Text je prevzatý z: ŠKOVIERA, D.: Leonard Stöckel. Predhovor k Všeobecným zásadám kresťanskej náuky (Bazilej, 1561). Preložil Daniel Škoviera. In: M. Novacka (ed.), Slovenská cesta od kráľovstva ducha ku kráľovstvu človeka. Bratislava: Tatran, 1986c, p. 112-118.

Pri náuke každého druhu jestvuje jediná cesta k jej ozajstnému a pevnému poznaniu i k získaniu spoľahlivého úsudku o veciach jej vlastných: mať podľa správneho metodického postupu učenia opísané všeobecné zásady, ktoré obsahujú podstatu celej náuky. Lebo nijakým iným spôsobom si nemožno utvoriť v duchu pojem o podstate tej-ktorej vedy. Keď k nej prihliadame, správnejšie chápeme i počiatky, i postup, i vrcholy náuky. Ak sú myšlienky uzavreté do týchto takpovediac oblastí a pevných príbytkov, neblúdia bezhlavo sem-tam ako ľudia, ktorým chýba pevné sídlo a nikde nemajú miesto, kde by sa mohli zastaviť alebo bezpečne a pevne kráčať. Na základe takýchto zásad sa dá, pravda, robiť úsudok o akejkoľvek veci, ktorá sa nachádza v oblasti náuky. A napokon, pomocou nich môžeme dávať s menšou námahou veľmi osožné poučenia iným. Jednotlivosti sa totiž stávajú jasnými vtedy, keď sa správne prispôsobia príslušným všeobecným zásadám a keď sa učene porovnávajú poučky s príkladmi.

Avšak pri nijakom druhu náuky nie je znalosť všeobecných zásad väčšmi potrebná ako pri tej, ktorá bola daná božím pôsobením o tých tajomstvách, ktoré nemohli vyskúmať bez osobitného božieho zjavenia nijakí mudrci. Lebo čím ťažšie sú to veci, tým viac je potrebné toto štúdium, ktoré privádza ľudí k ich pevnému poznaniu, aby náuku nielen chápali, ale aby ju mohli, ak bude treba, obraňovať proti ľudskému, ako aj diabolskému osočovaniu. Bez tejto istoty a stálosti nie je nijako možné udržať si poklad večného žitia, ktorý je ukrytý výlučne v tejto náuke.

Náuka sa, pravdaže, vykladá v tej podobe aj v oných prvopočiatkoch, ktoré sa predkladajú najmladšiemu mládežníckemu veku, keď sa učí o zákone, o evanjeliu a o povinnostiach tých, ktorí sa znovuzrodili skrze evanjelium. Avšak predsa len treba k tamtej forme pridať akúsi dokonalejšiu, ktorej vlastne spomenuté prvopočiatky slúžia; lebo ich cieľom je to, aby sa toto dokonalejšie dalo čo najľahšie osvojiť. Pri každej náuke je totiž potrebná najprv takáto elementárna výuka, ktorou sa neznalí a drsnejší ľudia prostého rozumu pripravia na lepšie a ľahšie preberanie menej známych vecí, takpovediac tajomstiev náuky.

Ak k týmto dvom druhom štúdia pristúpi zostavovanie príkladov a priamo zbehlosť v nich, potom už nemôže k pravej náuke nič chýbať. Veď každý, kto bude takto vyzbrojený, bude usudzovať pohotovo a múdro o jednotlivých miestach Písma; príbuzné a podobné bude spájať, rozdielne rozlišovať. A napokon bude pripravený odporovať protivníkom na čele s diablom. Aby sme toho mohli premôcť, potrebujeme v náuke duchaprítomnosť, istotu a dobrú prípravu. Podľa Pavlovho želania má byť v cirkvi biskup, ktorý je dohliadateľom nad náukou, predovšetkým poučovateľom; teda sám má náuku nie iba zachovávať, ale vedieť ju aj jasne a riadne vykladať tak, aby sa dala pochopiť. Lebo cirkev neurážajú jedine tí, ktorí učia klamstvá, ale tiež tí, ktorí síce učia pravdivé zásady, no nerešpektujú poriadok vyučovania a požiadavku jasnosti.

Avšak prv, ako prídeme k vlastnej náuke cirkvi Božej, musíme znamenite rozoznávať, aký rozdiel sa ukazuje medzi poučkami iných umení a medzi pravým bohoslovím. Diabol totiž vždy vnáša do cirkvi veľké omyly, sčasti prostredníctvom tých, ktorí si pletú druhy náuk, sčasti prostredníctvom ľudí nevzdelaných, ktorí otvorene vykrikujú, že ušľachtilé vzdelanie vyučovaniu cirkvi nielenže vôbec neprospieva, ale vraj dokonca najväčšmi škodí, a že nevedomosť je zdravá a zbožnosti osožná.

Taký názor zastávajú teraz anabaptisti a ostatní nevzdelanci, ktorí vymýšľajú priam desnú a barbarskú teológiu, a nie je možné ich poučiť alebo napraviť, keďže majú túto hlavnú zásadu: učencom a skutočne vzdelaným ľuďom, ktorí vykladajú náuku riadne a presne, neslobodno veriť. Toto barbarstvo sa páči davu, ktorý napokon náuku nenávidí, a pripravuje cestu tomu, aby sa z pamäti ľudí do základov zničilo všetko božské i ľudské.

Keď sa chceme vyvarovať obidvoch bludov, z ktorých jeden pochádza od vzdelancov, druhý od nevzdelancov, musíme sa držať správneho rozlišovania náuk. A predovšetkým proti nevzdelancom máme vedieť, že pre správne a riadne vyučovanie v cirkvi a v školách je nevyhnutné poznanie iných umení. Je totiž potrebné, aby kázeň vyznela primerane a jasne, teda musíme sa naučiť pojmy vymedzovať či deliť a aj tvoriť z nich úsudky. Takisto sa žiada mať mimoriadnu výrečnosť na zvelebovanie dôstojných vecí, na oduševňovanie, karhanie a nabádanie mládeže i ľudu všetkými spôsobmi.

Aby sa to všetko mohlo náležite uskutočňovať, musí si to človek osvojiť, no bez disciplín rečníctva sa to nikomu nemôže podariť. Pre vyučujúcich je nevyhnutné ešte aj poznanie vecí, ktoré tvoria obsah ostatnej filozofie. Požaduje sa tiež znalosť historických príkladov, aby sa rozoberaná náuka cirkvi múdro ilustrovala. Aj keby sa malo hovoriť – aby sme vynechali iné príklady – iba o stvorení vecí, i vtedy by bolo nevyhnutné skúmanie celej prírody tak, ako ju opísali prírodovední autori.

Avšak nevzdelanci namietajú, že k zbožnosti iné nepotrebujeme ako to, čo je obsiahnuté v Mojžišových, prorockých a apoštolských knihách. A vraj knihy Mojžiša a ďalších Božích svedkov nezahŕňajú disciplíny rečníctva a veci, ktoré súvisia sčasti s ponímaním prírody, sčasti s ponímaním čestnosti skutkov. A že teda tieto záležitosti nie sú vonkoncom potrebné k zbožnosti.

Prv ako začnem odpovedať na tento argument, ktorým tí ľudia obhajujú naskrze nie kresťanskú zbožnosť, ale svoju nevedomosť, krátko sa zmienim o skutočnej platnosti tých výjavov, ktoré sa nachádzajú v prorockých knihách. Lebo nie preto nám Boh zanechal onú od neho samého pochádzajúcu múdrosť, aby voľačo ubral z dôstojnosti tým umeniam, ktoré už predtým boli ľuďom samy od seba známe. Boli totiž stvorené vedno s človekom ako zvláštne dary, boli vytvorené pre človeka a jemu zverené na to, aby slúžili Bohu, a nie diablovi, a to omnoho väčšmi ako hocaké iné dary, ktoré môže človek dostať.

Práve cez znalosť týchto umení mal človek vrcholnú možnosť vyjadrovať sa a oslavovať Boha, a to cez schopnosť hovoriť, cez skúmanie čísel, mier, obyčajov, nebeských pohybov, cez znalosť iných diel a najmä cez ujasnený pojem o tom, ktoré skutky sú čestné, ktoré sa jedine páčia Bohu. Tie majú takú silu, že ak by nebol človeka zviedol diabol, iné by pre správne žitie pred tvárou Božou nebolo potrebné a žiadalo by sa iba plniť povinnosti, ku ktorým stvoril Boh človeka, tvora, ktorý mu je spomedzi všetkých stvorení najmilší. Lebo človek by bol opravdivo chápal aj seba samého, aj iné diela Božie, a keby ich usilovne skúmal a navzájom porovnával, tak by skutočne uznával a oslavoval Boha ako Stvoriteľa.

A teraz už odpoviem na hlavnú premisu ich dôkazu, ktorá je očividne aj pomýlená, aj bezbožná. Lebo hoci znalosť svetských umení nie je dôvodom, aby sme boli v milosti Božej a dedičmi večného života (na to totiž nestačia ani apoštolské dary!), jednako je to omyl, že by pre zbožnosť a pre výuku kresťanského náboženstva nebola táto znalosť užitočná a nutná. Lebo ak prospela v živote, ktorý nebol narušený hriechom, o čo väčšmi prospieva teraz?

Jestvuje však ešte niečo bezbožnejšie, niečo barbarskejšie ako nazývať hriechmi tie umenia, ktoré sám Boh založil a ktoré sú osobitnou ozdobou človeka medzi všetkým tým, čo sa mu pri stvorení dostalo? Veď všetko ostatné má človek spoločné so zvieratami, ktorých telesné sily i činnosť vonkajších zmyslov ešte prevyšujú ľudské schopnosti. Ale znalosti tých umení, ktoré sa s poctivým úmyslom vykladajú v školách, sú ľuďom vlastné, a teda nevyhnutné pre plnenie ich ostatných povinností, ako aj tej najväčšej služby zo všetkých, prostredníctvom ktorej sa má stať známou náuka o Bohu a o Božích veciach, aby ju ľudia naozaj chápali, prijímali a praktizovali s ozajstným úsilím a aby sa rozširovala do všetkých budúcich generácií.

V tejto veci sú ľudia spoločníkmi anjelov, čo stoja pred zrakom Božím a svoj čas venujú výhradne tomu, aby oslavovali Boha. Na takú veľkú úlohu sú vyzbrojení len schopnosťou rozprávať a spievať o dielach Božích, vyratúvať ich a podľa veľkosti posudzovať ich závažnosť. Sú spravodliví, svätí, čistí, statoční atď.

Ani vedľajšia premisa dôkazu nie je pravdivejšia a zbožnejšia, lebo hoci náuka cirkvi neobsahuje poučky iných umení, predsa len súhlas s nimi a skvelé príklady k tejto náuke sú. Tak Boh povoláva k Mojžišovi Árona pre jeho väčšiu výrečnosť. A ani k službe prorockej a apoštolskej nevyberá ľudí neskúsených v reči. Tak aj apoštolov, ktorí mali v cirkvi najvyšší úrad, vyzbrojil nielen skvelým chápaním tajomstiev u Mojžiša a u prorokov, ale aj takou znalosťou jazykov, aby akýmkoľvek jazykom rozprávali dobre a primerane. A ako evanjelium nenavrhuje zákony na usporiadanie štátov, avšak schvaľuje ich, ak sú zákonné, tak nepredkladá ani poučky iných umení, keďže to vôbec nie je potrebné, rozhodne ich však odporúča ako osobitné dary Božie.

Preto nielen bludná, ale vyslovene bezbožná je mienka ľudí, ktorí si vymýšľajú, že cirkev Božia sa zaobíde bez štúdia tých umení, ktoré okrem prorockých kníh vyučujú aj správne zriadené školy. Bez nich nevyhnutne v pokolení ľudskom zavládne barbarstvo a neznalosť všetkých dobrých vecí. Avšak nič nie je menej kresťanské ako tá obrovská neznalosť umení, na ktorých sa zakladá ozajstná kultúra.

No jednako rečnícka náuka a umenia, ktoré vyučujú aj svetskí spisovatelia, musia sa používať tak, aby kresťanskej náuke slúžili, a nie aby nad ňou vládli. Pripomína nám to Pavol v druhej kapitole listu Kolosanom, keď hovorí: „Hľaďte, aby vás nikto nezvrátil prostredníctvom filozofie." Hovorí totiž o filozofii Juliánovej, Porfýriovej a iných, ktorí o slove Božom usudzovali podľa filozofie, hoci tá nemá byť kráľovnou, ale služobnicou slova Božieho, ktorému musí ustúpiť všetko. Teda tak ako Mesiac prijíma svoje slabšie svetlo od Slnka, aj filozofiu, ktorá je náukou rozumu a je nižším svetlom, musí riadiť svetlo vyššie. A tým je slovo Božie. Ním sa musia riadiť nielen končatiny a iné nižšie sily, ale aj sama myseľ, ktorej svetlom je filozofia.