbožným nebudú chýbať ich tresty a muky, už dávno pre nich pripravené. Boh by mohol stvoriť tisíc pekiel, ak by bolo treba, na potrestanie našich protivníkov. Keď je to tak, mali by sme ich skôr ľutovať a modliť sa za nich, ako to robili Kristus, Štefan a iní, a nie byť žiadostiví pomsty. Tiež pomáhať nepriateľom inými dobrodeniami, ako nasleduje. Pavol cituje z Prísloví Šalamúnových význačný príkaz o milosrdenstve voči nepriateľom: “Ak je tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho; ak je smädný, daj mu piť.” Čo je povedané o hlade a smäde, to treba chápať aj o iných službách, ktorými možno pomáhať nepriateľom v ich nebezpečenstvách. K pomste totiž nemáme žiaden dôvod, keďže nemožno žiadať inú pomstu než tú božskú. K milosrdenstvu však máme mnoho závažných dôvodov, pretože nám nemôže byť spôsobené žiadne násilie, ktoré by nebolo spasiteľné. Pre tých však, ktorí nám násilie spôsobujú, niet nič úbohejšieho, ak uvážime ich koniec. Navyše, hovorí Šalamún, ak chceš nepriateľa pomstiť, najlepšie ho pomstíš tak, že mu budeš všemožne pomáhať. Nič nemôže byť povedané, čo by bolo rozumu vzdialenejšie. Ale Šalamún podáva vynikajúci dôvod svojho príkazu. Hovorí totiž: “Takto zhrnieš žeravé uhlie na jeho hlavu.” Toto žeravé uhlie ľahko pocítia bezbožní v čase súdu, keď sú najviac sužovaní spomienkou na svoje zločiny, ktorých starosť a úzkosť čoraz viac rastie, keď uvažujú, že spáchali taký veľký zločin nielen bez akéhokoľvek podráždenia krivdami, ale dokonca aj napriek obrovským dobrodeniam. Táto starosť a neuveriteľné úzkosti sa teda u protivníkov zväčšujú, keď im dobre činíme. Pavol teda uzatvára tieto príkazy o vyhýbaní sa pomste slovami: “Nedaj sa premôcť zlému, ale dobrom premáhaj zlé.” To znamená: nedopusť, aby si ty, ktorý si dobrý, prestal konať dobro, unavený nevďačnosťou a krivdami zlých, ale radšej premáhaj zlobu ľudí dobrodeniami. Veď ich nestratíš, ak sú ľudia nevďační, pretože Boh prisľúbil, že ti preukáže najhojnejšiu milosť, čo môže urobiť lepšie, než keby ťa všetci ľudia korunovali. Toto bolo povedané o trpezlivosti zbožných, čo patrí k piatemu prikázaniu, ktoré sa má chápať bez porušenia štvrtého prikázania, v ktorom je rodičom, úradníkom a iným vrchnostiam nielen dovolené, ale aj prikázané, aby každý na svojom mieste zabraňoval nespravodlivým činom (ako to aj Pavol sám v nasledujúcej kapitole vysvetľuje). Tieto pomsty totiž nie sú ľudské, ale božské, pretože sú božsky prikázané. Patria teda k výroku: “Mne patrí pomsta atď.”, ktorý obsahuje túto útechu: aj keby všetci ostatní naši obrancovia, ktorým je zverená naša obrana, zlyhali vo svojej povinnosti, predsa nebudeme opustení. AMEN.

EVANJELIUM NA TRETIU NEDEĽU PO ZJAVENÍ PÁNA, MATÚŠ 8 „Keď Ježiš zostúpil z vrchu, išli za ním veľké zástupy. Tu prišiel k nemu malomocný, klaňal sa mu a hovoril: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť.” On vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal: „Chcem, buď čistý!” A hneď bol čistý od malomocenstva. Ježiš mu potom povedal: „Nie aby si o tom niekomu hovoril. Choď však, ukáž sa kňazovi a obetuj dar, ako prikázal Mojžiš — im na svedectvo.” Keď vošiel do Kafarnauma, prišiel k nemu stotník a prosil ho: „Pane, môj sluha leží doma ochrnutý a hrozne sa trápi.” Ježiš mu odpovedal: „Prídem a uzdravím ho.” Stotník mu na to povedal: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie. Veď aj ja som podriadený človek a mne sú zasa podriadení vojaci. Keď poviem jednému: ‚Choď!‘, tak ide, a druhému: ‚Poď!‘, tak príde, a svojmu sluhovi: ‚Urob to!‘, tak to urobí.” Keď to Ježiš počul, začudoval sa a povedal tým, čo išli za ním: „Amen, hovorím vám, že u nikoho v Izraeli som nenašiel takú veľkú vieru. No hovorím vám, že mnohí prídu od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jákobom v nebeskom kráľovstve, ale synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy. Tam bude plač a škrípanie zubami.” Potom Ježiš povedal stotníkovi: „Choď a nech sa ti stane tak, ako si uveril.” V tej chvíli jeho sluha ozdravel..” (Mt 8,1-13) Aká je hlavná podstata tohto evanjelia? Kristus dvoma zázrakmi ukazuje svoju slávu a velebnosť, ktorá je nekonečnou mocou a dobrotou. Veď čo môže byť považované za láskavejšie než to, že malomocnému, ktorý prosí o pomoc, bez akéhokoľvek váhania odpovedá: “Chcem”, a stotníkovi: “Prídem a uzdravím ho”? Čo môže byť mocnejšie než ten, ktorý jediným slovom “Buď čistý” lieči malomocenstvo, keď je prítomný, a ochrnutie, keď je neprítomný? Toto sú teda zjavné svedectvá o Kristovi, že je skutočne Bohom, ktorý samotným slovom všetko koná, pred ktorého mocou musí ustúpiť všetko zlé a nastúpiť to najlepšie, podľa slov Žalmu: “Náš Boh je v nebi, stvoril všetko, čo chcel.” (Ž 115,3) Z následkov sa teda s istotou usudzuje, že Ježiš je Kristus a skutočne všemohúci Boh, ktorému všetko poslúcha na rozkaz. To chápe jeden aj druhý - aj malomocný, keď hovorí: “Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť”, aj stotník, ktorý argumentuje od menšieho k väčšiemu: Ak mne, človeku, ktorý rozkazuje, hneď poslúchajú sluhovia, o čo viac tebe, ktorý môžeš všetko, poslúchne choroba, ak povieš čo len jediné slovo. Toto sa síce zdôrazňuje vo všetkých Kristových zázrakoch, až natoľko, že pre sebaistých a znudených je táto pravidelnosť málo príjemná, pretože sú presvedčení, že nič nie je ľahšie než tvrdiť o Kristovi, že je Bohom nekonečnej moci, ktorého slovu musí poslúchať všetko, čo kdekoľvek existuje, ba dokonca aj to, čo neexistuje. Veď povoláva k bytiu aj to, čo nie je, ako hovorí Pavol (Rim 4,17). Ďalej sa zdá, že o tom, že niet nič láskavejšie než on, sú najpresvedčenejší práve tí, ktorí si dovoľujú tie najhoršie veci, a to v nádeji, že pre Krista niet nič ľahšie než odpúšťať. A tak sa odvracajú od tohto bežného učenia ako od každodenného a obyčajného pokrmu, hoci ak sa od neho odchýlime čo i len o piaď, všetko ostatné držíme márne. My však nechajme týchto presýtených s ich vlastným rizikom, že všetko dosiahli, hoci sú veľmi nevedomí, a neváhajme stráviť v tomto štúdiu o Kristovej osobe a jeho poslaniach dni i noci, ba celý život. Toto je totiž jediná ochrana proti všetkému nášmu zlu: aby sme uznali, že v Kristovi je nekonečná moc, ktorej zjavnými svedectvami sú jeho zázraky. Nemáme však zostať len pri jeho všemohúcnosti, ktorú slabá prirodzenosť, keď je v úzkosti, zvykne obracať na horšiu stránku, predstavujúc si príklady iných mocných, ktorí svoju silu používajú skôr na škodenie než na pomáhanie. Tak ako pohania zvykli zmýšľať o svojich bohoch a my kedysi o svätých - že sú najpohotovejší trestať, ale najpomalší pomáhať. Preto proti tejto slabosti prirodzenosti si musíme pripomínať nielen Kristovu moc, ale aj jeho vôľu - nie škodiť komukoľvek, ale predovšetkým pomáhať a zachraňovať všetkých. Veď hovorí: “Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo sa stratilo.” (Lk 19,10) Takisto: “Ja nikoho nesúdim.” (Jn 8,15) Veď načo by súdil tých, ktorí už boli súdení a stratení? A tieto svoje prisľúbenia bohato potvrdil toľkými zázrakmi a všetkými svojimi skutkami. A toto si musí každý privlastniť osobne. Pretože v skutočných úzkostiach myseľ neuvažuje o tom, či Boh môže alebo chce pomôcť. Aj keby to nevyvodila zo samotných prisľúbení, predsa samotné príklady nútia vyznať, že sa to tak má. Ale úzkostlivá myseľ sa pýta predovšetkým to, či aj jej chce Boh poskytnúť pomoc, keď si nezaslúži nielen žiadnu pomoc, ale skôr trest. Toto je vrchol toho boja, ktorý musíme všetci bojovať v skutočných úzkostiach, a to je ten kameň úrazu, ktorý spôsobuje najviac ťažkostí a všetkým sebaistým je neznámy. Aby sa tento kameň odstránil z ľudských duší, bolo odovzdané celé evanjelium a samotným božským hlasom Božieho Syna zjavené z neba, aby nás čo najistejšie presvedčilo, že toto je nemeniteľná Božia vôľa - že chce byť milostivý všetkým pre svojho Syna, aj keď sú akokoľvek nehodní. Veď zadarmo nám daroval svojho Syna a s ním všetko (Rim 8,32), a nevyžaduje od nás žiadne zásluhy, či už predchádzajúce alebo následné, ani nedopustí, aby mu akékoľvek hriechy bránili byť milostivým ku všetkým, ktorí jeho dobrodenia, ponúkané v Synovi, neodmietajú. Preto treba úplne vykoreniť z mysle tie bežné predstavy, že Boh je síce milostivý, ale len k tým, ktorí sú hodní a poslúchajú ho - táto myšlienka pochádza zo zákona. Proti zákonu však treba postaviť výrok evanjelia, ktoré zadarmo ponúka Krista s jeho dobrodeniami aj nehodným a zákonom odsúdeným hriešnikom. Tento výrok konečne skutočne povzbudzuje skľúčené duše a bez neho by všetci, aj tí najsvätejší, museli zúfať nad Božou dobrou vôľou. Toto je hlavné učenie, ktoré treba čerpať z tohto evanjelia a iných podobných, a nikdy ho nemôžeme dosť rozjímať. Nechajúc teda bokom sebaistých a neskúsených ľudí, my majme myseľ a všetky úvahy stále upriamené na toto učenie, aby sme sa k nemu utiekali vo všetkých druhoch pokušení, telesných i duchovných. Veď v ničom inom nemožno nájsť istú pomoc. Teraz si všimnime aj ostatné miesta z tohto príbehu, ktoré tomuto slúžia. Ktoré je prvé? Vynikajúci príklad viery a pravého vzývania, ktoré pochádza z viery. Lebo malomocný predovšetkým vzdáva Kristovi pravú poctu božskej slávy, veriac, že on môže všetko, a túto vieru čerpal z chýru o Kristovi, ktorého učenie a zázraky sa už oslavovali po celej Galilei a Judei. Keď teda videl, že uzdravil rôzne choroby, usúdil, že aj jeho môže Kristus uzdraviť, a nedovolí, aby ho od tejto viery odtrhla jeho nehodnosť, ani neuvažuje o tom, že by ho Kristus mal odmietnuť preto, že mu zákon zakazoval styk s ľuďmi. Alebo ak aj o tom uvažuje, predsa len má uňho väčšiu váhu dôvera v Kristovu moc a dobrotu než myšlienka na vlastnú nehodnosť. Vedený touto dôverou neváha k nemu pristúpiť a vzývať ho. Túto odvahu a prítomnosť ducha, a aby som tak povedal, bezočivosť v prosení Kristus nielenže neodmieta, a s ním ani božská velebnosť, ale ju dokonca veľmi miluje. Naopak sa odvracia od tej pochabej a zhubnej pokory, ktorou sa ostýchame predstúpiť pred jeho tvár, kým sa sami nebudeme považovať za hodných, a pritom svoju hodnosť meriame nie jeho, ale svojím úsudkom, čo je úplne nezmyselné. Preto, bez ohľadu na našu hodnosť, hľaďme len na svoju núdzu a na Božiu vôľu, zjavenú v jeho prikázaniach a zasľúbeniach a potvrdenú nespočetnými príkladmi, aby sme, hnaní svojou núdzou a spoliehajúc sa na najlepšiu Božiu vôľu, smelo ho vzývali a nebáli sa, že ho našou dotieravosťou urazíme - veď on sám ju od nás žiada, ako dostatočne ukazuje podobenstvo o nespravodlivom sudcovi v Lukášovi 18 (Lk 18,1-8). A na tomto mieste to isté učí príklad malomocného, ktorý uvažuje o svojom neobyčajnom trápení a o Kristovej moci a vôli, a vôbec sa nestará o všetko ostatné, čo by ho mohlo odradiť od jeho zámeru, ba dokonca nedbá ani na samotný Boží zákon, ktorý malomocným zakazoval styk s ľuďmi, čo je naozaj hodné obdivu. Taká veľká je sila viery, že sa neváha postaviť nielen proti ľudským zmyslom, diabolským a svetským strašiakom a iným podobným prekážkam, ale aj proti samotnému Bohu v jeho zákone, a vytrvalo od neho žiadať jeho pomoc. Tento tajomný pohyb viery vôbec nechápu ľudia, ktorí žijú v pokoji, ale poznáva sa v skutočných zápasoch, aký mal Jakub s anjelom, s ktorým zápasil a nechcel ho pustiť, kým od neho nedosiahol požehnanie (1M 32,25-31). A ešte menej chápu veľkosť viery tí, ktorí sa domnievajú, že sa jej pripisuje priveľa, keď hovoríme, že ľudia sú ospravedlnení pred Bohom jedine vierou, bez akýchkoľvek skutkov, ako zjavne učí Pavol (Rim 3,28). Ktoré je druhé miesto? Jedinečný príklad modlitby. Malomocný totiž pridáva podmienku o vôli: “Ak chceš,” hovorí, “môžeš ma očistiť.” S touto formou modlitby porovnajme aj podobné, ako je tá Dávidova v Druhej knihe Samuelovej 15: “Ak nájdem milosť v Pánových očiach, privedie ma späť. Ak však povie: ‚Nemám v tebe zaľúbenie,' nech som tu, nech urobí so mnou, čo uzná za dobré.” (2Sam 15,25-26) Tu je aj Kristova modlitba v záhrade: “Abba, Otče, ty môžeš všetko, vezmi odo mňa tento kalich. No nie moja vôľa, ale tvoja nech sa stane.” (Mk 14,36) Z týchto príkladov je zrejmý rozdiel v modlitbe. Tam, kde Boh určite vyjadril svoju vôľu, ako napríklad pri odpustení hriechov a ostatných duchovných dobrodeniach, tam má viera prosiť a vzývať Boha bez akejkoľvek podmienky a byť presvedčená, že tieto dobrodenia určite prídu. Ale tam, kde Boh zjavne nevyjadril svoju vôľu, ale žiada poslušnosť, ako pri bežných a telesných trápeniach, v chorobách, núdzi a pri samotnej telesnej smrti, tam treba prosiť o Božiu pomoc tak, aby sme boli zároveň pripravení na poslušnosť a úplne záviseli od Božej vôle, ktorý lepšie než my chápe, čo najviac prospieva jeho sláve a našej spáse. Tak vzdávame Bohu chválu za jeho moc, dobrotu a múdrosť, a táto pocta mu je zďaleka najmilšia. Veď niet nič pochabejšie než my, ktorí často prosíme o veci, ktoré by nám priniesli nie spásu, ale záhubu, keby Boh vyhovel našej pochabosti. Tak ako dobrý a múdry otec sa neriadi prosbami svojho syna, ale usmerňuje synove prosby podľa svojej múdrosti a vyhovie synovi len natoľko, nakoľko chápe, že mu to prospeje - nie ako robia pochabí rodičia, ktorí vo všetkom vyhovejú želaniam svojich detí, na ich škodu. Lebo ako sú deti pochabé, tak aj pochabo prosia rodičov, ktorí majú svojou rozumnosťou usmerňovať pochabosť detí. Tak musí usmerňovať aj naše prosby Boh. Veď my nevieme, ako hovorí Pavol v Liste Rimanom 8, “ani to, za čo sa máme modliť” (Rim 8,26). Preto Boh chce, aby sme sa podriadili jeho vôli, ktorý podľa svojej múdrosti vie, čo nám prospieva a čo škodí, a podľa svojej vernosti voči nám hojne poskytuje všetko, ak len trpezlivo očakávame pomoc, čo viera rada robí. Kde však niet viery, tam sa ľudia nepodriaďujú Božej vôli, ani pokojne neznášajú trápenia, ale odvracajú sa od nich ako od najhoršej veci a reptajú proti Bohu, ako to zjavne ukazujú Kain, Saul a podobní bezbožníci. Ale Adam, Abrahám a ostatní svätí, pevne presvedčení o tom, že sú v milosti, uznávajú Božiu vôľu, ktorá vyžaduje poslušnosť v súženiach, a celkom sa jej oddávajú a sú si istí, že budú vypočutí tak, ako to prospieva Božej sláve a ich spáse. Okrem toho, aj keď prosíme o veci pre nás najprosperujúcejšie a Bohu najslávnejšie, predsa len Boh väčšinou odkladá ich naplnenie, aby hojnejšie a slávnejšie splnil naše túžby, než by sme my, ktorí máme príliš úzkostlivé duše, mohli očakávať. Ktoré je tretie miesto? Kristus prikazuje očistenému človeku, aby šiel ku kňazom a priniesol obetný dar podľa Mojžišovho zákona, ktorý sa nachádza v Knihe Levitikus 14. Pre tento skutok je mnoho dôvodov. Prvý je ten, že nám chcel dať príklad o vyhýbaní sa pohoršeniu, aby sme neubližovali zákonným cirkevným obradom, ktorých zanedbávaním alebo pohŕdaním sa ohrozuje samotná služba ustanovená Bohom, a nič nie je pre Cirkev zhubnejšie. Kristus síce mohol podľa svojho práva porušiť zákon, keďže bol jeho Pánom a pôvodcom tej slobody, ktorú sme od neho získali, ale predsa nechcel použiť svoje právo na úkor niekoho pohoršenia a zneváženia božskej služby. O čo menej si my máme nárokovať takú slobodu, ktorá sa nemôže uplatňovať bez pohoršenia a ujmy na službe! Po druhé, Kristus nám chcel dať aj iný príklad - aby sme robili dobro iným bez ujmy druhých a nenasledovali zvyk sveta, ktorý je štedrý z cudzieho, berúc jedným, aby mohol dať druhým. A z toho je zrejmé, že Kristus neprišiel na svet, aby niekoho zbavil jeho práva v jeho postavení, hoci pre toto má zlú povesť vo svete, ktorý Kristovi robí najväčšiu krivdu, keď kričí, že ruší dobré ustanovenia a odstraňuje dôstojnosť vlád a občianskych poriadkov - zatiaľ čo on sám sa radšej vzdá všetkých výhod, než by čo len trochu ubral iným z ich práva. Preto prikazuje malomocnému priniesť dar kňazom, hoci jemu samému preukázal dobrodenie zadarmo, a to až natoľko, že od neho nežiada ani ohlasovanie jeho dobrodenia, ale ho výslovne zakazuje. Tretí dôvod je však najhlavnejší: lebo zatiaľ čo ostatné sa týkajú lásky, tento sa týka viery a vyznania. Preto Kristus dodáva “na svedectvo im”, aby totiž týmto skutkom boli kňazi usvedčení, že tento Ježiš je Kristus. Oni ho mali predovšetkým poznať a vyznávať (veď zákon, pre ktorého zachovávanie boli Bohom vyvolení, bol svedectvom o Kristovi), no nielen že Krista nevyznávali, ale boli prvými pôvodcami jeho zabitia. Keď teda tí, ktorí boli z božského poverenia vyvolení zo všetkých kmeňov ľudu do kňazskej služby, tak hrozne padli, prečo sa naši veľkňazi nehanbia chváliť sa tým, že sa nemôžu mýliť? Ktoré je štvrté miesto? Je to vynikajúci príklad viery u stotníka, ktorému sa len máločo vyrovná. Preto evanjelista opisuje túto vieru mnohými slovami. Po prvé, že aj v telesnej chorobe, a to nie svojej, ale sluhovej, predsa bez akejkoľvek pochybnosti a výnimky je presvedčený, že Kristus môže aj chce pomôcť. Považuje za dostačujúce len oznámiť Kristovi nebezpečenstvo svojho sluhu a získať jeho vôľu na jeho uzdravenie, akoby hovoril: “Pane, ty rozumieš tomu nebezpečenstvu, a viem, že ho určite vyliečiš.” Po druhé, čím vznešenejšie zmýšľa o Kristovi a jeho majestáte, tým pokornejšie zmýšľa o sebe samom. Lebo čím väčšia je viera, tým väčšia je pokora, ktorá je nevyhnutne spojená s vierou. Lukáš totiž píše, že stotník sa považoval za nehodného, aby sa sám stretol s Kristom, ale poslal k nemu prichádzajúcemu popredných mužov zo Židov, ako hodnejších od seba, aby ho prosili, čo aj starostlivo robia, chváliac jeho najvyššiu dobrotivosť a štedrosť voči nim. Po tretie, ešte väčšiu pokoru prejavuje, keď sa dozvedel o Pánovom príchode a znova posiela iných priateľov v ústrety, aby oznámili, nech si Kristus kvôli nemu nerobí ťažkosti, pretože on nie je hodný prijať takého Pána do svojho domu a že sa uspokojí s jediným slovom v jeho neprítomnosti. Čo by sa mohlo k tejto viere ešte pridať? Stotník totiž verí, že Kristus je všemohúci Pán a Boh, ktorý môže všetko vykonať jediným slovom, nielen prítomný, ale aj neprítomný. Dokonca ani nežiada, aby Kristus, ktorý prichádza dobrovoľne, bol prítomný v jeho dome, aby sa neubralo z jeho slávy, ktorú mohol lepšie prejaviť v neprítomnosti než v prítomnosti. A stotník nielen verí, ale túto svoju vieru v Krista vysvetľuje mnohými slovami, berúc príklad zo seba: “Ja,” hovorí, “som človek, a to podriadený inej moci, a predsa čokoľvek prikážem svojim vojakom, ktorým velím, to hneď vykonajú. Ty nie si človek ako ja, ani nie si podriadený ničivej moci, ale máš vo svojej moci všetko. Prečo by teda choroba môjho sluhu nemala poslúchnuť tvoje všemohúce slovo?” Táto viera je o to obdivuhodnejšia, že stotník je pohan, ktorý nemal žiadne zasľúbenia, a považoval sa za nehodného tej slávy, ktorú mali Židia v Kristovi. Navyše je vojak, v ktorom stave najviac vládne bezbožnosť. Podľa toho výroku: “Niet viery ani zbožnosti u mužov, ktorí nasledujú vojenské tábory.” Preto nie neprávom sám Kristus chváli jeho vieru osobitnou chválou, ktorou ho vyvyšuje nad všetkých, ktorí uverili zo Židov. Učme sa teda aj my aspoň obdivovať túto vieru, ak ju nemôžeme dosiahnuť. Počujeme totiž, že zo všetkých vecí nie je Kristovi nič milšie než viera, ktorú jedinú chváli, zatiaľ čo všetko ostatné necháva bez pochvaly. Židia mali zákon, boli obrezaní a boli vyvoleným Abrahámovým potomstvom, z ktorého tela sa narodil Kristus, mali chrám a bohoslužbu výslovne ustanovenú Bohom, medzi nimi Boh hovoril a konal ako nikde inde, a napokon mnohými inými vecami prevyšovali pohanov, o ktorých si Židia mysleli, že ich Boh navždy zavrhol. Ale Kristus neváha tohto stotníka, ktorý nebol Žid, postaviť nad všetkých Židov, nielen bezbožných, ale aj veriacich. Toto je zjavné svedectvo o tom, že zákon nebol daný Židom, aby ospravedlňoval, keďže Židia nie sú prijímaní Bohom pre zákon, ani pohania, ktorí boli bez zákona, nie sú zavrhnutí, ale Židia i pohania sú súčasne prijatí skrze vieru, keď veria, že Boh je milostivý zadarmo, nie pre ľudskú hodnosť. Veď keby spravodlivosť pochádzala zo zákona, ani Židia by neboli Bohom prijatí pred zákonom, čo hovorí sama vec. Napokon je zo stotníkovho príkladu zrejmé, že Kristus neruší občianske poriadky, ale že sú dovolené a povolené kresťanom, a že ich evanjelium nenúti, aby opustili svoje predchádzajúce povolania, ktoré sú dobrými ustanoveniami potrebnými pre tento život, ale len to, aby každý svedomito a podľa Božej vôle slúžil vo svojom povolaní a používal ho na Božiu slávu. Veď stotník zostal stotníkom aj vtedy, keď uveril v Krista, a svojou vierou bol pre mnohých iných, najmä tých, ktorých mal pod svojou mocou, pôvodcom toho, aby uverili v Krista, a aj pre nás všetkých, ktorí počujeme o jeho vynikajúcej viere. Mali by sme sa právom hanbiť, že sme v takom veľkom svetle takí vlažní, že nás stotník vždy ďaleko predbieha. Ktoré je piate miesto? Hrozné Kristovo varovanie o zániku Židov. Jeho príležitosťou je stotníkova viera, s ktorou porovnáva židovskú lenivosť, alebo skôr tvrdosť tých, ktorým bola predovšetkým zasľúbená spása, ktorí vo svojej hojnosti všetko odmietali a nechali sa prekonať samotnými pohanmi v ich najväčšej núdzi. Touto nehodnosťou veci je Kristus pohnutý, aby varoval Židov, ktorých nazýva synmi kráľovstva, pred večným zánikom a tou tmou, v ktorej ich teraz vidíme, úplne vyhnaných z toho dedičstva, ku ktorému boli povolaní vo svojom otcovi Abrahámovi. Pohanov však, rozptýlených po celom svete, potešuje tým, že nastúpia na miesto Židov, aby získali dedičstvo prisľúbené Abrahámovi a jeho potomkom, a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve. Nič nemohlo byť pre nás príjemnejšie než toto potešenie - pre nás všetkých, ktorí sme sa obrátili z pohanov a boli sme nad všetko naše očakávanie povolaní do vlastníctva Židov. Tak je napísané v Skutkoch apoštolov 13: “Keď Pavol a Barnabáš povedali: ‚Vám sa malo najprv hlásať Božie slovo, ale preto, že ho odmietate a sami sa pokladáte za nehodných večného života, obraciame sa k pohanom. Lebo tak nám prikázal Pán: Ustanovil som ťa za svetlo pohanom, aby si bol spásou až do končín zeme,' pohania sa veľmi zaradovali a oslavovali Pánovo slovo.” (Sk 13,46-48) Podľa ich príkladu aj my uznajme milosť, ku ktorej sme povolaní, a strážme si ju usilovnejšie než Židia, aby sme ju neodmietli a neboli spolu so Židmi vyhnaní do vonkajšej tmy, ale aby sme spolu so všetkými veriacimi dosiahli večný život. AMEN.

ŠTVRTÁ NEDEĽA PO ZJAVENÍ PÁNA List Rimanom 13 „Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali. Veď ten, kto miluje blížneho, naplnil zákon. Lebo prikázania: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nepožiadaš! a ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Láska blížnemu nerobí zle; teda naplnením zákona je láska.” (Rim 13,8-10) Aký je stav vecí? Obsah tohto čítania je takmer rovnaký ako v predchádzajúcich častiach. Tak ako v 12. kapitole tohto listu Pavol podal rôzne príkazy o novej poslušnosti spravodlivých a o ovocí viery, a potom v 13. kapitole pripojil učenie o povinnostiach voči vrchnosti, ku ktorých plneniu horlivo povzbudzoval zbožných, tak tu všetky tieto napomenutia zhŕňa do krátkeho súhrnu a učí o povinnostiach a skutkoch zbožných voči všetkým ľuďom vo všeobecnosti. Všetky tieto príkazy však zahŕňa do jediného, ktorý sa týka lásky k blížnemu. Veď aj Kristus tak odporúča svojim učeníkom náuku o dobrých skutkoch, že hovorí, že neprikazuje nič iné než lásku. „Nové prikázanie vám dávam,” hovorí, „aby ste sa milovali navzájom.” (Jn 13,34) V tomto jedinom totiž spočíva všetko. Kto miluje Boha, ten s najväčšou horlivosťou hľadá, kto je pravý Boh a aká je jeho vôľa. Okrem toho vzýva a oslavuje jeho meno a s veľkou láskou sa zúčastňuje na zhromaždeniach cirkvi s verejnými obradmi. Následne je podivuhodným spôsobom vedený aj k láske k ľuďom: Miluje poriadok, bezpečie druhých, cudnosť, štedrosť, pravdu, spravodlivosť atď. Keď teda Pavol požaduje jedinú lásku, požaduje všetko, akoby hovoril: Nežiadam od vás veľa; ak prejavíte iba lásku, všetko ostatné bude nasledovať samo od seba. Nikto nebude hrešiť proti druhému, zavládne pokoj a svornosť, nastane život bez úhony a hodný kresťanského vyznania. Toto tvrdenie, že všetky povinnosti kresťanov sú obsiahnuté v láske, potom objasňuje citovaním Desatora, v ktorom Boh takisto od nás nežiada nič iné než lásku k sebe a k blížnemu, ako aj Kristus učí, že na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý zákon i proroci (Mt 22,40). Aké sú teda Pavlove slová? „Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali.” Pre pochopenie tejto elegantnej Pavlovej antitézy (nič nedlhujte, a dlhujte lásku) je potrebné poznať učené rozlíšenie, ktorým právnici rozlišujú druhy záväzkov. Jeden z nich sa nazýva občiansky záväzok, pre ktorý môže politická vrchnosť donútiť ľudí, aby splnili dlh alebo vykonali vonkajšie práce, alebo dali vonkajšie veci ako peniaze či tovar, a tých, ktorí to neplnia, potrestať. Do tejto kategórie patria aj tie veci, ktoré sa dlhujú vrchnosti a o ktorých apoštol napomenul krátko predtým, ako sú dane, poplatky, poslušnosť, podriadenosť, úcta atď., a tento záväzok sa ruší splatením dlhu. O tomto záväzku hovorí Pavol v prvej časti tohto prikázania, keď hovorí: „Nebuďte nikomu nič dlžní”. Chce totiž, aby sa plnilo to, čo sa dlhuje podľa občianskeho záväzku, aby sme boli od tohto záväzku oslobodení potom, čo sme dlhy splatili alebo vykonali, akoby hovoril: zachovávajte zákony zmlúv, dávajte veriteľom, predavačom, prenajímateľom to, čo im dlhujete, buďte spravodliví v týchto občianskych povinnostiach, nebuďte leniví, podvodníci ani zlodeji. Plňte tiež ostatné povinné záväzky voči vrchnosti, rodičom, manželskému partnerovi, deťom, rodine atď. Od tohto občianskeho záväzku nie sú kresťania oslobodení, podľa prikázania: „Nepokradneš!” (Ex 20,15) A v žalme 37 sa hovorí: „Bezbožný si požičiava a nevracia, ale spravodlivý sa zľutúva a dáva.” (Ž 37,21) Aj keď tieto vonkajšie skutky neprospievajú k dosiahnutiu spravodlivosti pred Bohom, je predsa potrebné, aby kresťania boli v plnení týchto a podobných dlhov rovní ostatným ľuďom, s ktorými žijú, a aby sa všemožne snažili zachovať verejné poriadky na udržanie spoločenstva ľudského pokolenia, ktoré by sa určite rozpadlo, keby sa toto vzájomné vyrovnávanie zrušilo. Z tohto dôvodu aj Kristus zaplatil statér za seba a Petra ako dlh, aby nebol pre iných pohoršením a aby nerušil pokoj, aj keď to nemusel, ako dosvedčuje v rozhovore s Petrom (Mt 17,24-27). Aký je druhý druh záväzkov? Prirodzený záväzok, ktorý apoštol na tomto mieste nazýva láskou, pre ktorý sa kresťania stávajú služobníkmi a dlžníkmi všetkých ľudí, ako na inom mieste hovorí Pavol o sebe: „Hoci som slobodný voči všetkým, stal som sa služobníkom všetkých” (1Kor 9,19). K plneniu toho, čo sa dlhuje týmto druhom záväzku, vrchnosť nikoho nenúti svojimi trestami. Dokonca ani občianske zákony o tom neprikazujú, ako napríklad že ten, kto prijíma dobrodenie, je zasa povinný prirodzeným záväzkom k vďačnosti srdca. Vrchnosť trestá nevďačných len v niekoľkých stupňoch. Prirodzené poznanie a zákon lásky prikazuje, že treba pomáhať všetkým, ktorí sú v núdzi, nakoľko je to možné. Boháč mal pomáhať Lazárovi vtedy, keď mohol, ale vrchnosť netrestá ľudí za takéto zanedbania tak nevyhnutných, to znamená Bohom tak vážne prikázaných povinností, a súdi len vonkajšie ťažké zločiny. Tento záväzok je však božský, podľa prikázania: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého” (Mt 22,39). A Šalamún hovorí: „Kto si zapcháva ucho pred krikom chudobného, ani sám nebude vypočutý, keď bude volať” (Prís 21,13). A v Žalme 41 je napísané: „Blahoslavený, kto pamätá na chudobného” (Ž 41,2). A tento záväzok nikdy neprestáva ani sa neruší ako občiansky, ale je večný. Mal teda ten istý boháč pochopiť, že nie je oslobodený preto, že by na čas preukázal tomuto úbožiakovi nejaké dobrodenie, ale že potom zostáva aj trvalý záväzok k pravej dobroprajnosti v srdci a k iným povinnostiam, kedykoľvek by ich mohol preukázať núdznym. Pre tieto povinnosti však musí platiť miera, o ktorej sa prikazuje v 5. kapitole Prísloví: „Nech sa tvoje pramene rozlievajú von na ulicu, no ty sám zostaň ich pánom” (Prís 5,16). A v Druhom liste Korinťanom 8: „Nejde o to, aby sa iným uľavilo a vám priťažilo” (2Kor 8,13). Takisto v Prvom liste Timotejovi 5: „Ak sa niekto nestará o svojich, najmä o domácich, zaprel vieru” (1Tim 5,8). O tomto záväzku treba chápať druhú časť Pavlovho príkazu: „dlhujte lásku”. Spája totiž oba záväzky, prikazujúc, aby sa plnili dlhy, ktorých splatením prestáva občiansky záväzok, a zároveň naznačujúc, že nie je koniec prirodzeného záväzku, ktorým Boh chce, aby sme mu boli stále zaviazaní, pretože rozumné stvorenie dlhuje Bohu vždy poslušnosť. Akoby hovoril: Správajte sa tak voči vrchnosti ako aj voči všetkým ostatným ľuďom, aby vás nikto nemohol obviniť z nejakého dlhu. Keď ste však splnili dlhy občianskeho záväzku, už ste sa síce od neho oslobodili, ale medzitým vedzte, že zostáva prirodzený záväzok, ktorý zahŕňa lásku k blížnemu v srdci, dobročinnosť, vďačnosť a mnohé iné povinnosti: ako úprimnosť v posudzovaní, miernosť v napomínaní, ochotu pri náprave previnení, o ktorých politické zákony nič neprikazujú. Je táto láska vo všetkých ľuďoch? Samotné poznanie bolo síce v prvom stvorení vtlačené do ľudských myslí: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého”. Ale pádom do hriechu bola prirodzenosť tak skazená a odvrátená od Boha, že nemiluje ani Boha ani blížneho. Prirodzenosť sa však obnovuje skrze Božie slovo, pri ktorého počúvaní a rozjímaní je účinný Duch Svätý a obracia vôľu veriacich k Bohu, aby už neutekali pred Bohom, ale príjemne v ňom spočinuli a radovali sa, a pre Boha začali milovať aj blížneho. Ďalej, tak ako viera nie je vlastná všetkým, ktorí počúvajú učenie evanjelia, tak aj láska je vlastná len veľmi málo ľuďom. Je totiž potrebná božská pomoc Ducha Svätého a horlivá snaha o evanjelium. Lebo v lenivých a chladných dušiach nie je Duch Svätý účinný. Kde však tento skrze slovo evanjelia obnovuje srdcia, tam sa rodia nové iskry lásky, ktorá je dostatočná na to, aby pobádala duše k poslušnosti Bohu a jeho vôli, a k napĺňaniu zákona, to znamená všetkých Božích prikázaní, aby sa zdržiavali od žiadostivosti a nečistoty života, aby nezabíjali, nekradli, neklamali, nepoddávali sa svojim žiadostiam. Tieto totiž nenávidia a tešia sa len z Božej vôle. Láska je teda účinok, ktorý v obrátených zapaľuje Duch Svätý, ako hovorí Pavol: „Ale ovocie Ducha je láska” (Gal 5,22). A hoci vo večnom živote dokonalejšie pochopíme, čo je usporiadaná a horlivá láska, predsa sa musí teraz začať, ako hovorí Ján: „Kto nemiluje, zostáva v smrti” (1Jn 3,14). Je to teda tá láska, ktorá sa vo pravej viere raduje v Bohu a poslúcha všetky Božie prikázania, a pre neho miluje blížneho a chce mu preukazovať dobro podľa Božích prikázaní, kdekoľvek je to možné. Čo ďalej robí Pavol? Pridáva zdôvodnenie svojho prikázania, ktorým učí, že všetky prikázania zákona nevyžadujú nič iné než lásku k Bohu a blížnemu, takže ten, kto dokonale miluje Boha a blížneho, napĺňa zákon. Najvyšším dielom zákona je teda pravé a usporiadané vzplanutie lásky k Bohu, a potom k blížnemu pre Boha, ktorá láska zahŕňa všetku poslušnosť dlhovanú božskému zákonu, ako je napísané: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom... a svojho blížneho ako seba samého” (Mt 22,37.39). Toto je natoľko pravdivé, že láska musí byť učiteľkou všetkých zákonov alebo normou, podľa ktorej sa majú skúmať všetky ostatné zákony, takže v prípade núdze musia obradné zákony ustúpiť skutkom lásky, ak nemôžu existovať súčasne. Príklad toho predkladá sám Kristus v Matúšovi 12, keď schvaľuje Dávidov skutok, ktorý keď bol hladný, vošiel do Božieho domu a jedol predkladané chleby, ktoré nebolo dovolené jesť ani jemu, ani tým, čo boli s ním, ale iba samotným kňazom (Mt 12,3-4). Tak aj zákon zakazujúci konať akúkoľvek prácu v sobotu chce Kristus, aby ustúpil láske, a učí svojím vlastným príkladom, že obradná sobota sa má odložiť bokom, ak blížny potrebuje našu pomoc. Apoštol však na tomto mieste nerobí zmienku o prvej tabuli, ktorá sa však tiež napĺňa láskou, a to láskou k Bohu. O celom zákone hovorí inde, keď vraví: „Cieľom prikázania je láska z čistého srdca, dobrého svedomia a úprimnej viery” (1Tim 1,5). Berie teda na tomto mieste príklady lásky len z druhej tabule, pretože na tomto mieste učí ospravedlnených len o tých povinnostiach, aby vedeli, že nie sú voči ľuďom viazaní žiadnym iným prikázaním než týmto: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého” (Mt 22,39). Odstraňuje teda všetky ľudské tradície, akokoľvek vznešené, a odporúča bežné povinnosti pravej lásky ako pravú bohoslužbu. Prečo Pavol predkladá Desatoro, keď inde hovorí: „Zákon nie je ustanovený pre spravodlivého”? Pretože Desatoro najsprávnejšie posudzuje, aké povinnosti sú dlžné jednotlivcom. Preto pri odovzdávaní náuky o dobrých skutkoch opakuje zákon, ako to robí aj Kristus v Matúšovi 5, aby sme poznali učenie o tom, ktoré skutky sú potrebné. Je totiž nevyhnutné, aby svedomie znovuzrodených malo aj o skutkoch isté slovo, ktorým by sa riadilo, aby si nevymýšľalo bohoslužby bez Božieho príkazu, o ktorých Kristus hovorí: „Darmo ma však uctievajú, keď ľudské príkazy podávajú ako náuku” (Mt 15,9). Boh totiž nechce byť uctievaný inak než práve tými skutkami, ktoré predpísal v zákone, podľa toho: „O tom, čo ti Boh prikazuje, zbožne premýšľaj” (Sir 3,22). Takisto: „Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy” (Ž 119,105). A tiež: „Podľa mojich príkazov choďte, a nie podľa príkazov svojich otcov” (Ez 20,18). Hoci sa totiž Mojžišova politická správa nás netýka, predsa morálny zákon je večnou a nemennou normou v božskej mysli, ustanovujúcou rozdiel medzi dobrom a zlom. Čo však Pavol hovorí inde o zrušení zákona: „Pre spravodlivého nie je ustanovený zákon” (1Tim 1,9), to treba najprv chápať o Mojžišových obradných a súdnych zákonoch. Tieto totiž, keďže nie sú z prirodzeného práva ale z ustanoveného, po zániku politickej správy takisto zanikli. A nezaväzujú ľud Nového zákona o nič viac než ustanovené zákony Minóa na Kréte alebo Solóna v Aténach. Boli totiž Bohom ustanovené tak, aby boli po príchode Krista zrušené, podľa Jakobovho proroctva v 1. Mojžišovej 49: „Nevzdiali sa žezlo od Júdu, ani palica vládcu od jeho nôh, kým nepríde Ten, ktorému prislúcha” (Gn 49,10). Židovská správa a zákon teda potrvá len do času príchodu Mesiáša a koncom zákona bude Kristus. A v 5. Mojžišovej 18 hovorí Mojžiš: „Proroka ti vzbudí Pán, tvoj Boh, spomedzi tvojich bratov. Jeho budete počúvať” (Dt 18,15). Tento Prorok je Boží Syn, ktorý hovorí: „Zákon a Proroci až po Jána” (Mt 11,13). Ďalej, čo sa týka morálneho zákona, ten nie je ustanovený pre spravodlivých, pokiaľ ide o ospravedlnenie, pretože je daný zmierovateľ Kristus, darujúci večnú spravodlivosť. Nie je ustanovený ani pokiaľ ide o odsúdenie, lebo kým spravodlivý zachováva spravodlivosť darovanú skrze Prostredníka, nie je zákonom odsudzovaný. Ale ak by prestal byť spravodlivým tým, že by proti svedomiu porušoval Božie prikázania, opäť by ho zákon odsúdil. Veriaci však nie sú oslobodení od božského poriadku alebo od poslušnosti. Zostáva totiž ten večný a nemenný poriadok, aby rozumné stvorenie poslúchalo Stvoriteľa podľa zákona. Ba vtedy bol tento poriadok osobitne potvrdený, keď Boží Syn za nás znášal a zaplatil trest. A zákon sa upevňuje vierou, keď je nám darovaná Prostredníkova spravodlivosť, keď sa k nemu utiekame s vierou. Tak je totiž darovaná spravodlivosť a tak je ľudská prirodzenosť obnovovaná skrze evanjelium a Ducha Svätého, aby sa obnovila zhoda s Božím zákonom. Čo ešte pridáva Pavol? Zdalo sa byť príliš odvážnym tvrdením, že láska je naplnením zákona, keďže prikázaní zákona je veľa. Pridáva teda dôkaz z účinkov, pretože láska nespôsobuje blížnemu žiadnu krivdu. Preto nie je ani neposlušná voči nadriadeným, ani neubližuje telu blížneho, ani manželke, ani majetku, ani povesti. Dokonca ani netúži po tom, čo patrí inému. K tomu patrí text o láske v Prvom liste Korinťanom 13. Láska je totiž príčinou všetkých povinností, ktoré Boh prikázal voči blížnemu. Keď je teda táto prítomná v skutku, nevyhnutne nasleduje účinok. Preto je hodná obdivu Božia múdrosť, ktorá všetky povinnosti zahrnula do jediného prikázania o láske, prikazujúc, aby ho ľudia milovali celým srdcom, dušou, mysľou a silou, a blížneho ako seba samých. Láska totiž spôsobuje, ak vychádza zo srdca, že milujúci stavia toho, koho miluje, nad seba samého. Tá istá láska má aj rozlišovanie medzi tými, ktorým je dlžná: Tak ako pravá láska miluje viac vlasť než rodičov, viac príbuzných než cudzích, tak oveľa viac objíma Boha ako najvyššie dobro než všetky ostatné veci Bohu podriadené. Je teda pravda, že láska napĺňa všetko, a to bez ťažkostí a námahy, pretože pre toho, kto chce, ako hovoria, nie je nič ťažké. Ale táto radosť duší a snaha o naplnenie zákona nemôže byť v tých, ktorí nie sú znovuzrodení, ani neveria, že sú z milosti prijatí Bohom pre Krista, ktorý naplnil zákon za všetkých, ktorí v neho veria, a keď zmieril Otca, skrze slovo milosti zapaľuje duše k vzájomnej láske voči sebe a Otcovi. Tak sa začína vo veriacich v evanjelium naplnenie zákona, ktoré Boh prijíma ako úplné a dokonalé pre Syna, z tej istej milosti, z ktorej odpúšťa hriechy v mene toho istého Syna. Toto je pravý výklad Pavlových slov, zhodný s jeho trvalým učením. Je však zjavne nesprávny a cudzí Pavlovmu učeniu ten výklad, ktorý z tohto miesta vyvodzujú odporcovia o spravodlivosti zo skutkov. Neplatí totiž argument: Láska napĺňa zákon, teda ospravedlňuje. Prvá časť je síce pravdivá, pokiaľ ide o dokonalú lásku, takú, aká sa vyžaduje v zákone, ale tá sa nenachádza v žiadnom človeku v tomto živote, tým menej v samotných odporcoch, v ktorých nie je ani iskrička pravej lásky. Neplatí teda argumentácia od dokonalej lásky, ktorá sa vyžaduje v zákone, k tej, ktorá je v ľuďoch, dokonca aj v skutočne zbožných, v tomto živote mnohými spôsobmi nedokonalá a slabá, ktorá však postupne rastie, až kým sa nakoniec v budúcej večnosti nedokoná. AMEN.

EVANJELIUM NA ŠTVRTÚ NEDEĽU PO ZJAVENÍ PÁNA, MATÚŠ 8 „Keď nastúpil na loď, nasledovali ho jeho učeníci. Na mori sa zrazu strhla veľká búrka, takže vlny zalievali loď. On však spal. Pristúpili k nemu, zobudili ho a povedali: „Pane, zachráň nás, hynieme!” Ježiš im povedal: „Čo sa bojíte, vy maloverní?” Potom vstal, pohrozil vetrom a moru a nastalo veľké ticho. Ľudia žasli a hovorili: „Ktože je to, že ho i vetry i more poslúchajú?” (Mt 8,23-27) Aký je stav tohto evanjelia? TOTO MÁ SPOLOČNÉ S OSTATNÝMI evanjeliami, ktoré obsahujú opisy zázrakov, že je svedectvom o Kristovej osobe a jeho úrade. Lebo to, že nie je len človekom ako my všetci ostatní, ale aj Bohom nekonečnej moci a dobroty, to jasne dokazuje tak samotný zázrak vykonaný na mori, ako aj vyznanie ľudu, ktorý v údive nad jeho skutkom hovorí: „Ktože je to, že ho i vetry i more poslúchajú?” Niet totiž medzi ľuďmi ani medzi všetkými stvoreniami nikoho natoľko mocného, že by aj so všetkými svojimi silami dokázal skrotiť nápor vetra a mora, a to tak ľahko, jediným vysloveným slovom. Ten však, kto má v svojej moci more a vetry, tie najbúrlivejšie a najmocnejšie stvorenia, toho rozkazu musia poslúchať aj všetky ostatné stvorenia. Byť Pánom všetkého však neprislúcha nikomu inému než Bohu. Preto je nevyhnutné, aby Kristus, ktorý rozkazuje vetrom a moru, bol pravým Bohom, o ktorom hovorí Žalm 104: „Vody utečú pred tvojím pohrozením, pred zvukom tvojho hromu sa rozutekajú.” (Ž 104,7) S touto všemohúcnosťou je spojená nekonečná dobrota, ktorou svoje sily nevynakladá na škodenie, ako tyrani, ale na pomoc. Jeho úradom je totiž starať sa o všetkých trpiacich, sľubovať im svoju pomoc a poskytovať ju vtedy, keď je najpotrebnejšia tým, ktorí v neho dúfajú a vzývajú jeho meno. Tým dosvedčuje, že jeho Otec v nebi je voči nám podobne naklonený, pretože je s ním jeden Boh. Nemôže totiž byť viac bohov v jednom Bohu. Toto má toto evanjelium o utíšení morskej búrky spoločné s ostatnými rozprávaniami o zázrakoch a je to podstata evanjelia o Kristovi Spasiteľovi. Okrem toho má tento príbeh aj svoje vlastné zvláštnosti, ktoré, aby sa dali ľahšie pochopiť, rozdelíme do príslušných častí. Aká je prvá časť? O kríži a súžení zbožných a nasledovníkov Krista. Hoci všetci ľudia sú vystavení rôznym prípadom na zemi i na mori, predsa tento stav je takmer výlučne vlastný Kristovej cirkvi, v ktorej strede je Kristus. K tomu sa vzťahuje to, čo sa hovorí na začiatku tohto evanjelia: “Keď nastúpil Ježiš na loď, nasledovali ho jeho učeníci. A hľa, strhla sa, a to obrovská búrka na mori” (Mt 8,23-24), ktoré aj keď je pokojné, predsa nie je bez hrôzy, a dostali sa do takého nebezpečenstva, že sa loď už mala ponoriť do hlbín. Toto je v texte opísané len niekoľkými slovami, ale niet ničoho tak strašného napísaného u básnikov, čo by sa nevyrovnalo tejto skaze učeníkov, čo dostatočne naznačuje už samotné ich volanie: “Pane, Pane, zachráň nás, lebo hynieme!” (Mt 8,25) Nemyslime si, že táto búrka prišla náhodou alebo že bola podobná iným bežným búrkam. Bola vyvolaná mimoriadnym úsilím diabla, ktorého úlohou je hrýzť pätu Krista, ktorý rozdrvil jeho hlavu, a kvôli nemu sužovať všetkých tých, ktorí ho nasledujú a veria, že je ich Pán a Spasiteľ. Tá prefíkaná beštia a najľstivejší had videl, že táto malá loďka nesie na šírom mori toho Pána, ktorý bol poslaný proti nemu, a tých ľudí, ktorí sa mali stať hlavnými hlásateľmi jeho víťazstva nad diablom a záchrany ľudského pokolenia po celom svete. Myslí si teda, že získal najlepšiu príležitosť, ktorou by mohol naraz potopiť vo vlnách celý rod kráľovstva svojho protivníka, aby sa už viac nešíril na zemi, najmä keď spozoroval, že Ježiš spí, nevediac, že on aj v spánku, ba dokonca aj neskôr úplne mŕtvy na kríži, je predsa dosť mocný na to, aby premohol nielen jeden útok, ale celé diablovo kráľovstvo. Ďalej to, čo vtedy robil satan pri sužovaní Ježišovej loďky a učeníkov, to robí neustále až do konca sveta pri prenasledovaní cirkvi všetkými spôsobmi, a to tak celej, ako aj jednotlivých jej údov. Je tak ďaleko od toho, že by niečo zo svojej starej a nenásytnej nenávisti odpustil, že dokonca svoju zúrivosť ešte znásobil, čím bližšie je jeho koniec. Nikde teda nenecháva na pokoji tých, ktorí nasledujú Krista, a trápi a mučí ich všetkými spôsobmi, na mori, na zemi, doma, vonku, raz na duchu, raz na tele, raz na povesti, raz na majetku. A nenamáha sa celkom zbytočne. Veď väčšinu ľudí odstraší od Krista pohoršením kríža. Okrem toho mnohých aj z tých, ktorí Krista prijali, zvrhne z ich miesta a doženie k odpadnutiu tým, že im stavia do cesty nekonečné nebezpečenstvá. Preto ak sa niekto rozhodne oddať sa Kristovi a vytrvať v tejto viere až do spásy, je pre neho úplne nevyhnutné, aby sa pripravil na utrpenie, podľa oného Kristovho prikázania: “Ak niekto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.” (Mt 16,24) Začiatky sú síce dosť radostné, ako aj vstup učeníkov na loď, ktorí boli bez akéhokoľvek strachu z nebezpečenstva kvôli prítomnosti svojho Pána, ale ako na nich náhle a nečakane prichádza búrka, tak sa aj všetkým ostatným, aj tam, kde nedúfajú v žiadny strach, náhle a proti všetkému očakávaniu ukáže nejaké zlo, do ktorého sa zamotajú tak, že sa nemôžu vymaniť, a všetko sa zdá byť plné zúfalstva. A čo je zo všetkého najťažšie, satan ich nakoniec dovedie k tomu, že stratia aj útechu proti obrovským úzkostiam a cítia, že Boh je veľmi ďaleko, alebo ak je prítomný, predsa spí hlbokým spánkom a nevníma naše zlá, alebo ak ich vníma, že sa hnevá a dobrovoľne nás necháva zahynúť. Toto pokušenie je vrcholom všetkých ziel a sú to tie ohnivé šípy diabla, o ktorých píše Pavol, úplne neznesiteľné (Ef 6,16). Lebo všetky ostatné zlá tela a sveta sa dajú ešte znášať, pokiaľ myseľ cíti, že Boh je milostivý a nehnevá sa. Ak nie, aj ten najľahší list nás desí viac než všetky meče a čokoľvek iné strašné. Toto sú tie ostne večnej smrti a pekelné bolesti, na ktoré sa svätí v žalmoch nemôžu dosť nasťažovať, cítiac neznesiteľný Boží hnev, a akoby spal, hlasným krikom ho budia zo spánku. Je vhodné, aby sme toto chápali a vnímali tak z ich príkladov, ako aj na nás samých, aby sme v podobnom zápase nezúfali, čo robia bezbožní, ktorým nezáleží na Božom slove, a najmä keď zápasíme so smrťou a takmer nás zaplavuje veľkosť vĺn a tvár neba je najpochmúrnejšia, to znamená, keď sa zdá, že sa Boh hnevá a je nám cudzí. Ale aby sme robili to isté, čo učeníci na lodi, to jest, volali k Bohu a vzdychali, aj keby sa zdal buď nahnevaný, alebo spiaci. Aká je druhá časť? Samotná modlitba učeníkov, ktorí, keď sa ocitli v najväčších úzkostiach a videli, že Kristus sám od seba necíti také nebezpečenstvo a akoby v najväčšom pokoji spí príliš hlboko, a dokonca ani hrmot búrky ho nezobudí, pribehli k nemu, budili ho a nakoniec kričali zo všetkých síl: “Pane, zachráň nás, hynieme!” (Mt 8,25) Tento výkrik, síce veľmi krátky, ale plný citu, vynútilo z nich krajné nebezpečenstvo, keď už takmer nezostávala žiadna nádej. Predtým si totiž mysleli, že nebezpečenstvo nebude také veľké a že nie je potrebné obťažovať Ježiša a budiť ho zo spánku, keď tak sladko odpočíva. Tak totiž uvažuje bezstarostná myseľ, skôr než prídu najväčšie hrôzy: “Načo chceš robiť starosti Bohu, ktorý je aj tak dosť zaneprázdnený?” Ale keď sa zlo stupňuje, myseľ ľahko zistí, že treba na Boha naliehať vhod či nevhod a slúžiť našej núdzi, keď potrebujeme bezprostrednú pomoc. A v tomto ohľade je táto modlitba učeníkov jedinečným príkladom, tak pre veľkosť nebezpečenstva, ako aj pre ich chvenie sa blízke zúfalstvu, v ktorom je viera natoľko ohrozená, že je takmer celkom uhasená, len s malou iskierkou zostávajúcou na dne srdca, o ktorej ani my sami, v ktorých je, nevieme. Odkiaľ sa teda ukazuje? Tu sa u učeníkov ukazuje týmto zvolaním: “Pane, zachráň nás, hynieme!” Tieto slová sú najpevnejším svedectvom viery stále sa skrývajúcej v srdciach učeníkov, hoci sa zdá, že už stratili všetku nádej na záchranu. Je totiž vlastným prejavom viery volať k Pánovi, spoliehať sa na jeho pomoc a nikde inde nehľadať pomoc. A pozri, aká veľká je múdrosť viery, ako málo slovami vyjadruje všetko, čo by sa nedalo vyjadriť ani dlhou rečou! Vzdáva Kristovi najvyššiu poctu, keď ho nazýva Pánom, ktorý má najvyššiu moc pomáhať a nechce nechať zle zahynúť tých, ktorých dobrovoľne prijal pod svoju ochranu. Po druhé, z tej istej viery hovoria učeníci: “Zachráň nás”, ktorým slovom sa celí odovzdávajú svojmu Pánovi, prosiac o jeho pomoc, a neurčujú mu žiadny spôsob, akým im má pomôcť. Po tretie, pripomínajú svoju núdzu, spokojní len s týmto dôvodom, nepýtajúc sa na hodnosť či nehodnosť. A hoci sa nedalo pomyslieť na nič horšie ako toto nebezpečenstvo, predsa všetko vyjadrujú jediným najkratším, ale najúčinnejším slovom: “hynieme”. Toto je rétorika viery, ktorá završuje svoju modlitbu menším počtom slov, než koľko častí reči počítajú rétori. Ale toto si vyžaduje veľkosť nebezpečenstiev, v ktorých sa veriaci nachádzajú, a česť toho, ktorého vzývajú. Keďže on je nekonečnej múdrosti a všetko chápe, aj skôr než sa to stane, a pozná všetky ľudské myšlienky, nepotrebuje dlhé vysvetľovanie slov, ktoré bolo vynájdené na poučenie neznalých. Ďalej nie je potrebné pohnúť ho citmi ako lenivého a ľahostajného poslucháča, ani ho presviedčať dlhým hromadením dôvodov. Je totiž sám od seba tak naklonený, že je viac pohnutý našimi biedami než my sami. Prečo nás teda necháva takmer zaplaviť veľkosťou ziel? Pretože vo svojej múdrosti vie, že sa to deje pre naše veľké dobro, nielen bez nebezpečenstva, ale dokonca s úžitkom pre našu spásu, a pretože hľadá príležitosť ukázať svoju slávu a prejaviť svoju lásku k nám, čo mimo súžení nemôže mať. Okrem toho súženia sú ako ostrohy, ktorými sme poháňaní k vzývaniu a iným službám, ktoré máme preukazovať Bohu, a hoci sa zdá, že takmer úplne uhasia vieru, keď sú príliš silné, až tak, že si myslíme, že už zostávame v samotnom zúfalstve, predsa práve v takom vrchole najviac zakúšame silu viery, ktorá ešte trochu tlie v srdci. Tá sa síce neukazuje vtedy, keď nás úzkosti celkom ovládli, ale až potom, keď sa z nich vymotáme. O tomto pohybe viery hovorí Pavol v Liste Galaťanom 4, keď vraví, že je to mohutné volanie, ktorým voláme k Bohu: “Abba, Otče!” (Gal 4,6) A v Liste Rimanom 8 ho nazýva vzdychaním, takmer neznámym nám samým, ktorí nevieme, za čo sa máme modliť, ale u Boha má takú silu, že sa to nedá vysloviť (Rim 8,26). Je to totiž modlitba Ducha Svätého v nás, ktorého jediné slovo napĺňa všetko a tak zaujme Božie uši, že nemôže počuť nič iné. Také bolo aj toto vzdychanie učeníkov volajúcich: “Pane, zachráň nás, hynieme!” Preto nie je nič divné, že je v tejto modlitbe taká múdrosť, keď má za pôvodcu Ducha Svätého. A to isté vzdychanie niekedy pre priveľké rozrušenie mysle nevyrazí na jazyk, a predsa prenikne cez oblaky a všetky nebesá. Vezmime si príklad od Mojžiša. Keď bol pri Červenom mori a videl sa zo všetkých strán obkľúčený, pred sebou majúc šíre more, za sebou faraónovo vojsko na dohľad, z oboch strán najvyššie vrchy, takže buď musel zahynúť mečom, alebo sa utopiť vo vodách, bol v takom nebezpečenstve, že už pri samej myšlienke mohol zomrieť. Videl totiž, že nejde len o neho samého, ale o ľud viac než šesťstotisíc ľudí, ktorý bol Božím ľudom a ktorému on sám bol pôvodcom a vodcom úteku. K tomu pristupuje najťažšia výčitka celého ľudu. V tejto chvíli sa Mojžiš nemodlí ani slovo. A predsa Boh hovorí: “Prečo voláš?” (Ex 14,15) Boh totiž počuje nie zvuk hlasu, ale to najvnútornejšie nevysloviteľné vzdychanie srdca, ktoré je hlasom Ducha Svätého prihovárajúceho sa za nás, a tento hlas musí byť vypočutý. Tak aj vzdychanie a slzy vdov a sirôt Písmo, alebo skôr Boh cez Písmo, nazýva mohutným krikom, ktorý k nemu preniká cez všetky nebesá. Ba čo je ešte obdivuhodnejšie, priznáva, že aj krv mŕtvych k nemu tak volá, že nemôže v nebi zostať pokojný, ale je nútený zostúpiť na zem a vec sám preskúmať, ako hovorí Kainovi o Ábelovej krvi: “Hlas krvi tvojho brata volá zo zeme ku mne.” (Gn 4,10) Také veľké účinky má vzdychanie zbožných, že ho Boh vypočuje nielen u živých, ale aj u mŕtvych. Preto vedzte, že ak závisíme len od Božej pomoci, nekonáme nič malé, ale tú najväčšiu vec, keď vzdycháme a s veľkými povzdychmi túžime po pomoci. Preto žalm 51 nazýva toto vzdychanie a skrúšeného ducha obetou Bohu najmilšou. O tomto nech usilovne rozjímajú všetci zbožní. Lebo ostatní, keď toto počujú, dokonca Boha urážajú rúhaním. Hovoria: “Ak je toto láska od Boha, keď sme najviac sužovaní a trápení na tele i na duši, radšej prajeme túto lásku iným než sebe.” Nad túto reč nemožno vymyslieť nič bezbožnejšie. Aká je tretia časť? Nová skúška viery. Lebo Ježiš, keď počul krik učeníkov, prísne ich oslovuje: “Čo sa bojíte, vy maloverní?” Ale tieto slová, ako všetky, treba vážiť podľa citov hovoriaceho. Karhá totiž bojazlivosť učeníkov nie z nenávisti, ale z lásky, aby odhodiac všetok strach vložili istú nádej v jeho pomoc a nezúfali nad jeho mocou a dobrotou. Akoby hovoril: “Či neveríte, že som taký mocný, že môžem pomôcť proti tomuto zlu ako aj ostatným, a zachovať vás v bezpečí nielen na tejto lodi, ale aj v najhlbšom morskom dne, tak ako Jonáš zostal neporušený v bruchu veľryby? Či neveríte, že som taký dychtivý po vás a tak vás milujem, že chcem, aby mi vaša spása ležala na srdci? Nechcem, aby ste naďalej tak pochybovali o mojej moci a vôli.” Z toho je zjavné, aký účinok malo toto pokarhanie na učeníkov. Nebolo im totiž na postrach, ale na útechu. Lebo Kristus, aj keď karhá svojím slovom, predsa potešuje. Tak ako potešoval kanaánsku ženu, keď ju tým najtvrdším menom nazval psom - z toho totiž žena nadobudla istú nádej na pomoc. Tak aj učeníci z tohto pokarhania prijali osobitnú útechu, keď najprv spoznali svoju slabosť, potom Kristovu lásku k nim, ktorá žiada, aby vo všetkých nebezpečenstvách očakávali od neho najistejšiu pomoc a aby sa ľudskej slabosti tak veľmi nepoddávali v nedôvere. Lebo nemôže prísť také veľké zlo, z ktorého by nechcel alebo nemohol všetkých svojich vyslobodiť. Tak ich súčasne karhá pre ich slabosť, a predsa ich nezavrhuje, hoci sú akokoľvek slabí, keď nehľadajú pomoc inde, ale zverujú sa jemu jedinému, a potešuje ich, keď im prikazuje, aby mali dobrú nádej a boli presvedčení o tom najlepšom, čo sa týka jeho pomoci. Nech je toto aj pre nás útechou, keď nás Kristovo slovo karhá pre našu slabosť. Lebo ak evanjelium karhá nedôveru, teda chce, aby sme verili, a takmer proti našej vôli nás núti veriť, že sa o nás Boh stará vo všetkých protivenstvách, aj keď sa zdá, že nás na čas opúšťa. Aký môže byť vznešenejší znak lásky než to, že Boh ťažko znáša, keď mu málo dôverujeme? Ó, skutočne neuveriteľná Božia dobrota a milosrdenstvo, na ktorých úplné pochopenie máme príliš malé duše. Lebo tak ako samotného Boha nemôžeme pochopiť, tak ani jeho moc a láskavosť, atď. Aká je štvrtá časť? Pokarhanie, ako som povedal, zároveň obsahuje isté prisľúbenie pomoci, ktoré začalo trochu povzbudzovať vystrašené duše učeníkov. Teraz nasleduje samotný účinok prisľúbenia, ktoré je potvrdené veľmi významným zázrakom, aby sme vedeli, že Boh, keď niečo sľubuje, nikdy neklame, ale je pravdivý a určite plní všetko, čo sľubuje, dokonca aj to, čo presahuje našu vieru, a to s najväčšou ľahkosťou. Veď čo je ľahšie než vysloviť jedno slovo, a predsa tomuto slovu more, vetry a všetky stvorenia musia okamžite ustúpiť, a to, čo sa nám predtým zdalo najnepriateľskejšie, je nám zrazu nútené slúžiť. Takže tí, ktorých sa zdalo, že vetry úplne zničia a more samo pohltí, hneď ako Kristus vysloví jedno slovo, zakúsia najväčší pokoj - už niet žiadnych oblakov, búrok, dažďov ani vĺn, ale všetko sa javí jasné a radostné, vanie priaznivý a mierny vietor, more sa ukazuje celkom pokojné pre plavbu, uznávajúc vládu svojho Pána, ktorého nieslo. Ktoríkoľvek sa teda podriaďujú tomuto Pánovi, tí si môžu byť istí, že budú zachránení, aj keby na nich útočilo nielen telo svojimi pokušeniami, svet svojím zúrením a satan svojimi najprefíkanejšími úskokmi, ale aj keby samo nebo hrozilo zrútením. Lebo Pán je pravdivý a verný vo svojich prisľúbeniach a môže ich vo svojom čase, v samotnej chvíli núdze, hojne naplniť nad všetko naše chápanie. Je taký dobrotivý, že znáša nás slabých, ak len celkom od neho neodpadneme k cudzej pomoci, ale voláme k nemu: “Pane, zachráň nás, lebo bez teba je s nami koniec.” Nechajme teda iných hľadať iné podpory a mnohých pomocníkov, a vzývať ich dlhým a hlasným volaním, ako sme to videli v pápežstve, a nič nedosiahnuť. My sa však snažme, aby sme mali pri sebe Pána Ježiša Krista, jednorodeného Božieho Syna, tak ako učeníci na lodi. A budeme ho mať, ak budeme milovať jeho slovo a klásť ho nad všetky veci, a nebudeme hľadať iných pomocníkov. Prisľúbil totiž, že bude s nami až do skončenia sveta, a to každý deň. Na akomkoľvek mieste teda, v akomkoľvek čase, v akomkoľvek nešťastí sme, zanechajme všetky veci a utiekajme sa sem, vzývajme tohto tak láskavého a mocného Pána, ktorý chce a môže nás ochrániť proti každému druhu zla, dokonca aj v samotnej smrti, ako hovorí: “Kto verí vo mňa, aj keď umrie, bude žiť.” Skrze neho teda, nech akokoľvek trpíme, predsa nepodľahneme, ale nakoniec dosiahneme víťazstvo nad najmocnejším kráľovstvom satana, ktorého hlavu prišiel rozdrviť a jeho skutky zničiť na svet, nie len s dovolením, ale aj na príkaz Otca, aby sme vôbec nemohli pochybovať o jeho vôli. Toto všetko, nad čo nemožno povedať ani vymyslieť nič závažnejšie ani príjemnejšie pre sužované duše, obsahuje tento krátky príbeh, na ktorý aby sme pamätali rovnako v živote ako v smrti, to učiní Kristus, naša jediná nádej, ak ho budeme horlivo vzývať. AMEN.

EPIŠTOLA NA PIATU NEDEĽU PO ZJAVENÍ PÁNA, Kolosanom 3 „Oblečte si teda ako Boží vyvolení, svätí a milovaní, srdečné milosrdenstvo, dobrotivosť, pokoru, miernosť, trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak má niekto niečo proti niekomu. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy. Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti. A pokoj Kristov nech vládne vo vašich srdciach, ku ktorému ste aj povolaní v jednom tele. A buďte vďační. Kristovo slovo nech prebýva vo vás bohato; vo všetkej múdrosti sa navzájom učte a napomínajte žalmami, hymnami a duchovnými piesňami, v milosti spievajúc vo svojich srdciach Pánovi. A všetko, čo činíte slovom alebo skutkom, všetko čiňte v mene Pána Ježiša, vzdávajúc vďaky Bohu Otcu skrze neho.” (Kol 3:12-17) Aký je stav veci? Je to najsladšie napomenutie k zbožnému životu, ktorý sa patrí tým, čo boli prenesení z kráľovstva diabla do kráľovstva Krista. Lebo ako sú novými ľuďmi, tak musí byť aj ich život nový, aby žili podľa Kristovho zákona, nie podľa zákona diabla a iných Kristových nepriateľov. Neboli totiž oslobodení od hriechu preto, aby hrešili, ale aby, mŕtvi hriechu, žili pre Krista, ktorý preto oslobodil svoju Cirkev od prekliatia zákona, od kráľovstva a otroctva pekiel, a daroval jej svojho Ducha, aby odteraz slúžila spravodlivosti. V občianskom oslobodení by všetci považovali za nehodného svetla takého človeka, ktorý by po oslobodení z najtvrdšieho otroctva chcel byť natoľko slobodný, že by nechcel byť zaviazaný ani samému osloboditeľovi. Pre takého by bolo oveľa lepšie zahynúť v otroctve, než žiť oslobodený v najväčšej svojvôli na veľkú škodu sebe i iným. A túto vzdorovitosť skutočne neponesú bez trestu tí, ktorí spoliehajúc sa na vykúpenie Božím Synom, prejavujú svoju vzdorovitosť aj voči samotnému Vykupiteľovi, berúc si moc žiť nie podľa Vykupiteľovej, ale podľa svojej vôle. Kristus totiž takýchto otvorene nazýva zlými sluhami, pokrytcami a kozlami, ktorých odmena, ako ukazuje, nebude v jeho kráľovstve a radosti, ale vo vonkajšej temnote. Bojme sa teda Boha a nášho Vykupiteľa, Pána Ježiša Krista, a jeho dobrodenia používajme tak, aby nás povzbudzovali k zbožnému a Bohu príjemnému životu, nie aby sme nimi posilňovali naše žiadosti, ktoré im dali príčinu k smrti. Aký má byť život Božích detí, Pavol tu učí. Je totiž v súlade s Božím zákonom, od ktorého nie sú natoľko slobodní, aby ho neposlúchali - to je totiž vlastné len diablovi a všetkým jeho synom - ale aby sa nemuseli báť prekliatia zákona až k zúfalstvu, ak cítia, že sú vinní. Preto totiž veria v Krista, aby im bola pripočítaná jeho spravodlivosť, pre ktorú sú prijatí Bohom. Zostávajú teda pod Božím zákonom, nie preklínajúcim, ale povzbudzujúcim ich k vďačnosti a poslušnosti voči Bohu ako Otcovi najlepšie zaslúženému. Tak zákon už nie je tyranom, ale otcovským hlasom, povzbudzujúcim deti k poslušnosti, na ich veľký úžitok. Je totiž už spokojný s takou poslušnosťou, akú môžu preukázať, a sľubuje všetky telesné i večné odmeny, rovnako ako keby mu bolo vo všetkom učinené zadosť. Ale právom oplakávame ľudskú zvrátenosť, že ani tak nemôžeme byť pohnutí k tomu, aby sme radšej poslúchali Boha než seba a diabla. Ale počujme Pavlovo napomenutie. Čo teda prikazuje? Z mnohých cností, ktorými chce, aby boli ozdobení tí, čo sa oddali Kristovi, a ktoré majú nosiť všade ako odev, ktorým sú telá prikryté a ozdobené, prihliadajúc na výraz Písma, ktoré hovoriac o zbožných, vraví, že sú odetí požehnaním, a o bezbožných, že si obliekli kliatbu ako odev. Naznačuje, že horlivosť alebo zápal pre dobré skutky má byť podobný tomu, s akým sa ľudia starajú o odev, nielen pri jeho zaobstarávaní, ale aj pri jeho ochraňovaní a odstraňovaní všetkých škvŕn. Aby ich však urobil láskavejšími, nazýva ich Božími vyvolenými, svätými a milovanými. Lebo ak sú vyvolení Bohom, ako hovorí Kristus učeníkom: “Vyvolil som vás zo sveta”, určite sa nemajú oddávať svetským záujmom ako predtým. Ak sú svätí, určite majú žiť sväto a nepovoľovať bývalej nečistote. Ak sú Bohom milovaní, určite majú na oplátku milovať Boha a nerobiť nič, čo je cudzie Božej láske. Tak stručne naznačuje hlavné dôvody poslušnosti, pre ktoré majú zbožní v novom živote oslavovať Boha, ktorý je v nebesiach - totiž, že sú vyvolení do iného kráľovstva a k iným povinnostiam, že sú svätí, že sú Bohu drahí. Všetky tieto dôvody sú odvodené z povinností. Teraz si pozrime po poriadku druhy kresťanských povinností. Aké sú tieto povinnosti? Prvá je milosrdenstvo, ku ktorému Kristus zvlášť povzbudzuje svojich, keď hovorí: “Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec.” Predmetom milosrdenstva však nie sú cnosti, zásluhy a dôstojnosť toho, nad kým sa zmilúvame, ale nezaslúženosť a nehodnosť. Nad tými, ktorí si zasluhujú dobro, sa netreba zmilovávať, tým sa všetko dáva ako dlh. Preto Pavol, hovoriac o Božom milosrdenstve, vraví: “Boh najviac preukázal svoje milosrdenstvo tým, že nás miloval, keď sme boli hriešnici a jeho nepriatelia.” A Kristus hovorí o Otcovi: “Dáva svojmu slnku vychádzať nad dobrými aj zlými.” Pavol teda chce, aby sme boli čo najlepšie naklonení tým, ktorí nám želajú to najhoršie, a aby sme najväčšiu nenávisť vyvažovali najvyššou láskou, kliatbu požehnaním, zločin dobrodením, a to tak úprimne, aby sme horeli túžbou pomáhať. Preto nehovorí o milosrdenstve všeobecne, ale o “vnútornostiach milosrdenstva”, tak ako Zachariáš spieva o Božom milosrdenstve. Také veľké milosrdenstvo bolo v Mojžišovi a Pavlovi, ktorí si želali, aby ich zatratením bol vykúpený ľud. Také veľké bolo v Kristovi, keď sa modlil za tých, čo ho ukrižovali, a zachránil lotra. Aj v Štefanovi, keď prosil o odpustenie pre tých, ktorí ho zabíjali. Toto všetko sú totiž skutky milosrdenstva - nielen byť pripravený odpúšťať, ale dobrovoľne ponúkať odpustenie a nič si neželať horlivejšie, než aby si ľudia želali odpustenie, a takisto preukazovať dobro nielen nezaslúženým, ale aj tým, ktorí si zaslúžili zlo. A toto je dokonca hlavným znakom kresťanskej mysle - byť takto naladený. Tak ako nenávisť a nemilosrdnosť sú veľkým znakom bezbožnosti, ako u pokrytcov, ktorí buď hľadajú spravodlivosť cez skutky zákona, alebo nasledujú slobodu tela. Obidva druhy ľudí sú totiž nielen nemilosrdné v odpúšťaní a dávaní, ale dokonca aj tých najzaslúženejších prenasledujú nenávisťou a zlobou. A tak ako milosrdným sú prisľúbené milosrdenstvo a iné odmeny, tak nemilosrdných postihnú telesné a večné tresty, ako by sa oboje dalo dokázať príkladmi, keby to nebolo príliš dlhé. Aká je druhá cnosť? Poctivosť alebo dobrotivosť, ktorá zahŕňa mnohé cnosti: spravodlivosť, štedrosť, statočnosť, a napokon veľkú nenávisť k nerestiam a najhorlivejšiu snahu o cnosti. Aj toto sa patrí na Božie deti, ktorý je nevyčerpateľným prameňom všetkej dobroty, ktorý čokoľvek robí, robí dobre, ako o ňom hovorí Písmo: “Videl Boh všetko, čo urobil, a bolo to veľmi dobré.” Ďalej, aké a aké veľké sú tieto dobrodenia, o tom sa zvykne hovoriť v článkoch viery o stvorení, vykúpení a posvätení, hoci ani vo večnom a nesmrteľnom živote sa to nebude dať dostatočne vysloviť. Túto snahu o dobro sa patrí, aby aj Božie deti napodobňovali a boli horlivé vo všetkých Božích skutkoch, či už patria k stvoreniu a zachovávaniu, alebo k vykúpeniu, alebo k posväteniu. Lebo Boh chce, aby jeho deti, tak ako aj anjeli, boli nástrojmi, cez ktoré tieto svoje dobrodenia odovzdáva svetu, bez akéhokoľvek ohľadu na to, akí sú tí, ktorým sa odovzdávajú. Slovom, ako Boh so všetkými svojimi darmi slúži len iným, tak aj Božie deti majú slúžiť len iným prostredníctvom tých darov, ktoré im boli božsky udelené. A nielen sami majú byť dobrí a užitoční iným a nikomu neškodiť, ale majú sa aj snažiť, aby sa aj iní stali cez nich dobrými. Hoci sa to môže diať mnohými spôsobmi, predsa niet lepšieho, než keď sa každý sám snaží, aby sa náuka správne odovzdávala. K tomuto majú predovšetkým bohatí obracať svoj majetok, múdri svoje rady, nadaní mladíci svoju usilovnosť, mocní svoju moc, učení svoju vedu, výreční svoju výrečnosť, dobrí vodcovia svoju rozvážnosť a statočnosť. Tak budú naozaj deťmi nebeského Otca, najlepšieho a najdobrotivejšieho, a zostanú dedičmi toho dedičstva, ktoré majú v prisľúbeniach a v nádeji očakávajú. Ak však nie sú takto naladení, nech buď činia pokánie a aspoň sa snažia cvičiť sa v poctivosti, alebo nech vedia, že nie sú Božími deťmi, pretože ani neposlúchajú dobrého Boha, ktorý vyžaduje dobré deti, ani sa neusilujú stať sa dobrými, ale sú zlí a dobrovoľne vyhľadávajú a obhajujú zlé skutky. Aby sa však dobrotivosť mohla zachovať, sú nevyhnutne potrebné nasledujúce cnosti. Aké? Pokora, miernosť a zhovievavosť. Nestačí totiž byť dobrým len na čas a raz si to predsavzať, ak nevytrváme v konaní dobra. Nikto však nevytrvá, ak nie je pokorný a neučiní sa služobníkom všetkých, aj tých najnižších; ak nie je mierny a trpezlivý voči krivdám, do ktorých denne v tomto svete narážame, mnohých a veľkých; a napokon ak nie je zhovievavý, aby zotrval vo svojej miernosti, nech by krivdy a iné nekonečné ťažkosti trvali akokoľvek dlho. Ak sú však niektorí pyšní, tí, kým dbajú o svoju dôstojnosť, česť a ctižiadosť, ani nezačnú byť dobrí, oslavovať dobrého Boha a podporovať snahu o poctivosť medzi ľuďmi. Ak však niektorí začnú slúžiť Božej sláve a spáse ľudí, ak nie sú trpezliví v znášaní námah a nebezpečenstiev, ktoré sa hromadne ponúkajú, čoskoro opustia svoje miesto ako zženštilí vojaci. A ak niektorí nie sú aj zhovievaví, aby sa žiadnou, akokoľvek dlhou námahou a nebezpečenstvom nedali odviesť od svojho predsavzatia, nič nepomôže predchádzajúca miernosť. Keďže teda všetky tieto cnosti sú nevyhnutné aj v iných veciach, ktoré sú menšieho významu, o čo viac v Cirkvi a Kristovom kráľovstve, na ktoré sa s veľkou silou vrhajú najmä pekelné brány. Hoci to všetci zbožní ľahko pociťujú, predsa tí, ktorým je zverená nejaká správa, ak sa o ňu úprimne starajú, koľkokrát sa stáva, že si želajú radšej smrť než život? A aby som nehovoril o iných povolaniach, čo je namáhavejšie než táto naša učiteľská služba? Čo je nepokojnejšie? Čo je ťažšie? Nielen ak sa pozrieš na ustavičné námahy a povinnosti, ale čo robí viac starostí než všetky námahy - divokosť a svojvôľa mládeže, ktorá si žiada bez akejkoľvek uzdy, bez akéhokoľvek zákona a poriadku túlať sa, kamkoľvek ju žiadostivosť vedie, nedbajúc na Boží príkaz, ani na Boží hnev a hrozby. Vidieť toto a znášať to, a predsa konať svoju povinnosť kvôli ostatným, ktorí viac uctievajú Boha - to veru nikto nedokáže, ak nie je nielen pokorný a mierny, ale aj zhovievavý, aby sa nedal žiadnou nenávisťou, žiadnou ťažkosťou, žiadnou ľudskou neprávosťou odviesť z cesty. Aká veľká bola trpezlivosť Noema, ktorý sám jediný mal proti sebe celý svet, a predsa znášal jeho neznesiteľné urážky viac ako sto rokov! Čo sa stalo potom, keď bol trest ešte v čerstvej pamäti, a predsa ním opovrhol jeho vlastný syn Chám? Tieto a podobné príklady, a najmä príklad Krista a nebeského Otca ukazujú, aké nevyhnutné sú tieto cnosti na zachovanie dobrotivosti. Aké cnosti ďalej vyžaduje Pavol? Najprv vysvetľuje miernosť a zhovievavosť. Tieto cnosti sa totiž najviac prejavujú vtedy, keď jedni znášajú poklesky druhých s pokojnou mysľou, keď sa navzájom odpúšťajú chyby, keď jeden prosí o odpustenie a druhý je pripravený odpustiť. A táto vyrovnanosť a ústretovosť sa vyžaduje predovšetkým od tých, ktorí sú silnejší a múdrejší, lebo tí sú spôsobilejší znášať a odpúšťať. Tak ako tí, ktorí sú telesne silní, ľahšie nesú slabých, než by ich niesli slabí. Aké má byť odpustenie, je zjavné zo slova “darovať”. Znamená totiž odpustiť bez akejkoľvek pokuty a trestu. Veď úplne iná je povaha Cirkvi a občianskej disciplíny, v ktorej musia byť pokuty a tresty, pretože je ustanovená kvôli zlým, ktorí nerobia správne, ak nie sú prinútení zlom. Ale v Cirkvi tí, ktorí sú skutočnými údmi Cirkvi, úprimne ľutujú, že zhrešili, a aj bez trestu majú dosť utrpenia v samotnej ľútosti. Preto Boh chce, aby v Cirkvi bolo odpustenie nezaslúžené, o čom prikazuje Petrovi, aby bratovi odpustil sedemdesiatsedemkrát. Tento príkaz je taký závažný, že v Matúšovi 5 hrozí večnými trestami tým, ktorí nie sú ihneď pripravení odpustiť bratovi. Na tieto Kristove prikázania hľadí Pavol, keď hovorí: “Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak má niekto sťažnosť proti bratovi.” K tomuto príkazu o vzájomnom odpúšťaní pridáva veľmi závažný dôvod z príkladu, nie svojho alebo iného svätého, ale samotného Krista: “Tak ako Kristus odpustil vám.” Čo je však naše právo v porovnaní s Kristovým právom? Všetko, čím sme urazení, je nehodné porovnávania s hriechmi spáchanými proti Kristovi, keďže ich ani nemožno pochopiť. Oveľa nehodnejšie je porovnávať našu osobu s Kristovou osobou. Čo viac? Ani my nie sme nič vzhľadom na Krista, ani hriechy spáchané proti nám vzhľadom na tie zločiny, ktorých sme vinní my, ako to ukazuje podobenstvo o kráľovi, ktorý účtoval so svojimi sluhami. Čo je teda cudzie, ba čo je spravodlivejšie, než aby sme aj my boli podľa Kristovho príkladu pripravení odpúšťať a veľmi sa rmútili, ak ľudia pohŕdajú odpustením? Táto vec často vyháňa slzy Božiemu Synovi. Toto Pavol pridal na vysvetlenie predchádzajúcich cností, teraz pridáva všeobecnú alebo spoločnú cnosť celej druhej tabule. Akým spôsobom? “Toto všetko však oblečte,” hovorí, “lásku.” Hovorí pritom o láske ľudí medzi sebou. Lebo na tomto mieste pojednáva o tých cnostiach, ktorých prameňom je láska. Tí, ktorí ju nemajú, nemôžu byť ani milosrdní, ani dobrí, ani pokorní, ani mierni, ani zhovievaví, ani odpúšťajúci. K tomu patrí dlhý opis lásky podľa jej účinkov, ktorý sa nachádza v Prvom liste Korinťanom 13. Vidíme, akú veľkú trpezlivosť majú milujúci, dokonca aj tí, čo sa oddávajú nečistej láske - o čo viac môže zniesť pravá a Bohom prikázaná láska! Ako to ukazujú príklady rodičov a manželov, pre ktorých niet nič prirodzenejšie než milosrdenstvo, dobrotivosť a ostatné doteraz vymenované cnosti. Pavol však odporúča lásku na tomto mieste síce jedným slovom, ale nič chvályhodnejšie sa nedalo povedať - nazýva ju totiž “zväzkom dokonalosti”. Po prvé je zväzkom, pretože spája Cirkev tak, že sa mnohí stávajú akoby jedným telom a jednou dušou, ako je to v každom pravom priateľstve a spoločenstve, aj v manželstve. Lebo ako niet pýchy ani závisti medzi údmi jedného tela, tak sa to deje aj v pravom spoločenstve a najmä v milujúcej sa Cirkvi - vyšší nepohŕdajú nižšími, ale všetkým sa podriaďujú, ako prikazuje Kristus: “Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a služobník všetkých.” Nižší zasa nezávidia vyšším, ale ľahko znášajú, že sú menej ctení a blažení, keďže každý je na svojom mieste božsky ustanovený. Chápu tiež, že vyššie postavenie má väčšie, nižšie menšie nebezpečenstvá, a tamtým pripadá ťažšia, týmto ľahšia zodpovednosť. Napokon vedia, že nižšie dary nie sú menej plodné, keď Boh pôsobí v tých, ktorí sa ho boja, než tie vznešenejšie. Po druhé sa láska nazýva zväzkom dokonalosti, lebo existuje aj medzi inými spoločenstvo tých, ktorí sa naozaj nemilujú, ale toto nie je vôbec trvalé a dokonalé spoločenstvo, ako sa to ukazuje medzi falošnými priateľmi, ktorí milujú priateľov kvôli sebe, nie kvôli nim. Keď totiž pominie úžitok, ktorý je príčinou lásky, pominie aj láska. Preto je v Cirkvi potrebná taká láska, ktorá vytvorí trvalú a dokonalú svornosť. Tá vzniká len vtedy, keď milujeme druhého nie pre seba, ale pre neho samého, nie aby sme pomohli sebe, ale jemu, ako údy v tele neslúžia sebe, ale iným. A hoci taká láska je potrebná celej Cirkvi, predovšetkým je nevyhnutná pre správcov, od ktorých jednoty závisí svornosť zvyšku tela, ako dosvedčuje Žalm 133. Preto sa zaťažujú ťažkou vinou tí, ktorí túto svornosť všemožne nepodporujú, ale slúžia diablovi v rozbíjaní jednoty Cirkvi. Aké sú príčiny, ktoré nás podnecujú k nasledovaniu týchto cností? K tomu patria nasledujúce Pavlove slová, ktoré by si pre závažnosť náuky vyžadovali osobitnú kázeň. Prvou príčinou je Boží pokoj. Akoby hovoril: Právom má byť medzi vami vzájomný pokoj, keď Boh má pokoj s vami. On má takmer nekonečné príčiny na hnev, a predsa na všetky zabúda a usiluje sa o pokoj a svornosť. Nečaká, kým vy budete hľadať pokoj, ale predchádza vás a dobrovoľne sa vám ponúka zmierený v Synovi. O tomto výnimočnom pokoji, ktorý Boh uzavrel s vami, ktorých mohol právom naveky nenávidieť, usilovne rozjímajte, nech zaujme celú vašu myseľ a myšlienky, nech vás riadi a spravuje, nech predchádza všetky vaše zámery. To totiž znamená slovo “vládnuť”. Ako ten, kto predsedá zápasu, riadi svojimi zákonmi celý zápas, tak Pavol chce, aby sa po celý život všetky zámery odvodzovali od Božieho pokoja, a nie aby sme sa oddávali svojej svojvôli. Zápasme v tomto behu tak, ako sa páči Bohu, nie ako sa páči nám. Je to síce ťažké, ale je to pre nás prospešné. Lebo kto zápasí proti vôli rozhodcu, stráca odmenu zápasu. K tomuto pokoju, hovorí Pavol, ste povolaní, s tým ste súhlasili, aby ste tak ako s Bohom, tak aj s ľuďmi boli jedným telom, a to kvôli Bohu, ktorý to žiada, aby ste neboli nevďační. Aby sa toto zakorenilo v dušiach, nič nie je potrebnejšie než to, čo pridáva Pavol: “Nech medzi vami bohato prebýva Kristovo slovo vo všetkej múdrosti; navzájom sa učte a napomínajte, či už slovom alebo žalmami, a čokoľvek hovoríte alebo robíte, všetko robte v mene Pána Ježiša, vzdávajúc vďaky Bohu Otcovi.” Každé slovo má veľký dôraz, ktorý teraz nemôžem vysvetliť. Súhrnom tohto príkazu však je, aby sme si stále a stále pripomínali tretie prikázanie, aby sme nepremárnili žiaden čas bez toho, žeby sme nerozvíjali alebo nerozjímali o Božom slove, bez ktorého sa určite nič nedá urobiť. Je totiž najpravdivejšie to Dávidovo: “Tvoje slovo je svetlom mojim nohám.” A Kristus to isté pripomína, keď hovorí: “Jedno je potrebné.” Tiež: “Blahoslavení, ktorí počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.” Toto teda chce Pavol, aby sa všetkými spôsobmi cvičilo - učením a napomínaním, a to vzájomným, lebo nikto nie je, kto by nepotreboval učenie a napomenutie druhých. Tiež žalmami, hymnami a piesňami, aby aj keď chceme občerstviť duše, robili sme to prostredníctvom Božieho slova s použitím hudby, ktorá bola božsky darovaná ľudskému pokoleniu, najviac však Cirkvi, nad ktorú nič nie je viac sužované. Načo viac slov? Ak chceme dosiahnuť to, čo bolo doteraz prikázané o skutočne kresťanských povinnostiach, nestane sa to žiadnym iným spôsobom, než že sa celí ponoríme do štúdia Božieho slova, pridajúc vzývanie v mene Pána Ježiša a vzdávanie vďaky za najvyššiu Božiu lásku k nám, ktorému nech je chvála a sláva na veky vekov. AMEN.